znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 98/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 7 a čl. 8 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 85/2010-21 z 2. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2010 doručená sťažnosť Ing. M. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   účasť verejnosti na tvorbe plánov, programov a politík týkajúcich sa životného prostredia podľa čl. 7 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe   k spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   (ďalej   len   „Aarhuský dohovor“)   a práva   na   účasť   verejnosti   na   príprave   vykonávacích   predpisov   a/alebo všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 85/2010-21 z 2. septembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh k nej vyplýva, že sťažovateľ podal 3. marca 2010 pripomienky   k   „Zámeru   na   vyhlásenie   zón   Tatranského   národného   parku“   (ďalej   aj „zámer“), ktorý bol zverejnený oznámením Krajského úradu životného prostredia v Prešove (ďalej   len   „krajský   úrad“)   sp.   zn.   1/2010/00346-007   z 10.   februára   2010.   Krajský   úrad podľa   sťažovateľa   jeho   pripomienky   neprerokoval   spôsobom   uvedeným   v   §   50   ods.   4 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o ochrane   prírody“).   Z uvedeného   dôvodu   sa   sťažovateľ   12.   mája   2010   obrátil s návrhom podľa § 250t a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na krajský súd,   ktorým   sa domáhal,   aby   bola   krajskému   úradu   uložená   povinnosť   prerokovať sťažovateľove   pripomienky   k zámeru.   Krajský   súd   návrh   sťažovateľa   uznesením č. k. 3 S 85/2010-21 z 2. septembra 2010 zamietol.

V sťažnosti   sťažovateľ na podporu   ním   namietaného porušenia   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením krajského súdu okrem iného uvádza:„...   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Prešove   o zamietnutí   návrhu   bolo   vydané v rozpore s právnymi predpismi, ktoré konkretizujú a v praxi umožňujú využitie základného práva   na   konanie   zákonom   ustanoveným   postupom   pred   iným   orgánom   Slovenskej republiky.

Z ustanovenia § 81 ods. 1 ZOPK nepochybne vyplýva, že na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, pričom týmito predpismi je podľa   poznámky   číslo   112,   Správny   poriadok.   Citované   ustanovenie   ZOPK   platnosť ustanovení   správneho   poriadku   podmieňuje   tým,   že   ZOPK   nemá   pre   konkrétny   postup orgánov ochrany prírody a krajiny ustanovenia, ktoré práva a povinnosti orgánov ochrany prírody a krajiny, účastníkov a iných osôb zúčastnených na konaní definujú inak.

Tak v odseku 2 citovaného ustanovenia § 81 ZOPK sa výslovne uvádza, že všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevťahujú na v tomto odseku vymenované konania. Konanie podľa ustanovenia § 50 ZOPK nie je medzi tými konaniami, na ktoré sa Správny poriadok nevzťahuje, vymenovaný. Vychádzajúc z odseku 1 ZOPK, potom sa na všetky iné konania podľa   tohto   zákona,   ustanovenia   Správneho   poriadku   vzťahujú   s   výnimkou,   ak v konkrétnych ustanoveniach vzťahujúcich sa k tomu ktorému konaniu, sú priamo v ZOPK zakotvené   výnimky   alebo   postupy;   práva   a   povinnosti   odlišné   od   Správneho   poriadku. V kontexte s týmito ustanoveniami je potrebné vykladať aj ustanovenie § 50 a v prípade akýchkoľvek   pochybností   je   potrebné   postupovať   v   súlade   s   ustanoveniami   Správneho poriadku. Žiaden iný postup, ani alternatívne možnosti totiž so zreteľom na ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie je prípustný.

Sťažovateľ sa domáhal svojim návrhom podaným na Krajskom súde v Prešove, aby súd uložil Krajskému úradu životného prostredia   konať   vo veci jeho pripomienok.   Súd dospel k záveru, že uložiť povinnosť Krajskému úradu životného prostredia v Prešove konať vo   veci   nie   je   možné,   keďže   sťažovateľ   ako   člen   verejnosti   nie   je   vymenovaný   medzi osobami, ktorým ustanovenie § 50 ZOPK umožňuje podať proti zámeru vyhlásiť chránené územie alebo zóny chráneného územia písomné pripomienky. Je nepochybné, že subjekty vymenované v ustanovení § 50 ods. 3 ZOPK je potrebné so zreteľom na ustanovenie § 14 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku považovať za účastníkov konania, predmetom ktorého je zámer vyhlásiť chránené územie alebo jeho zónu. Ako však už bolo uvedené, so zreteľom na ustanovenie   §   81   ods.   1   ZOPK   sa   na   toto   konanie   vzťahujú   ustanovenia   Správneho poriadku, teda aj ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý   a   to   až   do   času,   kým   sa preukáže opak.

So   zreteľom   na   ustanovenie   §   14   ods.   1   Správneho   poriadku   je   nepochybné,   že v prípade, že fyzická alebo právnická osoba v konaní o zámere vyhlásiť chránené územie alebo   zónu   chráneného   územia,   predloží   podanie   označené   ako   pripomienky   v   zmysle ustanovenia § 50 ZOPK bez ohľadu na to, či je nositeľom hmotného práva na podanie pripomienok   alebo   nie   je,   nie   je   možné   ponechať   takéto   podanie   nepovšimnuté a nerozhodnúť   o   ňom.   Ak   správny   orgán   je   toho   názoru,   že   osoba,   ktorá   podala pripomienky nemá takéto oprávnenie, teda nie je účastníkom pripomienkového konania, má povinnosť o takomto podaní rozhodnúť. Ak si by teda orgán ochrany prírody osvojil názor, že   osoba,   ktorá   podala   podanie   nazvané   ako   pripomienka,   nie   je   účastníkom pripomienkového konania, teda nedisponuje tzv. aktívnou vecnou legitimáciou na podanie tohto návrhu, je povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa aj s takýmto podaním. Ak orgán ochrany prírody zaujme stanovisko, že osoba, ktorá podala podanie nazvané ako pripomienka, je aktívne vecne legitimovaná na podanie tejto pripomienky, je povinný v lehote stanovenej v ustanovení § 50 ods. 4 ZOPK o pripomienke v merite prerokovať s tým, kto ju podal.   V oboch vyššie zmienených prípadoch výsledkom tejto činnosti správneho orgánu   má   byť   vydanie   individuálneho   správneho   aktu   v   zmysle   ustanovenia   §   46 Správneho poriadku. Sťažovateľ opätovne poukazuje na ustanovenie § 81 ods. 1 ZOPK, ktorý sa vzťahuje na konanie o zámere a so zreteľom na ustanovenie § 1 a § 3 Správneho poriadku má byť výsledkom takéhoto prerokovania individuálny správny akt.

Vyššie uvedené argumenty sťažovateľa možno teda zhrnúť tak, že v prípade, že tento podal   pripomienky   k   zámeru   vyhlásenia   zón   Tatranského   národného   parku,   bolo povinnosťou   orgánu   ochrany   prírody,   v   tomto   prípade   Krajského   úradu   životného prostredia v Prešove alebo jeho pripomienky prerokovať alebo v prípade, že orgán ochrany prírody bol toho názoru, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie pripomienok, vydať o jeho práve, resp. o nepriznaní takéhoto práva rozhodnutie podľa ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku.

Krajský   súd   v   Prešove   však   svojim,   touto   sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutím, odobril   taký   postup   Krajského   úradu   životného   prostredia   v   Prešove,   ktorý   podanie sťažovateľa pripomienky k zámeru vyhlásiť zóny Tatranského národného parku nevybavil zákonom predpísaným spôsobom, ani nerozhodol o tom, že sťažovateľ nie je oprávnený na podanie takýchto pripomienok. Krajský súd v Prešove teda svojim rozhodnutím, ktorým návrh sťažovateľa zamietol, porušil jeho právo na inú právnu ochranu.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 7 a čl. 8 Aarhuského dohovoru sťažovateľ uvádza:

«...   sťažovateľ   za   nevýznamnú   obranu   Krajského   úradu   životného   prostredia v Prešove pred Krajským súdom v Prešove, ktorý vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol, že   sa   doručenými   pripomienkami   od   verejnosti   zaoberal,   akceptoval   podávanie pripomienok od verejnosti, to jest od právnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi zonáciou   dotknutých   pozemkov   v   lehote   do   29.   marca   2010.   Krajský   úrad   životného prostredia uviedol, že s verejnosťou, a to viac než 850 fyzickými alebo právnickými osobami prerokoval   ich   pripomienky   písomnou   formou,   a   to   zverejnením   oznámenia   a   ich vyhodnotením na úradnej tabuli krajského úradu životného prostredia a oznámenie bolo zverejnené na tejto úradnej tabuli 26. apríla 2010, teda v lehote 30 dní odo dňa 26. apríla 2010. Je   pravdou,   že   na   internetovej   stránke   krajského   úradu   životného   prostredia   sú zverejnené materiály nazvané ako Pripomienky od verejnosti doručené na KÚŽP v Prešove a na KÚŽP v Žiline. Je však potrebné mať na zreteli, že so sťažovateľom podávajúcim túto sťažnosť,   tento   nie   je   vymenovaný   ako   podávateľ   pripomienok.   Je   pravdou,   že   tento materiál obsahuje údaj „plus obsahovo totožné podania ďalších fyzických osôb“.

Sťažovateľ teda nie je vymenovaný ako podávateľ pripomienky a z tohto dôvodu, obrana   krajského   úradu   životného   prostredia   vo   vzťahu   k   tomu,   že   sa   zaoberal pripomienkami sťažovateľa, neobstojí.

Navyše pokiaľ Krajský úrad životného prostredia v Prešove akceptoval podávanie pripomienok od verejnosti, teda od právnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi (správcami, nájomcami) zonáciou dotknutých pozemkov, potom nebolo otázkou jeho voľnej úvahy,   akým   spôsobom   pripomienky   verejnosti   prerokuje,   ak   Krajský   úrad   životného prostredia v Prešove akceptoval právo verejnosti na podávanie pripomienok, potom bol povinný v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR postupovať podľa § 50 ods. 4 ZOPK, teda prerokovať pripomienky s tým, kto ich podal.

Ustanovenie   §   50   ZOPK   nezakotvuje   v   porovnaní   s   ustanoveniami   Správneho poriadku akékoľvek výnimky týkajúce sa doručovania rozhodnutí. Jedinou výnimkou, pokiaľ ide o doručovanie písomnosti, je v tomto prípade oznámenie zámeru vlastníkom (správcom alebo nájomcom) pozemkov dotknutých zámerom.

Žiadne   iné   výnimky   z   postupu   predpísaného   pre   správne   konanie   vrátane doručovania toto ustanovenie nezakotvuje, takže v prípade, že správny orgán rozhodoval o pripomienkach   sťažovateľa,   nebol   oprávnený   vymýšľať   alternatívne   postupy,   ale   bol povinný oprieť akýkoľvek úkon alebo postup v konaní o zákonné ustanovenia. Keďže zákon (ani   Správny   poriadok,   ani   ZOPK   v   ustanovení   §   50)   neustanovuje   žiadnu   výnimku zo spôsobu, ktorým sa doručujú písomnosti v správnom konaní podľa ustanovenia § 24 Správneho   poriadku,   nebol   správny   orgán   oprávnený   zverejňovať   svoje   rozhodnutia a úkony   na   úradnej   tabuli   a   na   svojej   internetovej   stránke.   Ustanovenie   §   26   ods.   1 Správneho poriadku umožňuje použiť správnemu orgánu doručovanie verejnou vyhláškou len vtedy, ak účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný predpis.

V predmetnej veci každá fyzická osoba alebo právnická osoba vrátane sťažovateľa, ktorá podala pripomienky, bola orgánom ochrany prírody identifikovateľná svojim menom, priezviskom aj adresou trvalého pobytu. ZOPK s výnimkou zverejnenia zámeru nepripúšťa v konaní podľa ustanovenia § 50 doručovať verejnou vyhláškou.

K obrane krajského úradu životného prostredia ohľadom jeho spôsobu vyrovnania sa s pripomienkami sťažovateľa, ich vyhodnotením, sťažovateľ poukazuje na vyššie uvedené argumenty týkajúce sa postupu správneho orgánu pri prerokovaní pripomienok spôsobom ustanoveným v Správnom poriadku a navyše poukazuje na to, že ustanovenie § 50 ods. 4 ZOPK ustanovuje povinnosť orgánu ochrany prírody a krajiny prerokovať pripomienky s tým, kto ich podal. Už samotná zákonná formulácia „prerokovať s tým, kto ich podal“ vylučuje,   že   by   sa   tejto   povinnosti   mohol   správny   orgán   zbaviť   tým,   že   vyhodnotí pripomienky na svojej úradnej tabuli jednou vetou resp. slovom detto.

Ako však už bolo vyššie uvedené, neexistujú žiadne okolnosti svedčiace v prospech záveru, že by sa krajský úrad životného prostredia zaoberal v zmysle, že by zaevidoval sťažovateľa ako podávateľa pripomienok.

Ako však už bolo uvedené, Krajský súd v Prešove tieto okolnosti uvádzané krajským úradom životného prostredia nebral do úvahy, vychádzajúc zo svojho presvedčenia o tom, že pokiaľ sťažovateľ nie je taxatívne vymenovaný v ustanovení § 50 ods. 3 ZOPK, nebolo povinnosťou   orgánu   ochrany   prírody   akýmkoľvek   spôsobom   na   podanie   sťažovateľa reagovať.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   článok   8   Dohovoru   o   prístupe k informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe   k   spravodlivosti v záležitostiach   životného   prostredia   (ďalej   len   Aarhurský   dohovor),   podľa   ktorého   je právom verejnosti zúčastňovať sa na príprave vykonávacích predpisov alebo všeobecne použiteľných právne záväzných normatívnych nástrojov.

Zámer vyhlásenia chránených území alebo ich zón je nesporne prípravou právneho predpisu, ktorým sa takéto chránené územia alebo ich zóny vyhlasujú. Sťažovateľ poukazuje na to, že Aarhuský dohovor, s ktorým Národná rada SR vyslovila svojím uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 súhlas je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky (citované uznesenie NR SR). Aarhuský dohovor nadobudol platnosť vo vzťahu k Slovenskej republike dňa 5.marca 2005. Aj so zreteľom na v súdnej praxi v minulosti sa vyskytnutejšie názory o tom, že Aarhuský dohovor nezakotvuje ľudské   práva,   je potrebné mať   na   zreteli,   že o tom,   čí je určitá   medzinárodná zmluva zmluvou o ľudských právach, nerozhoduje orgán aplikujúci právo, ale jediným orgánom, v právomoci ktorého je o tejto otázke rozhodnúť, je Národná rada SR. So zreteľom na uvedené,   je   potrebné   posudzovať   aplikáciu   ustanovení   právnych   predpisov   Slovenskej republiky v kontexte práv, ktoré sa Slovenská republika ako zmluvná strana Aarhuského dohovoru zaviazala   poskytnúť   verejnosti,   teda právnickým aj fyzickým osobám,   vrátane sťažovateľa.

S prihliadnutím na už citované ustanovenie článku 8 je teda povinnosťou orgánov aplikujúcich právo vykladať   a   aplikovať právne predpisy   Slovenskej republiky tak,   aby neboli v rozpore s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, v predmetnej veci možno dospieť k záveru, že ustanovenia článku 8 Aarhuského dohovoru v konaní o zámere vyhlásiť chránené   územie   alebo   jeho   zónu,   je   potrebné   aplikovať   vo   vzájomnej   súvislosti s ustanovením   § 14   ods.   1   Správneho poriadku.   Pri takejto aplikácii ustanovenia   §   50 ZOPK potom nemôže byť pochybností o tom, že sťažovateľ nielenže mal právo pripomienky podávať, ale tieto mali byť zohľadnené v čo najvyššej možnej miere, čomu v slovenskom práve, v konaní o zámere vyhlásiť chránené územia alebo ich zóny zodpovedá aspoň inštitút prerokovania.   Keďže   Krajský   súd   v   Prešove   nevyhovel   návrhu,   ktorým   sa   sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti správnemu orgánu konať o jeho pripomienkach, porušil tým právo sťažovateľov zakotvené v článku 8 Aarhurského dohovoru.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po jej prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Ing. M. H. na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na účinnú účasť počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru a právo na účasť verejnosti na tvorbe plánov,   programov   a   politík   týkajúcich   sa   životného   prostredia   zakotvené   v   článku   7 Aarhuského dohovoru bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S/85/2010 - 21 zo dňa 02. septembra 2010 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S/85/2010-21 zo dňa 02. septembra 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Prešove   v   konaní sp. zn. 3 S/85/2010 pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa.

Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   všetky   trovy   tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie opodstatnenosti   sťažnosti.   V tejto   súvislosti   poukazuje   na   odôvodnenie   uznesenia krajského súdu č. k. 3 S 85/2010-23 z 2. septembra 2010, v ktorom krajský súd vo vzťahu k vyjadreniu odporcu (krajského úradu, pozn.) k návrhu sťažovateľa uviedol: «K návrhu sa vyjadril odporca zo dňa 2. 7. 2010, v ktorom uviedol, že na základe listu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 4301/2010-2.1.2 zo dňa 9. 2. 2010 začal podľa § 50 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) zabezpečovať proces súvisiaci s vyhlasovaním zón TANAP-u. Tento proces súbežne zabezpečoval i krajský úrad životného prostredia v Žiline v rámci územia Žilinského kraja dotknutého Zámerom zonácie TANAP-u. Ďalej uviedol,   že podľa § 50 ods. 1 zákona oznámil Zámer zonácie TANAPu:

a)   dotknutým   vlastníkom   (správcom,   nájomcom)   –   formou   verejnej   vyhlášky č. 1/2010/00346-006 zo dňa 10. 2. 2010 vyvesenej na úradnej tabuli krajského úradu dňa

11. 2.   2010   a   zverejnenej   aj   na   webovej   stránke   www.po.kuzp.sk.   Taktiež   požiadal o vyvesenie   verejnej   vyhlášky   i   na   úradných   tabuliach   obcí   dotknutých   predmetným Zámerom listom č. 1/2010/00346-008 z 10. 2. 2010. Verejné vyhlášky boli na úradných tabuliach obcí zverejnené dňa 11. 2. 2010,

b) dotknutým obciam v Prešovskom kraji – Štôla, Štrba, Tatranská Javorina, Veľký Slavkov, Vysoké Tatry, Ždiar listom č. 1/2010/00364-007 zo dňa 10. 2. 2010, ktoré boli povinné   o   tomto   zámere   zonácie   informovať   verejnosť   na   svojich   úradných   tabuliach a umožniť nahliadnutie doň po dobu minimálne 15 dní. Obce zverejnili zámer zonácie pre verejnosť dňa 11. 2. 2010,

c) dotknutým orgánom štátnej správy listom č. 1/2010/00346-007 zo dňa 10. 2. 2010. Poukázal   na   §   50   ods.   3   zákona,   podľa   ktorého   vlastník   (správca,   nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia Zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. V tejto súvislosti uviedol, že zákon ako hmotnoprávny predpis, ktorý presne určuje, kto môže byť zonáciou TANAPu na svojich právach dotknutý, a teda, kto má právo podať pripomienky k tomuto Zámeru, nevymedzuje medzi dotknutými subjektmi   verejnosť.   Verejnosť   však   má   právo   byť   o   zámere   zonácie   informovaná prostredníctvom dotknutej obce, ktorá zastupuje práva a oprávnené záujmy občanov. Podľa názoru odporcu skutočnosť, že verejnosť (fyzické a právnické osoby), a teda i navrhovateľ má   záujem   na   úprave   návrhu   zonácie   TANAPu   nezakladá   verejnosti   a   teda   ani navrhovateľovi   právo   byť   aj   dotknutým   subjektom.   V   zákone   nie   je   upravené   právo verejnosti   podávať   pripomienky   k   zámeru   i   z   dôvodu,   že   tento   je   svojou   povahou   aj podkladom   pre   vypracovanie   návrhu   vyhlasovacieho   predpisu.   Verejnosť   uplatňuje pripomienky   až   k   návrhu   predpisu,   ktorým   sa   ustanovujú   zóny   TANAPu   a   to   v   rámci medzirezortného pripomienkového konania. Pojem verejnosti je v ust. § 50 zákona uvedený len v ods. 2, podľa ktorého obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia Zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnutie doň na obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní.»

Úlohou   krajského   súdu   pri   preskúmaní   návrhu   sťažovateľa   bolo   posúdiť,   či   bol odporca   v predmetnom   konaní   nečinný   spôsobom,   aký   predvída   §   250t   OSP   v   spojení s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane prírody.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia k tomu okrem iného uviedol:„Súd   preskúmal   návrh   navrhovateľa,   oboznámil   sa   s   administratívnym   spisom odporcu z ktorého vyplýva, že listom zo dňa 9. 2. 2010 Ministerstvo životného prostredia Slovenskej   republiky   doručilo   odporcovi   Zámer   na   vyhlásenie   zón   TANAPu   ako príslušnému orgánu ochrany prírody podľa § 50 zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov za účelom ďalšieho postupu. Tak, ako to uviedol odporca vo vyjadrení k návrhu, dňa 10. 2. 2010 pod č. 1/2010/00346-006 vydal verejnú vyhlášku o oznámení Zámeru na vyhlásenie zón TANAPu, ktorú vyvesil na úradnej tabuli dňa 11. 2. 2010 a zároveň ďalším listom zo dňa 10. 2. 2010 č. 12010/00346-007 požiadal o vyvesenie verejnej vyhlášky na úradných tabuliach obcí dotknutých predmetným Zámerom. Listom zo dňa 10. 2. 2010 Zámer doručil dotknutým obciam v Prešovskom kraji, ktoré boli o tomto Zámere povinné informovať verejnosť na svojich verejných tabuliach a umožniť jej nahliadnuť doň po dobu minimálne 15 dní, a dotknutým orgánom štátnej správy.

Navrhovateľ doručil odporcovi pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón TANAPu poštou dňa 9. 3. 2010....

Podľa § 50 ods. 1 zákona zámer vyhlásiť... zóny chráneného územia alebo chránený strom   je   orgán   ochrany   prírody   príslušný   na   ich   vyhlásenie   povinný   písomne   oznámiť vlastníkovi   (správcovi,   nájomcovi)   pozemku   dotknutého   zamýšľanou   ochranou,   ktorého možno   zistiť   z   evidencie   v   katastri   nehnuteľnosti   dotknutej   obci   a dotknutým   orgánom štátnej správy. Ak ide o... zóny chráneného územia je týmto orgánom krajský úrad životného prostredia.   Oznámenie   zámeru   obsahuje   najmä   základnú   charakteristiku   zámeru   na vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ich pobyt nie je známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou. Podľa § 50 ods. 2 zákona obec je povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najmä na úradnej tabuli najmenej po dobu 15 dní.

Podľa § 50 ods. 3 zákona vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru   alebo   jeho   verejného   oznámenia   podať   k   nemu   písomné   pripomienky   orgánu ochrany prírody. Podľa § 50 ods. 4 zákona orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal.

Z uvedeného vyplýva, že citované ustanovenie § 50 ods. 3 zákona presne vymedzuje, kto je oprávneným na podávanie písomných pripomienok k zámeru, t. j. vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy. Súd sa stotožňuje s názorom   odporcu,   že   verejnosť   medzi   takéto   dotknuté   subjekty   oprávnené   podávať pripomienky k zámeru nepatrí, čo vyplýva aj z gramatického výkladu tohto ustanovenia. Nie je možné aplikovať § 50 ods. 4 zákona, ktorý ukladá orgánu ochrany prírody prerokovať pripomienky s tým, kto ich podal, bez vzájomnej súvislosti s celým ustanovením § 50 zákona upravujúcim vyhlasovanie ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny a   teda   ja   s   §   50   ods.   3,   ktorý   vymedzuje   okruh   oprávnených   subjektov   na   podanie pripomienok.

Povinnosť   obce   do   15   dní   od   doručenia   oznámenia   zámeru   informovať   o   ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť jej doň nahliadnuť (§ 50 ods. 2) nezakladá právo verejnosti (fyzickým a právnickým osobám) na podanie pripomienok a z tohto dôvodu nie   je   odporca   ako   orgán   ochrany   prírody   povinný   do   30   dní   tieto   pripomienky s verejnosťou prerokovať.

Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že návrh nie je dôvodný, lebo v   konaní   nebolo   preukázané,   že sú   splnené   zákonné   podmienky   na   uloženie   povinnosti odporcovi konať, preto nemožno súhlasiť s argumentáciou navrhovateľa, že odporca ako orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym predpisom a teda, že je v konaní nečinný.“

Z uvedených dôvodov krajský súd návrh uznesením č. k. 3 S 85/2010-26 zamietol ako nedôvodný.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 3 S 85/2010-21 z 2. septembra 2010.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   namietaného   uznesenia   zistil,   že   návrh   sťažovateľa, ktorým   sa   domáhal   uloženia   povinnosti   odporcovi   (krajskému   úradu)   prerokovať   jeho pripomienky k zámeru v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, zamietol z dôvodu, že   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   nebol   v zmysle   zákona   o ochrane   prírody   oprávnený   na podanie pripomienok. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným zákonom, považoval krajský súd návrh za nedôvodný.

Podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ochrane   prírody   má   vlastník   (správca,   nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý orgán štátnej správy právo najneskôr do 30 dní od doručenia   oznámenia   zámeru   alebo   jeho   verejného   oznámenia   podať   k nemu   písomné pripomienky orgánu ochrany prírody.

Podľa   §   50   ods.   4   zákona   o ochrane   prírody   je   orgán   ochrany   prírody   povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne konformným spôsobom vyložil a aplikoval ustanovenie § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody, keď sa nestotožnil s názorom sťažovateľa a vyslovil, že z uvedeného ustanovenia nemožno odvodzovať povinnosť orgánu ochrany prírody prerokovať pripomienky kohokoľvek, kto ich podal, pretože je potrebné ustanovenie § 50 ods. 4 tohto zákona vnímať v kontexte s predchádzajúcim odsekom 3 toho istého   ustanovenia,   ktorý   jednoznačne   vymedzuje   okruh   oprávnených   osôb,   ktoré   majú právo pripomienky podať. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nepatril do okruhu oprávnených osôb, krajský úrad nebol povinný s ním pripomienky prerokovať.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o tom, že v prípade, ak orgán ochrany prírody bol toho názoru, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie pripomienok, mal vydať o nepriznaní takéhoto práva v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Správny   poriadok“)   individuálny   správny   akt, ústavný súd uvádza:

Podľa § 153 ods. 2 OSP súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 250t ods. 8 OSP na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Z ustanovenia § 250t ods. 8 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP a § 153 ods. 2 OSP vyplýva, že krajský   súd mohol   rozhodovať iba o návrhu   sťažovateľa, ktorý   je uvedený v petite. Týmto petitom sa sťažovateľ domáhal toho, aby krajský súd uložil krajskému úradu ako odporcovi povinnosť prerokovať s ním jeho pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku.

Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa o tom, že správny orgán bol v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku povinný vydať v tomto prípade individuálny správny akt, z obsahu ktorého bude vyplývať, že sťažovateľ nie je oprávnený podávať pripomienky. Avšak vzhľadom na viazanosť krajského súdu petitom, tak ako ho formuloval sťažovateľ, nebolo možné, aby krajský súd uložil správnemu orgánu povinnosť, ktorej sa sťažovateľ nedomáhal. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že krajský súd bol taktiež   viazaný   dôvodmi   uvádzanými   v návrhu   sťažovateľa,   pričom   takéto   dôvody sťažovateľ v návrhu neuvádzal.

V namietanom uznesení sa krajský súd nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľa, podľa ktorej nebolo od neho spravodlivé žiadať, aby využil dosiahnutie nápravy sťažnosťou v súlade   s ustanovením   §   205t   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   návrh   nie   je   prípustný,   ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis [zákon č. 9/2010   Z.   z.   o sťažnostiach   (ďalej   len   „zákon   o sťažnostiach“),   pozn.]   z dôvodu,   že podanie   sťažnosti   podľa   tohto   zákona   nebolo   efektívnym   prostriedkom   proti   nečinnosti orgánu verejnej správy.

Sťažovateľ k tomuto v sťažnosti uviedol, že už vo svojom návrhu na začatie konania „poukazoval na to, že lehota na vybavenie jeho sťažnosti zakotvená v ustanovení §13 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. (60 pracovných dní, teda 3 kalendárne mesiace) je trikrát dlhšia ako lehota,   v ktorej   mal   KÚŽP   prerokovať   jeho   námietky.   Za   toho   stavu   nemožno   potom sťažnosť podľa Zákona o sťažnostiach považovať za efektívny prostriedok ochrany práv sťažovateľa.“.

Podľa   §   205t   ods.   1   OSP   návrh   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

V namietanom uznesení krajský súd k tomu uviedol: „Súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou navrhovateľa, že nie je spravodlivé žiadať, aby využil na dosiahnutie nápravy sťažnosť z dôvodu, že podanie sťažnosti podľa zákona č. 9/2010   Z.   z.   o   sťažnostiach   nie   je   efektívnym   prostriedkom   proti   nečinnosti   orgánu verejnej správy.

Ustanovenie   §   250t   ods.   1   OSP   totižto   jednoznačne   upravuje,   že   návrh   nie   je prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný predpis. Takto vymedzená prípustnosť návrhu proti nečinnosti správneho orgánu vyjadruje princíp   subsidiarity   správneho   súdnictva   spočívajúci   v   tom,   aby   jeho   právomoc nenahrádzala iné prostriedky nápravy. V ustanovení § 250t ods. 1 OSP nie je uvedené ani kritérium efektívnosti.“

Ústavný   súd   vyslovuje   nesúhlas   s odôvodnením   krajského   súdu   vo   vzťahu k podmienke vyčerpania opravného prostriedku v zmysle § 250t ods. 1 OSP. Podľa názoru ústavného   súdu   sťažnosť   podľa   zákona   o sťažnostiach   nie   je   efektívnym   prostriedkom nápravy nečinnosti orgánu verejnej správy, a to s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej nestačí, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy, ale   tieto   musia   byť   efektívne.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   namietaným uznesením návrh sťažovateľa zamietol ako nedôvodný podľa § 250t ods. 4 OSP, a nie ako neprípustný z dôvodu nevyčerpania opravných prostriedkov, tento nedostatok ústavný súd nehodnotí   ako   taký,   ktorým   by   mohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 7 a čl. 8 Aarhurského dohovoru namietaným uznesením krajského súdu

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   namietaným   uznesením   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu jeho práv podľa čl. 7 a čl. 8 Aarhurského dohovoru.

V súlade   s   čl.   7   Aarhurského   dohovoru   „Každá   strana   prijme   vhodné   praktické a/alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich   so   životným   prostredím   v   transparentných   a   spravodlivých   podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na procese   zúčastniť,   zohľadňujúc   ciele   tohto   dohovoru.   Každá   strana   umožní   verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím.“.

Podľa čl. 8 Aarhurského dohovoru „Každá strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte   možnosti   otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   na   príslušnej   úrovni   počas   prípravy vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b)   mali   by   byť   zverejnené   návrhy   predpisov   alebo   by   mali   byť   inak   verejne sprístupnené a

c)   verejnosti   by   mala   byť   daná   možnosť   pripomienkovania,   a   to   priamo   alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.“.

Podľa § 250t ods. 8 OSP na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa   §   249   ods.   2   OSP   žaloba   musí   okrem   všeobecných   náležitostí   podania obsahovať   označenie   rozhodnutia   postupu   správneho   orgánu,   ktorý   napáda,   vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel k záveru,   že   rozhodnutie   a postup   správneho   orgánu   v medziach   žaloby   sú   v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že žalobu zamieta.

Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   v konaní o nečinnosti orgánu verejnej správy rozhoduje krajský súd v „medziach žaloby“. Dispozičná zásada, na ktorej je správne súdnictvo postavené, znamená, že súd nemôže návrhu vyhovieť, ak zistí nezákonnosť, ktorú navrhovateľ nenamietal, iba ak by išlo o vady, na ktoré musí prihliadnuť z úradnej povinnosti. O takýto prípad však vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nejde. Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil iba tým, že poukázal na ustanovenie § 50 zákona o ochrane prírody, z ktorého podľa jeho názoru vyplývala povinnosť správneho orgánu prerokovať pripomienky. Krajský súd preto nemal povinnosť skúmať, či správny orgán mal, alebo nemal prerokovať pripomienky sťažovateľa z dôvodov, že toto právo, ako to tvrdí sťažovateľ, mu vyplýva z Aarhuského dohovoru.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že ak sťažovateľ v návrhu na začatie konania pred všeobecným súdom neuviedol argumenty, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. V prípade, že tak neurobil, tento   nedostatok v jeho procesnom   úkone – návrhu   na začatie konania proti   nečinnosti orgánu   verejnej   správy,   nemožno   naprávať   alebo   nahrádzať   sťažnosťou   v konaní   pred ústavným   súdom.   Ústavný   súd   pripomína,   že   krajský   súd   konal   o ich   návrhu   vo   veci, v ktorom zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkovi konania, ktorý je povinný tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu. Ide o zásadu, ktorá sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti zdôrazňuje, a to zásada „vigilantibus   iura“   („každý   nech   si   stráži   svoje   práva“),   z ktorej   okrem   iného   vyplýva priama   závislosť   ochrany   práv   a oprávnených   záujmov   účastníka   konania   od   jeho súčinnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na to, že obdobne ako o sťažnosti sťažovateľa rozhodol už uznesením č. k. I. ÚS 60/2011-38 z 23. februára 2011   o   skutkovo   a   právne   porovnateľných   sťažnostiach   viacerých   fyzických   osôb a právnických osôb.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011