znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 98/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenie jeho   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl. 50   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 6 T 1/2005 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 18/2007 zo 16. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2008 doručená   sťažnosť   A.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v trestnej veci vedenej   pod   sp. zn.   6 T 1/05   a jeho   rozsudkom   zo   16.   januára   2007   a   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   4 To 18/2007 zo 16. januára 2008.

Podstatou argumentácie sťažovateľa je tvrdenie, že krajský súd porušil jeho označené základné   právo   tým,   že „bezdôvodne   zamietol   moju   žiadosť   o žiadosť   môjho   advokáta JUDr. J. S. o vypočutie veľmi dôležitých svedkov, ktorí by svojima vypovedmi potvrdili moju nevinu“.

Sťažovateľ uviedol, že ho krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 T 1/05 zo 16. januára 2007 «bez najmenšej viny, bez dôkazov, bez vypočutia priamích svedkov a iných s nami (advokát: JUDr. J. S.) úkonmi pre dokazovanie odsúdil na neuveriteľných straty slobody vo výmere 25 rokov. Bol som Krajským súdom v Košiciach sp. zn. 6 T 1/05 zo dňa 6. 1. 2007   odsúdený   formou   spolupáchateľstva   podľa   § 9   ods. 1,   k–fu   § 219   ods. 2   Tr.   zák. a podľa   § 9   ods.,   k–fu   § 222   ods. 1,   3   Trestného   zákona   len   za   cenu   porušenia   - „úmyselného porušenia trestného poriadku“ pretože krajský súd v Košiciach nepredvolal a nevypočul dôležitých svedkov ktorí by v plnom rozsahu potvrdili moju nevinu. Po vynesení rozsudku   Krajským   súdom   v Košiciach   som   okamžite   zahlásil   odvolanie   do   vinu   ako aj trestu ktoré som odôvodnil v písomnom podaní prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. S. a dostatočne poukázal na okolnosti ktoré rozpisujem v tejto sťažnosti o porušenie zákona, Tr. por. voči mojej osobe. Žiadal som aby NS SR zrušil napadnutý rozsudok vo všetkých svojich vyrokoch podľa § 321 ods. 1 písm. a). b). c). Tr. por. a s použitím § 322 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa (Kr. súd) na prejednanie a rozhodnutie».

Aj v ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ kladie hlavný dôraz na skutočnosť, že krajský súd   nevypočul   obhajobou   navrhnutých   svedkov,   navyše   poukazuje   aj   na   rozpory vo výpovediach svedkov, ktoré nekorešpondujú s ich výpoveďami z prípravného konania vyznievajúcimi v jeho prospech. Rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľa založený na nepodložených   dedukciách,   výmysloch   a nehodnoverných   (vykonštruovaných) dôkazoch. Sťažovateľ sa preto domáha, aby si ústavný súd vyžiadal kompletný spisový materiál v jeho trestnej veci „a preveril celú vec porovnal s mojou sťažnosťou a dal príkaz na zrušenie celého rozsudku čo do viny a tiež čo do výšky trestu. Ja žiadam respektíve prosím o čestne a spravodlive riešenie veci, veď som neviny človek a takto nespravodlivo odsúdeny“.

Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd mal kvalifikovať jeho skutok rovnako, ako to bolo u jeho družky, teda ako trestný čin neoznámenia trestného činu podľa § 268 Trestného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2005. Ďalej konkretizuje, v čom vidí pochybenia   v jeho   trestnej   veci,   ku   ktorým   malo   podľa   neho   dochádzať   už   od   štádia prípravného konania, a opisuje svoju   verziu   skutku, zo spáchania ktorého bol obvinený a spolu s ďalšími páchateľmi odsúdený.

Zároveň so sťažnosťou bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Sprievodný – oznamovací list k podaniu o porušenie viacerých zákonov proti mojej osobe   od   prípravného   konania   a tiež   na   hlavnom   pojednávaní   na   Krajskom   súde v Košiciach   vo   veci:   sp. zn.   6 T 1/05   zo   dňa   16.   1.   2007   spojení   s rozhodnutím   NS SR v Bratislave sp. zn. 4 To 18/2007 zo dňa 16. 1. 2008“.

Označené podanie obsahuje sumarizáciu podstatných okolností prípadu v označenej trestnej   veci   z pohľadu   sťažovateľa   vyúsťujúcu   do   rovnakých   požiadaviek,   ako   sú formulované v jeho sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ   predovšetkým   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na obhajobu, ktoré vidí v tom, že krajský súd „bezdôvodne zamietol moju žiadosť o žiadosť môjho   advokáta   JUDr.   J.   S.   o vypočutie   veľmi   dôležitých   svedkov,   ktorí   by   svojima vypovedmi potvrdili moju nevinu“.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 34/05, I. ÚS 127/05).

Na   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   sa   podľa   čl. 127 ods. 1   ústavy   vzťahuje   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   subsidiarity   sa   predovšetkým   týka   tých   prípadov,   v   ktorých   sa sťažovatelia ako účastníci   súdneho konania môžu domáhať ochrany svojich základných práv   alebo   slobôd,   k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   viacerými   pochybeniami   vo   veci konajúceho súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv domáhať vo vzťahu k namietanému prvostupňovému rozsudku krajského súdu využitím riadneho opravného prostriedku   [odvolania podľa   § 306 ods. 1 a § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] v konaní pred najvyšším súdom. Zo sťažnosti je tiež zrejmé, že sťažovateľ tak urobil a odvolanie proti namietanému rozsudku krajského súdu zahlásil do zápisnice ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní a neskôr bolo odôvodnené jeho obhajcom.

Najvyšší súd však uznesením sp. zn. 4 To 18/2007 zo 16. januára 2008 odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred zásahom do jeho základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie tejto časti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažnosť   podľa   obsahu   smeruje   aj   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn. 4 To 18/2007 zo 16. januára 2008, ktorým bolo podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa zamietnuté. Sťažnosť vo vzťahu k tejto časti neobsahuje žiadne odôvodnenie.

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   najvyšší   súd   sa   porušenia   označeného základného   práva   mal   dopustiť   tým,   že   sa   ako   odvolací   súd   stotožnil   s namietaným postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   a neposkytol   ochranu   namietanému   porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľa.

Ústavný súd skúmal, či sťažovateľ mal, resp. stále má k dispozícii účinný opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a na použitie ktorého je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd zastáva názor, že takýmto účinným opravným prostriedkom je v danom prípade dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z. účinného   od   1. januára 2006.   Ústavný   súd   dospel   k uvedenému   záveru   vychádzajúc z príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   upravujúcich   tento   mimoriadny   opravný prostriedok, a to najmä so zreteľom na okruh oprávnených osôb na jeho podanie, dôvody, prípustnosť a iné atribúty regulujúce podanie dovolania a rozhodovania o ňom (§ 368 a nasl. Trestného poriadku).

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa   ustanovenia   § 369   ods. 2   Trestného   poriadku   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   môže   dovolaním   napadnúť   z   dôvodu   uvedeného   v   § 371   ods. 1 a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku, b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa ustanovenia § 369 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného s jeho výslovným písomným súhlasom môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení,   jeho   súrodenec,   osvojiteľ,   osvojenec,   manžel   alebo   druh.   Ak   je   obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.

Podľa   ustanovenia   § 370   ods. 2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva v prospech   obvineného,   dovolanie   sa   podáva   najneskôr   do   troch   rokov   od   doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom.   Táto   námietka   je   v okolnostiach   daného   prípadu   podstatnou   súčasťou argumentácie sťažovateľa a jedným z ťažiskových argumentov obsahu sťažnosti.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzavrel,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy trestného procesu pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane vykonania dôkazov súdom, ktorý je v rozpore so zákonom) dôvodom na podanie dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku.

V danej veci je potrebné uviesť, že označený mimoriadny opravný prostriedok ešte stále umožňuje sťažovateľovi účinne namietať všetky závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Z toho vyplýva, že je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý je oprávnený aj povinný poskytnúť ochranu základnému právu   sťažovateľa   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi,   ktorého   porušenie   namieta,   a nie ústavný   súd   v konaní   o sťažnostiach.   Právomoc   ústavného   súdu   je   pri   ochrane   tohto základného   práva   každého   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   subsidiárna a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (obdobne   napr. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 64/02). Uplatnenie právomoci ústavného súdu pri ochrane základného práva   podľa   čl. 50   ods. 3   ústavy   zároveň   predpokladá,   že   všeobecné   súdy   neposkytnú ochranu tomuto základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci ako opravných súdov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Sťažnosť   nespĺňa   ani   zákonom   predpísané   náležitosti.   Vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci však už ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008