znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 98/07-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12. septembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   so sídlom   T., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 680/2000, za účasti Okresného súdu Trenčín, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   S.,   s. r. o.,   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 680/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 680/2000 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti S., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej je Okresný   súd   Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 7 492,24 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2007 doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 680/2000.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   pod   predchádzajúcim   obchodným menom T., spol. s r. o., sa žalobným návrhom z 25. júna 1998 podaným okresnému súdu domáhala   proti   odporcovi   P.   (ďalej   len   „odporca“)   zaplatenia   sumy   71 430,20   Sk s príslušenstvom. Vec bola okresným súdom pôvodne vedená pod sp. zn. 8 C 699/98.

Po dvoch pojednávaniach vo veci, a to 4. septembra 1998 a 12. februára 1999 vydal okresný   súd   5.   marca   1999   platobný   rozkaz,   ktorým   zaviazal   odporcu   na   zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a trov konania.

Po podaní odporu proti platobnému rozkazu odporcom   (8. apríla 1999) bola vec ďalej vedená okresným súdom pod sp. zn. 8 C 680/2000.

Sťažovateľka ďalej podrobne opisuje priebeh doterajšieho konania a uvádza úkony okresného súdu a obdobia, keď podľa jej mienky došlo v konaní ku zbytočným prieťahom. Podľa   jej   názoru   sa   predmet   sporu   nevyznačuje   skutkovou   ani   právnou   zložitosťou a napriek   tomu   nebol   vo   veci   po   viac   ako   ôsmich   rokoch   vynesený   ani   prvostupňový rozsudok.

Sťažovateľka   podala 24. februára 2006   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   proti porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V odpovedi z 21. marca 2006   sudca   poverený   výkonom   funkcie   predsedu   okresného   súdu   vyhodnotil   sťažnosť sťažovateľky ako dôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods. 1   dohovoru   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 680/2000, prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 680/2000   konal bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV. ÚS 98/07-11 z 10. mája 2007 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 8. júna 2007. Vo svojom vyjadrení uviedol:„V predmetnej veci sa sťažovateľovi vyjadril písomne podaním zo dňa 21. 03. 2006 a na tomto vyjadrení zotrvávame.

Po tomto dátume boli zo strany konajúceho sudcu vykonané nasledovné úkony: Na   deň   14. 06. 2006   bolo   vytýčené   pojednávanie,   na   ktorom   účastníci   vyhlásili, že sa pokúsia o mimosúdne vybavenie veci a oznámia to v lehote 20 dní súdu. Ak nedôjde k dohode, súd ustanoví znalca a účastníci v lehote 40 dní od dňa pojednávania predložia súdu   otázky,   na   ktoré   znalec   odpovedať.   Písomným   podaním,   doručeným   súdu   dňa 20. 07. 2006,   doručil   právny   zástupca   sťažovateľa   súdu   otázky,   na   ktoré   má   znalec odpovedať, nakoľko k dohode účastníkov nedošlo. Uznesením zo dňa 09. 01. 2007 ustanovil súd   znalca   na   znalecké   dokazovanie.   Písomným   podaním,   doručeným   súdu   dňa 08. 02. 2007, doložil právny zástupca sťažovateľa potrebné doklady.

Dňa 18. 04. 2007 doručil znalec súdu znalecký posudok. Spolu   s uznesením   o priznaní   znaleckej   odmeny   bol   účastníkom   zaslaný   znalecký posudok na vyjadrenie.

Sme   toho   názoru,   že   od   podania   sťažnosti   vo   veci   konajúci   súd   koná   plynulé a bez zbytočných prieťahov.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   svojho   práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Preto je základnou povinnosťou súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup   v súdnom   konaní,   ktorý   čo   najskôr odstráni stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so   žiadosťou   na   súd (IV. ÚS 195/02).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl. 6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   hodnotenia   podľa   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej a skutkovej stránke, ústavný súd vychádzajúc z uvedených okolností prípadu konštatuje, že predmetom   konania   sú   finančné   nároky   vyplývajúce   zo   zmluvy   o nájme nebytových priestorov,   teda   vec,   ktorú   možno   z hľadiska   náročnosti   zaradiť   k štandardnej   agende všeobecného súdnictva, a to ako po právnej, tak aj skutkovej stránke.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   uplatňuje pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom, a tým aj k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní, naopak, sťažnosťou na prieťahy v konaní vyjadrila   nespokojnosť   s doterajším   priebehom   konania   a domáhala sa   účinnej ochrany svojich práv.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo správanie sa (postup) samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu súdu v tejto veci nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia podpredsedu okresného súdu a predovšetkým spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 680/2000 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka (ešte po obchodným menom T.,   spol. s r. o.) podala 29. júna 1998 okresnému   súdu   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti   odporcovi   o zaplatenie 71 430,20 Sk   s príslušenstvom.   Svoj   nárok   uplatňovala   na   základe   zmluvy   o nájme nebytových   priestorov   z 3. januára 1991 ako neuhradenú pohľadávku   za služby spojené s nájmom   nebytových   priestorov.   Vec   bola   okresným   súdom   pôvodne   zaevidovaná pod sp. zn. 8 C 699/98 a neskôr pod sp. zn. 20 Rob 186/99.

Postup   okresného   súdu   vo   veci   sťažovateľky   v období   od   podania   žaloby,   keď okresný   súd   doručoval   žalobný   návrh   odporcovi   na   vyjadrenie,   a   tento   sa   vyjadroval k žalobe;   vo   veci   pojednával   (4. septembra 1998,   12. februára 1999);   vykonal   listinné dokazovanie (vyžiadanie písomnej dokumentácie od účastníkov konania) a vydal platobný rozkaz   (5. marca 1999),   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky (rozhodnutiu vo veci).

Proti uvedenému platobnému rozkazu podal odporca 8. apríla 1999 odpor. Vec bola následne okresným súdom vedená pod sp. zn. 8 C 680/2000. Od tohto obdobia bol okresný súd nečinný až do 28. januára 2004, keď sťažovateľke zaslal odpor podaný odporcom proti platobnému rozkazu a nariadil pojednávanie na 22. marec 2004.

Dňa 22. marca 2004 sa konalo ústne pojednávanie na okresnom súde. Po vykonanom výsluchu účastníkov konania bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania. Listom   zo 7.   mája 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie dokladov   v zmysle   uznesenia   z pojednávania   z   22.   marca   2004.   Požadované   doklady sťažovateľka predložila 28. mája 2004 a doplnila ich podaním zo 4. júna 2004.

Od tohto obdobia okresný súd až do 11. mája 2006 nevykonal žiadny úkon smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci, iba uznesením z 15. júna 2005 zaviazal sťažovateľku uhradiť   vecné   náklady   v   sume   44 Sk   za   vyhotovené   fotokópie   zo   spisu   (určené pre odporcu).

Až   potom,   ako   predseda   okresného   súdu   21.   marca   2006   upozornil   vo   veci konajúceho sudcu na povinnosť konať vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov, sudca

12. mája 2006 nariadil pojednávanie na 14. jún 2006 a za tým účelom predvolal účastníkov konania.

Dňa 14. júna 2006 sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ktoré však bolo odročené na neurčito   z   dôvodu   návrhu   účastníkov   na   vyriešenie   veci   mimosúdnou   dohodou. Pre prípad,   že   k uzavretiu   mimosúdnej   dohody   medzi   účastníkmi   nedôjde,   okresný   súd uložil účastníkom v lehote 40 dní predložiť otázky pre znalca. Sťažovateľka 20. júla 2006 okresnému   súdu   oznámila,   že   medzi   účastníkmi   nedošlo   k uzavretiu   dohody,   a súčasne predložila návrh na doplnenie dokazovania (otázky pre znalca). Listom z 3. augusta 2006 okresný súd zaslal návrh sťažovateľky odporcovi,   ktorého súčasne vyzval na doplnenie dokazovania. Požadované vyjadrenie doručil odporca 27. septembra 2006.

Uznesením   sp.   zn.   8 C 680/2000   z   9. januára 2007   okresný   súd   ustanovil   znalca z odboru   energetiky,   odvetvie   tepelná   energetika,   tepelné   vykurovacie   zariadenia, vykurovanie   a vykurovacie   zariadenia,   a   uložil   mu   vypracovať   posudok   do   90   dní. Účastníkom konania uložil, aby znalcovi poskytli potrebné informácie a podklady.

Dňa 8. februára 2007 odporca predložil okresnému súdu podklady k vypracovaniu znaleckého   posudku.   Súdny   znalec   odovzdal   vypracovaný   znalecký   posudok   18.   apríla 2007.   Ostatným   úkonom   okresného   súdu   bolo   uznesenie   zo   17. mája 2007   o   priznaní znalečného znalcovi za vypracovanie znaleckého posudku.

Ústavný   súd   na   základe   predloženého   spisu   zistil,   že   okresný   súd   bol bez relevantného dôvodu nečinný v období od 8. apríla 1999, keď odporca podal odpor proti platobnému rozkazu, až do 28. januára 2004, keď sťažovateľke zaslal odpor na vyjadrenie a nariadil   pojednávanie   na   22. marec 2004   (58   mesiacov).   V danom   období   trvalo posudzované   konanie   už   viac   než   päť   rokov,   preto   bolo   povinnosťou   okresného   súdu postupovať   v konaní   so   zvýšenou   pozornosťou,   aby   bola   právna   neistota   sťažovateľa čo najrýchlejšie odstránená. Na túto povinnosť všeobecných súdov už vo svojej judikatúre ústavný   súd   upozorňoval,   keď   uviedol:   „Ak   už   konanie   trvá   neprimerane   dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu“ (III. ÚS 146/05).

Ústavný súd však z prehľadu spisu sp. zn. 8 C 680/2000 zistil nečinnosť okresného súdu aj v období od 4. júna 2004 do 11. mája 2006 (23 mesiacov).

Ústavný   súd   v okolnostiach   daného   prípadu   nemohol   prijať   argument   predsedu okresného súdu (v odpovedi z 21. marca 2006 na sťažnosť sťažovateľky), že „Na tunajšom súde   sú   v dôsledku   nepriaznivých   objektívnych   okolností   minulých   rokov   vedené   tisíce nerozhodnutých vecí. Nie je v silách administratívy súdu, súdnych úradníkov či samotných sudcov, aby v každej veci konali bez najmenšieho meškania a neodkladne“.

V tejto   súvislosti   už ústavný   súd   uviedol,   že   preťaženosť   sudcov   nie   je   možné zohľadniť ako dôvod ospravedlňujúci voči občanovi inak zbytočné prieťahy v konaní o jeho veci.   Námietka   veľkého   množstva   nevybavených   a nerozhodnutých   vecí   nemá   povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   v občianskom   súdnom   konaní   sp.   zn. 8 C 680/2000   nepostupoval   spôsobom,   ktorý   by   viedol   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky, keď z doterajšej 9-ročnej dĺžky súdneho konania zbytočné prieťahy v konaní spôsobené nečinnosťou súdu tvorili viac než sedem rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 680/2000 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto právo porušil, vo veci konal.

V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 680/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiada finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia   odôvodňuje   vysokou   mierou   právnej   neistoty   spôsobenej   nečinnosťou okresného súdu.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   ESĽP,   keď   priznáva   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým doterajšiu dĺžku súdneho konania a obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd dospel k záveru, že je   primerané   priznať   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk, t. j. v sume ňou požadovanej.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   M.   M.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľky   ich   vyčíslil   sumou   6 296   Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Suma bola vypočítaná zo základu priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky,   ktorá   v prvom   polroku   2006 predstavovala   17 822 Sk,   t. j.   2-krát   po   2 970 Sk   a   2-krát   po   178 Sk   za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty,   ústavný   súd   podľa   § 18   ods. 4   vyhlášky rozhodol o zvýšení   uvedenej   odmeny   o 19   %   dane   z pridanej   hodnoty,   v sume   1 196,24 Sk, t. j. úhradu   trov   konania   priznal   v celkovej   sume   7 492,24 Sk   (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún a dvadsaťštyri halierov).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2007