znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 98/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Dipl. Ing. B. Š., bytom V., pre účely vypracovania sťažnosti zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   H.,   Z.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 40 Cb 23/97 pri rozhodovaní o priznaní znalečného, za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Dipl. Ing. B. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2004 doručená sťažnosť Dipl. Ing. B. Š., bytom V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 23/97 pri rozhodovaní o priznaní znalečného.

Z jej   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 40 Cb 23/97 z 8.   októbra 1999 ako znalec z odboru   ekonomika hospodárstva   – účtovná evidencia   ustanovený   za   znalca   v   konaní   vedenom   pod   uvedenou   spisovou   značkou. Znalecký   posudok   vypracovaný pod   č.   5/99   spolu   so   spisom   uvedenej   spisovej   značky odovzdal krajskému súdu 7. decembra 1999, ktorému súčasne predložil aj vyúčtovanie prác na   znaleckom   posudku   v celkovej   výške   24 229,50   Sk.   Keďže   napriek   vypracovaniu znaleckého posudku krajský súd o znalečnom nerozhodol, sťažovateľ ho listom z 8. marca 2000 urgoval, aby tak urýchlene urobil. Reakciou na uvedenú urgenciu sťažovateľa bola výzva krajského súdu sťažovateľovi z 21. marca 2000 na vrátenie spisu, ktorý mu však predmetný spis vrátil už 7. decembra 1999. Túto skutočnosť oznámil sťažovateľ krajskému súdu 28. marca 2000.

Z dôvodu, že o znalečnom krajský súd ani naďalej nerozhodol, zaslal sťažovateľ v roku 2002 jeho podpredsedovi a predsedovi sťažnosti vo veci prieťahov v konaní. Po tom, čo sa sťažovateľ obrátil 3. januára 2003 so žiadosťou o pomoc na verejného ochrancu práv a nadväzne na to zaslal 18. marca 2003 krajskému súdu ďalšiu urgenciu, bolo mu 27. marca 2003   doručené   uznesenie   krajského   súdu   z 20.   marca   2003,   ktorým   mu   bolo   priznané znalečné v ním vyčíslenej výške.

Dňa   9.   apríla   2003   bolo   sťažovateľovi   doručené   odvolanie   navrhovateľa   proti uzneseniu   o priznaní   znalečného   s požiadavkou,   aby   sa   k   nemu   vyjadril.   Požadované vyjadrenie zaslal sťažovateľ krajskému súdu 10. apríla 2003. Listom z 23. decembra 2003 upovedomil verejný ochranca práv sťažovateľa, že po preskúmaní jeho podnetu, ktorým ho upozornil   na   nečinnosť   krajského   súdu   v napadnutom   konaní,   zistil,   že   v súvislosti s rozhodovaním   o priznaní   odmeny   za   znalecký   úkon   došlo   v tejto   veci   k zbytočným prieťahom.

Na základe žiadosti sťažovateľa zo 14. februára 2004 adresovanej krajskému súdu bolo mu 20. februára 2004 zaslané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 99/03 z 21. júla 2003, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu z 20. marca 2003 o priznaní znalečného. Sťažovateľ upriamuje pozornosť   na   tú   skutočnosť,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   mu   bolo   doručené   až po siedmich mesiacoch od jeho doručenia krajskému súdu (ktorému bolo doručené 21. júla 2003).

Hodnotiac uvedený postup krajského súdu v označenom konaní dospel sťažovateľ k názoru,   že   krajský   súd   svojou   nečinnosťou   porušil   jeho   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zmieňuje sa aj o tom, že do podania sťažnosti ústavnému súdu mu priznané znalečné nebolo uhradené.

Vzhľadom na to sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom deklaroval, že postupom krajského súdu bolo porušené jeho označené základné   právo,   a zároveň   mu   priznal   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 48 000 Sk.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach,   ak   o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok   odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal aj to, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   základným   právom   na   konanie   súdu   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namietal. Ústavný súd už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skonštatoval,   že   sťažovateľ   napáda   zbytočné prieťahy v konaní v dobe, keď konanie pred krajským súdom vo vzťahu k rozhodovaniu o znalečnom už bolo právoplatne skončené. Ústavný súd 29. marca 2004 na krajskom súde zistil, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 99/03 z 21. júla 2003 bolo sťažovateľovi doručené   24.   februára   2004.   Podľa   informácie   učtárne   krajského   súdu   bolo   znalečné vo výške 24 299, 50 Sk poukázané sťažovateľovi 17. marca 2004.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   (II.   ÚS   32/00,   III.   ÚS   116/01,   IV.   ÚS   61/02, I. ÚS 116/02 II. ÚS 8/04) „ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   v čase,   keď   jeho   namietané   porušovanie   trvá.   Vychádza   pritom   z účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník konania, domáhajúci sa rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré sa dosiahne právoplatným rozhodnutím“ (III. ÚS 153/03).

Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že tie konania, v ktorých   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základného práva sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. marca 2004, pričom uznesenie krajského súdu sp. zn. 40 Cb 23/97 z 20. marca 2003 v spojení s uznesením najvyššieho súdu zo 6. júla 2003 sp. zn. 5 Obo 99/03 nadobudlo právoplatnosť 24. februára 2004, z čoho je zjavné, že v čase predbežného prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde tvrdené porušovanie práva sťažovateľa už netrvalo.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na zmysel   a účel   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   základom   pre záver   ústavného   súdu, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   tou   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáha jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2004