znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 97/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť N. N., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 1, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 65/2013 a jeho uznesením z 20. novembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2014   doručená   sťažnosť N.   N.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 1, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tdo 65/2013 a jeho uznesením z 20. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 T 66/2008 z 18. septembra 2009 uznaný za vinného zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 a 3 písm. c) Trestného zákona a prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona za čo mu okrem iného bol podľa § 221 ods. 3, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 a § 41 ods. 2 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 92 mesiacov. Z uvedeného vyplýva, že trest bol sťažovateľovi uložený okresným súdom aj za použitia § 41 ods. 2 Trestného zákona (tzv. „asperačná zásada“).

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 5 To 70/2010 z 28. septembra 2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu zrušil a odsúdil sťažovateľa za použitia ustanovení § 221 ods. 3, § 41 ods. 2 a § 39 ods. 1 a 3 písm. d) Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov.

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   9.   augusta   2011   sa   sťažovateľ   domáhal povolenia obnovy predmetného trestného konania. O tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 9 Nt 14/2011 z 18. marca 2013 tak, že obnovu konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 9 T 66/2008 povolil a   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   9   T   66/2008   z 18.   decembra   2009   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 70/2010 z 28. septembra 2010 vo výroku o treste.

Okresný   súd   obnovu   konania   povolil   na   tom   základe,   že   sťažovateľovi   bol v pôvodnom konaní uložený trest odňatia slobody aj za použitia asperačnej zásady, pričom nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 bol vyslovený nesúlad   tzv.   „asperačnej   zásady“   (§   41   ods.   2   Trestného   zákona   slová   v   texte   za bodkočiarkou) s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   povolení   obnovy   konania   podal   sťažnosť prokurátor, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 40/13 zo 7. mája 2013 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pričom bodom II výroku tohto   uznesenia   krajský   súd   zároveň   rozhodol   podľa   §   403   a   §   380   ods.   2   Trestného poriadku per analogiam o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Po   právoplatnom   povolení   obnovy   konania   okresný   súd   opätovne   konal   vo   veci samej a rozsudkom sp. zn. 9 T 66/2008 z 24. júna 2013 odsúdil sťažovateľa (okrem iného) za použitia ustanovení § 221 ods. 3, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2 a § 41 ods. 2 Trestného   zákona   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   5   rokov.   Proti   rozsudku okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 5 To 75/2013 z 27. augusta 2013 tak, že ho zamietol.

Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   75/2013   z   27.   augusta   2013   napadol sťažovateľ   dovolaním   z   dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru, že v trestnej veci sťažovateľa nemal okresný súd povoliť obnovu konania, t. j. mal jeho návrh na   povolenie   obnovy   konania   zamietnuť   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   pri ukladaní   trestu   v   pôvodnom   rozsudku „mohol   využiť   celú   časť   sadzby   pod   asperačne zvýšenou spodnou hranicou a uložiť (s príslušným obmedzením) ešte aj nižší trest...“, čo využil a uložil sťažovateľovi nižší trest.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej veci rozhodujúce všeobecné súdy nerešpektovali zásady   ukladania   trestov,   a v tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   krajský   súd v pôvodnom odsudzujúcom rozsudku uviedol, že „v mojom prípade existujú výnimočné okolnosti daného prípadu a znížil mi výnimočne trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, avšak v prípade po obnove konania mal rozhodovať o mojom treste, už mi uložil trest skoro v strede trestnej sadzby, a v tomto smere nebola rešpektované rozhodnutie Ústavného súdu z hľadiska zrušenia tzv. asperačnej zásady.

... Ja takéto rozhodnutie Najvyššieho súdu považujem za nezákonné a domáham sa nápravy takéhoto nezákonného rozhodnutia prostredníctvom podania ústavnej sťažnosti...... Teda najvyšší súd sa podľa môjho názoru mal zaoberať výlučne dôvodmi, ktoré som uviedol vo svojom dovolaní ako dôvody pre ktoré som napadol rozhodnutia súdov na základe ktorých som bol odsúdený, pričom sa tak nestalo a v podstate odmietnutie môjho dovolania bolo postavené len na tvrdení najvyššieho súdu, že v mojom prípade údajne nemala byť povolená obnova konania, avšak najvyšší súd ako som už uviedol sa vôbec nezaoberal dôvodmi môjho dovolania, čo považujem za porušenie mojich práv... a pokiaľ rozhodnutia súdov o povolení obnovy konania v môj prospech sú právoplatné, nemožno konštatovať, že obnova konania nemala byť povolená a len na takomto základe odmietnuť moje dovolanie bez bližšieho skúmania dôvodov, ktoré som uviedol v tomto dovolaní.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 5 Tdo 65/2013 zo dňa 20. 11. 2013 porušil základné právo N. N... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Tdo 65/2013 zo dňa 20. 11. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Priznáva sa náhrada trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktorú je povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Veselého... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Kľúčová   námietka   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že   najvyšší   súd   sa   v napadnutom uznesení dôvodmi jeho dovolania nezaoberal a napriek právoplatnosti uznesenia okresného súdu o povolení obnovy konania založil svoje rozhodnutie len na tom, že obnova konania v trestnej veci sťažovateľa nemala byť povolená. V dôsledku takéhoto postupu (a záveru) došlo podľa názoru sťažovateľa k tomu, že v jeho trestnej veci nebol rešpektovaný nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 70/2010 z 28. septembra 2010 (vydaného v pôvodnom konaní, pozn.) vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 T   66/2008 z 18.   septembra   2009 vo   výroku   o treste   odňatia   slobody   a spôsobe   jeho výkonu, pričom krajský súd odsúdil sťažovateľa za použitia ustanovení § 221 ods. 3, § 41 ods. 2 a § 39 ods. 1 a 3 písm. d) Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov.

V odôvodnení   označeného   rozsudku   krajského   súdu   sa   okrem   iného   uvádza,   že „Okresný súd uložil obžalovanému pri aplikovaní asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody na dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby, to znamená vo výmere 92 mesiacov nepodmienečne. Podľa názoru krajského súdu s prihliadnutím však najmä na okolnosti prípadu je potrebné poukázať na to, že použitie takejto zvýšenej trestnej sadzby   by   bolo   pre   obžalovaného   neprimerane   prísne   a   na   zabezpečenie   ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. To znamená, že v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák.   možno   obžalovanému   uložiť   trest   aj   pod   dolnú   hranicu   zvýšenej   trestnej   sadzby. Krajský súd vychádzal predovšetkým z toho, že na páchaní trestnej činnosti obžalovaným sa v nezanedbateľnej   miere   podieľala   aj   jeho   nepriaznivá   platobná   situácia,   ktorú   mu zapríčinili jeho dlžníci, pričom teraz prejednávanej trestnej činnosti sa dopustil prvýkrát, pretože v minulosti sa nedostal do rozporu s Trestným zákonom.

S poukazom aj na odsek 3 písm. d) citovaného ustanovenia Trestného zákona (to znamená, že nemožno uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky) krajský súd uložil obžalovanému   úhrnný   trest   odňatia   slobody   nepodmienečný   vo   výmere   piatich   rokov (s prihliadnutím aj na celkovú spôsobenú väčšiu škodu v celkovej výške 21.158, 90 € pri zločine podvodu)...“.

Z citovaného   vyplýva,   že   krajský   súd   v pôvodnom   konaní   rozhodol   o treste sťažovateľa   nielen   za   použitia   asperačnej   zásady   (§   41   ods.   2   Trestného   zákona),   ale zároveň aplikoval aj ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Práve v nadväznosti na túto skutočnosť najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že v trestnej veci sťažovateľa vôbec nemala byť povolená obnova konania. Tento svoj právny záver najvyšší súd odôvodnil takto:

«Ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa – ako skutočnosti alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Ak   je   podaný   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   vo   veci,   ktorá   sa   skončila právoplatným   rozhodnutím,   ktorý   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok   obnovy   konania   konštatované   už   v   tomto   ustanovení.   Preto   súd   už   nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu ku trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012, 21. decembra 2012, sa nepoužije.

Účinky použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom pred 21. decembrom 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, sú negované použitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona. Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade nebola použitá, a to pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, alebo nebola použitá z iného zákonom určeného dôvodu. Súd v týchto prípadoch mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalo od dolnej hranice trestnej sadzby určenej podľa § 41 ods.   2   Trestného   zákona   v   znení   účinnom   do   21.   decembra   2012,   časti   prvej   vety   za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby pod asperačne zvýšenou spodnou hranicou a uložiť (s príslušným obmedzením) ešte aj nižší trest (k tomu pozri aj rozhodnutie 13. publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdu súdov Slovenskej republiky čiastka 1/2013).

V takom prípade sa ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov   v   spojení   s   nálezom   Ústavného   súdu   z   28.   novembra   2012,   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011, nepoužije, nakoľko ústavne nesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, na   dotknuté   prípady   nedopadli,   preto   návrh   na   obnovu   konania   podaný   na   základe uvedeného nálezu ústavného súdu treba zamietnuť podľa § 399 ods. 2 Tr. por.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že právne názory, na ktorých je založené   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   zodpovedajú   právnym   názorom vysloveným v zjednocujúcom stanovisku Trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej aj „stanovisko najvyššieho súdu z 26. novembra 2013“). Účelom označeného stanoviska najvyššieho súdu bolo zjednotiť rozhodovaciu prax všeobecných   súdov   v súvislosti   s množiacim   sa   počtom   návrhov   na   povolenie   obnovy konania v nadväznosti na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 týkajúci sa tzv. asperačnej zásady, na ktorom zakladá svoje námietky aj sťažovateľ.

Stanovisko   najvyššieho   súdu   z 26.   novembra   2013   (ako   aj   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu)   vychádza   v prvom   rade   z právneho   názoru,   podľa   ktorého   v   prípade návrhu na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných   v ustanovení   §   41b   ods.   1   zákona o ústavnom   súde,   je   splnenie   podmienok   obnovy   konania   konštatované   už   v   tomto ustanovení, a z tohto dôvodu všeobecný súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku a obnovu konania musí povoliť podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Najvyšší súd ale zároveň vo svojom stanovisku ustanovil aj výnimku z uvedeného právneho názoru o povinnosti súdov povoliť obnovu konania len s poukazom na § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, a to v prípade, ak pri ukladaní trestu   odňatia slobody   pri trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   v   znení   účinnom   do   21.   decembra   2012   (tzv. „asperačná zásada“, pozn.) boli použité ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c), alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, a uviedol, že   v takýchto   prípadoch   nedôjde   k   aplikácii   § 41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde.   Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 To 70/2010 z 28. septembra 2010 vyplýva, že práve takáto právna situácia nastala aj v trestnej veci sťažovateľa, keďže krajský súd pri ukladaní trestu použil (aplikoval) aj § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnymi názormi najvyššieho súdu vyjadrenými v jeho stanovisku z 26. novembra 2013, ktorým korešpondujú aj právne názory, na ktorých je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, a považuje ich za východisko aj pre svoje rozhodovanie   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   sa   vecne   dotýkajú problematiky ústavne konformnej aplikácie nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 na trestné veci, v ktorých bol sťažovateľom uložený trest na základe uplatnenia tzv. asperačnej zásady. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa, v zmysle ktorej pri rozhodovaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania   v jeho   trestnej   veci   nebol   rešpektovaný   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, je nedôvodná.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa najvyšší súd s dôvodmi jeho dovolania v napadnutom uznesení podrobnejšie nezaoberal a založil ho len na právnom závere, že obnova konania v jeho trestnej veci nemala byť povolená, ústavný súd poukazuje na spisovú dokumentáciu, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ vo svojom dovolaní z 8. októbra 2013 podanom prostredníctvom obhajcu argumentoval takto:

„Týmto   podávam   dovolanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici 5 To/75/13 zo dňa 27. 08. 2013 podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., pretože rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici je založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia a nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

V   tomto   prípade   tvrdíme,   že   súd   nerešpektoval   zásadu   ukladania   trestov,   kde v jednom rozsudku krajský súd uviedol, že v mojom prípade existujú výnimočné okolnosti daného   prípadu   a   znížil   mi   výnimočne   trest   pod   dolnú   hranicu   trestnej   sadzby,   avšak v prípade po   obnove konania   mal rozhodovať   o mojom   treste,   už mi   uložil trest   skoro v strede trestnej sadzby, a v tomto smere nebola rešpektované rozhodnutie Ústavného súdu z hľadiska zrušenia tzv. asperačnej zásady.

Podľa   nálezu   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z   28.   11.   2012,   pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola zvýšená   o   jednu   tretinu)   ukladaný   len   vtedy,   ak   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   prípadu a pomery   páchateľa   je   súd   toho   názoru,   že   uloženie   trestu   odňatia   slobody   nad   jednu polovicu   trestnej   sadzby   bude   primerané   zbiehajúcim   sa   trestným   činom,   za   spáchanie ktorých páchateľa odsudzuje. Uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku primeranosti trestu by však k zohľadňovaniu existencie viacčinného súbehu mal pristupovať predovšetkým   súd,   a   to   popri   zvažovaní   a   zohľadňovaní   všetkých   ostatných   okolností konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný, individualizovaný trest v rámci zákonných trestných sadzieb ustanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných   činov   najprísnejšie   trestný   s   možnosťou   zváženia   uloženia   trestu   v   sprísnenej trestnej sadzbe.“

Z citovaného   vyplýva,   že   sťažovateľ   vo   svojom   dovolaní   použil   v zásade   len argumentáciu obsiahnutú v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012. Je zrejmé, že pri ukladaní trestu sťažovateľovi tak pôvodným rozsudkom krajského súdu, ako aj „novým“ rozsudkom okresného súdu boli rešpektované požiadavky vyslovené v označenom náleze ústavného súdu, keďže trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nie je trestom odňatia slobody nad jednou polovicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby, keďže trestná sadzba v prípade sťažovateľa bola 36 mesiacov (3 roky) až 128 mesiacov (10,666 roka).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe   ktorej   by   ústavný   súd   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014