znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 97/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Z.   L.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 389/12 a jeho uznesením z 31. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   Z.   L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 389/12 a jeho uznesením z 31. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhov sťažovateľky Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedie viacero súdnych sporov, v ktorých ako odporca vystupuje manžel sťažovateľky MUDr. J. L. (ďalej len „manžel sťažovateľky“). Pod sp. zn. 5 C 110/2011 okresný súd vedie konanie o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáha, aby jej   manžel udelil   súhlas na zápis jej trvalého pobytu   na adrese...   B. Dňa 15. októbra   2010   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa   domáhala vydania predbežného opatrenia, ktorým by tento súd uložil manželovi sťažovateľky, aby „znášal   resp.   aby   vykonal   -   udelil   súhlas   na   Miestnom   úrade   B....,   ktorý   vedie   trvalú evidenciu obyvateľstva, k zápisu navrhovateľky (sťažovateľky, pozn.) k trvalému bydlisku na adrese... B.“ (citované z uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 C 110/2011 z 12. júla 2011, pozn.).   Sťažovateľka   svoj   návrh   odôvodnila   tým,   že   byt   na   uvedenej   adrese   bol nadobudnutý   za trvania ich   manželstva, pričom   ako jeho výlučný vlastník je v katastri nehnuteľností vedený manžel sťažovateľky a ona bez požadovaného predbežného opatrenia nemôže   dosiahnuť   zápis   trvalého   pobytu   na   tejto   adrese   a   ani   vo   svojom   občianskom preukaze, čo zneisťuje jej právne postavenie.

Okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 110/2011 z 12. júla 2011 návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia zamietol, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol: „... Jednou zo základných skutočností nevyhnutných pre nariadenie predbežného opatrenia je ohrozenie nároku alebo právneho vzťahu účastníkov, pričom toto ohrozenie musí byť konkrétne a oprávnený účastník ho musí vždy osvedčiť. Taktiež je nutné osvedčenie, že je tu nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Podľa   názoru   súdu   v   danom   prípade   nie   sú   splnené   podmienky   pre   nariadenie predbežného   opatrenia.   Ak   by   súd   rozhodol   v   zmysle   podaného   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia, dosiahol by konečnú úpravu vzťahov medzi účastníkmi, čím by účel predbežného   opatrenia   nebol   dosiahnutý.   Preto   s   poukazom   na   skutočnosť,   že   takto nariadeným   predbežným   opatrením   by   prejudikoval   práva   účastníkov,   súd   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.“

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 389/12 z 31. augusta 2012 tak, že odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   V   odôvodnení   napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Odvolací súd sa stotožňuje s už raz vysloveným názorom odvolacieho súdu, že konanie o predbežnom opatrení v navrhovanom znení nemá vecnú spojitosť konaním o pozbavení či obmedzením spôsobilosti na právne úkony. Ak z petitu návrhu na predbežné opatrenie nemožno zistiť vzťah obsahu predbežného opatrenia   k   predmetu   konania   vo   veci   samej,   súd   taký   návrh   bez   ďalšieho   skúmania zamietne.

Navyše,   manžel navrhovateľky   ako vlastník domu v podiele   1/2   na...   ulici...   v B. získal   na   základe   rozhodnutia   súdu   (právoplatné   dňa   18.   októbra   2006)   do   výlučného vlastníctva aj spoluvlastnícky podiel svojho brata, hoci vzhľadom na trvanie manželstva s navrhovateľkou   tento   spoluvlastnícky   podiel   mal   pripadnúť   do   bezpodielového spoluvlastníctva MUDr. J. L. s manželkou (§ 143 OZ). To však nič nemení na skutočnosti, že navrhovateľka ako taká sa stala priamo zo zákona bezpodielovou spoluvlastníčkou 1/2 predmetných   nehnuteľností.   Jej   právo,   o   ktorom   tvrdí,   že   je   ohrozené,   je   teda   náležite chránené inštitútmi hmotného práva a predbežná ochrana súdnym rozhodnutím nemá v danom prípade žiaden zmysel.“

Sťažovateľka   v   sťažnosti   argumentuje   aj   uznesením   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 118/2012 zo 14. marca 2012, v odôvodnení ktorého sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka   sa   domáhala   určenia,   že   predmetné   nehnuteľnosti,   resp. spoluvlastnícky   podiel   na   nich   patrí   do   BSM   sťažovateľky   a   jej   manžela,   pretože   bol nadobudnutý za trvania manželstva a z prostriedkov tvoriacich BSM. V tomto smere je však potrebné vychádzať zo zásady, že žiaden spor neexistuje samoúčelne, ale jeho cieľom je dosiahnutie   vzniku,   zmeny   či   zániku   hmotných   práv   a   povinností   fyzickej   či   právnickej osoby. Pokiaľ tieto práva či povinnosti vyplývajú priamo zo zákona či zo zmluvy, ich súdnou deklaráciou tak dochádza iba k rozmnožovaniu súdnych sporov. Preto považuje ústavný súd za   akceptovateľný   právny   názor   krajského   súdu   vyjadrený   v   napadnutom   rozsudku,   že sťažovateľka   nepreukázala   naliehavosť   právneho   záujmu   podľa   §   80   c)   OSP.   Uvedený právny názor krajského súdu preto nemožno hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným.“

Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za „arbitrárne, diskriminačné,   nespravodlivé   rozhodnutie,   ako   rozhodnutie,   ktoré   nerešpektuje   moje základné   ľudské   práva   garantované   ústavou   a   medzinárodnými   dohovormi,   tak   moje vlastnícke   právo   ako   aj   z toho   plynúce   právo   mať   správne   vyznačenú   adresu   trvalého bydliska v občianskom preukaze...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje (s odkazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 118/2012 zo 14. marca 2012) na skutočnosť, že je bezpodielovou   spoluvlastníčkou   predmetnej   nehnuteľnosti,   ale   napriek   tomu   dochádza k poškodzovaniu jej práv, keďže nemôže dostať parkovaciu kartu pre obyvateľov mestskej časti B., nemôže mať adresu svojho dlhodobého reálneho pobytu vyznačenú v občianskom a vodičskom preukaze a na kartičke poistenca a dochádza aj k problémom s doručovaním pošty.   Navyše,   sťažovateľka   musí   všetko   riešiť   vo   vzdialenej   Š.,   kde   má   formálne vyznačený   trvalý   pobyt,   avšak   reálne   tam   nebýva   už   23   rokov,   a   na   tomto   základe zdôrazňuje, že „Bez nariadenia predbežného opatrenia by mohla vzniknúť ujma značná, závažná a dokonca neodstranitelná, nielen materiálna ale aj na zdraví...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo JUDr. Z. L. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 5 Co 389/12-159 zo dňa 31. 8. 2012 porušené bolo. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 5 Co 389/12-159 zo dňa 31. 8. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý jej návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Navyše,   ústavný   súd   v   súvislosti   s tým,   že   sťažovateľka   namieta   rozhodovanie všeobecných súdov o jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia, považoval za potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných   súdov   o   predbežných   opatreniach   iba za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 178/2010).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj s odôvodnením uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 C 110/2011 z 12. júla 2011 dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne   akceptovateľné.   Uznesenie krajského súdu je náležite odôvodnené, pričom krajský súd jasne a zrozumiteľne objasnil, prečo sa stotožnil s napadnutým uznesením okresného súdu.

K zamietnutiu návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia viedla okresný súd   a   následne   aj   krajský   súd   predovšetkým   skutočnosť,   že   návrhom   na   vydanie predbežného opatrenia sa domáhala toho istého (uložiť jej manželovi povinnosť vysloviť súhlas s vyznačením jej trvalého pobytu na adrese..., B., pozn.), ako návrhom vo veci samej; ide   o záver,   ktorý   zodpovedá   stabilizovanej judikatúre   všeobecných   súdov.   Krajský   súd navyše v   odôvodnení napadnutého   uznesenia   argumentoval   tiež tým,   že právo,   ktorého ochrany   sa   sťažovateľka   návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   domáha,   je   v skutočnosti náležite chránené inštitútmi hmotného práva. Ide o záver, ktorý vyplýva aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 118/2012 zo 14. marca 2012, na ktoré sťažovateľka sama poukazuje.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto medzi ním a sťažovateľkou označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013