znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 97/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom   sp.   zn. Tpr   77/01 a jeho uznesením   z 1.   augusta 2001 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z 1. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2012 doručená sťažnosť I. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z 1. decembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sudkyňa okresného súdu na návrh prokurátora Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) namietaným uznesením predĺžila lehotu   trvania   väzby   sťažovateľa   do   23.   februára   2002.   Proti   namietanému   uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 24. októbra 2011 sťažnosť, o ktorej rozhodol namietaným uznesením krajský súd tak, že ju zamietol.

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho   vydaniu,   sťažovateľ   okrem   iného   uvádza,   že   sudkyňa   návrhu   prokurátora   krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania jeho väzby vyhovela „bez toho, aby ju zaujímalo moje stanovisko k podanému návrhu... aby mi dala v rámci môjho práva na obhajobu primeranú časť a možnosť predložiť proti nemu moje argumenty a bez toho, aby mi dala možnosť dať jej konanie a rozhodnutie preskúmať nadriadenému súdu“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že 24. októbra 2011 podal proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, „v ktorej som namietal, že sudkyňa Okresného súdu v Trnave ma nesprávne poučila, že mi nijakým spôsobom nedoručila návrh prokurátora a že teda mi nedala možnosť zaujať proti nemu svoje stanovisko...“.

Namietané uznesenie krajského súdu sťažovateľ považuje za nespravodlivé a tvrdí, že krajský súd „neodstránil protiústavný zásah do mojej osobnej slobody“, čím porušil jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z 1. decembra 2011 boli porušené jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €.

Sťažovateľ   zároveň   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   právneho   zástupcu   na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. Tpr   77/01   a   jeho   uznesením   z   1.   augusta   2001   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z 1. decembra 2011.

1. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. Tpr 77/01 a jeho uznesením z 1. augusta 2001

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietaným uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 1. augusta 2001, čím bolo právoplatne skončené aj konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. Tpr 77/01. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť 8. februára 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 44/2011 a jeho uznesením z 1. decembra 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal,   či   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Tpo 44/2011   a   jeho   uznesením   z   1.   decembra   2011   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   práv označených sťažovateľom.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza, že sťažovateľ podal 24. októbra 2011 sťažnosť proti namietanému uzneseniu okresného súdu z 1. augusta 2001 s tým, „že zistil, že sa riadil nesprávnym poučením, pretože predmetné uznesenie   obsahovalo   poučenie,   že   proti   nemu   nie   je   prípustná   sťažnosť.   Až   teraz   pri študovaní   zákona   sa   dozvedel,   že   je   jeho   právom   podať   sťažnosť   proti   prvostupňovým rozhodnutiam a túto sťažnosť nie je možné odmietnuť ako oneskorenú, ak sa oprávnená osoba   spravovala   nesprávnym   poučením.   Okrem   toho   nebol   mu   doručený   návrh prokurátora   na   predĺženie   lehoty   jeho   väzby,   nemohol   teda   k   nemu   zaujať   stanovisko a predniesť svoje protiargumenty a tak bol porušený princíp rovnosti zbraní...“.

Krajský súd po preskúmaní sťažnosti a príslušného súdneho spisu konštatoval, že „predmetným   uznesením   okresného   súdu   ani   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   neboli porušené práva obvineného a ani ku dňu 1. 8. 2001 platného Trestného poriadku“, pričom tento svoj záver odôvodnil takto:

„... Ku dňu 1. 8. 2001, kedy bolo napadnuté uznesenie vydané ustanovenie §-u 74 Tr. por. neumožňovalo podať sťažnosť proti uzneseniu, ktorým bola predlžená lehota väzby obvineného, takže poučenie obsiahnuté v uznesení sudkyne zo dňa 1. 8. 2001 je zákonné. Rovnako tak Trestný poriadok účinný k tomuto dňu neobsahoval žiadne ustanovenia o doručovaní návrhu prokurátora na predlženie lehoty trvania väzby..., pričom celý režim procesného postupu pri predlžovaní lehôt väzby obvineným osobám bol... upravený odlišne, než   je   tomu   v obdobnom   zákone   č.   301/2005   Z.   z.   účinného   od   1.   1.   2006,   z   ktorého ustanovení zjavne vo svojej sťažnosti vychádza I. G.

Nakoľko   zásadne   platí,   že   procesnoprávne   predpisy   nemôžu   byť   aplikované   so spätnou účinnosťou krajský súd o sťažnosti obvineného z dôvodov, ako sú vyššie uvedené rozhodol tak, že ju zamietol ako neprípustnú...“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje ústavne postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V danom prípade je namietané uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené   a   nemožno   ho   považovať   za arbitrárne. Ústavný súd sa totiž stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, v zmysle ktorého sa na rozhodovanie okresného súdu o návrhu na predĺženie lehoty väzby vzťahovali ustanovenia   vtedy   platného   a   účinného   Trestného   poriadku   (zákon   č.   141/1961   Zb.), v ktorého § 74 ods. 1 bolo uvedené: „Proti rozhodnutiu o väzbe (§ 68, 69, 72, 73, 73a, § 77 ods. 2, § 192, § 282 ods. 2, § 287 a § 314c ods. 3) s výnimkou rozhodnutia o jej predĺžení (§ 71 ods. 1 až 4) je prípustná sťažnosť.“ Z citovaného textu zjavne vyplýva, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť nebola prípustná, t. j. sťažovateľ nemohol proti   nemu   podať   sťažnosť   (a   teda   o tejto   skutočnosti   bol   okresným   súdom   poučený správne, pozn.). Ústavný súd sa tiež stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého „procesnoprávne predpisy nemôžu byť aplikované so spätnou účinnosťou“, a na tomto základe konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu je vecne správne, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že namietaným   uznesením   krajského   súdu   ani   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu práv podľa dohovoru označených sťažovateľom, a preto v tejto časti   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012