znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 97/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou I. s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 222/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2010 v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 115/2006 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010 faxovou správou a 12. augusta 2010 poštou doručená sťažnosť Ing. V. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   I.   s.   r.   o.,   K.,   konajúcej prostredníctvom   konateľa   a advokáta   Mgr.   R.   R.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 222/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“) v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 115/2006 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 15. mája 2006 domáhal určenia neplatnosti uznesení č. 2 a č. 3 obchodnej spoločnosti S., a. s., prijatých na mimoriadnom valnom zhromaždení 15. februára 2006 (ďalej len „uznesenia valného zhromaždenia“). Napadnutými uzneseniami valného zhromaždenia došlo k zmene právnej formy z akciovej spoločnosti na S. (ďalej len „žalovaný“), pričom zároveň bolo určené, že namiesto akcií sťažovateľ ako akcionár (vlastník 21 akcií) získava členský podiel v družstve krytý z vlastných zdrojov v sume 2 520 Sk (splatený vklad) a sumu 357 480 Sk je povinný doplatiť do 40 dní odo dňa zápisu zmeny právnej formy do obchodného registra.

Návrh   predložený   všeobecnému   súdu,   ktorým   sa   sťažovateľ   domáhal   vyslovenia neplatnosti   predmetných   uznesení   valného   zhromaždenia,   bol   založený   na   takýchto dôvodoch:

-   pri   premene   akciovej   spoločnosti   na   družstvo   boli   podmienky   pre   členstvo v družstve stanovené tak, aby ich existujúci akcionári, ktorí sa zo zákona stávajú členmi družstva pri zmene právnej formy, nesplnili a bolo ich možné z družstva vylúčiť,

- stanovené podmienky s prihliadnutím na pomer medzi výškou doplatku vkladu (357 480   Sk)   a   splateným   vkladom   (2 520   Sk)   sú   nielen   nezákonné,   ale   aj   v   rozpore s dobrými mravmi,

- sťažovateľ bol pripravený o doterajší majetkový podiel v spoločnosti.

Okresný súd vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 26 Cb 115/2006 uznesením z 18.   januára 2007   najprv   konanie zastavil   s poukazom   na rozhodnutie v   konaní iného žalobcu MUDr. M. J. o neplatnosť napadnutých uznesení valného zhromaždenia vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/2006. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 3 Cob 7/2008 z 30. apríla 2008 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudkom sp. zn. 26 Cb 115/2006 z 27. apríla 2009 okresný súd návrh sťažovateľa na vyslovenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia zamietol. Proti tomuto rozsudku podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 3 Cob 222/2009 z 21. apríla 2010 tak, že namietaný rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   namietaným   postupom   a namietaným   rozsudkom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   222/2009   v   spojení   s   postupom a rozsudkom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   Cb   115/2006   došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy a práv dohovoru a dodatkového protokolu, a to „procesným postupom   v konaní,   kedy   sa súdy   odmietli zaoberať   vecne mojou   žalobou   o   neplatnosť   uznesení   valného   zhromaždenia   ma   pripravujúcich   o postavenie akcionára spoločnosti a súvisiace majetkové práva“.

K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu v spojení s postupom a rozsudkom okresného súdu došlo podľa sťažovateľa tým, že

- v jeho veci konajúce súdy nerozhodli o spojení konania o jeho žalobe s konaním o žalobe v   paralelnej veci   (pre   záväznosť prvého rozsudku   v danej   veci   i pre každého ďalšieho) pre účely zabezpečenia plnohodnotného výkonu práv účastníkov konania,

- vecným neprerokovaním jeho žaloby a odkazom na rozhodnutie okresného súdu v konaní sp. zn. 22 Cb 59/2006 mu vo veci konajúce súdy odopreli spravodlivosť; v tejto súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 22 Cb 59/2006 nemohol prednášať prednesy a návrhy na vykonanie dokazovania, nemal možnosť reagovať na priebeh konania, a napriek tomu má byť výsledok tohto konania pre neho záväzný, s čím sťažovateľ nesúhlasí.

Podľa sťažovateľa postupom krajského súdu pri prerokovávaní a rozhodovaní o jeho návrhu   na   neplatnosť   uznesení   valného   zhromaždenia,   ako   aj   samotným   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 222/2009 z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 26 Cb 115/2006 z 27. apríla 2009 došlo aj k porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „došlo k prijatiu uznesení valného zhromaždenia akciovej spoločnosti, ktorých jasným zámerom bolo zbaviť ma účasti v akciovej spoločnosti, a to stanovením nezákonných a i výškou nadmerných - na vytesnenie menšinových akcionárov zameraných doplatkových povinností na základný členský vklad člena družstva (ktorý mal byť inak v družstve nadobudnutý jednoduchou transformáciou podielov a. s.)“.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že k rozhodnutiu vo veci neplatnosti uznesení valného zhromaždenia došlo až potom, keď bolo prijaté rozhodnutie o cezhraničnej fúzii dotknutej spoločnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

«Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   zo   dňa   21.   apríla   2010,   v   konaní   sp.   zn. 3 Cob/222/2009, v s spojení rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27. apríla 2010 (ide o zjavnú chybu, sťažovateľ má zrejme na mysli „zo dňa 27. apríla 2009“, pozn.), v konaní sp. zn. 26 Cb 115/2006, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd. Konaním a rozhodovaním Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob/222/2009, vrátane konania   a rozhodovania   Okresného   súdu   Bratislava   III,   sp.   zn.   26   Cb   115/2006,   bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   21.   apríla   2010,   sp.   zn. 3 Cob/222/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 € do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,27 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť   na účet   jeho právneho   zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

alternatívne„Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   zo   dňa   21.   apríla   2010,   v   konaní   sp.   zn. 3 Cob/222/2009, v s spojení rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27. apríla 2010   v   konaní   sp.   zn.   26   Cb   115/2006,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konaním a rozhodovaním Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob/222/2009, vrátane konania   a   rozhodovania   Okresného   súdu   Bratislava   III,   sp.   zn.   26   Cb   115/2006,   bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 €, a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,27 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť   na účet   jeho právneho   zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 222/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2010 v spojení s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 115/2006 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 115/2006 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V danom prípade mohol sťažovateľ podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa   pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sťažovateľa postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   222/2009   a jeho rozsudkom z 21. apríla 2010

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   rozsudok   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu sp. zn. 3 Cob 222/2009 z 21. apríla 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 26 Cb 115/2006 z 24. apríla 2009 o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia, má také závažné nedostatky, že v dôsledku nich došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súde konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa prijaté uznesenia valného zhromaždenia ho obmedzili v jeho právach,   a   to   tým,   že   mu   bola   uložená   povinnosť   splatiť   doplatok   vkladu,   pričom z koncepcie Obchodného zákonníka vyplýva, že záväzok na prevzatie majetkového vkladu do obchodnej spoločnosti preberá každý zo spoločníkov dobrovoľne s poukazom na § 223 ods. 1 Obchodného zákonníka. V konkrétnom prípade malo ísť o zneužitie väčšiny hlasov spoločnosti, pričom ide o konanie, ktoré je podľa § 56a Obchodného zákonníka zakázané.

V okolnostiach prípadu zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh ústavný súd zistil, že súd   prvého   stupňa   zamietol   žalobu,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   určenia   neplatnosti uznesení valného zhromaždenia z dôvodu, že neplatnosť týchto uznesení bola posudzovaná už na návrh iného akcionára MUDr. M. J. v inom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/2006. V tomto konaní krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cob 45/2007 z 27. júna 2007   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   22   Cb   59/2006   z 18. januára   2007 v napadnutej   vyhovujúcej   časti   tak,   že   žalobu   zamietol   s   odôvodnením,   že   zo   strany žalovaného   boli   dodržané   všetky   zákonné   postupy   pri   zmene   právnej   formy   z akciovej spoločnosti   na   družstvo,   a   preto   nebolo   možné   vyhovieť   žalobe   o   určenie   neplatnosti uznesení valného zhromaždenia podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka. V predmetnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Obdo 38/2007 z 3. februára 2009 zamietol dovolanie MUDr. M. J. proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v označenom rozsudku prijatými uzneseniami došlo k zmene stanov, ktorými bol navýšený členský vklad pôvodných   akcionárov,   pričom   takýto   postup   –   prijatie   stanov   a následné   odsúhlasenie zmeny právnej formy, nemožno označiť za vyvlastnenie majetku, a tým porušenie čl. 20 ústavy. Pre platné prijatie uznesení na valnom zhromaždení platia zákonom ustanovené postupy. Pokiaľ zákonom ustanovený postup porušený nebol, pričom bolo prijaté uznesenie, s   ktorým   nesúhlasili   úplne   všetci   akcionári,   nejde   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   o uznesenie prijaté v rozpore s ústavou.

Vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 26 Cb 115/2006 okresný súd rozsudkom z 27.   apríla   2009   jeho   žalobu   ako   nedôvodnú   zamietol   s   poukazom   na   §   131   ods. 5 Obchodníka zákonníka, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie súdu podľa odseku 1 je záväzné pre každého, pričom vychádzal z právnych názorov všeobecných súdov, ktoré boli vyjadrené v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 59/2006, predmetom ktorého bolo tiež posudzovanie otázky platnosti uznesení valného zhromaždenia.

Podľa   právneho   záveru   okresného   súdu   dôvodom   takejto   zákonnej   konštrukcie viazanosti   subjektov   predmetným   rozhodnutím   je   potreba   zabezpečenia   jednotného uplatňovania   prijatých   uznesení   valného   zhromaždenia   vo   vzťahu   ku   každej   dotknutej osobe,   t.   j.   každému   spoločníkovi   (akcionárovi),   členovi   štatutárneho   orgánu,   členovi dozornej   rady,   správcovi   konkurznej   podstaty,   štátnemu   orgánu.   Uvedené   ustanovenie Obchodného zákonníka je ustanovením zabezpečujúcim právnu istotu každého vo vzťahu k určitému   uzneseniu   valného   zhromaždenia,   a   teda   ustanovením   zabraňujúcim   vzniku chaotického a neprehľadného právneho stavu.

Spoločnosť je totiž vždy účastníkom konania o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia   a voči   nej každý   právoplatný rozsudok   nadobudne   bezprostredne účinok. Prostredníctvom   osôb   oprávnených   konať v   mene   spoločnosti,   t.   j.   svojho   štatutárneho orgánu,   je   potom   spoločnosť   povinná   zabezpečiť   nápravu,   ktorá   by   sa   mala   prejaviť vo vzťahu ku všetkým akcionárom spoločnosti (nielen voči subjektu, ktorý mal v spore aktívnu   legitimáciu,   ktorým   nemusí   byť   iba   akcionár).   Právna   úprava,   v   ktorej   by absentovalo vyjadrenie záväznosti účinkov právoplatného rozhodnutia pre všetky dotknuté osoby, by preto spôsobovalo zmätok. Spoločnosť by vo vzťahu k akcionárovi, ktorý bol úspešný v spore o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia, musela aplikovať iné pravidlá   ako   vo   vzťahu   k   ostatným   akcionárom   spoločnosti   (pre   ktorých   by   prijaté uznesenia   ostali   v platnosti).   Práve   preto   zákonodarca   explicitne   vyjadril   účinok právoplatného rozhodnutia, ktorým súd rozhodol v konaní o určení neplatnosti uznesenia valného   zhromaždenia,   vo   vzťahu   ku   všetkým   akcionárom,   pre   ktorých   musia   platiť rovnaké pravidlá.

V danom prípade okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) poukazujúc na vedomosť sťažovateľa o prebiehajúcom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/2006. Sťažovateľ napriek tejto vedomosti nevyužil právo chrániť svoje záujmy vstupom do tohto konania ako vedľajší účastník. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn. III. ÚS 157/07 z 29. mája 2007, v ktorom uviedol v porovnateľnej právnej situácii, že sťažovateľ nemôže účinne namietať, že bolo porušené jeho základné právo   na   súdnu   ochranu,   keď   nevstúpil   do   konania   o   neplatnosť   stanov   ako   vedľajší účastník, a tak nechránil svoje práva.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cob 222/2009 z 21. apríla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 26 Cb 115/2006 z 27. apríla 2009 potvrdil.

Krajský súd sa vo vzťahu k obsahu sťažovateľovej žaloby a namietanému rozsudku okresného súdu o nej obmedzil na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, keď uviedol, že „súd prvého stupňa správne dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke...

Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu so závermi súdu prvého stupňa, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto ho podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového   rozsudku   a   druhostupňového   rozsudku   (II.   ÚS   78/05)   nesignalizuje porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   a   to   predovšetkým   na   už zdôraznený   právny   záver   okresného   súdu   vo   veci   sťažovateľa.   Napokon,   bezvadnosť uvedeného stručného odôvodnenia   preukazuje aj ustanovenie   § 219   ods.   2 OSP, podľa ktorého,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať správnosť právneho záveru okresného súdu o vecnej podstate predmetu súdneho prieskumu v sťažovateľovom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   už   uvedené   považuje   za   potrebné   tiež   uviesť,   že kapitálové obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi s vlastnou vnútornou štruktúrou,   osobným   a majetkovým   substrátom.   V   prípadoch   ustanovených   právnymi predpismi orgány verejnej moci, teda aj súdy, zasahujú do právneho postavenia a následne aj do podnikateľskej činnosti obchodných spoločností. Akékoľvek obmedzenie či zásah do ich vnútorných a vonkajších pomerov (vrátane ochrany práv menšinových akcionárov) však musí mať svoje hranice a môže byť akceptovateľné len do určitej miery. Aj právnická osoba musí mať určité práva a slobody a každý zásah do týchto práv musí mať svoj legitímny, oprávnený účel.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie o tom, či uznesenie prijaté na valnom zhromaždení akciovej spoločnosti má byť vyhlásené za neplatné, ako aj posúdenie otázky, či bolo rozhodnutie valného zhromaždenia prijaté v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou   alebo   so   stanovami,   patrí   všeobecnému   súdu,   ktorý   v   danej   veci   aj   ústavne akceptovateľným spôsobom rozhodol. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Podľa § 131 ods. 5 Obchodného zákonníka právoplatné rozhodnutie súdu v konaní o určenie   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia   je   záväzné   pre   každého.   Týmto ustanovením   zákonodarca   prisúdil   rozhodnutiu   súdu   o   platnosti   alebo   neplatnosti napadnutého uznesenia valného zhromaždenia obdobný právny význam ako rozhodnutiam o osobnom stave (pozri § 159 ods. 2 OSP).

Sťažovateľ namieta, že práve z dôvodu   záväznosti predchádzajúceho rozhodnutia v paralelnej   veci   (o   neplatnosť   tých   istých   uznesení   valného   zhromaždenia   iným akcionárom) vedenej pod sp. zn. 22 Cb 59/2006 podľa § 131 ods. 5 Obchodného zákonníka sa   okresný   súd   vecne   jeho   žalobnými   dôvodmi   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Cb 115/2006 nezaoberal a žalobu zamietol.

Na   druhej   strane   podstatnou   súčasťou   argumentácie   sťažovateľa   a   jedným z ťažiskových argumentov obsahu sťažnosti je námietka týkajúca sa tvrdenej nemožnosti v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   22   Cb   59/2006   prednášať   prednesy a návrhy na vykonanie dokazovania, reagovať na priebeh konania, a tak ovplyvniť jeho výsledok.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   uviedol,   že „...   toto   právo   som   však   nemohol uplatniť v konaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 22 Cb 59/06, ktorého výsledok má byť pre mňa záväzný“. Je nesporné, že postup okresného súdu a právoplatné rozhodnutie v danej   veci   (veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   22   Cb   59/2006)   ale sťažovateľ v tomto konaní pred ústavným súdom (vzhľadom na petit sťažnosti) nenamieta.

Ústavný súd však zistil, že sťažovateľ sa s uvedenými námietkami týkajúcimi sa postupu všeobecných súdov v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 59/2006 už obrátil na ústavný súd, a to sťažnosťou doručenou mu 3. júna 2009. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 247/09 z 10. septembra 2009 odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, a to z dôvodu,   že sťažovateľ sa o postavenie účastníka v tomto konaní právne relevantným spôsobom neuchádzal (nevyužil možnosť vstúpiť do konania ako vedľajší účastník), a tak nevyužil právo chrániť svoje záujmy. Z tohto právneho názoru ústavný súd vychádzal aj v tomto konaní.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych (vrátane obchodných) veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02,   III.   ÚS   271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym   posúdením   veci   možno   hovoriť   spravidla   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí   takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne,   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (s prihliadnutím na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa), ktorý v súlade s princípom právnej istoty vychádzal z úpravy záväznosti   rozhodnutia   súdu   v   konaní   o   určenie   neplatnosti   uznesenia   valného zhromaždenia   podľa   § 131   ods.   5   Obchodného   zákonníka   tak,   že   toto   rozhodnutie   je záväzné pre všetkých, však nedospel k takémuto záveru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje   aj   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   postup   všeobecného   súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

S prihliadnutím na uvedené, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne III. ÚS 259/09,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ústavný   súd   nezistil v napadnutom   postupe   alebo   v   rozsudku   krajského   súdu   také   pochybenia,   ktoré   by signalizovali ústavne neakceptovateľný zásah do základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods.   1   a   2   ústavy   a jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a preto   pri   predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 222/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2010

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   možnosť   porušenia   základných   práv hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08), resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ teda zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu, ktoré   by   predstavovalo   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie,   nemôže   byť   všeobecný   súd   svojím   rozhodnutím   zároveň sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok. Keďže ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti nezistil v konaní alebo rozhodnutí   krajského   súdu   (v   spojení   s   konaním   a   rozhodnutím   okresného   súdu)   také pochybenia, ktorými mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol vysloviť porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Toto platí rovnako vo vzťahu k čl. 1 dodatkového protokolu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 222/2009 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cb 115/2006

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že jednou   zo základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods. 1   ústavy   je   to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov verejnej   moci   do   základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   právny   názor   vychádza   zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   96/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným a krajským súdom) trvalo.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci,   pretože len v   takom   prípade   možno   uvažovať o   porušení   tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (m. m. IV. ÚS 103/07).

Z uvedených právnych názorov a východísk ústavný súd vychádzal pri posudzovaní opodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd v súvislosti so svojimi skutkovými zisteniami konštatuje, že v čase, keď bola   sťažnosť   sťažovateľa   doručená   ústavnému   súdu,   t.   j.   9.   augusta   2010,   už   bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal po celý čas trvania konania o neplatnosť uznesení valného zhromaždenia vedeného okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 115/2006   a krajským súdom   pod sp.   zn. 3 Cob 222/2009.   V danom   prípade označené konania právoplatne skončili 9. júna 2010. Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd so svojou   sťažnosťou   podaním   doručeným   faxovou   správou   9.   augusta   2010   a   poštou   12. augusta 2010, teda v čase, keď okresný súd ani krajský súd svojím postupom nemohli porušovať jeho označené základné právo (obdobne IV. ÚS 211/07, IV. ÚS 300/07).

Ak   bol   sťažovateľ   toho   názoru,   že   v   označenom   konaní   dochádza   k   zbytočným prieťahom, mohol sa domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu v takom štádiu tohto súdneho konania, v ktorom sa ešte mohol naplniť účel sledovaný takouto sťažnosťou, ktorým je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov namietaného súdneho konania (napr. IV. ÚS 97/09).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011