znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 97/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Z.; Ing. J. K, Z.; B. M., Z.; Mgr. T. P., Z.; S. P., Z.; Mgr. N. H., Z.; D. H., Z.; a M. O., Z., všetkých zastúpených advokátom JUDr. J. S., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn. 17 Co 145/2007 z 9. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K., Ing. J. K., B. M., Mgr. T. P., S. P., Mgr. N. H., D. H. a M. O. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2007 doručená sťažnosť M. K., Ing. J. K., B. M., Mgr. T. P., S. P., Mgr. N. H., D. H. a M. O. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 46   ods. 1   a 3   v spojení   s čl. 12   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 17 Co 145/2007 z 9. októbra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že   ako   bývalí   poslanci Obecného   zastupiteľstva   obce   Z.   vykonávali   funkciu   poslancov   vo volebnom   období 1998 - 2002.

V súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a uznesením obecného zastupiteľstva č. 37/99 z 10. februára 1999 im obec za výkon funkcie poslancov, členov a predsedov komisií pravidelne vyplácala mesačné odmeny, ktorých výška nebola obmedzovaná žiadnymi inými kritériami.

Následne „Štatutár   obce   -   starostka   Ing.   H.   K. najprv   svojvoľne,   od 1. 1. 2001, pozastavila vyplácanie odmien ôsmim sťažovateľom (pozn. odmeny nechávala vyplácať len svojim   trom   priateľkám   -   zvyšným   poslankyniam   OZ)   a   následne   odo   dňa   20. 7. 2002 siedmim poslancom zrušila mandát poslancov a zabránila im vykonávať funkciu poslancov a členov a predsedov komisií OZ. (Starostka ich doslova vyhodila z rokovania obecného zastupiteľstva konaného dňa 19. 8. 2002.)

Za uvedené obdobie od 1. 1. 2001 do 16. 12. 2002, kedy sa skončilo funkčné obdobie poslancov,   bola   sťažovateľom   (navrhovateľom)   spôsobená   škoda   na   nevyplatených odmenách 108 173,- Sk.

Po   podaní   návrhu,   v   priebehu   konania   na   prvostupňovom   súde,   odporca   uznal spôsobenú škodu a časť z nej vo výške 85 111,- Sk dobrovoľne uhradil (následné čiastočné späťvzatie návrhu z 19. 9. 2003).

Zvyšnú   časť   spôsobenej   škody   vo   výške   24 812,-   Sk   odporca   odmietol   uhradiť z dôvodu,   že   navrhovatelia   fyzicky   nevykonávali   mandát   poslanca   i   napriek   tomu,   že odporca im protizákonne zabránil vykonávať funkciu poslanca a protizákonne im zrušil mandát poslancov.

Prvostupňový   súd   vo   svojom   rozsudku   rozhodol,   že   odporca   musí   zaplatiť navrhovateľom   spôsobenú   škodu   aj   za   obdobie   od   20. 7. 2002   do   16. 12. 2002,   t. j. za obdobie,   kedy   im   odporca   protizákonne   zrušil   mandáty   poslancov   a   zabránil   im vykonávať funkcie poslancov.

Prvostupňový   súd   nepriznal   úroky   z   omeškania   zo   spôsobenej   škody   vo   výške 85 111,- Sk, t. j. za obdobie 1. 1. 2001 do 19. 7. 2002, ktorú odporca dobrovoľne zaplatil počas konania.

Prvostupňový súd nepriznal navrhovateľom náhradu trov konania z dôvodu, že návrh u   niektorých   navrhovateľov   bol   vyšší   o   1,- Sk   (t. j.   16 452,- Sk),   ako   im   bol   priznaný, t. j. 16 451,- Sk a u navrhovateľa v piatom rade bol návrh zamietnutý, pretože odporca mu vyplatil vyššiu odmenu než mu v skutočnosti patrila.

Proti prvostupňovému rozsudku podali navrhovatelia odvolanie v tom rozsahu, že zdôvodnenie   nepriznania   náhrady   trov   konania   navrhovateľom   sa   nezakladajú na pravdivých údajoch, nakoľko niektorí navrhovatelia žiadali v návrhu sumu 16 451,- Sk a nie   16 452,- Sk,   ako   prvostupňový   súd   v   rozsudku   omylom   uviedol   a   u   navrhovateľa v piatom rade nemohlo dôjsť k vyplateniu vyššej odmeny, než mu v skutočnosti patrila, nakoľko navrhovateľ bol protizákonne zbavený funkcie predsedu komisie uznesením OZ, ktoré bolo následne zrušené na základe protestov prokurátora. Z toho dôvodu v odvolaní navrhovatelia   požadovali   priznať   plný   úspech   v   konaní   s   vyplatením   všetkých   úrokov z omeškania, aj za obdobie od 1. 1. 2001 do 19. 7. 2002, t. j. zo sumy, ktorú odporca dobrovoľne zaplatil počas konania a tým navrhovatelia žiadali priznať plnú náhradu trov konania.

Krajský súd vo svojom rozsudku zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej a   nepriznal   navrhovateľom   -   účastníkom   škodu,   ktorú   spôsobil   odporca   v   dobe od 20. 7. 2002   do   16. 12. 2002,   t. j.   v   dobe,   keď   odporca   protizákonne   zrušil   mandáty poslancov siedmych navrhovateľov a zabránil im mandát vykonávať.

Z   toho   dôvodu   sa   Krajský   súd   v   Trenčíne   odmietol   zaoberať   odvolaním navrhovateľov,   ktoré   sa   stalo   z   dôvodu   zmeny   napadnutého   rozsudku   vo   veci   samej bezpredmetné“.

Sťažovatelia považujú za právne nespochybniteľné, že im Obec Z. spôsobila škodu na nevyplatených   odmenách   za   výkon   funkcie   poslancov   a predsedov   komisií   obecného zastupiteľstva. Poukazujú tiež na to, že krajský súd na jednej strane akceptoval náhradu spôsobenej škody za obdobie od 1. januára 2001 do 19. júla 2002, avšak na druhej strane odmietol akceptovať spôsobenú škodu počas trvania ich poslaneckých mandátov v období od 20. júla 2002 do 16. decembra 2002, keď sa skončilo funkčné obdobie zložením sľubu novozvolených poslancov nového funkčného obdobia.

V sťažnosti   sťažovatelia   citujú   z odôvodnenia   namietaného   rozsudku,   v ktorom   sa v súvislosti   s odmietnutím   akceptovania   spôsobnej   škody   uvádza: „Na   rozdiel   od   práce vykonávanej v rámci pracovného alebo obdobného pomeru, ktorej účelom a zmyslom je získanie finančných prostriedkov, výkon funkcie poslanca je verejnou funkciou s právami a povinnosťami   vymedzenými   v   ust.   § 25   zákona   o   obecnom   zriadení   a   jej   cieľom   je vykonávanie činnosti v záujme obce a jej obyvateľov. Zaplatenie odmeny, ktorú umožňuje obecnému zastupiteľstvu stanoviť zákon o obecnom zriadení v ust. § 25 ods. 4. predstavuje len ekvivalent a náhradu poslancovi za vynaloženie svojho voľného času v prospech danej činnosti.   V prípade, pokiaľ túto činnosť nevykonáva,   a to bez ohľadu na dôvod, prečo k takejto   situácii   došlo,   podľa   názoru   krajského   súdu   nemôže   mať   nárok   na vyplatenie odmeny podľa § 25 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb., pretože niet čo nahrádzať...“

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia vyjadrujú presvedčenie, že týmto podľa nich nesprávnym právnym posúdením veci a rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu ich označených základných práv.

Ďalej argumentujú tým, že nevidia dôvod, aby sa v súdnej praxi delila spôsobená škoda v rámci pracovného a obdobného pomeru v porovnaní so spôsobenou škodou v rámci iných činností v pôsobnosti verejnej správy (samosprávy).

Podľa sťažovateľov «Ak judikatúra a súdna prax jednoznačne priznáva spôsobenú škodu na ušlom zárobku občanom (zamestnancom), napr. za obdobie nezákonnej výpovede, t. j. za obdobie, keď občanovi bolo zabránené vykonávať prácu, nevidíme rozdiel v náhrade spôsobenej škody pri zabránení inej činnosti, z ktorej vyplývajú finančné pôžitky, napr. pri výkone poslaneckých mandátov v oblasti verejnej správy, keď právny subjekt verejnej správy (samosprávy) - obec, protizákonne zabráni vykonávať funkciu poslancov obecného zastupiteľstva a tým spôsobí škodu na ušlých zákonných odmenách.

Popritom   treba   pripomenúť,   že   „odmeny“   poslancov   neboli   viazané   na   žiadne podmieňujúce   ukazovatele   (hospodárenie   obce,   počet   účastí   na   zasadnutiach zastupiteľstva,...).

Dôvod   neuznania   spôsobenej   škody,   ktorý   uviedol   krajský   súd   v   rozsudku,   cit. „... V prípade, pokiaľ túto činnosť nevykonáva, a to bez ohľadu na dôvod, prečo k takejto situácii došlo, podľa názoru krajského súdu nemôže mať nárok na vyplatenie odmeny podľa §25 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb., pretože niet čo nahrádzať.“, (inými slovami, aby by mohli navrhovatelia vykonávať poslanecký mandát od 20. 7. 2002 do 16. 12. 2002, mali by právny   nárok   na   náhradu   spôsobenej   škody),   je   jednoznačne   v   rozpore   so   základným právom zaručeným v Čl. 44, ods. 3) Ústavy SR (zákon č. 460/92 Z. z.), ktorého ustanovenia za   spôsobenú   škodu   a   náhrade   za   spôsobenú   škodu   sú   prenesené   do   Občianskeho zákonníka, napr. § 420 zákona č. 40/64 Zb.

Je   právne   irelevantné,   aby   nepriznanie   spôsobenej   škody   od   20. 7. 2002 do 16. 12. 2002 bolo zdôvodnené nevykonávaním poslaneckého mandátu, keď sám odporca zabránil výkonu poslaneckého mandátu.

Navrhovatelia chceli jednoznačne mandát vykonávať a včas upozorňovali odporcu - štatutára   -   starostku   obce,   na   protizákonné   konanie,   čo   odporca   odmietol   akceptovať. (Viď. príloha č. 1, ktorá sa nachádza aj v súdnom spise.)»

Sťažnosť   obsahuje   aj   zmienku   o tom,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 17 Co 145/2007   z 9.   októbra   2007,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   2.   novembra   2007, podali sťažovatelia 30. novembra 2007 dovolanie.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 17 Co/145/2007-150 (10 C/120/2003- 112)   zo   dňa   9. 10. 2007   porušil   základné   právo   ôsmich   sťažovateľov   –   M.   K.   a spol. na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 a 3, v spojení s Čl. 12. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/145/2007-160 zo dňa 30. 1. 2007, v   spojitosti   s   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Prievidzi   č. k.   10 C/120/2003-11   zo dňa 30. 1. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby vo veci znova konal a rozhodol.

3. Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia,   každému   v sume...   (poznámka:   ktorá   bude   upresnená   po   skončení   všetkých právnych úkonov), na ich osobné účty do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v uvedenej právnej veci podali 3. decembra   2007   proti   odvolaciemu   rozsudku   krajského   súdu sp. zn.   17 Co 145/2007 z 9. októbra 2007 dovolanie. Dovolanie doručili do podateľne Okresného súdu Prievidza, ktorý v ich právnej veci rozhodoval v prvom stupni [§ 240 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)].

Podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna.

Sťažovatelia mali na ochranu nimi označených práv proti namietanému rozsudku k dispozícii účinný prostriedok nápravy – dovolanie podľa § 238 ods. 1 OSP. Ako už bolo uvedené, sťažovatelia túto možnosť využili a proti namietanému rozsudku, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, podali dovolanie. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je účinným opravným prostriedkom ochrany sťažovateľmi označených práv (t. j. namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy), ktorý je prístupný v systéme všeobecného súdnictva.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   o dovolaní   sťažovateľov   nebolo   dosiaľ   Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodnuté.

Platná   právna   úprava   občianskeho   súdneho   konania   v súčasnosti   umožňuje sťažovateľom (v procesnom postavení žalobcov) domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany   svojich   základných   práv   v rámci   dovolacieho   konania   pred   dovolacím   súdom. V právomoci dovolacieho súdu je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu. Ako primárny ochranca ústavnosti (III. ÚS 79/02) viazaný čl. 152 ods. 4 ústavy   (výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou) je najvyšší súd v rámci dovolacieho   konania   oprávnený   a zároveň   povinný   dbať   na   ochranu   základných   práv účastníkov konania vrátane ústavne súladného výkladu a aplikácie relevantných právnych noriem vzťahujúcich sa na daný prípad. Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v právnej veci sťažovateľov do právomoci všeobecného súdu. Opačný   postup   by   navyše   viedol   k ústavne   neakceptovateľnej   situácii,   keď   by skutkový stav podstatný na rozhodnutie zároveň zisťovali a následne vo veci rozhodovali paralelne dva súdy.

Na základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v súlade   s princípom   subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   ďalších   nárokoch sťažovateľov uvedených v ich sťažnosti by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich označených práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti) nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008