znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 97/07-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   augusta   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť R. B., L., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 23712/97, za účasti Okresného súdu Prešov, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 23712/97 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Ro 23712/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   R.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   60 000 Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť R. B. trovy právneho zastúpenia v sume   6   887,72   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatsedem   slovenských   korún a sedemdesiatdva   halierov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr. S.   J.,   B.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2006 doručená sťažnosť R. B., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S.   J.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 23712/97.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   živnostníčka   podala   pod   obchodným menom R. Č., R., umelecká agentúra N., 25. augusta 1997 okresnému súdu žalobu proti Základnej organizácii odborového zväzu pri P., a. s., Prešov (ďalej len „žalovaná“), v ktorej sa domáhala zaplatenia 7 400 Sk s príslušenstvom spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia a žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov. Vec je vedená okresným súdom pod sp. zn. Ro 23712/97.

Sťažovateľka namieta, že hoci si svoje právo na rozhodnutie vo veci uplatňuje už od roku 1997, okresný súd ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu „nevydal ani platobný rozkaz, ani nenariadil pojednávanie, a teda nevykonal žiadny relevantný úkon nevyhnutný na právoplatné rozhodnutie vo veci a zároveň nerozhodol ani o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, ani o návrhu na vydanie predbežného opatrenia a tým prehĺbil právnu neistotu sťažovateľky, či jej nárok v prípade úspechu vo veci bude vôbec možné uspokojiť“.

Sťažovateľka uviedla, že „nevyužila právne prostriedky nápravy priznané jej podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov“. Je toho názoru, že „aj keby sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, touto sťažnosťou by vzhľadom na neadekvátnu až absurdnú dĺžku konania vo veci, v ktorej možno spor rozhodnúť platobným rozkazom, náprava už nebola možná“.

V súvislosti s tým sťažovateľka poukázala, že návrh, o ktorom možno rozhodovať formou platobného rozkazu, t. j. v skrátenom konaní, v právne a skutkovo jednoduchých veciach nesignalizuje osobitne náročnú právnu a faktickú zložitosť veci. Svoje správanie počas celej doby označeného konania sťažovateľka hodnotí „ako aktívne a súčinnostné“. Okresný súd však podľa jej názoru koná s prieťahmi, alebo je absolútne nečinný, o čom svedčí skutočnosť, že po viac ako deviatich rokoch po podaní žaloby sa vec stále nachádza v agende Ro.

Sťažovateľka v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   v Prešove,   pod   sp.   zn. Ro/23712/97.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Prešove, aby v konaní vedenom pod sp. zn. Ro/23712/97   konal   bez   zbytočných   prieťahov   v súlade   s ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd priznáva R. B. primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk. Okresnému súdu v Prešove ukladá povinnosť vyplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 6.888,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky - JUDr. S. J...“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   97/07-13 z 10. mája 2007 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom, doručeným ústavnému súdu 30. mája 2007. Vo svojom vyjadrení uviedol:

„Vec bola podaná na tunajšom súde dňa 25. 8. 1997, pričom ako žalovaná strana bola označená Základná organizácia odborového zväzu pri P. a. s. Prešov.

Takto   označený   účastník   konania   bol   zisťovaný   prostredníctvom   Konfederácie odborových zväzov SR, či takto označený žalovaný existuje a je nositeľom práv a povinností a tiež procesnoprávnej subjektivity.

Žalobkyňa žiadala oslobodiť od súdneho poplatku, o čom súd rozhodoval osobitným rozhodnutím.   Dôvodom,   prečo   nebolo   rozhodnuté   vo   veci   až   do   súčasného   obdobia   je šetrenie právneho nástupníctva, pôvodne označeného žalovaného v podanej žalobe. V rokoch 1997 a 1998 bol nápad v odd. RO niekoľkonásobne vyšší ako po iné roky predtým, potom čo spôsobil nápad vecí, týkajúcich sa nárokov Fondov voči občanom SR. O tomto   svedčí,   že   aj   v tomto   konaní   je   spisová   značka   23712,   to   znamená,   že v priemere v rokoch 1997, 1998 napadlo až 25 000 vecí, ktoré bolo potrebné na Okresnom súde v Prešove vybaviť.

V predmetnej veci máme zato, že nedošlo k zbytočným prieťahom pri prejednávaní veci Ro 23712/1997 a preto navrhujeme vysloviť, že nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky R. B., zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj vyslovenia porušenia svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 23712/97.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so   žiadosťou   na   súd (IV. ÚS 195/02).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatoval, že namietané konanie, ktorého predmetom je žaloba sťažovateľky o zaplatenie 7 400 Sk s príslušenstvom proti   žalovanej,   nemožno   ani   z právneho   hľadiska,   ani   z hľadiska   potreby   zisťovania faktického stavu považovať za zložité. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti konštatoval (II. ÚS 142/03, II. ÚS 210/03), že návrh, o ktorom možno rozhodovať formou platobného rozkazu, t. j. v skrátenom konaní, v právne a skutkovo jednoduchých veciach nesignalizuje   osobitne   náročnú   právnu   a faktickú   zložitosť   veci.   Náročnejšie   by   sa v predmetnom konaní mohlo javiť overovanie pasívnej legitimácie žalovanej ako účastníčky konania. K tomuto úkonu však okresný súd aktívne pristúpil až s odstupom deviatich rokov od   začatia   konania,   preto   zisťovanie   právnej   subjektivity   žalovanej,   resp.   jej   právneho nástupcu (v okolnostiach prípadu ide o základnú organizáciu odborového zväzu) nemala na doterajší priebeh konania podstatný vplyv.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd na základe analýzy súdneho spisu sp. zn. Ro 23712/97 zhodnotil správanie sťažovateľky v doterajšom priebehu   namietaného   konania   ako   aktívne   a   súčinnostné,   ktoré   v žiadnom   prípade neprispelo k doterajšej dĺžke konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo správanie sa (postup) samotného okresného súdu.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne zo spisu okresného súdu sp. zn. Ro 23712/97 zistil, že okresný súd po začatí konania   25.   augusta   1997   do   29.   januára   2001   vykonával   úkony,   ale   v neadekvátnych časových odstupoch od začatia konania (výzva na zaplatenie súdneho poplatku po ôsmich mesiacoch   -   7.   apríla   1998,   výzva   na   doplnenie   petitu   po   osemnástich   mesiacoch   - 4. februára 1999).

Po tom, ako sťažovateľka 16. apríla 1999 predložila okresnému súdu doplnenie petitu návrhu   a upresnenie   príslušenstva,   okresný   súd   už   bol   vo   veci   nečinný.   Až   prípisom z 29. januára 2001 vyzval sťažovateľku na zdokladovanie právnej subjektivity žalovanej. Sťažovateľka 13. februára 2001 podala okresnému súdu vyjadrenie k právnej subjektivite žalovanej strany.

Následne   sa   okresný   súd   prípisom   z   10.   apríla   2001   obrátil   na   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) so žiadosťou o výpis žalovanej z registra   občianskych   združení.   Ministerstvo   spravodlivosti   listom   zo 7. mája 2001 oznámilo okresnému súdu, že žiadosť z dôvodu vecnej príslušnosti odstúpilo na priame vybavenie Štatistickému úradu Slovenskej republiky.

V ďalšom období bol okresný súd vo veci sťažovateľky opätovne nečinný. Bez toho, aby   počas   viac   než   deväť   rokov   trvajúceho   súdneho   konania   rozhodol   o návrhu sťažovateľky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   o návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia   a vydal   vo   veci   platobný   rozkaz,   resp.   nariadil   pojednávanie   za   účelom rozhodnutia vo veci, až 15. novembra 2006 vyzval sťažovateľku, aby vzhľadom na časový odstup   od   podania   návrhu   oznámila,   či   trvá   na   podanom   návrhu   vrátane   návrhu   na oslobodenie od súdnych poplatkov a návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Pre prípad trvania   na   žalobe   okresný   súd   uložil   sťažovateľke   presne   označiť   žalovanú,   resp.   jej právneho   nástupcu,   ako   aj   predložiť   vyplnené   potvrdenie   o osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch, ktoré jej zaslal v prílohe.

Prípisom   z   23.   novembra   2006   okresný   súd   dožiadal   Konfederáciu   odborových zväzov Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „konfederácia odborových zväzov“) o poskytnutie informácie o právnej subjektivite žalovanej, či ešte existuje, resp. o uvedenie názvu a sídla jej právneho nástupcu.

Dňa 14. decembra 2006 sťažovateľka oznámila okresnému súdu, že na návrhoch z 25.   augusta   1997   v plnom   rozsahu   trvá,   a požiadala   o predĺženie   lehoty   na   označenie žalovanej.

Prípisom   z   26.   februára   2007   sa   okresný   súd   obrátil   na   právneho   zástupcu sťažovateľky o podanie informácie o žalovanej. Právny zástupca 16. marca 2007 oznámil okresnému súdu identifikačné údaje žalovanej, ktoré sa podarilo zistiť s tým, že ďalšie údaje príslušný odborový zväz poskytne priamo okresnému súdu len na jeho výzvu.

Prípismi z 21. marca 2007 a 11. apríla 2007 okresný súd zisťoval na Dopravnom inšpektoráte Ilava, ako aj na Geodetickom a kartografickom ústave v Bratislave majetkové pomery   sťažovateľky   na   účely   rozhodnutia   o návrhu   sťažovateľky   na oslobodenie   od súdnych poplatkov.

Vychádzajúc z informácií konfederácie odborových zväzov z 25. apríla 2007 okresný súd   ostatným úkonom   z 23.   mája 2007   vyzval   OZ Stavba SR Bratislava   o poskytnutie informácií o právnej subjektivite žalovanej, resp. jej právneho nástupcu.

Na základe doterajšieho   priebehu konania vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn. Ro 23712/97 ústavný súd konštatuje, že so základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   garantovaným   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právom   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru je nezlučiteľný taký postup okresného súdu, ktorého výsledkom je, že v priebehu takmer 10 rokov trvajúceho súdneho konania   okresný   súd   nevydal   ani   platobný   rozkaz,   ani   nenariadil   pojednávanie,   teda nevykonal   žiadny   relevantný   úkon,   ktorým   by   efektívne   smeroval   k právoplatnému skončeniu predmetnej veci, a navyše nerozhodol ani o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, ani o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Ústavný súd v samotnom postupe okresného súdu zistil viacero období, v ktorých bol nečinný, a to bez toho, aby existovali zákonné prekážky pre jeho ďalší postup. Prvé takéto obdobie nečinnosti (v dĺžke 8 mesiacov) ústavný súd zistil v čase od doručenia žaloby 25. augusta 1997 do 4. apríla 1998, keď okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho   poplatku.   Ďalšie   obdobie   nečinnosti   (v   dĺžke   10 mesiacov)   ústavný   súd   zistil následne v čase od 7. apríla 1998 do 4. februára 1999, keď okresný súd vyzval sťažovateľku na doplnenie petitu návrhu.

Bez existencie zákonných prekážok bol okresný súd nečinný aj v období od 16. apríla 1999 do 29. januára 2001 (21 mesiacov), keď okresný súd pristúpil k výzve sťažovateľky, aby preukázala pasívnu legitimáciu žalovanej, teda k výzve, ktorá svojou povahou patrí k úkonom   vykonávaným   spravidla   na   začiatku   občianskeho   súdneho   konania   (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01).

K dlhodobému   obdobiu   nečinnosti   okresného   súdu   bez   existencie   zákonných prekážok   došlo   podľa   zistení   ústavného   súdu   aj   v   období   od   10.   apríla   2001   do 15. novembra 2006 (67 mesiacov).

Prípadná   zložitosť   zisťovania   právnej   subjektivity   účastníka   konania   na   strane žalovanej v okolnostiach prípadu nie je pre posúdenie nečinnosti okresného súdu v tomto období podstatná, lebo po nej nasledovali jednoduché úkony (zaslanie výzvy sťažovateľke, či trvá na žalobe, zaslanie dožiadania konfederácii odborových zväzov).

V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že „závažnosť doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadovali dlhodobé štúdium alebo inú prípravu“ (III. ÚS 101/01).

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nemohol prijať argument predsedu okresného súdu   o   vysokom   nápade   vecí   v rokoch   1997   a   1998.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už uviedol, že preťaženosť sudcov nie je možné zohľadniť ako dôvod ospravedlňujúci voči občanovi   inak   zbytočné   prieťahy   v konaní   o   jeho   veci.   Námietka   veľkého   množstva nevybavených   a nerozhodnutých   vecí   nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (I. ÚS 50/01, III. ÚS 17/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   v občianskom   súdnom   konaní   sp.   zn. Ro 23712/97   nepostupoval   spôsobom,   ktorý   by   viedol   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky v primeranom čase, a to vzhľadom na to, že z doterajšej desaťročnej dĺžky súdneho konania obdobie nečinnosti predstavuje spolu 106 mesiacov (takmer deväť rokov), pričom   ide o obdobie, ktoré ústavný súd vyhodnotil ako obdobie zbytočných   prieťahov v konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 23712/97 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 23712/97 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiada finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodňuje   vysokou   mierou   právnej   neistoty   spôsobenej nečinnosťou   okresného   súdu.   Sťažovateľka   argumentuje   tým,   že   prieťahmi   v konaní   sa zmenšuje   pravdepodobnosť,   že   uplatnená   pohľadávka   bude   v budúcnosti   uspokojená. Tento psychický   stav   neistoty   u nej   umocnila   aj   skutočnosť,   že   okresný   súd   dosiaľ nerozhodol   o jej   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   o ktorom   mal   podľa   nej rozhodnúť „v 30-dňovej zákonnej lehote“.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   ESĽP,   keď   priznáva   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na doterajšiu neprimeranú dĺžku súdneho konania a obdobie, v ktorom došlo zavinením okresného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a na predmet namietaného súdneho konania, v ktorom sa sťažovateľka domáhala   zaplatenia   7   400   Sk   s príslušenstvom,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   bude primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   S. J.   v konaní pred ústavným súdom.   Ústavný súd   ich vychádzajúc z návrhu právneho zástupcu sťažovateľky vyčíslil sumou 5 788 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a podľa § 16 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   vypočítanou   zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2005,   ktorá   bola 16 381 Sk, t. j. 2-krát po 2 730 Sk a 2-krát po 164 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o 19 % dane z pridanej hodnoty, t. j. úhradu trov konania priznal v celkovej sume 6 887,72 Sk.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 31. augusta 2007