znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 97/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti   E.   H.,   bytom   R.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. L.   Cs.,   R.,   ktorou   namietala porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Revúca   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 237/00, za účasti Okresného súdu Revúca, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   E.   H.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Revúca   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 237/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Revúca p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 C 237/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Revúca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Revúca j e   p o v i n n ý   uhradiť   E.   H.   trovy   konania   v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. L. Cs., R., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   97/04   z   1. apríla 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. H., bytom R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Revúca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 C 237/00.

Sťažovateľka (v napadnutom konaní v procesnom postavení navrhovateľky) uviedla, že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   v jej   právnej   veci   meritórne rozhodnuté.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a uložil mu, aby v jej právnej veci konal bez zbytočných prieťahov. Zároveň žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 320/04 doručeným ústavnému súdu 12. mája 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Návrh bol podaný na súd 5. 4. 2000. Dňa 4. 1. 2001 bola navrhovateľka vyzvaná   na   opravu   a doplnenie   návrhu   a zaplatenie   súdneho   poplatku.   Keďže   tak v stanovenej lehote 15 dní neurobila, súd konanie uznesením zo dňa 31. 1. 2001 zastavil. V dôsledku   odvolania   navrhovateľky   proti   tomuto   uzneseniu   súd   uznesenie   o zastavení konania uznesením zo dňa 9. 3. 2001 zrušil podľa § 210a O. s. p., keď navrhovateľka spolu s odvolaním opravila a doplnila návrh a zaplatila aj súdny poplatok za konanie. Súčasne bol odporca vyzvaný na vyjadrenie sa k návrhu, čo urobil dňa 2. 4. 2001. Toto vyjadrenie bolo zástupcovi navrhovateľky zaslané až dňa 1. 10. 2003. Dňa 16. 10. 2003 navrhovateľka k tomuto vyjadreniu zaujala na výzvu súdu písomné stanovisko.

Vzhľadom   na   skutočnosti   namietané   odporcom,   súd   20. 10. 2003   urobil   dopyt na Jednotu SD Revúca a na základe ich výpovede vyžiadal spis 4 C 387/90 Okresného súdu v Rožňave.

Dňa   3. 2. 2004   bolo   vo   veci   pojednávanie.   Spočiatku   to   vyzeralo   tak, že by sa účastníci mohli na pojednávaní aj dohodnúť a uzavrieť zmier, pretože sa dojednali na väčšine   položiek.   Potom   však   navrhovateľka   sa   k jednotlivým   položkám   nevedela vyjadriť odôvodňujúc to tým, že nie je pripravená na to, aby sa vyjadrovala k zostatkovej hodnote, lebo advokát jej povedal, že má udávať hodnotu, za koľko boli veci zakúpené, a preto k týmto položkám že sa vyjadrí na ďalšom pojednávaní. Keďže účastníci vypovedali veľmi rozdielne najmä ohľadom vkladov v sporiteľni a odpredaja bytu, resp. či niektoré veci patrili do BSM, účastníci požiadali o poskytnutie lehoty na danie návrhov na doplnenie dokazovania.

Pojednávanie   bolo   preto   odročené   na   neurčito,   pričom   účastníkom   bolo   uložené navrhnúť, resp. predložiť určité dôkazy.

Odporca   predložil   dôkazy   dňa   19. 2. 2004,   kým   sťažovateľka   v danej   lehote, resp. ani do dnešného dňa neoznámila, či má ešte nejaké návrhy na doplnenie dokazovania a napriek   tomu,   že   jej   to   bolo   uvedeným   uznesením   uložené,   nepredložila   ani   dôkazy ohľadom   mladomanželských   pôžičiek   (v   návrhu   na   začatie   konania   uvádza   len   jednu pôžičku,   kým   na   pojednávaní   hovorila   o dvoch)   a o vkladných   knižkách   ani   neoznámila žiadne   bližšie   údaje   (napr.   aspoň   o ktorú   peňažnú   inštitúciu   sa   jedná,   prípadne   ďalšie bližšie údaje, aby tieto dôkazy mohol zabezpečiť súd) a vo vyjadrení úplne zmenila svoj návrh ohľadom vecí patriacich do BSM (napr. podľa návrhu je nábytková stena a sedacia súprava v hodnote 45 000,- Sk, podľa vyjadrenia po pojednávaní len 17 000,- Sk, práčka 6 000,- Sk, resp. 2 000,- Sk, chladnička 5 000,- Sk, resp. 2 000,- Sk).

Vo veci preto súd vytýči nový termín pojednávania, na ktorý zrejme bude musieť predvolať aj svedkov, najmä pokiaľ ide o predaný byt a znovu vypočuť účastníkov k hodnote vecí, keď navrhovateľka svoj návrh úplne zmenila. Takto napr. účastníci sa na pojednávaní už   zhodli   na   tom,   aby   nábytok   do   obývacej   izby   a sedacia   súprava   boli   prikázané navrhovateľke za hodnotu 45 000,- Sk, kým po pojednávaní už navrhovateľka v stanovisku uviedla   ako   hodnotu   týchto   vecí   len   17 000,-   Sk   a takto   je   to   aj   s ďalšími   položkami, ohľadom ktorých boli účastníci na pojednávaní vypočutí.

Ako takmer všetky veci vyporiadania BSM aj táto vec je pomerne náročná z hľadiska dokazovania.

Je pravdou, že súd ako to vyplýva z vyššie uvedeného prehľadu úkonov, nekonal vo veci   vždy   bez   prieťahov,   ale   do   určitej   miery   predlžovanie   sporu   zapríčinila aj sťažovateľka   –   navrhovateľka   ako   je   to   vyššie   rozvedené   (napr.   podanie   neúplného návrhu bez zaplatenia poplatku, neopravenie v danej lehote, ale len po zastavení konania, podstatná   zmena   vyjadrení,   nereagovanie   na   uznesenie   súdu   ohľadom   predloženia dôkazov).

Hlavným   dôvodom,   prečo   k tomuto   predlžovaniu   dochádza   je   to,   že   i keď na tunajšom súde by malo pracovať minimálne 7 sudcov, od roku 1997, kedy súd vznikol, vyjmúc niekoľkomesačného obdobia, kedy tu pracovali 5 sudcovia (z toho 2 novozvolení), na súde pracovali len 4 sudcovia a od 1. 1. 2002 doteraz už len 3 sudcovia (predseda, podpredseda a 1 sudca). Tento stav je úplne nedostatočný, keď nápad vecí je v priemere na 7 až 8 sudcov, preto počet nevybavených vecí sa neustále rapídne stupňuje a situáciu sťažuje aj to, že 2 sudkyne vybavujúce občianskoprávnu agendu prakticky vybavujú spisy z každého   druhu   agendy   (civilné   veci,   obchodné,   starostlivosti   o maloletých,   exekučné, čiastočne trestné a ďalšie, teda nemožno hovoriť o žiadnej špecializácii) a nie je v našich silách situáciu zmeniť,   teda veci vybavovať bez prieťahov,   keď na súde je v súčasnosti nevybavených vecí pre nás 3 sudcov na niekoľko rokov. I keď tieto skutočnosti nemajú vplyv na rozhodnutie o tom, či došlo v konaní k prieťahom, uvádzame ich pre objasnenie, z akého dôvodu k určitým prieťahom došlo. Za akého stavu na súde, aký je, objektívne nie je možné zamedziť zbytočným prieťahom v konaní.

V prípade, že súd rozhodne o tom, že právo sťažovateľky bolo porušené, žiadame znížiť   požadované   finančné   zadosťučinenie,   lebo   sumu   50 000,- Sk   považujeme za neprimerane vysokú vzhľadom aj na správanie navrhovateľky.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Návrh   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“)   bol   okresnému   súdu   doručený 15. februára 2001.   Okrem   tohto   návrhu   sú   v spise   okresného   súdu   zdokumentované z hľadiska posudzovania, či došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva, tieto podstatné úkony:

- z výzvy   okresného   súdu   zo   4. januára 2001   vyplýva,   že   pôvodný   návrh na vyporiadanie BSM doručený okresnému súdu 5. apríla 2000 bol sťažovateľke vrátený s tým, že je potrebné ho opraviť, doplniť a zaplatiť súdny poplatok,

- okresný   súd   uznesením   z 31. januára 2001   z dôvodu   neopravenia   návrhu a nezaplatenia súdneho poplatku konanie zastavil,

- na   základe   odvolania   sťažovateľky   z 13. februára 2001   a zaplatenia   súdneho poplatku okresný súd uznesenie o zastavení konania zrušil,

- dňa 2. apríla 2001 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu,

- dňa 1. októbra 2003 zaslal okresný súd vyjadrenie odporcu sťažovateľke,

- dňa   16. októbra 2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   stanovisko   sťažovateľky k vyjadreniu odporcu,

- dňa   16. decembra 2003   zákonná   sudkyňa   určila   termín   pojednávania na 3. február 2004,

- dňa 3. februára 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým,   že obom   účastníkom   bolo   uložené,   aby   v stanovenej   lehote   súdu   predložili požadované listiny a navrhli, ktoré dôkazy je vo veci potrebné ešte vykonať,

- požadované   vyjadrenie   doručil   dosiaľ   okresnému   súdu   iba   odporca, a to 19. februára 2004.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. K právnej a skutkovej zložitosti sporu treba uviesť, že spory o vyporiadanie BSM sú   vo   všeobecnosti   skutkovo   zložité.   Súvisí   to s princípom   komplexnosti   vyporiadania celého   majetku   bývalých   spoluvlastníkov   a s   potrebou   vykonania   rozsiahlejšieho dokazovania.   Právna   zložitosť   je   v priamej   spojitosti   s princípom   tejto   komplexnosti, ktorý je   zvýraznený   povinným   uplatnením   zásad   vyporiadania   BSM   podľa § 150 Občianskeho zákonníka. Uplatňovanie tejto úpravy je však stabilizované v rozsiahlej judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku   postupu a prerokovania takých majetkových sporov. Podobné stanovisko k zložitosti konania zaujal okresný   súd   vo   vyjadrení   z 10. mája 2004,   keď   uviedol,   že „Ako   takmer   všetky   veci vyporiadania BSM aj táto vec je pomerne náročná z hľadiska dokazovania“.

2. Druhým kritériom, na základe ktorého ústavný súd posudzoval, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky konania. Na   jej   ťarchu   možno   pripísať   to,   že   návrh   doručený   okresnému   súdu   5. apríla 2000 vykazoval   nedostatky,   ktoré   bolo   potrebné   odstrániť,   ako   aj   to,   že   pri   podaní   návrhu nezaplatila súdny poplatok, čím si nesplnila poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ktorá   jej   vznikla   v zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   návrhu.   Sťažovateľka   tento poplatok nezaplatila ani v lehote určenej vo výzve okresného súdu, v dôsledku čoho okresný súd podľa § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch konanie zastavil. Až na základe tohto rozhodnutia okresného súdu sa sťažovateľka stala aktívnou a v lehote určenej na podanie odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania súdny poplatok zaplatila a podala proti nemu aj odvolanie.

Po zaplatení súdneho poplatku bol opravený a doplnený návrh doručený okresnému súdu 15. februára 2001. Od podania pôvodného návrhu až do podania opraveného návrhu uplynulo   viac   ako   10 mesiacov,   čo   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   zbytočné   prieťahy, na vzniku   ktorých   sa   v nie   nepodstatnej   miere   podieľala   sťažovateľka.   V neprospech sťažovateľky   možno   pripísať   aj   to,   že   nedodržala   lehotu   stanovenú   okresným   súdom v uznesení z 3. februára 2004, nedoručila mu (ani dosiaľ) vyjadrenie k návrhu na ďalšie dokazovanie   a   nepredložila   požadované   dokumenty.   Treba   mať   na   zreteli,   že   v danom prípade   ide   o   sporové   konanie,   kde   jeho   účastníci   priamo   zodpovedajú   za   nedostatok aktívnej súčinnosti so súdom a nevykonanie potrebných úkonov (§ 6 OSP).

Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel, že aj sťažovateľka svojím správaním prispela k spomaleniu konania, a tým aj k predĺženiu doterajšej doby jeho trvania.

3. Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v namietanom   konaní poukazuje ústavný súd na to, že okresnému súdu trvalo deväť mesiacov od podania návrhu 5. apríla 2000, kým zaslal sťažovateľke výzvu na jeho opravu a zaplatenie súdneho poplatku (urobil   tak   4. januára 2001),   a   takmer   dva   a pol   roka,   kým   zaslal   vyjadrenie   odporcu k návrhu z 2. apríla 2001 sťažovateľke, ktorej bolo doručené až 1. októbra 2003.

Tieto časové úseky ústavný súd vyhodnotil ako obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali výrazný nepriaznivý vplyv na doterajší priebeh konania a na vznik zbytočných prieťahov v ňom.

O nedostatočnej aktivite okresného súdu, pokiaľ ide o jeho postup v konaní svedčí aj skutočnosť,   že v doterajšom priebehu konania sa uskutočnilo iba jedno pojednávanie vo veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 10. mája 2004 uznal, že: „... súd nekonal vo veci vždy bez prieťahov...“, pričom ako hlavný dôvod vyvolávajúci zbytočné prieťahy uviedol personálne problémy súdu (nedostatočný počet sudcov).

Tieto   argumenty   ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   pretože   v súlade   s ustálenou judikatúrou   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS 35/03,   I. ÚS 179/03)   nadmerné množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôže   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.

Je vecou štátu a organizácie súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (napr. I. ÚS 64/00, II. ÚS 4/03).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   2 C 237/00,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods. 5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä   na   nervozitu   vyplývajúcu   podľa   jej   názoru   z neprimerane   dlhej   doby   konania spojenej s právnou neistotou z nerozhodnutej veci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu,   ktoré   je   na   ňom   vedené pod sp. zn.   2 C 237/00,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (vrátane   podielu sťažovateľky   na vzniku   zbytočných   prieťahov   v konaní),   ako aj skutočnosť,   že konanie vo veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   10 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. L. Cs., uplatnených v podaní z 28. októbra 2003. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1   písm.   a)   a   c)   a   § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2002, ktorá bola   12 811   Sk.   Úhrada   bola   priznaná   v celkovej   výške   8 796   Sk   za   2   úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004