znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 97/02-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2003 zloženého z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 508/00 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a.   s.,   Bratislava na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 508/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Slovenskému   plynárenskému   priemyslu,   a.   s.,   Bratislava   n e p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie.

3.   Okresnému   súdu   v Poprade   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Cb   508/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd v Poprade   j e   p o v i n n ý   uhradiť Slovenskému plynárenskému priemyslu, a. s., Bratislava trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. K., B.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. decembra 2002   doručená   sťažnosť   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a.   s., Bratislava (ďalej aj „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Poprade (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 508/00.

Z obsahu   tejto   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   11.   augusta   2000 okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým „sa domáhala ochrany určenia neplatnosti časti zmluvy proti žalovanej Mgr. A. R., správkyni konkurznej podstaty úpadcu N. spol. s r. o.“ Podaním zo 17. decembra 2001 sťažovateľka rozšírila žalobu v predmetnej veci o určenie vlastníctva k predmetu zmluvy. O pripustení, resp. nepripustení rozšírenia návrhu okresný   súd   doteraz   nerozhodol,   rovnako   nedoručil   sťažovateľke   vyjadrenie   žalovanej k návrhu.

Na   základe   sťažnosti   sťažovateľky   doručenej   predsedovi   okresného   súdu   bolo sťažovateľke   oznámené,   že   vo   veci   bude   nariadené   pojednávanie   najneskôr do 28. februára 2002. Pojednávanie bolo nariadené na 20. marec 2002, ktoré bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   ani   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorú   doručila predsedovi okresného súdu, nemala za následok odstránenie prieťahov v konaní, okresný súd   svojou   nečinnosťou   a neefektívnymi   úkonmi   v konaní   porušuje   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Preto sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní predmetnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po jej prejednaní rozhodol, že:

„Základné právo Slovenského plynárenského priemyslu a. s., na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   postupom   Okresného   súdu v Poprade vo veci sp. zn. 18 Cb 508/00 bolo porušené.

Okresný súd v Poprade prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CB 508/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Slovenskému plynárenskému priemyslu   a.   s.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie v sume   500.000,-   Sk   (päťstotisíc   Sk),   ktoré   je   porušovateľ   povinný   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľ je povinný uhradiť Slovenskému plynárenskému priemyslu a. s., trovy konania pred Ústavným súdom SR“.

II.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   výzvou   zo   7.   januára   2003 požiadal sťažovateľku, aby sa v lehote 15 dní od doručenia výzvy vyjadrila, či súhlasí s tým, aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o prijatej   sťažnosti.   Rovnakú   výzvu na vyjadrenie ústavný súd zaslal aj predsedovi okresného súdu.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení navrhol sťažnosti nevyhovieť, a to z dôvodu skutkovej a právnej zložitosti predmetnej veci. Ďalej poukázal i na pretrvávajúce viacročné   nedostatočné   obsadenie   okresného   súdu   sudcami   a na   nadmerný   počet prideľovaných vecí sudcom tohto súdu.

III.

Sťažovateľka sa domáhala vyslovenia porušenia svojho základné práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa názoru ústavného súdu možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu   sťažovateľky   v posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu stavu právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   konania   (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo   veci   sp.   zn.   18   Cb   508/00   doručeného   ústavnému   súdu   29.   januára   2003   zistil, že v predmetnej   veci   okresný   súd   od   21.   augusta   2000,   keď   mu   bol   doručený   návrh na začatie konania, až do doručenia spisu ústavnému súdu vykonal tieto úkony:

Dňa   3.   novembra   2000   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku, 22. novembra 2000 doručil odpis návrhu na vyjadrenie odporcovi, 19. apríla 2001 urgoval odporcu,   aby   sa   k návrhu   vyjadril,   26.   februára   2002   určil   termín   pojednávania na 20. marec 2002, ktoré bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania, a to znaleckým dokazovaním, 19. apríla 2002 vypracoval uznesenie, ktorým určil povinnosť účastníkom konania   zaplatiť   zálohu   za   znalecké   dokazovanie,   10.   júla   2002   vyzval   zástupcu navrhovateľa na vyjadrenie, 16. septembra 2002 opätovne vyzval zástupcu navrhovateľa na splnenie výzvy z 10. júla 2002, 25. októbra 2002 žiadal od navrhovateľa predloženie listinných dôkazov, doručil navrhovateľovi na vyjadrenie podanie, ktoré doručil okresnému súdu odporca, a odporcovi doručil vyjadrenie navrhovateľa.

Zo spisu ďalej ústavný súd zistil, že navrhovateľ 22. novembra 2000 zaplatil súdny poplatok, 5. júna 2001 odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie k návrhu na začatie konania, 19. júla 2001 právny zástupca navrhovateľa doručil okresnému súdu vyjadrenie k stanovisku odporcu, 21. decembra 2001 právny zástupca navrhovateľa doručil okresnému súdu podanie, ktorým rozšíril návrh na začatie konania, 15. marca 2002 právny zástupca žalobcu   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie   na   základe   výzvy,   5.   apríla   2002   právny zástupca žalobcu doručil okresnému súdu okruh otázok, ktoré žiadal, aby boli v znaleckom posudku   zodpovedané,   2.   mája   2002   a 9.   mája   2002   účastníci   konania   zložili   zálohu za znalecké   dokazovanie,   6.   júna   2002   odporca   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie, 12. júna 2002, 25.   júla   2002   a 22.   augusta   2002   právny   zástupca   navrhovateľa   doručil okresnému   súdu vyjadrenie, 3. októbra 2002 doručil okresnému súdu podanie odporca, 24. októbra   2002   opätovne   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie   právny   zástupca navrhovateľa,   15.   novembra   2002   odporca   požiadal   o predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie a 2. decembra 2002 vyjadrenie okresnému súdu doručil.

IV.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 18 Cb 508/00 podľa troch označených základných kritérií zistil:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom   je   žaloba   o určenie   neplatnosti   časti   zmluvy   podľa   §   80   písm.   c)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorú podal žalobca Slovenský plynárenský priemysel, š. p. (a. s.), proti žalovanej Mgr. A. R., správkyni konkurznej podstaty úpadcu N., spol. s r. o. – v konkurze, ako aj rozšírenie žaloby o určenie vlastníckeho práva k veci, ktorú možno   hodnotiť   ako   právne   a fakticky   zložitú   vec.   Ide   o obchodnoprávny   spor   podľa špeciálnej   právnej   úpravy   obsiahnutej   v Obchodnom   zákonníku   a všeobecnej   právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované, judikatúra v týchto sporoch so zreteľom na špeciálneho účastníka konania podľa zákona o konkurze a vyrovnaní – správcu konkurznej podstaty poskytuje dostatok návodov na postup súdov. Povaha takýchto sporov si žiada rozsiahle dokazovanie aj časovo náročnejší   postup   v konaní.   Z konkrétnych   okolností   daného   prípadu   však   vyplýva,   že okresný   súd   vykonal   v konaní   zatiaľ   len   prvotné   úkony   a k zabezpečeniu   dôkazných prostriedkov,   resp.   k samotnému   dokazovaniu   a s tým   spojeným   právnym   posúdením skutkového stavu pre rozhodnutie v merite veci vôbec nepristúpil. Prípadná skutková alebo právna   zložitosť   veci   preto   nemohla   mať v danom   prípade   vplyv   na   vznik   zbytočných prieťahov v konaní a v spojitosti s tým na možné porušenie práv sťažovateľky.

2.   Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu   jeho základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z hľadiska hodnotenia   uvedeného   kritéria   sťažovateľka,   ktorá   v konaní   pred   okresným   súdom vystupovala ako žalobkyňa, ovplyvnila dĺžku konania predovšetkým v období od podania žaloby 21. augusta 2000 do 22. novembra 2000, keď až na výzvu súdu z 3. novembra 2000 zaplatila súdny poplatok, ktorý je splatný podaním žaloby. Ďalej sťažovateľka podaním z 21. decembra 2001 rozšírila žalobu o určenie vlastníckeho práva k veci. V ďalšom období sťažovateľka na výzvy okresného súdu odpovedala v primeranej lehote, ako aj iniciatívne doručovala okresnému súdu vyjadrenia s listinnými dôkazmi. Z hľadiska uvedeného kritéria možno   vysloviť   záver,   že   sťažovateľka   od   novembra   2000   svojím   konaním   neprispela k zdĺhavosti konania, ba naopak, ako účastník konania bola aktívna a jej činnosť smerovala k rýchlej   a účinnej   ochrane   uplatnených   práv.   Svojím   konaním   podstatnejšie   neprispela k zdĺhavosti konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zistil, že v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   došlo k porušeniu namietaného základného práva sťažovateľky. Nečinnosť vykazoval v období od 21. augusta 2000, keď bol návrh doručený okresnému súdu, do 3. novembra 2000, keď vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (v   tomto   období   nebol   vykonaný žiadny   úkon),   od   22.   novembra   2000,   keď   doručil   odpis   návrhu   odporcovi, do 26. februára 2002, keď určil termín pojednávania (v tomto období súd vykonal jeden úkon – urgencia z 19. apríla 2001 pre odporcu na vyjadrenie k žalobe, čo je nečinnosť okresného súdu vo veci samej 15 mesiacov).

Od 20. marca 2002, keď okresný súd vo veci pojednával, vykonával sudca úkony, ktoré   nesmerovali   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   účastníkov   konania,   teda k rozhodnutiu vo veci samej, dokonca bez uvedenia zákonného dôvodu nevypracoval ani uznesenie, ktorým do konania pribral znalca za účelom vykonania znaleckého dokazovania, hoci   za   týmto   účelom   odročil   pojednávanie.   Ústavný   súd   preto   pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Takáto činnosť (nariadenie znaleckého dokazovania bez vypracovania uznesenia) nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na okresný súd, aby jej poskytol ochranu.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   počte   nerozhodnutých   vecí na tomto súde a jeho nedostatočným personálnym obsadením ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu pracovných vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.  

V.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľky   a výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez zbytočných   prieťahov   za   dostatočnú   ochranu   jej   základného   práva.   Preto   rozhodol, že sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ktoré uplatnila vo veci okresného súdu vo výške 500 000 Sk, nepriznáva. Pri svojom rozhodnutí v tejto časti ústavný súd prihliadol aj na zistené správanie účastníka konania.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr.   J.   K.   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde) náhradu trov konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jej zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi náhradu za dva úkony právnej pomoci   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti),   pričom   náhradu   za jeden úkon právnej pomoci mu priznal vo výške 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2001 vo výške 11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. l písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2003