znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 96/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. V., zastúpeného advokátom   JUDr. Ľubošom   Petrovským,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   základných   práv   podľa   čl.   8   ods.   1,   2   a 5   Listiny základných   práv   a slobôd   v spojení   so   základným   právom   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3T 25/2012 a jeho uznesením zo 17. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 41/2013 a jeho uznesením z 30. decembra 2013 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 26. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2014 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Špecializovaného trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3T 25/2012 a jeho uznesením zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tost   41/2013   a   jeho   uznesením z 30. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 26. novembra 2013.

Sťažovateľ   považuje   napadnuté   uznesenia   špecializovaného   trestného   súdu a najvyššieho súdu za arbitrárne vzhľadom na skutočnosť, že „súdy sa odchýlili od znenia príslušných ustanovení tak, že došlo k popretiu ich účelu“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „Špecializovaný   trestný   súd   napádané   uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu odôvodnil pretrvávajúcim trvaním dôvodov väzby, a to najmä s prihliadnutím na priebeh a výsledky hlavného pojednávania a na   dôkazy,   ktoré   boli   na   hlavnom   pojednávaní   vykonané.   Nemožnosť   nahradiť   väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka odôvodnil skutočnosťou, že tento inštitút mi nemôže účinne zabrániť v pokračovaní páchania trestnej činnosti. Pokiaľ ide o materiálne podmienky   môjho   väzobného   stíhania   od   začatia   trestného   stíhania   proti   mojej   osobe tvrdím, že som nevinný a trestné stíhanie voči mojej osobe je vykonštruované. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 To 5/2013 zo dňa 30. 10. 2013 bol zrušený Rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 3 T 25/2012 zo dňa 18.   4.   2013 z dôvodov podľa § 321 ods.   písm. a, b, c Tr. poriadku a vrátený prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vyslovil dôvodnosť mnou podaného odvolania, najmä vo vzťahu k porušeniu ustanovení, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo na obhajobu a uložil prvostupňovému súdu, aby vec v   zmysle   jeho   pokynov   opätovne   prejednal   a   rozhodol.   Výhrady   odvolacieho   súdu   sa vzťahovali k vykonávaniu dokazovania, predovšetkým vo vzťahu k listinným dôkazom. Je preto neprípustné, aby sa o tieto nezákonné dôkazy opieralo odôvodnenie ďalšieho trvania väzby. Z uvedeného dôvodu odôvodňovanie ďalšieho trvania väzby priebehom a výsledkami hlavného   pojednávania   neobstojí   a   pre   ďalšie   trvanie   väzby   odôvodnenie   týmito skutočnosťami nepostačuje. V súčasnej dobe už neobstojí paušálne a po dobu viac ako dvoch rokov sa opakujúce odôvodňovanie existencie dôvodov väzby preto, že uplynutím dlhšieho časového odstupu - obdobia takmer 3 rokov od vzatia do väzby už neexistujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Labita proti Taliansku, podľa ktorej sa dôvody, ktoré postačujú na vzatie do väzby, môžu po dlhšej   dobe stať nedostatočnými pre jej ďalšie trvanie.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že z jeho výpovedí podaných v rámci hlavného pojednávania „sú v odôvodnení napádaného uznesenia účelovo z kontextu vytrhnuté vety a sú z nich vyvodzované absurdné a nezmyselné závery odporujúce elementárnym základom logiky. Prevažná väčšina argumentov súdu žiadnym spôsobom nesúvisí s mojou väzbou a jej dôvodmi, z uvedeného dôvodu bolo náročné správne zamerať sťažnosť voči predmetnému uzneseniu. V predmetom uznesení súd používa ako argumenty na odôvodnenie zamietnutia mojej žiadosti o prepustenie z väzby moju obranu v trestnom konaní, čo je neprípustné. Ako argument svedčiaci o existencii dôvodov väzby súd uvádza, že som sa vyjadril, že lykožrút je krmivo budúcnosti, že je to know how a tiež, že keby mi dovolili, ho zbierať, dokázal by som reálnosť   zberu   a   tiež   kŕmenia   zvierat.   Tieto   moje   vyjadrenia   sú   mojou   obranou   proti obžalobe   a   zo   žiadneho   z týchto   tvrdení   nie   je   možné   vyvodiť   záver,   že   by   som   chcel s lykožrútom podnikať a už vôbec nie záver súdu o tom, že by som chcel podnikať spôsobom pre   ktorý   bola   na   mňa   podaná   obžaloba.   Tieto   vyjadrenia   nemajú   žiaden   vplyv   na posúdenie dôvodnosti väzby a závery z nich vyvodené sú podľa môjho názoru svojvoľným, subjektívnym   a   žiadnymi   relevantnými   skutočnosťami   nepodloženým   názorom,   až fabuláciou súdu. Súd v odôvodnení uznesenia ďalej uvádza, že niet žiadneho rozumného dôvodu sa domnievať, že po prepustení z väzby sa budem správať inak ako počas páchania trestnej   činnosti.   Pri   posudzovaní   dôvodov   väzby   má   nepochybne význam aj posúdenie morálky a charakteru obvineného. Vyvodzovanie charakterových hodnotení len s poukazom na stíhanú trestnú činnosť je vo flagrantnom rozpore s princípom prezumpcie neviny. Ide o argumentáciu do kruhu, ktorá by sa dala použiť pri každom obvinenom, čo je neprípustné. Celé odôvodnenie rozhodnutia o mojej žiadosti považujem za účelové v snahe držať ma naďalej vo väzbe aj pri absencii skutočných a konkrétnych väzobných dôvodov, tak ako ich predpokladá Trestný poriadok. Väzobné stíhanie proti mojej osobe v mojom prípade za týchto okolností plní funkciu trestu, čo je absolútne neprípustné.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   aj „nenahradenia   väzby   dohľadom   probačného a mediačného   úradníka   súd   odôvodnil   tým,   že   tento   inštitút   nemôže   účinne   zabrániť v pokračovaní   páchania   trestnej   činnosti,   bez   akéhokoľvek   ďalšieho   odôvodnenia. Rozhodnutie   súdu   o   neprijatí   návrhu   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného   úradníka   nie   je   z   vyššie   uvedených   dôvodov   ničím   odôvodnené   a   je arbitrárne. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v odôvodnení napádaného uznesenia len odvolal na dôvody uvedené v uznesení Špecializovaného trestného súdu a jeho rozhodnutie je absolútne neodôvodnené, arbitrárne.“.

V   súvislosti   s   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tost 41/2013 sťažovateľ namieta rýchlosť konania tohto súdu, keďže o sťažnosti proti napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   rozhodol   za   jeden   deň   od predloženia   spisu,   pričom „vyšetrovací   spis,   ktorý   je   súčasťou   súdneho   spisu   má   cca. 80 zväzkov a cca. 40.000 strán, súdny spis má cca. 15 zväzkov a cca. 8 000 strán. Je preto fyzicky nemožné, aby senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v tejto veci doteraz nikdy   nerozhodoval   sa   za   jeden   deň   oboznámil   z   celým   spisom,   ktorého   znalosť   je nevyhnutným základom a predpokladom pre kvalifikované a zákonné rozhodnutie. V rámci žiadosti som namietal dôvodnosť vzneseného obvinenia, resp. podanej obžaloby, súd je však povinný skúmať existenciu tejto materiálnej podmienky väzby sám v každom štádiu konania. Ak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   o   mojej   sťažnosti   bez   znalosti   dôkazov, znalosti spisu, je takéto rozhodnutie nezákonné a arbitrárne, pretože sa neopiera o dôkazy a zákon a je svojvôľou tohto súdu, čo je porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru. Rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   arbitrárne   aj   pre   nedostatok   jeho   dôvodov. Odôvodnenie rozhodnutia je na strane 3 uznesenia na štyroch riadkoch, v ktorých sa súd obmedzuje na pridržanie sa okolností uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vôbec nevysporiadal s argumentmi uvedenými v mojej sťažnosti, v odôvodnení im nevenoval ani jedno slovo. Rovnako arbitrárne je aj napádané rozhodnutie   Špecializovaného   trestného   súdu,   ktorý   sa   rovnako   nevysporiadal   s argumentmi uvedenými v žiadosti a jeho rozhodnutie je tiež neodôvodnené.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, obsiahnuté v čl. 5 ods. 1 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods.   5   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   v   spojení   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   bolo   postupom,   zásahmi   a   rozhodnutiami   Špecializovaného   trestného   súdu- pracovisko   Banská   Bystrica,   BB   3   T   25/2012   zo   dňa   29.   04.   2013 (správne   má   byť 17. decembra 2013, pozn.), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 41/2013 zo dňa 30. 12. 2013 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo   postupom,   zásahmi   a   rozhodnutiami   Špecializovaného   trestného   súdu   pracovisko Banská Bystrica, BB 3 T 25/2012 zo dňa 29. 04. 2013 (správne má byť 17. decembra 2013, pozn.), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 41/2013 zo dňa 30. 12. 2013 porušené.

3. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. BB 3 T 25/2012 zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. BB 3 T 25/2012 prikazuje ihneď prepustiť M. V... z väzby na slobodu.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 10.000 EUR, ktoré   mu   je   povinný   vyplatiť   Špecializovaný   trestný   súd   do   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

6.   Špecializovaný   trestný   súd   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Petrovského... do 30 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy postupom špecializovaného   trestného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BB-3T   25/2012   a jeho uznesením zo 17. decembra 2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 41/2013 a jeho uznesením z 30. decembra 2013.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

V súlade s čl.   5 ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Vo vzťahu k označeným článkom ústavy a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v čl. 17 ústavy a čl. 8 listiny, ako aj čl. 5 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj o práve nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III.   ÚS   255/03,   III.   ÚS   199/05),   pričom   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   môže   byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy, čl. 8 listiny a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 a 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy a čl. 8 listiny zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods.   1,   3   a   4   dohovoru   napadnutým   postupom   špecializovaného   trestného   súdu a najvyššieho   súdu   a ich   napadnutými   uzneseniami   spoločne,   pričom   zohľadňoval judikatúru ESĽP predovšetkým k čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

II.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3T 25/2012 a jeho uznesením zo 17. decembra 2013 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 26. novembra 2013

Systém   ochrany   základných   práv   a   slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej   medzinárodnej   zmluvy   je   založený   na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp.   ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k námietkam smerujúcim proti postupu   špecializovaného   trestného   súdu   v   napadnutom   konaní   a jeho   napadnutému uzneseniu   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby z 26. novembra 2013 konštatuje, že podľa Trestného poriadku bol sťažovateľ oprávnený proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 41/2013 a jeho uznesením z 30. decembra 2013

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   považuje   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, pričom uplatňuje voči nemu tri zásadné námietky, podľa ktorých

a) sa najvyšší súd pri odôvodňovaní trvania väzby obmedzil na argumenty súvisiace s priebehom a výsledkom hlavného pojednávania, ako aj na dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, a to napriek tomu, že práve najvyšší súd zrušil uznesením sp. zn. 4 To   5/2013   z   30.   októbra   2013   rozsudok   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn. BB-3   T   25/2012   z   18.   apríla   2013,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného z pokračovacieho   trestného   činu   skrátenia   dane   a   poistného   podľa   §   276   ods.   1   a   4 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s pokračovacím trestným činom neodvedenia dane a   poistného   podľa   §   277   ods.   1   Trestného   zákona,   pričom   výhrady   najvyššieho   súdu k označenému rozsudku sa vzťahovali práve na vykonávanie dokazovania, a preto je podľa názoru   sťažovateľa   neprípustné,   aby   sa   o   tieto   dôkazy   opieralo   odôvodnenie   ďalšieho trvania väzby (ďalej len „prvá námietka“);

b)   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   arbitrárne   a   neodôvodnené,   keďže najvyšší súd sa len stotožnil so závermi vyjadrenými v sťažnosťou napadnutom uznesení špecializovaného trestného súdu (ďalej len „druhá námietka“),

c) najvyšší súd rozhodol o sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu „za jeden deň“ od predloženia spisu, čo podľa sťažovateľa vylučuje náležité oboznámenie   sa   so   spisovým   materiálom,   ktoré   je   nevyhnutným   predpokladom   pre kvalifikované a zákonné rozhodnutie (ďalej len „tretia námietka“).

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 41/2013 a jeho uznesením z 30. decembra 2013

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   v   zhode   so   svojou   doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) poukázať na vzťah čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu čl. 17 ústavy vyplýva, že tento vo svojich ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím   na povahu   a   účel   konania   o   väzbe,   a   preto   sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o   väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   v   zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrou uviesť,   že   konania   všeobecných   súdov,   v   rámci   ktorých   sa   rozhoduje   o   väzbe,   nie   sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z   toho   dôvodu,   že   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú   oprávnenosti   trestného   obvinenia,   a   spravidla   tieto   konania,   okrem   iného   aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, ods. 65, ods. 67, ods. 71 – ods. 77 atď.).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ochrana   práv   a   slobôd   súvisiaca   s   rozhodovaním všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 17 ústavy, čl. 8 listiny a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06), ústavný súd odmietol   časť   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 41/2013 a jeho uznesením z 30. decembra 2013

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a   okrem   toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť zlučiteľné   s účelom   čl.   17 ústavy, ktorým   je ochrana jednotlivca   proti   svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00).   Ústavný   súd   preto   v   prípade   namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám   hodnotil   skutočnosti,   ktoré   viedli   všeobecný   súd   k   tomu,   že   uprednostnil   určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Súčasťou   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ústavy   je   aj   právo   obvineného iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti jeho väzby. Aj z judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že súd nemusí odpovedať na každý argument v podaní obvineného, ktorým   sa   domáha   preskúmania   rozhodnutia   o   väzbe,   sudca   sa   však   musí   vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných podmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok ESĽP z 11. 7. 2006, ods. 142).

V   napadnutom   uznesení   sa   najvyšší   súd   stotožnil   s odôvodnením   uvedeným v napadnutom uznesení špecializovaného trestného súdu a zároveň zdôraznil, že aj napriek zrušujúcemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   To   5/2013   z 30.   októbra   2013   sa okolnosti odôvodňujúce väzbu sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v žiadnych   základných   rysoch   nezmenili,   a   preto   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu   najvyššieho   súdu   vzal   do   úvahy   aj   obsah   napadnutého   uznesenia špecializovaného   trestného   súdu,   vychádzajúc   pritom   zo   svojho   ustáleného   právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Špecializovaný trestný súd preskúmal žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom zistil, že táto neobsahuje žiadne nové, zásadné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že pominula hrozba z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, alebo aspoň zoslabla natoľko, že možno väzbu nahradiť ponúknutou   zárukou. Z uvedených   dôvodov   rozhodol   tak,   že sťažnosť o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a väzbu obžalovaného (sťažovateľa, pozn.) uložením dohľadu probačného a mediačného úradníka podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   nenahradil.   Špecializovaný trestný   súd k právnemu záveru týkajúcemu sa existencie dôvodov tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol, že «Na tomto   mieste   je   potrebné   opätovne   zdôrazniť   to,   že   senát,   ktorý   aktuálne   rozhoduje o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu vnímal bezprostredne vyjadrenia obžalovaného,   či   už   išlo   o   jeho   výpoveď   ako   obžalovaného,   alebo   išlo   o   vyjadrenia obžalovaného   k   vykonaným   dôkazom.   Najmä   z   vyjadrení   obžalovaného   k vykonaným dôkazom bolo opakovane evidentné, že obžalovaný sa stále cíti byť podnikateľom, stále má podnikateľské plány, ktoré by chcel realizovať s využitím svojich schopností a vedomostí a s použitím svojho know-how, najmä vo vzťahu k zberu lykožrúta, keďže Štátne lesy nechcú zbierať   lykožrúta,   lebo   ho   považujú   za   škodcu   na   rozdiel   od   obžalovaného,   ktorý v lykožrútovi vidí krmivo budúcnosti a nielen vidí, aj sa tak svojím konaním správa, keď Štátnym lesom SR chce navrhnúť odchyt - zber lykožrúta. Na túto skutočnosť už senát špecializovaného   trestného   súdu   v   minulosti   opakovane   poukazoval.   Sám   obžalovaný v priebehu   dokazovania   niekoľkokrát   doložil   najmä   novinové   články   a   ich   obsahom argumentoval, že jeho spôsoby zberu lykožrúta sú reálne rovnako, ako jeho obchodovanie s lykožrútom. Súd už v predchádzajúcom rozhodnutí spomenul obavu vyjadrenú samotným obžalovaným že nechce, aby mu Štátne lesy „vyfúkli“ obchodovanie s lykožrútom, hoci paradoxne si nedal patentovať ani zber lykožrúta ani skrmovanie lykožrúta hospodárskymi zvieratami.   Špecializovaný   trestný   súd   preto   stále   považuje,   krok   obžalovaného   M.   V., ktorým sa zbavil konateľstva a spoluvlastníctva v spoločnostiach, ktoré ovládal do vzatia do väzby iba za formálny a účelový. Že takýto záver nie je len domnienkou súdu, potvrdzujú už spomenuté   opakované   vyjadrenia   obžalovaného   na   hlavnom   pojednávaní,   z ktorých   je jednoznačné,   že   sa   stále   cíti   podnikateľom   a keby   bol   na   slobode,   tak   by   s niektorými komoditami, najmä lykožrútom ďalej podnikal. Prípadné prevedenie spoločností na jeho osobu z osoby jeho družky by nepochybne bolo veľmi jednoduché a rýchle,   aj keď nie nevyhnutné, lebo v skutočnosti by fingovanie spoločností ovládal výlučne obžalovaný, ktorý „verí iba sám sebe, lebo sám seba neoklame, preto nemal spoločníkov a aj preto platil sám sebe v hotovosti, z ruky do ruky“, ako to opakovane uvádzal pri vyjadreniach na hlavnom pojednávaní.   Čo   sa   týka   záruky   ponúknutej   obžalovaným   za   nahradenie   väzby,   vyššie uplatnená argumentácia k dôvodom väzby sa vzťahuje v plnom rozsahu aj na odmietnutie ponúknutej   záruky.   Dôvodnosť   podozrenia   proti   obžalovanému   od   vznesenia   obvinenia praktiky až do vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku prvostupňovým súdom, hoci bol tento zrušený odvolacím súdom sa stále zosilňovala, lebo aj rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti sa rozširoval o ďalšie skutky, niektoré boli vylúčené na samostatné konania. Spomenutá povaha   prejednávaného   prípadu,   ale   aj   osoba   obžalovaného   tak   nemajú   dostatočnú argumentačnú   schopnosť   presvedčiť,   že   nahradenie   väzby   obžalovaného   dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným môže účinne zabrániť obžalovanému v pokračovaní páchania už stíhanej trestnej činnosti.».

V súvislosti   s prvou   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby je preskúmavať aj materiálne podmienky väzby, ktorými sú hmotnoprávne predpoklady väzby, teda či doteraz zistené skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený   (obžalovaný,   pozn.).   V súlade   s   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku všeobecný súd skúma rovnako to, či z konania obžalovaného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Skutočnosť, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 4 To 5/2013 z 30. októbra 2013 zrušil rozsudok špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 25/2012 z 18. apríla 2013 z dôvodu existencie procesných chýb, ktorých sa dopustil špecializovaný trestný súd na   hlavnom   pojednávaní,   a uložil   tomuto   súdu   okrem   iného   povinnosť   znovu   vykonať dôkazy listinami, rozhodnúť o návrhoch sťažovateľa na doplnenie dokazovania a prípadne vykonať   ďalšie   dôkazy,   nemôže   sama   osebe   automaticky   spochybňovať   záver,   že u sťažovateľa zároveň pominuli dôvody ďalšieho trvania väzby (skutkové okolnosti trvania väzby). Základom pre rozhodnutie všeobecného súdu o tzv. preventívnej väzbe je aj reálna existencia hrozby, že obžalovaný bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu vyplýva, že túto reálnu existenciu hrozby odôvodňovala predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ mal páchať trestnú činnosť po dlhší čas, viacerými skutkami, pričom „obžalovaný mal teraz prejednávanú trestnú činnosť páchať napriek tomu, že sa aktuálne proti nemu viedlo, aj vedie trestné stíhanie práve pre spolupáchateľstvo k trestnému činu skrátenia dane podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 148 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona, ktorý trestný čin mal obžalovaný spáchať v rokoch 1998-1999, za čo aj bol rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn.   4 T   7/2005   z 5.   marca 2013 uznaný   za vinného   a bol mu uložený podmienečne odložený   trest   odňatia   slobody.“ (citované   z napadnutého   uznesenia   špecializovaného trestného súdu, pozn.).

S prihliadnutím   na   odôvodnenie   napadnutých   uznesení   najvyššieho   súdu a špecializovaného trestného súdu z hľadiska prvej námietky sťažovateľa je ústavný súd tohto   názoru,   že   najvyšší   súd   sa   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   s jeho sťažnostnou   argumentáciou.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   posudzované   v   spojení s uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   obsahuje   konkrétne,   logické   a presvedčivé odôvodnenie o trvaní dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a tým aj na   zamietnutie   sťažnosti.   Takou   okolnosťou   je   možnosť   sťažovateľa   reálne   prevziať riadenie firiem, prostredníctvom ktorých by mohol pokračovať v spôsobe podnikania, ktorý uskutočňoval   pred   vzatím   do   väzby.   Špecializovaný   trestný   súd   podporil   svoj   názor dôkazmi vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní (predovšetkým výpovede samotného sťažovateľa, pozn.).

V súvislosti   s druhou   a treťou   námietkou   sťažovateľa,   ktoré   sú   identické s námietkami   uplatňovanými   v jeho   predchádzajúcej   sťažnosti,   ústavný   súd   opätovne zdôrazňuje, že spôsob odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu odkazom na preskúmavané rozhodnutie považuje ústavný súd z hľadiska jeho preskúmateľnosti za prípustný, pretože sťažovateľ   bol   s   obsahom   rozhodnutia   špecializovaného   trestného   súdu   oboznámený (obdobne   rozhodnutie   o   predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľa   IV.   ÚS   614/2012   a IV. ÚS 493/2013). Rovnako v nadväznosti na námietku týkajúcu sa rýchlosti rozhodovania najvyššieho súdu o sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 41/2013 (tretia námietka) ústavný súd odkazuje na ním už vyslovený názor, podľa ktorého najvyšší súd nepotreboval na rozhodnutie o sťažnosti preštudovať celý súdny spis, ale len jeho časti priamo súvisiace s rozhodovaním o väzbe a tie časti, ktoré sa týkali námietok sťažovateľa. Z uvedených dôvodov nemožno považovať ani túto námietku za spôsobilú spochybniť ústavnú akceptovateľnosť záverov najvyššieho súdu vyslovených v napadnutom uznesení (m. m. IV. ÚS 493/2013).

K namietanému   porušeniu   čl.   1   ods.   1   a 2   ústavy   ústavný   súd   dodáva,   že   ide o ustanovenia ústavy, ktoré neupravujú základné práva alebo slobody, ale majú charakter všeobecných   ústavných princípov,   ktoré sú   povinné rešpektovať všetky   orgány verejnej moci   pri   výklade   a uplatňovaní   ústavy.   Tieto   články   sú   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08). Ak ústavný súd v konaní podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospeje   k záveru,   že sťažovateľom označené základné práva alebo slobody neboli, resp. nemohli byť porušené, tak   nemožno   uvažovať   ani   o porušení   tých   ustanovení   ústavy,   ktoré   majú   charakter všeobecných ústavných princípov, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   časť sťažnosti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   a postupu,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 19. februára 2014