znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 96/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., a Ing. M. K., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 1 S 275/2010   z   9.   februára   2012   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžp 12/2012 z 11. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K., a Ing. M. K., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2012 doručená sťažnosť Ing. M. K., a Ing. M. K.   (ďalej len „sťažovatelia“; v citáciách aj „sťažovateľ“,   aj   „sťažovateľka“),   obaja   bytom   B.,   právne   zastúpených   advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 275/2010 z 9. februára   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“)   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 12/2012 z 11. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   žalobou   doručenou   krajskému   súdu 24. novembra 2011 domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v B. (ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. A/2010/2049-/HLO zo 16. septembra 2010 (ďalej len „rozhodnutie“), ktorým to rozhodol o ich odvolaní proti rozhodnutiu mestskej časti B. (ďalej len „mestská časť D.“) č. SP 2010-04/8270-1181/A-4/Vi zo 16. marca 2010 (ďalej   len   „rozhodnutie“),   ktorým   bolo   vydané   pre   stavebníčku   v   spojenom   územnom a stavebnom konaní stavebné povolenie na stavbu rodinného domu v katastrálnom území D. Sťažovatelia   podali   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bola   žaloba z 24. novembra   2011   zamietnutá,   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   súd odvolací tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú, že počas konania tak pred krajským súdom, ako aj najvyšším súdom poukazovali na tieto pochybenia správnych orgánov:«Správny orgán bez splnomocnenia daného mu zákonom, autoritatívne a svojvoľne zmenil projektovú dokumentáciu, čím zmenil výrokovú časť rozhodnutia Mestskej časti B. č. SP 2010-04/8270-1181/A-4/Vi. Toto oprávnenie patrí výlučne odborne spôsobilej osobe, ktorou je projektant v zmysle ust. § 46 SP, a ktorej prácu týmto správny orgán nahradil;

- v rozpore s § 18 a § 23 SP neoznámil účastníkom konania a dotknutým orgánom zmenu   projektovej   dokumentácie,   neurčil   lehotu   kedy   môžu   nahliadať   do   zmenených a doplnených podkladov rozhodnutia, v dôsledku čoho im bolo upreté zákonom stanovené právo na podávanie námietok a pripomienok v územnom a správnom konaní;

-   Správny   orgán   neumožnil   sťažovateľom   oboznámiť   sa   so   zmenou   svetlo- technického posudku;

-   Správny   orgán   nerešpektoval   princíp   zachovania   rovnosti   účastníkov   konania so zreteľom aj na navrhovanú stavebnú činnosť sťažovateľa;

- Správny orgán porušil jedno zo základných pravidiel správneho konania, ktorým je v   zmysle   ust.   §   3   ods.   2   zákona   č.   71/1967   Správny   poriadok,   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Správny   poriadok“   alebo   „SP“)   povinnosť   správneho   orgánu postupovať   v úzkej   súčinnosti   s   účastníkmi   konania,   zúčastnenými   osobami   a   inými osobami, ktorých sa konanie týka, dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne   obhajovať,   najmä   sa   vyjadriť   k   podkladu   rozhodnutia.   Predmetná   povinnosť správneho orgánu je zdôraznená aj v ust. § 33 ods. 2 SP, v zmysle ktorého je správny orgán povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie;

- Správny orgán si napriek tomu, že v dôsledku zmeny projektovej dokumentácie došlo k podstatnej zmene stavby, nevyžiadal záväzné stanoviská dotknutých orgánov, ktoré sú v zmysle § 140b ods. 1 a § 140b ods. 6 Správneho poriadku nevyhnutné na vydanie rozhodnutia   v   stavebnom   konaní,   čoho   následkom   je   tiež   nesprávnosť   a   nezákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu;

-   Správny   orgán   porušil   ust.   §   140   b   ods.   5   Správneho   poriadku   vyžiadať si stanovisko nadriadeného orgánu - Pamiatkového úradu SR;

-   Zmenená   projektová   dokumentácia   nebola   doručená   účastníkom   ani   dotknutým orgánom;

- Správny orgán porušil procesné práva sťažovateľa tým, že mu neumožnil vyhotoviť fotokópie   zmenenej   projektovej   dokumentácie   podľa   ust.   §   23   správneho   poriadku, čo je jedným zo základných práv účastníka správneho konania;

-   Správny   orgán   sa   nevenoval   a   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia ani nezaoberal žiadnymi nami predloženými námietkami v konaní a neobstaral si všetky potrebné podklady pre svoje rozhodnutie.»

Sťažovatelia nesúhlasia s konštatovaním „... odvolacieho súdu, že nejde o relevantné pochybenia,   nakoľko   sa   postavenie   sťažovateľa   žiadnym   spôsobom   nezhoršilo, čím si v podstate   len   osvojil   argumenty   stavebníčky   a   žalovaného,   nie   je   len   v   rozpore so zásadami spravodlivého procesu, ale podľa názoru sťažovateľa aj s dobrými mravmi. Sťažovateľ zastáva názor, že správny orgán je povinný oboznámiť účastníkov s každým podkladom   pre   jeho   rozhodnutie,   bez   ohľadu   na   spôsob   jeho   vyhotovenia,   a   umožniť im vyjadriť   sa   k   nemu.   Uvedená   povinnosť   správnemu   orgánu   vzniká   aj   v   prípade, ak by sa takýmto podkladom v celom rozsahu vyhovelo námietkam sťažovateľa. Nesplnením tejto   povinnosti   správneho   orgánu   došlo   k   evidentnému   porušeniu   procesných   práv sťažovateľa, ako účastníka správneho konania, čo má nepochybne vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia. Súd (tak prvostupňový ako aj odvolací) svojimi rozhodnutiami konvalidoval nezákonné rozhodnutie žalovaného orgánu a nesprávnosť jeho postupu v správnom konaní, čím sa odklonil od svojej povinnosti rozhodovať v súlade s dobrými mravmi, zásadami spravodlivosti,   s prihliadnutím   na   práva   a   oprávnené   záujmy   účastníkov konania a v medziach zákona tak, ako to uviedol súd vo svojom vyššie citovanom náleze. Tým,   že   žalovaný   správny   orgán   nedal   sťažovateľovi   možnosť   vyjadriť   sa   k   všetkým podkladom   správneho   rozhodnutia   a podať   námietky   v   správnom   konaní   tak,   aby   boli dodržané jeho základné zásady, odňal mu v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania, možnosť skutkovo a právne argumentovať voči jeho záverom. Sťažovateľ zastáva názor, že súd je povinný vyhodnotiť každý argument predloženým v konaní, nedostatok čoho spôsobuje   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   a   má   za   následok   porušenie   práv   účastníka konania na spravodlivý proces. Na túto skutočnosť opakovane poukazujú súdy vo svojich judikovaných   rozhodnutiach...   Ani   prvostupňový   a   ani   odvolací   súd   sa   vo   svojich rozsudkoch nezaoberali všetkými predloženými dôkazmi, nevyhodnotili ich vo vzájomnej súvislosti, neuviedli ani prečo na niektoré dôkazy a fakty vôbec neprihliadali alebo z akého dôvodu sa obmedzili len na konštatovanie irelevantnosti procesných aj hmotnoprávnych pochybení   žalovaného.   Nezaoberali   sa   ani   zákonnosťou   a   správnosťou   rozhodovania správneho orgánu, uplatňovaním správnej úvahy zo strany správneho orgánu, ani súladom jeho postupu v konaní so zákonom.“

Podľa   názoru   sťažovateľov   sa   najvyšší   súd   nezaoberal   námietkou „priznania náhrady   trov   konania   stavebníčke.   Prvostupňový   súd   priznal   právnemu   zástupcovi stavebníčky náhradu trov konania za tri úkony právnej služby, pri ich vyčíslení však uviedol len dva úkony.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   3   Sžp/12/2012 a rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave sp.   zn.   1/S/275/2010 bolo   porušené   základné právo sťažovateľa Ing. M. K., a Ing. M. K.... na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 úst. zák. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Sžp/12/2012 zo dňa 11. 9. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 S/275/2010 zo dňa 9. 2. 2012 a vracia vec súdu I. stupňa – Krajskému súdu v Bratislave, na opätovné konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd sťažovateľovi... priznáva náhradu trov konania právneho zastúpenia vo výške 323,50 €..., ktoré sú Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa... v lehote dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   sťažovateľov   na   vydanie   dočasného   opatrenia a odklad   vykonateľnosti   napadnutých   rozsudkov   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu v súlade   s   §   53   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavnému   súdu   bolo   3.   decembra   2012   osobne   doručené   doplnenie   sťažnosti doručenej ústavnému súdu 28. novembra 2012, v ktorom sa uvádza:

„Z   odôvodnenia   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho   súdu   je   zrejmé, že sa nevysporiadali s podstatnou argumentáciou sťažovateľov poukazujúcou na nemožnosť spojenia územného konania so stavebným konaním a s tým súvisiaci postup stavebných orgánov v rozpore s ustanovením § 39 ods. 4 stavebného zákona, kedy územné konanie spojili   s   konaním   stavebným.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   poukázali   na   konkrétne prekážky brániace spojeniu územného a stavebného konania, ako aj na to, že sa v danom prípade   nejedná   o   jednoduchú   stavbu   (rozpor   projektovej   dokumentácie   a STN...), prvostupňový súd sa s touto argumentáciou nevysporiadal a odvolací súd neodstránením tohto   pochybenia   prvostupňového   súdu   sa   sám   stal   porušovateľom   základného   práva na súdnu ochranu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie rozsudku. Absenciu odôvodnenia vyššie uvedenej podstatnej námietky sťažovateľov je podľa názoru   sťažovateľov   potrebné   považovať   za   prejav   arbitrárnosti.   Sťažovatelia   ďalej poukazujú   na   skutočnosť,   že   nimi   uplatnenou   námietkou,   v   zmysle   ktorej   poukazovali na pochybenie   druhostupňového   správneho   orgánu,   ktorý   odvolanie   sťažovateľky,   voči rozhodnutiu Mestskej časti B... vyhodnotil ako identické s odvolaním sťažovateľa a ďalej sa ním nezaoberal, napriek tomu, že toto odvolanie bolo samostatným odvolaním a nebolo identickým s odvolaním sťažovateľa, sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a predmetnú námietku   vyhodnotil   až   súd   odvolací...   Postupom   odvolacieho   súdu   bol   celkom   zrejme porušený   princíp   dvojinštančnosti   konania.   Sťažovatelia   už   nemajú   po   rozhodnutí odvolacieho   súdu   možnosť   brániť   sa   proti   uvedenému   vyhodnoteniu   ich   námietky s poukázaním na konkrétne dôvody. Za krajne arbitrárny sa postup odvolacieho súdu javí o to   viac,   že   pokiaľ   správny   orgán   vyhodnotil   sťažovateľmi   podané   odvolania ako obsahujúce   úplne   rovnaké   skutočnosti   a   rovnako   formulované,   odvolací   súd   ich za úplne identické nepovažoval, ale posudzoval ich podstatnosť.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 275/2010 z 9. februára 2012, ktorým tento súd zamietol ich žalobu, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského stavebného úradu č. A/2010/2049/HLO zo 16. septembra 2010   v   spojení   s   rozhodnutím   mestskej   časti   D.   č.   SP   2010-04/8270-1181/A-4/Vi zo 16. marca 2010.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovatelia   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) využili svoje právo podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie (28. marca 2012, pozn.), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o   odvolaní   sťažovateľov   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   v   danom   prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, posudzovaná   v kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľov   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú, že v ich veci konajúce všeobecné súdy sa nevysporiadali so všetkými ich námietkami, z ktorých za zásadné možno považovať najmä tieto:

a)   námietku,   že   druhostupňový   správny   orgán „svojvoľne   zmenil   projektovú dokumentáciu“ a znemožnil   im   k tejto   zmene   podať   námietky   a pripomienky,   pričom vo veci konajúce súdy tento postup tolerovali (ďalej len „prvá námietka“),

b) námietku, v zmysle ktorej správne orgány postupovali protizákonne, keď v ich veci spojili územné konanie so stavebným konaním, pričom krajský súd ani odvolací súd toto pochybenie nenapravili (ďalej len „druhá námietka“),

c) námietku, podľa ktorej došlo v ich veci k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania   tým,   že   druhostupňový   správny   orgán   vyhodnotil   odvolanie   sťažovateľky   ako identické   s odvolaním   sťažovateľa,   pričom   krajský   súd   sa   s touto námietkou   nezaoberal a závery k nej zaujal až odvolací súd (ďalej len „tretia námietka“), a

d) námietku, v zmysle ktorej sa odvolací súd vôbec nezaoberal ich výhradami voči spôsobu, akým krajský súd odôvodnil časť svojho rozhodnutia týkajúcu sa priznania trov konania stavebníčke (ďalej len „štvrtá námietka“).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,   na ktorých   je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,   IV.   ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06).   K   obsahovej   náplni   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie všeobecného súdu založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením rozhodnutí všeobecných súdov   je   potrebné   uviesť,   že   vychádzajúc   z   konštantnej   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (napr.   Garzia   Ruiz   proti   Španielsku,   rozsudok   z   21.   septembra   1999, sťažnosť č. 30544/96; Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok z 9. decembra 1994, sťažnosť č. 18390/91),   ako   aj   judikatúry   samotného   ústavného   súdu   (m.   m.   III.   ÚS   209/04, III. ÚS 95/06) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď,   pričom   rozsah   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   všeobecného   súdu   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ak však všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd najprv poukázal na doterajší priebeh konania a sumarizoval skutkové a právne závery vo veci konajúcich správnych orgánov. Najvyšší súd v tejto súvislosti v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol:

«... Mestská časť B. ako príslušný stavebný úrad podľa § 117 zákona č. 50/1976 Zb. na základe uskutočneného spojeného konania o umiestnení a povolení stavby povolil stavbu „Rodinný dom“ na pozemkoch parc. č. 15, 16 a 30/7 v katastrálnom území D. stavebníčke... Krajský stavebný úrad v B. rozhodnutím č. A/2010/2049/HLO zo dňa 16. 09. 2010 zmenil odvolaniami   napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu.   Do   podmienok pre umiestnenie   stavby   vo výrokovej   časti   rozhodnutia   na   1.   strane   vložil   bod   1a. Projektová dokumentácia vypracovaná v auguste 2008 autorizovaným architektom L. M. sa upravuje nasledovne:

V pôdoryse 1. Nadzemného podlažia sa odstráni okno z obytnej miestnosti, označenej č. 1.3, smerujúce k nehnuteľnosti vo vlastníctve odvolateľov, parc. č. 17/1, 17/2, k. ú. D. V   podkroví   sa   znižuje   počet   strešných   okien   tak,   že   vo   všetkých   podkrovných miestnostiach, t. j. aj v izbách - kúpeľni a hale bude iba po jednom strešnom okne miesto pôvodne navrhnutých dvoch, resp. troch oknách.

Osadenie   rodinného   domu   bude   rešpektovať   uličnú   čiaru,   tzn.   bude   umiestnený v rovnakej vzdialenosti od ulice ako susedný rodinný dom na pozemku parc. č. 14/1, k. ú. D. Ostatné časti prvostupňového rozhodnutia ostali nezmenené a v platnosti.

V predmetnom druhostupňovom rozhodnutí sú v hlavičke rozhodnutia uvedení obaja žalobcovia, ako aj z výrokovej časti je zrejmé, že voči prvostupňovému rozhodnutiu podali odvolania   obaja   žalobcovia.   Aj   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného je uvedené, že odvolania podali obaja žalobcovia.

Stavebný úrad Mestská časť B. oznámil v súlade s § 39a ods. 4 a § 61 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. začatie spojeného územného a stavebného konania na stavbu rodinného domu na pozemkoch parc. č. 15, 16 a 30/7 v k. ú. D. s tým, že súčasne nariadil ústne pojednávanie spojené s miestnym zisťovaním na deň 03. 07. 2008, na ktorom najneskôr mohli   účastníci   konania   uplatniť   svoje   námietky   a   pripomienky.   Konania   sa   zúčastnil splnomocnený zástupca žalobcov.

V   administratívnom   spise   sa   nachádza   súhlasné   záväzné   stanovisko   Krajského pamiatkového úradu v B. č. BA-07/1949-2/7508/Fe zo dňa 12. 10. 2009, súčasťou spisu je i skôr   vydané,   záväzné   stanovisko   Krajského   pamiatkového   úradu   B. č.   BA-08/1653-3/6610/Fe   zo   dňa   20.   08.   2008,   ktorým   bol   z   dôvodu,   že   projektová dokumentácia nezodpovedá podmienkam vo výške stavby, vyslovený nesúhlas s predloženou projektovou dokumentáciou novostavby rodinného domu v B. Mestská časť D., parc. č. 15, 16, 30/7 k. ú. D.

Následne dňa 29. 09. 2009 po zmene a úprave projektovej dokumentácie Krajský pamiatkový úrad v B. vydal záväzné stanovisko č. BA-09/1105-3/4409/Fe, ktorým vyslovil súhlas s predloženou projektovou dokumentáciou novostavby rodinného domu a zároveň stanovil konkrétne podmienky výstavby.

Stavebníčka   doložila   v   stavebnom   konaní   svetlo-technický   posudok,   ktorý bol vypracovaný autorizovaným stavebným inžinierom v roku 2005 a dodatok č. 1 zo dňa 24. 05.   2010,   ktorý   bol   vypracovaný   na   základe   zmeny   v   riešení   výšky   stavby a jej umiestnenia doplnený záverom, z ktorého vyplýva, že aj plánovaná dostavba domu na parcele č. 17/1 k. ú. D. nebude navrhnutou stavbou poškodená z hľadiska požiadaviek denného   osvetlenia   a   preslnenia.   Projektová   dokumentácia   v   stavebnom   konaní   bola vypracovaná v roku 2007 autorizovaným architektom a dopracovaná v júli 2008. Rieši stavbu rodinného domu, ktorý je podpivničený, obývateľný s jedným nadzemným podlažím a podkrovím. Zastavaná plocha je 136 m2. Pôvodne navrhnutá stavba rodinného domu bola na   základe   pripomienok   vlastníkov   susedných   nehnuteľností   zmenená   tak,   že   sa   zvýšila odstupová vzdialenosť od spoločnej hranice, zmenšila sa pôdorysná plocha stavby a bola znížená výška hrebeňa sedlovej strechy o 60 cm...»

V ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd poukázal na právne východiská konania a rozhodovania v správnom súdnictve a formuloval právne závery k prvej námietke sťažovateľov, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„... Z ustanovenia § 66 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb., ako aj z § 10 ods. 1 písm. d) vyhlášky   č.   453/2000   Z.   z.   vyplýva,   že   stavebný   orgán   je   oprávnený   určovať   záväzné podmienky   uskutočnenia   a   užívania   stavby.   Projektová   dokumentácia   tvorí   podklad stavebného   povolenia,   je   potrebné   ju   priložiť   k   žiadosti   o   stavebné   povolenie   a   musí byť vypracovaná na to oprávnenou osobou. Keďže projektová dokumentácia je podkladom na   vydanie   stavebného   povolenia,   platí   tu   režim   ustanovenia   §   33   ods.   2   správneho poriadku,   podľa   ktorého   musí   byť   účastníkom   konania   a   zúčastneným   osobám   daná možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu odvolací súd zistil, že žalobcom 1, 2 nebol   predložený   dodatok   č.   1   k   svetlo-technickému   posudku   na   vyjadrenie,   čo   možno považovať za procesné pochybenie.   Uvedený dodatok č.   1 bol vypracovaný na základe podnetu   žalobcov   1,   2.   Z   preskúmavaného   administratívneho   rozhodnutia   žalovaného vyplýva,   že   deklaruje   priaznivejší   výsledok   pri   užívaní   susediacich   nehnuteľností,   teda aj rodinného domu žalobcov 1 a 2. Bola zvýšená odstupová vzdialenosť rodinného domu od parcely   žalobcov   1   a   2   na   viac   ako   boli   žalobcami   požadované   2   m   a   tiež   bola akceptovaná požiadavka Krajského pamiatkového úradu v B. tak, že bol znížený hrebeň, strechy na výšku + 7 000 m. Odvolací súd preto uvedenú vadu konania vyhodnotil tak, že nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia práve z dôvodu priaznivejšieho postavenia   žalobcov   vo   vzťahu   k   umiestneniu   posudzovanej   stavby,   ktorá   neznemožní budúcu uvažovanú investičnú činnosť žalobcov 1 a 2, ako i s poukazom na rozhodnutie žalovaného, ktorým zmenil i osadenie rodinného domu stavebníka tak, že bude rešpektovať uličnú   čiaru,   čo   v   konečnom   dôsledku   zabezpečilo   preslnenie   a   vylepšenie   denného osvetlenia existujúcich obytných miestností v nehnuteľnosti žalobcov 1 a 2.

Žalobcovia v odvolaniach proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu... namietali,   že   Krajský   pamiatkový   úrad   v B.,   ako   dotknutý   orgán   vydal   svoje   záväzné stanovisko   len   k   pôvodnej   projektovej   dokumentácii   a   nie   aj   k   zmenenej   projektovej dokumentácii. Namietali tiež obsah záväzného stanoviska dotknutého orgánu – Krajského pamiatkového úradu v B. č. BA 09/1105-3/4409/Fe zo dňa 29. 09. 2009 a navrhovali postup podľa   ustanovenia   §   140b   ods.   6   zákona   č.   50/1976   Zb.,   keďže   podľa   ich   názoru je predmetná stavba v rozpore s podmienkami rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky   č.   PÚ-06/162-1/445/Kal.   Na   uvedené   námietky   reagoval   dostatočne, vysporiadajúc sa so všetkými dôvodmi- odvolania žalovaný, ktorý uviedol, že porovnaním dokumentácie, ktorá bola podkladom k vydaniu rozhodnutia MČ B. zo dňa 17. 03. 2006 pod č. D-2004-06/8397-925/A-4/Sz,Go a dokumentácie z augusta 2007 je evidentné, že bol zmenený   celý   charakter   stavby,   zmenšil   sa   objem   stavby,   zastavaná   plocha   a   stavba sa od hranice s odvolateľmi posunula smerom do pozemku stavebníčky. Dotknuté pozemky nie sú pravidelného tvaru, vzdialenosť navrhovanej stavby od hranice sa preto zmenila od cca 2,55 m po 2,75 m. V roku 2010 nebola projektová dokumentácia menená, projektant zmenil vzdialenosť stavby od okraja pozemnej komunikácie, tak, že stavbu posunul o 1 m smerom do pozemku. Vzhľadom k tomu, že s týmto posunutím neuvažoval svetlo-technický posudok ani posudok KPÚ v B. a vplyv na susednú stavbu by sa ním nezlepšil, odvolací orgán posunutie stavby vylúčil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Stavba spĺňa podmienky stanovené pre jednoduchú stavbu.

K   námietke   žalobcov   týkajúcej   sa   nemožnosti   vyhotovenia   fotokópií   projektovej dokumentácie   senát   odvolacieho   súdu   uvádza,   že   v   úradnom   zázname   z   nahliadnutia do spisového   materiálu   zo   dňa   19.   04.   2010   je   uvedené,   že   stavebný   úrad   nevyhovel požiadavke na vyhotovenie fotokópií projektovej dokumentácie z dôvodu, že je potrebný súhlas autora projektovej dokumentácie. Z ustanovenia § 23 správneho poriadku vyplýva, že   účastník   konania   má   nárok   na   úplné   informácie   o   podkladoch   rozhodnutia,   preto je stavebný úrad povinný účastníkovi konania poskytnúť, ak je to možné i fotokópie tých častí projektovej dokumentácie, na ktorých vydanie udelí súhlas projektant alebo autor diela.   Tým   nie   je   podľa   názoru   senátu   obmedzené   právo   účastníkov   konania do projektovej dokumentácie   neobmedzene   nahliadať   a   študovať   listiny   nachádzajúce sa v administratívnom spise.“

Správny   súd   sa   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu v konkrétnej   veci   obmedzí   na   posúdenie,   či   jeho   rozhodnutie   bolo   vydané   v   súlade s hmotnoprávnymi   a   procesnoprávnymi   predpismi.   Zákonnosť   rozhodnutia   správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého   rozhodnutia.   V   rámci   správneho   prieskumu   súd   teda   skúma   aj   procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe a to, či uvedené procesné pochybenia správneho   orgánu   predstavujú   vadu   konania,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť napadnutého   rozhodnutia   (§   250i   ods.   3   OSP).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   súhlasí aj s názorom   odvolacieho   súdu,   ktorý   pochybenie   správneho   orgánu   spočívajúce v „nepredložení dodatku č. 1 k svetlo-technickému posudku na vyjadrenie“ nepovažoval za také,   ktoré   by   malo   vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutia   správneho   orgánu,   keďže v okolnostiach   namietaného   prípadu   bol   tento   „dodatok“   vypracovaný   v   súlade s námietkami uplatnenými sťažovateľmi, teda v ich prospech.

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd sa s argumentáciou   sťažovateľov,   ktorá   tvorí   podstatu   ich   prvej   námietky,   primeraným spôsobom zaoberal, pričom jeho kľúčový záver, v zmysle ktorého sťažovateľmi namietaná vada   konania „nemala   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   práve   z   dôvodu priaznivejšieho postavenia žalobcov vo vzťahu k umiestneniu posudzovanej stavby“, nemá dôvod z ústavného hľadiska spochybňovať.

Vo   vzťahu   k druhej   námietke   sťažovateľov   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil sťažovateľmi napadnutý rozsudok krajského súdu „ako vecne správny“, pričom   tento jeho záver sa   nepochybne vzťahuje aj na námietku sťažovateľov, v zmysle ktorej „správne orgány postupovali protizákonne, keď v ich veci spojili územné konanie so stavebným konaním“. Krajský súd vo svojom rozsudku vo vzťahu k tejto (druhej) námietke sťažovateľov predovšetkým uviedol:

„Podľa ust. § 39a ods. 4 stavebného zákona, stavebný úrad spojí územné konanie o umiestnení   stavby   so   stavebným   konaním   pri   jednoduchej   stavbe   alebo   jej   prístavbe a nadstavbe,   ak   sú   podmienky   umiestnenia   jednoznačné   vzhľadom   na   pomery   v   území; pri ostatných   stavbách   tak   urobí   za   predpokladu,   že   podmienky   na   ich   umiestnenie vyplývajú z územného plánu zóny. V tomto prípade stavebný úrad spojil konanie podľa vyššie citovaného ustanovenia § 39a ods. 4 stavebného zákona, ktorým sa spája konanie o umiestnení   stavby   so   stavebným   konaním   pri   jednoduchej   stavbe   alebo   jej   prístavbe a nadstavbe... vzhľadom k tomu, že predmetný rodinný dom vyhodnotil ako jednoduchú stavbu, vzhľadom ku skutočnosti, že stavba obsahuje jedno podzemné a jedno nadzemné podlažie a podkrovie. V tomto prípade stavebný úrad postupoval s poukazom na STN...“

Citovaný   záver   krajského   súdu   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený. Z uvedeného dôvodu nemožno mať preto ani výhrady k tomu, že najvyšší súd sa k tejto námietke sťažovateľov výslovne nevyjadril, keďže z jeho rozsudku možno vyvodiť, že sa s uvedeným právnym záverom krajského súdu v zmysle § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu stotožnil.

Tretia   námietka   sťažovateľov   týkajúca   sa   porušenia   princípu   dvojinštančnosti vo svojej   podstate   smeruje   proti   postupu   krajského   súdu,   ktorý   sa   vôbec   nezaoberal ich námietkou   sťažovateľov   o   „pochybení“   druhostupňového   správneho   orgánu,   ktorý „odvolanie   sťažovateľky,   voči   rozhodnutiu   Mestskej   časti   B...   vyhodnotil   ako identické s odvolaním sťažovateľa a ďalej sa ním nezaoberal, napriek tomu, že toto odvolanie bolo samostatným odvolaním a nebolo identickým s odvolaním sťažovateľa“, a sťažovatelia tak „už   nemajú   po   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   možnosť   brániť   sa   proti   uvedenému vyhodnoteniu ich námietky s poukázaním na konkrétne dôvody...“.

V príslušnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyšší   súd   vo   vzťahu k argumentácii sťažovateľov tvoriacej podstatu ich tretej námietky predovšetkým uviedol: „K   ďalším   námietkam   žalobcov   1   a   2   súd   poznamenáva,   že   v   prvostupňovom administratívnom   rozhodnutí,   sú   ako   účastníci   konania   okrem   iných   uvedení   aj   obaja žalobcovia, ktorým bolo predmetné rozhodnutie aj doručené. V záhlaví druhostupňového rozhodnutia   žalovaného sú   ako odvolatelia   uvedení obaja žalobcovia.   Aj   v odôvodnení predmetného   rozhodnutia   žalovaného   je   uvedené,   že   proti   prvostupňovému   správnemu rozhodnutiu podali odvolanie obaja žalobcovia. Odvolania oboch žalobcov nie sú úplne identické,   ale   podstatné   námietky,   ktoré   vzniesli   proti   prvostupňovému   správnemu rozhodnutiu   sú   totožné   a   žalovaný   o   nich   v   predmetnom   rozhodnutí   rozhodol.   Senát odvolacieho súdu sa preto nemohol stotožniť s námietkou žalobcov, že žalovaný o odvolaní žalobkyne 2 vôbec nerozhodol.“

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s treťou námietkou sťažovateľov zaoberal a prijal   k   nej   závery,   ktoré   nemožno   považovať   z   ústavného   hľadiska   za   arbitrárne ani zjavne   neodôvodnené.   V   nadväznosti   na   námietku   sťažovateľov,   že   krajský   súd sa s touto ich námietkou nezaoberal, ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Ak   v   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   zaujal   ústavne   akceptovateľné   závery k argumentácii   sťažovateľov   tvoriacej   podstatu   tretej   námietky   sťažovateľov,   tak   tým naplnil svoju funkciu odvolacieho súdu a vo vzťahu ku konaniu ako celku nemožno mať z ústavného   hľadiska   výhrady.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   svoju doterajšiu   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako   celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí od pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m.   III.   ÚS   33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Aj   štvrtá   námietka   sťažovateľov   vo   svojej   podstate   smeruje   proti   napadnutému rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   zaviazal sťažovateľov na náhradu   trov   konania „podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení [§ 11 ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. a) 123,50 € + 7,41 €]. Účasť na pojednávaní dňa 1. 12., 30,88 € + 7,41 €, t. j. 38,29 €. Účasť na   pojednávaní   dňa   9. 2. 2012   123,50   €   +   7,41   €   spolu   trovy   právneho   zastúpenia predstavujú 300,11 €, ktoré sú podľa ust. § 149 ods. 1 OSP žalobcovia povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu pribratého účastníka.“. Sťažovatelia v súvislosti s náhradou trov konania   priznanou   krajským   súdom   namietajú,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal s ich námietkou, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozsudku pri stanovení náhrady trov konania priznal právnemu zástupcovi stavebníčky „náhradu trov konania za tri úkony právnej služby, pri ich vyčíslení však uviedol len dva úkony“.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento odkázal pri rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   na   citované   ustanovenia   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z.   o   odmenách   a   náhradách za poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), ktoré ustanovujú základnú sadzbu tarifnej odmeny, ktorá patrí za jeden úkon právnej služby, a vymenúvajú úkony právnej služby, za ktoré odmena patrí. K takýmto úkonom právnej služby   patrí   aj   prevzatie   a   príprava   zastupovania   alebo   obhajoby   vrátane   prvej   porady s klientom   v zmysle §   14   ods.   1 písm.   a) vyhlášky,   pričom   tento   úkon   právnej   služby v posudzovanom prípade bol úspešnej účastníčke konania nepochybne poskytnutý.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v posudzovanom prípade vyčíslil náhradu trov konania   jeho   úspešnej   účastníčke   za   tri   úkony   právnej   služby,   ktoré   jej   boli   aj   reálne poskytnuté. Krajský súd ale nepostupoval dôsledne, keď jeden z týchto úkonov právnej služby výslovne nepomenoval, ale len na neho nepriamo odkázal uvedením konkrétneho ustanovenia   vyhlášky,   v   zmysle   ktorého   rozhodol.   Ústavný   súd   akceptuje   tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorej sa najvyšší súd s touto ich námietkou v napadnutom rozsudku „nevysporiadal“. Zároveň ale poznamenáva, aj vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd priznal   náhradu   trov   konania   v sume   zodpovedajúcej   vyhláške,   že   v   konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nejde zo strany najvyššieho súdu o také pochybenie, ktoré má ústavnoprávnu intenzitu.

Ústavný súd k tomuto záveru dospel aj na základe svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia   v   opravnom   konaní   pritom   nemusí   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument,   ktoré   boli   uplatnené   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci   význam   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní (napr. IV. ÚS 358/08).

V   nadväznosti   na   uvedené   právne   názory   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   tieto sa vzťahujú aj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ako   aj   v   odvolacom   konaní), ktoré tiež nemusia obsahovať zaujatie stanoviska ku všetkým námietkam, ktoré uplatnil žalobca (v posudzovanom prípade sťažovatelia) v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci sa najvyšší súd   v   zásade   vysporiadal   so   všetkými   relevantnými   námietkami   sťažovateľov,   pričom skutočnosť,   že   sa   nevysporiadal   s námietkou   týkajúcou   sa   nedostatočného   odôvodnenia rozhodnutia   krajského   súdu   v   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania,   nepredstavuje dostatočný dôvod na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie len na tomto základe mohol vysloviť, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným   súdom.   Kritériom   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá   už   naznačuje,   že   nimi   mohlo   dôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje   neprípustné   obmedzenie,   resp.   odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že tento obsahuje ústavne   akceptovateľné   a   udržateľné   odôvodnenie.   Za   daných   okolností   sťažovateľmi v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti sťažovateľov, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, odmietol podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľov uvedených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013