znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 96/2011-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. K. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod. sp. zn. 23 C 162/2005, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23 C   162/2005 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 162/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   K.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 500 €   (slovom tisícpäťsto   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. K. M. trovy konania v sume 471,28 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a dvadsaťosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 31. januára 2011 doručená sťažnosť Ing. K. M., K. (ďalej aj „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 162/2005.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu príslušného spisu vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn. 23 C 162/2005 vedené občianskoprávne konanie v právnej veci žalobkyne Ing. K. M. (pred ústavným súdom sťažovateľky, pozn.) proti žalovanému Ing. P. M. (ďalej len   „žalovaný“)   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“). Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 21. septembra 2005 a bola mu pridelená sp. zn. 23 C 162/2005. Okresný súd vykonal v čase od 11. októbra 2005 úkony súvisiace   s   prípravou   pojednávania   (výzva   na   zaplatenie   poplatku,   zistenie   stanoviska žalovaného k prerokovávanej veci), ktoré bolo nariadené na 6. júl 2006. Pojednávanie bolo odročené   na   27.   október   2006   z dôvodu   zhodných   návrhov   účastníkov   konania,   že   sa pokúsia o uzavretie mimosúdnej dohody. Účastníci boli okresným súdom upovedomení o zmene termínu pojednávania na 14. december 2006 z dôvodu neprítomnosti sudkyne. Na pojednávaní konanom 14. decembra 2006 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie súd odročil na 15. marec 2007. Medzi týmito pojednávaniami okresný súd zabezpečoval potrebné   doklady   od daňového   úradu,   účastníkov   konania   a   ich   zamestnávateľov. Pojednávanie   konané   15. marca   2007   po   vypočutí   zainteresovaných   strán   okresný   súd odročil   na   neurčito   s   tým,   že   bude   nariadené   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru písmoznalectva. Dňa 10. mája 2007 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. J. M. a určil mu 40-dňovú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku (od doručenia   spisu);   spis   bol   25.   júna   2007   odstúpený   znalcovi,   ktorý   sa   súdu   vrátil   bez doručenia.   Následne   okresný   súd   vykonal   doručenie   spisu   prostredníctvom   Obvodného oddelenia Policajného zboru T., ktoré okresnému súdu 27. augusta 2007 oznámilo, že spis bol znalcovi doručený.

Sťažovateľka   v nadväznosti   na   doručenie   spisu   znalcovi   poukazuje   na   nečinnosť znalca, keď uvádza: „Dňa 09. 11. 2007 bola znalcovi doručená urgencia zo dňa 17. 10. 2007, v ktorej ho porušovateľ vyzval na predloženie znaleckého posudku najneskôr v lehote 5   dní   odo   dňa   doručenia   urgencie.   Nakoľko   znalec   ani   po   opätovnej   výzve   nedoručil znalecký posudok, porušovateľ mu uznesením zo dňa 10. 12. 2007 uložil poriadkovú pokutu vo výške 2.000,- Sk.

Dňa 10. 01. 2008 porušovateľ predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 29. 02. 2008 vzhľadom na písomné podanie znalca zo dňa 19. 12. 2007, ktorým požiadal porušovateľa   o   predĺženie   lehoty   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   o   dva   mesiace z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti.

Dňa 26. 03. 2008 bola znalcovi doručená ďalšia urgencia zo dňa 11. 03. 2008, vzhľadom   na   skutočnosť,   že   znalec   ani   v   predĺženej   lehote   nepredložil   vypracovaný znalecký   posudok.   Nakoľko   znalec   na   uvedenú   urgenciu   nereagoval,   dňa   15.   04.   2008 porušovateľ uložil znalcovi opätovne poriadkovú pokutu vo výške 5.000,- Sk.

Dňa 25. 02. 2009 znalec písomným podaním oznámil porušovateľovi, že znalecký posudok odovzdá do 31. 03. 2009. Vzhľadom však na skutočnosť, že znalec v tejto lehote znalecký posudok nepredložil, porušovateľ ho opätovnou urgenciu zo dňa 23. 04. 2009, doručenou znalcovi dňa 31. 08. 2009 vyzval na predloženie znaleckého posudku a opätovne znalca poučil o možnosti uloženia poriadkovej pokuty. Nakoľko znalec nereagoval ani na túto urgenciu, porušovateľ dňa 24. 09. 2009 uznesením uložil znalcovi poriadkovú pokutu vo výške 500,- €.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   porušovateľ   dňa   19.   10.   2009   vyzval   znalca   na doručenie   spisového   materiálu   23   C   162/2005   a   upozornil   ho   na   možnosť   uloženia poriadkovej   pokuty,   v   prípade,   ak   tak   znalec   neurobí.   Výzvu   na   vrátenie   spisového materiálu   znalec   neprevzal   v   odbernej   lehote   a   následne   aj   doručovanie   písomností prostredníctvom obvodného oddelenia policajného zboru bolo neúspešné. Následne dňa 19. 07. 2010 porušovateľ opätovne vyzval znalca na vrátenie spisového materiálu a zároveň ho uznesením zo dňa 19. 07. 2010 vylúčil z konania a ustanovil nového znalca.“

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že súdny znalec po doručení spisu okresného súdu   nepostupoval   v   zmysle   jeho   uznesenia   z   10.   mája   2007   o   nariadení   znaleckého dokazovania.   Za   obdobie   od   17.   augusta   2007,   keď   spis   okresného   súdu   bol   doručený znalcovi, do jeho vrátenia okresnému súdu (2. decembra 2010) znalec nevykonal ani jeden úkon smerujúci k vypracovaniu znaleckého posudku. Počas tohto obdobia bola znalcovi predĺžená lehota na vypracovanie posudku uzneseniami okresného súdu z 10. januára 2008, 22. apríla 2008, následne mu bola uložená poriadková pokuta rozhodnutiami okresného súdu   z   10.   decembra   2007,   15.   apríla   2008,   18.   februára   2009   a   24.   septembra   2009. Okresný súd na základe nečinnosti znalca ho vyzval na vrátenie súdneho spisu (19. októbra 2009). Tento úkon okresný súd urobil po oznámení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 24. mája 2010 o tom, že znalec Ing. J. M. bol vyčiarknutý dňa 11. apríla 2008 zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. V tej súvislosti okresný súd uznesením z 19. júla 2010 vylúčil znalca Ing. M. a ustanovil nového znalca z daného odboru V. R.

Na základe týchto skutočností   sťažovateľka   dodáva, „že od doručenia spisového materiálu znalcovi dňa 17. 08. 2007 až po vylúčenie znalca z konania uznesením zo dňa 19. 07. 2010 z dôvodu nevypracovania znaleckého posudku uplynuli takmer tri roky a vo veci porušovateľ nevykonal žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej, sťažovateľ má   za   to,   že   nečinnosťou   porušovateľa   dochádza   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, nakoľko porušovateľ nepostupuje vo veci ústavne konformným spôsobom.“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   predovšetkým   zdôrazňuje, „že   nečinnosť porušovateľa, t. j. nevykonanie žiadneho relevantného úkonu smerujúceho k rozhodnutiu vo veci, spočíva predovšetkým v neefektívnom a pomerne laxnom postupe porušovateľa, ktorým sa domáhal vyhotovenia znaleckého posudku, v dôsledku čoho došlo k zjavným, zbytočným prieťahom v konaní...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, nečinnosťou Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn.: 23 C/162/2005 porušené bolo. II.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Košice   I,   aby   v   konaní   sp.   zn.: 23 C/162/2005 bezodkladne konal.

III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500 €, ktoré mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje tým, „že od doručenia   spisového   materiálu   znalcovi   po   jeho   vylúčenie   z   dôvodu   nevyhotovenia znaleckého posudku prešla bez akéhokoľvek výsledku doba takmer tri roky a Okresný súd Košice I nezjednal nápravu“.

Ústavný   súd   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   predsedu okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 90/10 zo 16. februára 2011 uviedol chronológiu doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní a v hodnotiacej časti konštatoval, že vec je „náročná po stránke skutkovej,   nakoľko   na   objektívne   zistenie   skutkového   stavu   bolo   potrebné   nariadenie znaleckého dokazovania. Prieťahy v tomto súdnom konaní boli spôsobené v prevažnej miere ustanoveným súdnym znalcom...“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 96/2011-21 zo 17. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 12. apríla 2011 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, pričom svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti už vecne nedoplnil.

Právny zástupca   sťažovateľky   v podaní z 26. apríla 2011 v reakcii   na vyjadrenia predsedu okresného súdu k sťažnosti zdôraznil, že k zbytočným prieťahom v namietanom konaní   došlo   predovšetkým   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   pri   zabezpečovaní znaleckého   posudku,   a navrhol,   aby   ústavný   súd   o sťažnosti   rozhodol   tak,   ako   bolo navrhnuté v jej petite, pričom zároveň vyčíslil trovy právneho zastupovania sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom sumou 471,28 €. Právny zástupca sťažovateľky vyslovil súhlas s tým, aby ústavný súd v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania.

Vzhľadom   na   oznámenie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   sú   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o vyporiadaní BSM. Ústavný súd z obsahu spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu a nimi predloženej na vec sa vzťahujúcej dokumentácie nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci, pripustil však určitú zložitosť veci po skutkovej stránke, na   ktorú   upozornil   vo   svojom   vyjadrení   aj   predseda   okresného   súdu.   Ústavný   súd   ale zároveň   konštatoval, že   faktická   zložitosť   veci   v žiadnom   prípade   nemôže   ospravedlniť doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne a súčinnostné,   sťažovateľka   reagovala   na   výzvy   okresného   súdu,   zúčastňovala   sa jednotlivých   pojednávaní, označovala dôkazy   na preukazovanie   svojich   tvrdení   a počas celej   doby   konania   bola   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   V   správaní sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, prostredníctvom ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a jej   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. V súvislosti s uplatňovaním tohto kritéria ústavný súd poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v súdnom konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/2003, IV. ÚS 267/2004, IV. ÚS 182/2008).

Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   v prvom   rade   vzal   do   úvahy celkovú   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania,   ktoré   začalo   doručením   návrhu 21. septembra 2005, t. j. trvá do dňa rozhodovania ústavného súdu viac ako 5 a pol roka bez toho, aby okresný súd v ňom meritórne rozhodol, čo je aj pri zohľadnení faktickej zložitosti veci zjavne neprimerané požiadavkám vyplývajúcim z čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Doterajšiu z ústavného hľadiska neakceptovateľnú dĺžku namietaného konania spôsobila   najmä   neefektívna   činnosť   okresného   súdu   pri   zabezpečovaní   znaleckého posudku.   Okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   už   uznesením   z 10.   mája   2007 a ustanovenému znalcovi spis predložil 17. augusta 2007, pričom spis mu bol vrátený po viac   ako   troch   rokoch   bez   vyhotovenia   znaleckého   posudku.   Okresný   súd   síce ustanovenému znalcovi uložil viackrát v priebehu konania poriadkové pokuty v súvislosti s jeho nečinnosťou, ale uplatňovanie týchto poriadkových opatrení bolo zjavne neefektívne, keďže okresný súd mohol a mal zistiť, že ustanovený znalec bol už dňom 11. apríla 2008 vyčiarknutý   zo   zoznamu   znalcov,   tlmočníkov   a prekladateľov   vedeného   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   V nadväznosti   na   uvedené   zistenie   ústavný   súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci   nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   pri vypracovaní znaleckého posudku (napr. III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02, IV. ÚS 207/08).

Na tomto základe ústavný súd vzhľadom na doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania a neefektívnu činnosť okresného súdu pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania   rozhodol,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 C 162/2005 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému   súdu   prikázal,   aby   v   ďalšom   období   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 C 162/2005 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV.   ÚS   210/04).   Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci,   najmä   doterajšiu   zjavne neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania,   charakter   zbytočných   prieťahov   spôsobených okresným   súdom   a správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume požadovanej sťažovateľkou primerané okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. K.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2010,   ktorá   bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, ďalšie podanie doručené ústavnému súdu 26. apríla 2011) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon po 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát 7,41 € a zvýšením   odmeny   o 20   %   DPH   (právny   zástupca   sťažovateľky   je   platiteľom   DPH) predstavuje sumu 471, 28 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011