znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 96/08-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   30. októbra 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti RNDr. A. P., M., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu Bratislava   III   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   16 C 31/96, za   účasti   Okresného   súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   RNDr.   A.   P.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 31/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e v   konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C 31/96 konať bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. A. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk [slovom stotisíc   slovenských   korún   (3 001,26   EUR)],   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   nahradiť RNDr. A. P. trovy právneho zastúpenia   v sume   8   011,08 Sk   [slovom   osemtisícjedenásť   slovenských   korún   a   osem halierov (265,92 EUR)] na účet jej právnej zástupkyne JUDr. G. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2008 doručená   sťažnosť   RNDr.   A.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 31/96.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že návrhom z 2. októbra 1995 podaným 27. októbra 1995 v tom čase príslušnému Okresnému súdu Bratislava - vidiek sa sťažovateľka domáha, aby okresný súd uložil odporcovi povinnosť strpieť užívanie práva prechodu cez pozemok parc. č. (...) k. ú. M. od rodinného domu sťažovateľky na verejnú komunikáciu, aby uložil odporcovi   povinnosť   strpieť,   aby   sťažovateľka   viedla   cez   jeho   pozemok   existujúcim potrubím pitnú vodu od studne k jej rodinnému domu, a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť jej sumu vyčíslenú súdnym znalcom ako náhradu nákladov vynaložených na zmenu kultúry pozemku. Okresný súd uznesením z 27. januára 1999 konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. V-2 16 C 29/96, k čomu došlo 16.   septembra   2002.   Výzvou   z 8.   apríla   2003   okresný   súd   žiadal   sťažovateľku, aby odstránila   nedostatky   časti   petitu   jej   návrhu   doplnením   sumy,   ktorú   požaduje od odporcu ako náhradu za zmenu kultúry pozemku a náhradu za ovocné stromy, a 14. mája 2003 ju vyzval na doplatenie súdneho poplatku. Ďalší úkon urobil okresný súd až po tom, ako sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu (z 20. novembra 2007).   Uznesením   zo   7.   decembra   2007   ju vyzval,   aby doplnila   svoj   návrh   v časti o zaplatenie náhrady nákladov za zmenu kultúry pozemku. Vzhľadom na to, že na obsahovo totožnú   výzvu   okresného   súdu   z   8.   apríla   2003   už sťažovateľka   odpovedala   podaním zo 17. apríla 2003 a zdôraznila potrebu nariadiť znalecké dokazovanie za účelom odborného posúdenia zhodnotenia pozemku, považuje toto uznesenie za bezpredmetné. Sťažovateľka poukazuje,   že   okresný   súd   dosiaľ   o veci   samej   nekonal.   Za zbytočné   prieťahy   označila obdobie od 27. októbra 1995 do 27. januára 1999, od 16. septembra 2002 do 8. apríla 2003 a od 14. mája 2003 dosiaľ a zároveň poukázala na doterajšiu neprimeranú dĺžku konania (viac ako 12 rokov).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom porušovateľa - Okresného súdu Bratislava III v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 31/96 porušené.

Okresnému súdu Bratislava III prikazuje, aby v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.: 16 C 31/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   500.000,-   Sk (slovom: päťstotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   sťažovateľke   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia   vo   výške   7 939,- Sk   (slovom:   sedemtisícdeväťstotridsaťdeväť   slovenských korún) za 2 úkony – prevzatie a príprava právneho zastúpenia a písomné podanie na súd – 7 559,- Sk spolu s DPH + 2 x paušál 190,- Sk), ktoré je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti na účet jej právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so sídlom: B.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   96/08-14 z 13. marca 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a zároveň vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľky a podpredsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd preto v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   3191/08 z 18. septembra   2008   uviedla,   že   sa   v plnom   rozsahu   pripája   k   vyjadreniu   zákonnej sudkyne, ktoré bolo predložené ústavnému súdu   s prípisom   zo 16. júna 2008. Zákonná sudkyňa vo vyjadrení k priebehu konania uviedla:

„Dňa 27. 10. 1995 bolo na bývalý Okresný súd Bratislava - vidiek doručené podanie navrhovateľky   A.   P.   týkajúce   sa   uloženia   odporcovi   povinnosti   strpieť   právo   prechodu po jeho pozemku v kat. úz. M., strpieť vedenie existujúceho potrubia pitnej vody cez jeho pozemok a zaplatenie jej nešpecifikovanej sumy za ovocné stromy a nákladov na zmenu kultúry pozemku.

Spis som prevzala po JUDr. N. W. dňa 20. 01. 1997. Úpravou zo dňa 07. 03. 1997, realizovanou dňa 22. 05. 1997 bol návrh doručovaný na vyjadrenie odporcovi.

Uznesením zo dňa 27. 01. 1999, právoplatným dňa 31. 08. 1999 bolo konanie vo veci prerušené do právoplatnosti konania vedeného na tunajšom súde pod č. k. V-2 16 C 29/96, ktorého predmetom bola obnova konania 11 C 142/91 o určenie vlastníctva.

Z dôvodu zistenia po vyznačení právoplatnosti dňa 17. 10. 2002, že konanie č. k. V-2 16 C 29/96 nadobudlo dňa 17. 10. 2002 právoplatnosť, po pripojení tohto spisu som úpravou zo dňa 09. 12. 2002 žiadala i o pripojenie spisu č. k. 11 C 142/91.

Úpravou zo dňa 26. 02. 2003 bola navrhovateľka vyzvaná súdom na odstránenie vady   v   časti   petitu   návrhu   ohľadne   špecifikácie   sumy   požadovanej   náhrady   nákladov za ovocné stromy a na zmenu kultúry, na ktorú výzvu reagovala navrhovateľka dňa 24. 04. 2003 tak, že vadu návrhu odstránila len čiastočne.

Výzvou   zo   dňa   13.   05.   2003   súd   vyzval   navrhovateľku   na   doplatenie   súdneho poplatku   v   zmysle   odstránenej   vady   návrhu,   pričom   však   návrh   v   časti   domáhania sa zaplatenia nešpecifikovanej sumy ako náhrady za zmenu kultúry bol naďalej vadným. Z tohto   dôvodu   súd   opätovne   vyzval   navrhovateľku   uznesením   zo   dňa   07.   12.   2007 na odstránenie   vady   časti   návrhu   ohľadne   špecifikácie   sumy   požadovanej   ako   náhradu za zmenu kultúry pozemku, na ktorú výzvu reagovala navrhovateľka oznámením, že vady návrhu odstránila už podaním zo dňa 17. 04. 2003.

Uznesením zo dňa 05. 02. 2008 súd odmietol podanie navrhovateľky v časti nároku na zaplatenie náhrady vynaložených nákladov na zmenu kultúry, voči ktorému uzneseniu podala navrhovateľka odvolanie. Spis bude predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie.“

Podpredsedníčka okresného súdu v prípise z 18. septembra 2008 doplnila aktuálny stav konania:

„Krajský   súd   v   Bratislave   o   odvolaní   navrhovateľky   rozhodol   uznesením č. k. 2 Co 147/08-96 zo dňa 27. 06. 2008 tak, že uznesenie súdu I. stupňa potvrdil. Spis sp. zn. V-2 16 C 31/96 bol Krajským súdom v Bratislave Okresnému súdu Bratislava III vrátený dňa 06. 08. 2008. Dňa 22. 08. 2008 bolo uznesenie Krajského súdu v Bratislave expedované účastníkom konania.“

Zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 16 C 31/96   ústavný   zistil   rovnaké skutočnosti, ako vyplývajú z vyjadrenia okresného súdu.

Ústavný   súd   2.   októbra   2008   zaslal   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   stanovisko okresného   súdu   k sťažnosti   s výzvou,   aby   sa   k   nemu   vyjadrila.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky   vo   vyjadrení   doručenom   23. októbra 2008   zdôraznila,   že   predsedníčka okresného   súdu   ani   zákonná   sudkyňa   nezaujali   konkrétne   stanoviská   k sťažnosti, a z prehľadu   konania,   ktorý   opísala   zákonná   sudkyňa,   nadobudla   dojem,   že   poukazuje na nedostatky časti petitu návrhu sťažovateľky ako na hlavný dôvod predlžovania súdneho sporu. Podľa názoru právnej zástupkyne sa okresný súd týmto spôsobom snaží ospravedlniť nedostatky svojej práce, v konkrétnom prípade skutočnosť, že vo veci sťažovateľky nielenže dosiaľ nerozhodol, ale ani nenariadil pojednávanie, resp. nevykonal žiadny úkon vo veci samej.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V rámci   prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že daný typ konania tvorí   štandardnú   súčasť   sporovej   agendy   všeobecných   súdov,   a   preto   ho   nepovažuje za právne   zložitý.   Určitá   faktická   zložitosť   veci   vyplýva   zo   skutočnosti,   že spravidla sa vyžaduje nariadenie znaleckého dokazovania a že s vecou súvisia ďalšie konania vedené okresným   súdom;   kvôli   jednému   z nich   bolo   konanie   v predmetnej   veci   prerušené. Vzhľadom na skutočnosť,   že súvisiace konanie bolo právoplatne skončené v roku 2002 a okresný   súd   dosiaľ   v   merite   veci   o jednej   časti   síce   rozhodol,   ale   v ďalšej   nekonal, nemohol ústavný súd konštatovať významný vplyv prípadnej skutkovej zložitosti na priebeh a stav konania. Ústavný súd preto s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania (návrh bol podaný 27. októbra 1995), ktorá predstavuje 13 rokov, konštatoval, že aktuálny stav a dĺžka konania nezodpovedá právnej a faktickej náročnosti veci a tento stav je neakceptovateľný.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V posudzovanom konaní ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom. Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry (napr. IV. ÚS 22/03, IV. ÚS 123/05) ústavný súd pripomína, že   v   sporovom   konaní,   akým   je   posudzované   konanie,   nesie   procesnú   zodpovednosť za riadne   uvedenie   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   postup   vo veci   samej, predkladanie   dôkazov   a   iných   úkonov   potrebných   na dosiahnutie   účelu   takého   konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP).

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   predloženého   spisu   zistil,   že   sťažovateľka   včas reagovala na výzvy okresného súdu na odstránenie nedostatkov jej návrhu. Vzhľadom na to, že nedostatky návrhu na začatie konanie nemôžu byť dôvodom na nečinnosť okresného súdu,   ústavný   súd   konštatoval,   že   správanie   sťažovateľky   nemalo   negatívny   vplyv na namietanú dĺžku konania.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Od   podania   návrhu   na   začatie   konania   (27.   októbra   1995)   uplynulo   13   rokov a vzhľadom   na   priebeh   konania   musí   ústavný   súd   konštatovať,   že   s výnimkou   obdobia od rozhodnutia   o prerušení   konania (27.   január 1999)   do   odpadnutia   dôvodu   prerušenia (16. september   2002),   keď   okresný   súd   o veci   nekonal   z dôvodu   existencie   zákonnej prekážky, bol okresný súd vo veci v podstatne nečinný až do 5. februára 2008, keď rozhodol o časti   návrhu.   Sporadické   procesné   úkony   okresného   súdu   zamerané   na   odstránenie nedostatkov návrhu na začatia konania nemožno považovať za postup, ktorý by efektívne smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky a k naplneniu účelu súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka podaním žaloby domáha.

Ústavný súd preto rozhodol, že okresný súd doterajším postupom v konaní vedenom pod   sp.   zn.   16 C 31/96   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 31/96 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   500   000   Sk z dôvodu   dlhoročnej   nečinnosti   okresného   súdu,   ktorú   pociťuje   ako   laxný   prístup kompetentného orgánu, čo jej spôsobuje značnú majetkovú a citovú ujmu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti prípadu.   Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku konania okresného súdu a konštatované zbytočné prieťahy ústavný súd považoval priznanie sumy 100 000 Sk (3 001,26 EUR) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažovateľka   bola   v konaní   pred   ústavným   súdom   úspešná,   ústavný   súd rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastúpením advokátkou JUDr. G. Z., B., ktoré si uplatnila v sume 11 338 Sk za tri úkony právnej služby vrátane DPH.

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a vypracovanie sťažnosti) podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov. Ústavný   súd   nepriznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   vyjadrenie   k stanovisku okresného súdu z 13. októbra 2008, pretože v tomto podaní právna zástupkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by už ústavnému súdu neboli známe z obsahu spisu. Za dva úkony   právnej   služby   patrí   náhrada   po   3   176   Sk   a 2-krát   po   190   Sk   režijný   paušál. Po zvýšení   tejto sumy   o DPH   ústavný súd priznal sťažovateľke   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 8 011,08 Sk (265,92 EUR).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2008