znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 96/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľubomíra   Rótha,   bytom   R.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. B., G., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 9 C 958/01 z 28. apríla 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 Co 280/04 zo 4. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľubomíra Rótha o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2005 doručená sťažnosť Ľubomíra Rótha (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 958/01 z 28. apríla 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 280/04 zo 4. novembra 2004.

Zo sťažnosti vyplynulo, že ňou sťažovateľ napáda označené rozsudky všeobecných súdov, ktorými bolo právoplatne vyporiadané jeho bezpodielové spoluvlastníctvo s bývalou manželkou   zaniknuté   rozvodom   ich   manželstva   ku   dňu   25.   januára   2001.   Sťažovateľ zastáva   názor, „... že   oba   súdy   pri   vysporiadávaní   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov rozhodli v rozpore so skutočným a menovite aj právnym stavom a tým jeho veľmi poškodili na jeho právach. Na druhej strane prisúdili bývalej manželke hodnoty, ktoré jej nepatria“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje najmä s tým, že „Oba súdy neuznali sumu 7 580 Sk, ktorú sumu na zaplatenie členského podielu preukázane darovala matka sťažovateľa jemu, a ďalej   hodnotu,   ktorú   mal   sťažovateľ   poskytnutú   od   svojho   zamestnávateľa   v   sume 12 048 Sk. Táto pôžička bola sťažovateľovi poskytnutá bez akejkoľvek zaťaženosti a účasti býv. manželky. Pôžička však bola viazaná čo do povinnosti vrátiť ju na lehotu, do ktorej sťažovateľ   musel   zotrvať   v   pracovnom   pomere.   (...)   Takto   mali   tieto   prostriedky   byť započítané ako výlučné pričinenie sťažovateľa na zaplatenie hodnoty členského podielu bytu v SBD a to sumy 7 580 Sk a 12 048 Sk, spolu 19 628 Sk a takto nič z hodnoty členského podielu býv. manželke sťažovateľa nepatrilo a nepatrí. Mimo toho nesprávne oba súdy rozhodli, že hodnota auta je jeho výlučné vlastníctvo, ktorá do BSM nepatrí“.

Sťažovateľ sa zmienil tiež o tom, že proti označenému rozsudku krajského súdu podal dovolanie a zároveň podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny   prokurátor“)   podnet   na podanie   mimoriadneho   dovolania.   Predpokladá   však, že Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   jeho   dovolanie   odmietne,   resp.   že   generálny prokurátor mimoriadne dovolanie vo veci nepodá.

Keďže   sťažovateľ   je toho   názoru,   že   označenými rozhodnutiami okresného   súdu a krajského   súdu   bol „veľmi   poškodený“,   domáha   sa,   aby ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Nález ústavného súdu SR vo veci vyslovenia nesúladu Rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 13 Co 280/04-224 zo dňa 4. 11. 2004, aj Rozsudku Okresného súdu v Rožňave sp. zn.: 9 C 958/01 o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania s čl. 20 a 40 Ústavy SR, § 150 Obč. zákonníka.

Ústavný súd o predmete sťažnosti sťažovateľa rozhodol takto: Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 13 Co 280/04-224 zo dňa 4. 11. 2004.

Zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Rožňave sp. zn.: 9 C 958/01 zo dňa 28. 4. 2004, a celú vec vracia súdu I. st. na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pri ktorom je súd viazaný právnym názorom a stanoviskom ústavného súdu vo veci.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 9 C 958/01   z   28. apríla 2004   a   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   13 Co 280/04 zo 4. novembra 2004 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   3   ústavy.   Označený   prvostupňový   rozsudok   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu nadobudli právoplatnosť 22. decembra 2004.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Pretože   napadnuté   rozhodnutia   nadobudli   právoplatnosť   22. decembra 2004 a sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 11. marca 2005 (doručená ústavnému súdu 14. marca   2005),   ústavný   súd   nepovažoval   lehotu   ustanovenú   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietaným rozsudkom všeobecných súdov za zachovanú.

Poukazujúc na závery o oneskorenosti podania sťažnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju z toho dôvodu odmietol bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.

Ústavný   súd   záverom   poznamenáva,   že   podanie   dovolania   sťažovateľom   proti označenému   rozsudku   krajského   súdu   [bez   toho,   aby   preukázal,   že   splnil   podmienky na prístup k súdnej ochrane v dovolacom konaní (§ 46 ods. 4 ústavy)] a rovnako aj podnet na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi   (§   243e   až   243j Občianskeho   súdneho   poriadku)   sú   z   hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie sťažnosti ústavnému súdu bez právneho významu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005