znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 96/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti M. D., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. P. H., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 14/97, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 14/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 14/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   D. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70 000   Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť M. D. trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. Ing. P. H., K., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   96/04   z   1. apríla 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. D., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 14/97.

Z   prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   (v   procesnom postavení   žalovaného)   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   18   C   421/95   uplatnil 7. júla 1995 v súlade s § 97 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) svoju pohľadávku   voči   žalobcovi   vzájomným   návrhom.   Uznesením   okresného   súdu z 26. septembra 1996   bolo konanie   vedené   pod   sp. zn.   18 C 421/95   po   späťvzatí   žaloby žalobcom zastavené a vzájomný návrh sťažovateľa bol vylúčený na samostatné konanie, ktorému bola pridelená nová sp. zn. 18 C 14/97.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej. Z dôvodu prieťahov v konaní podal sťažovateľ 20. júla 2001 predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   postup   súdu.   Listom   z   25. júla 2001   označil predseda okresného súdu jeho sťažnosť za nedôvodnú. Aj napriek početným urgenciám, ktoré sťažovateľ priebežne zasielal okresnému súdu (naposledy 2. októbra 2003), nenastal v konaní výraznejší pokrok.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasne žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 14/97 konať bez zbytočných prieťahov, a domáhal sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 120 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 697/04 doručeným ústavnému súdu 4. mája 2004, v ktorom okrem iného podal túto chronológiu priebehu konania a procesných úkonov okresného súdu:„- dňa 19. 11. 1996 nadobudlo právoplatnosť uznesenie, ktorým bol návrh, ktorý je predmetom tohto konania, vylúčený na samostatné konanie.

-   dňa   7. 10. 1997   dala   konajúca   sudkyňa   pokyn   pre   zaslanie   prípisov   právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému.

-   dňa   2. 4. 1998   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   23. 4. 1998,   ktoré   bolo odročené na neurčito a žalobcovi bola uložená povinnosť v lehote 10 dní predložiť všetky doklady osvedčujúce výšku ním uplatneného nároku.

- dňa 19. 10. 1999 bol určený termín pojednávania na deň 16. 12. 1999 a zároveň boli urobené dotazy na účastníkov konania a Okresný úrad práce Košice IV. Zároveň bolo Ministerstvo   spravodlivosti   SR   požiadané   o   zaslanie   právnych   predpisov,   potrebných pre konanie vo veci.

- pojednávanie zo dňa 16. 12. 1999 bolo odročené na neurčito za účelom vypočutia žalovaného cestou Okresného súdu v Ostrave a urgencie žiadaných právnych predpisov z Ministerstva spravodlivosti SR.

-   dňa   20. 12. 1999   bol   urobený   dotaz   na   žalovaného   a   Okresný   súd   v   Ostrave požiadaný   o   vypočutie   povereného   zamestnanca,   prípadne   štatutárneho   zástupcu žalovaného.

-   dňa   2. 2. 2000   bol   Okresný   súd   v   Ostrave   opätovne   požiadaný   o   uskutočnenie výsluchu, keďže k predošlej žiadosti nebol pripojený návrh.

- dňa 11. 4. 2000 žiadala konajúca sudkyňa Okresný súd v Ostrave o oznámenie, či zaslané dožiadanie bolo už vybavené, resp. oznámenie skutočností, ktoré jeho vybaveniu bránia.

-   dňa   25. 4. 2000   bol   spis   vrátený   s   vybaveným   dožiadaním   z   Okresného   súdu v Ostrave.

-   uznesením   zo   dňa   19. 7. 2000   bolo   vo   veci   nariadené   znalecké   dokazovanie znalkyňou z odboru ekonomika Ing. M. D., ktorá podaním zo dňa 26. 7. 2000 požiadala o zrušenie uznesenia a určenie nového súdneho znalca.

- uznesením zo dňa 31. 7. 2000 bol ustanovený nový znalec Ing. P. K.

- dňa 31. 10. 2000 bol konajúcou sudkyňou daný pokyn pre vyhotovenie zberného spisu a odoslanie spisu ustanovenému znalcovi.

-   dňa   11. 1. 2001   bol   predmetný   spis   podľa   §   2   ods.   2   Spravovacieho   poriadku presunutý   do   súdneho   oddelenia   sudkyne   JUDr.   A.   G.,   ktorá   dňa   14. 3. 2001   dala opakovane pokyn pre doručenie spisu ustanovenému znalcovi.

-   dňa   14. 8. 2001   ustanovený   znalec   vrátil   spis   súdu   bez   vypracovania   posudku vzhľadom k tomu, že v danom spore ide o mzdové predpisy iného štátu a o týchto nemá vedomosť.

- dňa   7. 9. 2001   preštudovala   spis   súdna   znalkyňa   Ing.   J.   za   účelom   podania písomného vyjadrenia, či vec spadá do oblasti jej pôsobnosti a či ju možno poveriť v danej veci vypracovaním znaleckého posudku.

- dňa 8. 10. 2001 bola Ing. J. vyzvaná na oznámenie vyššie uvedenej skutočnosti a zároveň boli ďalší dvaja súdni znalci vyzvaní na oznámenie rovnakej skutočnosti.

- dňa 22. 3. 2002 boli rovnaké výzvy zasielané ďalším piatim znalcom.

- dňa   8. 4. 2002   súdny   znalec   Ing.   J.   B.   oznámil,   že   predmetný   posudok   môže vypracovať, preto bol uznesením zo dňa 15. 5. 2002 vypracovaním tohto posudku poverený.

- dňa 13. 8. 2002 bol daný pokyn pre odoslanie spisu Ing. J. B.

- dňa 23. 9. 2002 Ing. B. predmetný spis vrátil z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a tiež s poukazom na skutočnosť, že na vypracovanie posudku v danej veci nemá odborné zahraničné skúsenosti.

- dňa   15. 2. 2003 (pozn.: zákonná   sudkyňa),   ktorá   vo   veci   konala,   nastúpila na materskú   dovolenku,   preto   bol   následne   spis   pridelený   do   súdneho   oddelenia (pozn.: nového   zákonného   sudcu), ktorý   dňa   17. 6. 2003   vyzval   súdneho   znalca na predloženie znaleckého posudku a spisu.

- dňa 13. 10. 2003 bola zasielaná výzva žalovanému.

- dňa 18. 2. 2004 bol určený termín pojednávania na deň 2. 4. 2004. Uvedené   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   zaslania   dotazu na Ministerstvo práce ČR a Ministerstvo financií a vyžiadania dokladov zo strany žalobcu.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2004 sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu takto:

«1. Sťažovateľ sa domnieva, že vec nie je nejako zvlášť právne ani fakticky zložitá. Ide len o stanovenie výšky sumy, ktorú je žalobca po vyčíslení ostatne ochotný vyplácať...

2. Sťažovateľ sa tiež domnieva, že jeho vlastné správanie nezavinilo žiadne prieťahy, a   preto   víta,   že   aj   predseda   OS   KE   II   uviedol,   že   neboli   zistené   prieťahy   spôsobené sťažovateľom. (...)

4. Pri uznaní 100 % zodpovednosti za pracovný úraz (žalovaný svoju zodpovednosť plne   uznáva   na   100   %),   ide   len   o   stanovenie   ušlej   mzdy   =   rozdielu   medzi   meniacou sa výškou   vyplácaného   mesačného   čiastočného   invalidného   dôchodku   (ďalej   len   ČID) a meniacou sa výškou priemerného zárobku ostatných pracovníkov žalovaného zaradených v rovnakej pracovnej triede pri meniacej sa = zvyšujúcej sa dĺžke praxe.

Meniaca   sa   výška   žalobcovi   vyplácaného   ČID   je   bez   problémov   známa po mesiacoch.

Rovnako meniaca sa výška priemerného zárobku ostatných pracovníkov žalovaného zaradených v rovnakej pracovnej triede pri meniacej sa dĺžke praxe môže byť tiež známa, po vyžiadaní si tejto informácie od žalovaného rovnako po mesiacoch.

Ušlá mzda = rozdiel v každom jednotlivom mesiaci. Ide o jednoduchý úkon. Naviac sa zdá, že pred slovenským súdom nie je potrebné poznať mzdové predpisy cudzieho štátu. Veď pracovníci sú dodnes = v roku 2004 (!) vyplácaní rovnako ako v roku 1973 na Slovensku, vysunuté pracovisko žalovaného = Hutných montáží Ostrava je dodnes v Košiciach ako kedysi v roku 1973 vo VSŽ tak dnes v US Steel. Ich mzda teda musí byť bez problémov známa z praxe a dokonca v Košiciach.

Takže prieťahy zvaľované na znalcov na ktoré sa odvoláva OS KE II alebo nemuseli byť   vôbec,   alebo   mohli   byť   aspoň   eliminované   včas   a   nie   tak   veľa   krát   až   po   3   -   8 mesiacoch ako vyplýva z listu predsedu OS KE II. (Bezúspešne okolo 8 - 9 znalcov.) V   ČR   aj   v   SR   existuje   množstvo   vedeckých   a   odborných   organizácií,   orgánov a právnických osôb, ktoré sa zaoberajú mzdovými predpismi ČR aj SR. Okrem príslušných rezortných   ministerstiev   v   ČR   a   v   SR   aj   ich   podriadené   odborné   organizácie,   orgány a právnické osoby. Podľa § 125 osp za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, medzi nimi aj „... správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb...“. Nie je teda potrebné silou mocou trvať na znaleckom dokazovaní, ktoré sa ukazuje ako márne.»

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 18/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľa na náhradu straty na zárobku (uplatnený ako vzájomný návrh). Ide teda o pracovnoprávny spor.

Rozhodovanie v danej veci predstavuje určitý stupeň faktickej zložitosti súvisiacej s výpočtom samotnej výšky náhrady za jednotlivé roky rozhodného obdobia vyžadujúci vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže   spôsobiť   predĺženie   konania.   Túto skutočnosť ovplyvňuje aj to, že ide o výpočet náhrady straty na zárobku podľa právnych predpisov Českej republiky. O skutkovej náročnosti veci svedčí aj to, že ani žalovaný nebol spôsobilý predložiť vzhľadom na odstup času všetky požadované doklady a keďže má sídlo v Českej republike, o výsluch jeho zástupcu musel byť dožiadaný Okresný súd Ostrava. Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   (nutnosť   vykonania   znaleckého   dokazovania, dožiadania súdu v Českej republike o vykonanie úkonu) ústavný súd môže pripísať jeho zdĺhavý priebeh čiastočne aj na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

V súlade   s   §   37   ods.   1   zákona   č.   97/1963   o   medzinárodnom   práve   súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov je daná právomoc i príslušnosť okresného súdu na prejednanie predmetnej veci. Vzhľadom na to, že nároky sťažovateľa bolo potrebné posúdiť podľa práva platného na území Českej republiky, niet akýchkoľvek pochybností, že ide o spor aj právne zložitý, ktorý si vyžiadal najskôr zadováženie príslušných právnych predpisov a potom aj ich použitie v konkrétnom prípade.

Vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania   (viac ako   7   a   pol   roka),   jeho   priebehu a doteraz   dosiahnutých   výsledkov   (po   4   rokoch   od   ustanovenia   znalca   nie   je   doteraz vypracovaný   znalecký   posudok)   ústavný   súd   uzatvára,   že   aj   napriek   predchádzajúcemu konštatovaniu určitej faktickej a právnej náročnosti predmetnej veci nejde o také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo správanie   sťažovateľa   ako účastníka   súdneho konania.   Z   vyžiadaného   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   jeho   postup   v   doterajšom   konaní v žiadnom   prípade   nepredstavoval   prekážku   plynulého   postupu   súdu.   Sťažovateľ je od začiatku konania pred okresným súdom zastúpený právnym zástupcom, pravidelne sa osobne zúčastňoval pojednávaní a jeho konanie možno označiť za aktívne a súčinnostné. Ústavný súd preto dospel k názoru, že správanie sťažovateľa nemalo vplyv na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostavil na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Ústavný súd konštatoval, že v konaní o návrhu od jeho podania okresnému súdu do rozhodnutia ústavného súdu uplynulo viac ako 7 a pol roka. Ku dňu vydania nálezu ústavného súdu je stav konania taký, že posledné pojednávanie uskutočnené 2. apríla 2004 bolo odročené na neurčito s tým, že bude vyzvané Ministerstvo práce Českej republiky a Ministerstvo financií Českej republiky, aby uviedli orgán alebo organizáciu schopnú určiť pravdepodobný zárobok v Českej republike vo funkcii strojný zámočník v období od roku 1995 až do roku 2003.

Sťažovateľ   (v   konaní   pred   okresným   súdom   pôvodne   ako   žalovaný)   uplatnil vzájomným návrhom zo 7. júla 1995 svoju pohľadávku voči žalobcovi [Hutní montáže Ostrava, a. s., (ďalej len „bývalý zamestnávateľ“)], ktorý podaním z 2. mája 1996 vzal svoju žalobu späť. Okresný súd 26. septembra 1996 rozhodol uznesením sp. zn. 18 C 421/95 o zastavení konania vedeného pod touto spisovou značkou a vzájomný návrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie.

Z   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   okresný   súd   v   posudzovanom konaní bol niekoľkokrát úplne nečinný, a to v nasledujúcich časových obdobiach:

- od   19. novembra 1996,   keď   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   18   C   421/95 nadobudlo právoplatnosť, do 10. októbra 1997, keď zákonná sudkyňa vyzývala právneho zástupcu sťažovateľa na zaslanie listinných dôkazov (t. j. necelých 11 mesiacov),

- od   13. mája 1998,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k podaniu bývalého zamestnávateľa, do   19. októbra 1999, keď prípisom   okresného súdu boli   sťažovateľ   a   bývalý   zamestnávateľ   vyzvaní   na   predloženie   listinných   dôkazov (t. j. 17 mesiacov),

- od   23. septembra 2002,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený   list   súdneho   znalca Ing. B.   spolu   so   spisom,   do   13. októbra 2003,   keď   dal   zákonný   sudca   úpravou pre kanceláriu vyzvať bývalého zamestnávateľa, či trvá na písomnom podaní z roku 2000 (t. j. necelých 13 mesiacov),

- od   19. novembra 2003,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený   list   bývalého zamestnávateľa, ktorým oznamoval, že trvá na podaní z roku 2000, do 18. februára 2004, keď   bol   úpravou   pre   kanceláriu   nariadený   termín   pojednávania   na   2. apríl 2004 (t. j. 3 mesiace).

Od začiatku konania v predmetnej veci na okresnom súde až do dňa vydania nálezu ústavného   súdu   bol   okresný   súd   nečinný   počas   obdobia   trvajúceho   spolu   viac   ako 44 mesiacov (3 roky a 8 mesiacov). V uvedenom období okresný súd nevykonal žiaden procesný úkon smerujúci k prejednaniu veci, resp. k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Nečinnosť okresného súdu v označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je preto potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní.

Ústavný súd je nútený konštatovať,   že prejednávaná vec sa   takmer po 4 rokoch nachádza   v   tom   istom   štádiu   ako   v   roku   2000,   keď   bol   okresným   súdom   prvýkrát ustanovený súdny znalec. Je pravdou, že okresný súd v tomto období oslovil viacerých súdnych   znalcov   (konkrétne   ôsmich)   z   odboru   personalistika   (mzdy,   odvody,   sociálne pôžičky)   a   že   všetci   oslovení   znalci   odmietli   podať   znalecký   posudok   s   ohľadom na skutočnosť,   že išlo   o určenie náhrady   straty   na zárobku   so   zohľadnením   valorizácie náhrady   straty   na zárobku   podľa   právnych   predpisov   platných v Českej   republike.   Ako dôvod   uviedli   (okrem   časovej   zaneprázdnenosti   u   niektorých),   že   sú   spôsobilí   podať znalecký posudok podľa mzdových predpisov platných v Slovenskej republike, ale v tomto prípade išlo o mzdové predpisy iného štátu.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna (neefektívna) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nečinnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 148/03).

Podľa § 125 OSP za dôkazy môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov (...). Ďalej podľa § 127 ods. 4 OSP namiesto posudku znalca možno použiť potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti ktorého nemá súd pochybnosti. Taktiež podľa § 2 zákona č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch v znení neskorších predpisov môžu znaleckú činnosť vykonávať aj ústavy (§ 2 ods. 1).

Je preto neakceptovateľné, že počas 4 rokov okresný súd striktne trval na podaní znaleckého   posudku   súdnym   znalcom   aj   napriek   tomu,   že   z   písomnej   korešpondencie s oslovenými súdnymi   znalcami   bolo   zrejmé,   že   takýto   posudok   súdny   znalec   zapísaný v zozname znalcov vedených pri krajských súdoch v Slovenskej republike nebude môcť vypracovať. Občiansky súdny poriadok poskytuje aj iné formy (spomenuté v odseku vyššie) posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ku ktorým pristúpil okresný súd až na pojednávaní   uskutočnenom   2. apríla 2004,   aj   to   len   na   podnet   právneho   zástupcu sťažovateľa.

Vzhľadom na stav konania, jeho dĺžku, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej ústavný súd vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu   nie   sú   v   zásade   ústavne   významné   pre   posúdenie   toho,   či   došlo   k   zbytočným prieťahom v konaní, argumenty predsedu okresného súdu   súvisiace s veľkým nápadom vecí, ako aj s personálnymi problémami ústavný súd preto neakceptoval.

S   ohľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   celkovú   dobu   predmetného   konania vedeného na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

V nadväznosti   na   výrok   o porušení   označených   základných   práv   a v záujme efektívnosti poskytovanej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci, ktorá je na ňom vedená pod sp. zn. 18 C 14/97, bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   120 000 Sk,   ktoré   zdôvodnil   tým,   že   absenciou   finančných prostriedkov sa mu nesmierne sťažila životná situácia. Pri čiastočnej invalidite a svojom veku   si   nemôže   zaobstarať   prácu   a   dostatočné   prostriedky   na   obživu.   Právny   zástupca sťažovateľa ďalej v sťažnosti píše: „Najhoršie na veci je však to, že aj samotné konečné súdne   rozhodnutie   je   nečinnosťou   súdu   stále   v   nedohľadne.   To   je   ešte   značnejšia nemajetková   ujma   už   aj   vzhľadom   na   priemerný   vek,   ktorého   sa   v   SR   dožívajú   muži v porovnaní s jeho vlastným vekom. Pri takomto tempe sa nemusí súdneho rozhodnutia ani dožiť.“ Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Ústavný   súd   nepovažoval   v   tomto   prípade   výrok   o   porušení   základného   práva sťažovateľa   a   výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   v   predmetnej   veci   konať bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho základného práva.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 18 C 14/97, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu   a predmet konania, ústavný súd považoval priznanie sumy 70 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ing. P. H., uplatnených v podaní doručenom ústavnému súdu 21. mája 2004. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   21. mája 2004 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   uvedenom vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2004