znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 96/02-22

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. G. Inc., a. s., so sídlom B., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. P. K., B., vo veci porušenia práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na   prerokovanie   jej   záležitosti   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   nezávislým a nestranným súdom a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím bývalého Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne sp. zn. R 156-1-B/1996 z 23. júla 1996, konaním a rozhodnutím Okresného úradu v Tvrdošíne sp. zn. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 z 27. mája 1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 58/97 z 29. mája 1998 a nečinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. M-Sž   dov   1/98,   za   účasti   Okresného   úradu   v   Tvrdošíne,   Krajského   súdu   v Žiline a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. G. Inc., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2002 doručená sťažnosť P. G. Inc., a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej komerčným právnikom JUDr. P. K., B., ktorou namieta porušenie jej práva na pokojné užívanie   svojho   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   prerokovanie   jej   záležitosti   spravodlivo, verejne   a   v primeranej   lehote   nezávislým   a nestranným   súdom   a   práva   na   účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním a rozhodnutím bývalého Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne sp. zn. R 156-1-B/1996 z 23. júla 1996, konaním a rozhodnutím Okresného   úradu   v   Tvrdošíne   sp.   zn.   97/02685-002-HA16/A-10/PL3   z   27.   mája   1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 S 58/97 z 29. mája 1998, konaním Okresného úradu v Tvrdošíne, odboru katastrálneho, na základe ktorého došlo 14. mája 1999 k zápisu práva k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva č.   78   pre   katastrálne   územie   Suchá   Hora   nečinnosťou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. M-Sž dov 1/98.

Sťažovateľka uviedla, že 5. júna 1996 kúpila od Investičnej a rozvojovej banky, a. s., Bratislava   na   podnikateľské   účely   nehnuteľnosti   nachádzajúce   sa   v katastrálnom   území Suchá Hora. Po uzavretí kúpnej zmluvy vyšlo najavo, že „... o parcely – pozemky tvoriace ložisko rašeliny, sa prihlásil pôvodný vlastnícky právny subjekt, tzv. Združenie urbáru obce Suchá Hora (Združenie bývalých vlastníkov), ktorí si uplatnili svoj nárok v reštitúcii podľa zákona 229/91 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k pôde [§ 6 ods. 1 pís. m) tohto zákona]. Dôvodom k prinavráteniu majetku pôvodným vlastníkom mal byť fakt,   že tieto pozemky štát vyvlastnil v roku 1956 a že doteraz neslúžili účelu vyvlastnenia...“.

Ďalej   sťažovateľka   chronologicky   popisuje   sled   udalostí,   ktoré   napokon   viedli k tomu, že „... Okresný úrad Tvrdošín v rozpore so zákonom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodol rozhodnutím č. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 z 27. mája 1997 v náš   neprospech   a priznal   napriek   jasnému   príkazu   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici vlastníctvo k pozemkom, na ktorých leží ložisko rašeliny v katastrálnom území Suchá Hora Pozemkovému   spoločenstvu   Urbár   Suchá   Hora“.   Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu rozsudkom sp. zn. 10 S 58/97 z 29. mája 1998 tak, že ho v celom rozsahu potvrdil.

Na   podnet   sťažovateľky   podal   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu 23.   novembra   1998   najvyššiemu   súdu   mimoriadne   dovolanie   generálny   prokurátor Slovenskej republiky. Najvyšší súd rozhodol o tomto mimoriadnom dovolaní rozsudkom sp. zn. M-Sž dov 1/98 z 13. decembra 2000 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 S 58/1997 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Uznesením sp. zn. Ns Sž 14/02 z 26. júna 2002 rozhodol najvyšší súd, že sudcovia Krajského   súdu   v Žiline   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   v predmetnej   veci a zároveň ju prikázal na konanie Krajskému súdu v Košiciach, kde sa vec vedie pod sp. zn. 1 S 135/02. Uvedený súd neurobil zatiaľ vo veci pre krátkosť času žiaden úkon.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Po doručení rozsudku Krajského súdu v Žiline v júni 1998, katastrálny úrad OÚ Tvrdošín zapísal vlastníctvo k dotknutým pozemkom v prospech Urbáru   Suchá   Hora   (oprávnená   osoba).   Počas   celého   obdobia   od   23.   07.   1996   až do súčasnej doby, nám je zo strany správnych orgánov, polície a súdu (jeho nečinnosťou) bránené v riadnej obchodnej činnosti, hoci sme mali rad zmluvných obchodných záväzkov so zahraničnými odberateľmi, čím nám vznikla škoda na ušlom zisku vypočítaná k 30. 10. 2002   v sume   18   039   959   515,-   Sk   (slovom:   Osemnásťmiliárdtridsaťdeväťmiliónov- deväťstopäťdesiatdeväťtisícpäťstopätnásť   slovenských   korún).   K uvedenej   sume   treba prirátať úrok z nesplatenej zmeny Poštovej banke, a. s., Bratislava v sume 76 103 564,- Sk (slovom:   Sedemdesdiatšesťmiliónovjednostotritisícpäťstošesťdesiatštyri   slovenských korún)“.

V závere časti opisujúcej skutkové okolnosti prípadu sťažovateľka poznamenáva, že «Katastrálny   úrad   pri   OÚ   Tvrdošín   odmieta   vykonať   záznam,   ktorým   by   vec   vrátil do vlastníckych vzťahov pred 27. 05. 1998 (pred rozsudkom Krajského súdu Žilina, ktorý bol   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   dňa   13.   12.   2000   zrušený)   a tak   nemáme možnosť chrániť naše vlastnícke práva. Vo veci sme podali dňa 29. 11 1999 žalobu „Návrh na určenie vlastníckeho práva a prísl.“, ale Okresný súd Čadca v konaní č. 11 C 709/00 doteraz neurobil žiaden kvalifikovaný úkon a o veci nerozhodol».

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   podrobne   rozvádza,   v čom   vidí   porušenie svojich označených práv, a poukazuje na spojitosť medzi namietaným porušením jej práv a vecnými námietkami obsiahnutými v jej sťažnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:

«1. Konanie OÚ Tvrdošín č. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 a rozhodnutie vydané v tejto veci dňa 27. 05. 1997 o priznaní reštitúcie neoprávneným vlastníkom Pozemkového spoločenstva Urbár Suchá Hora, spojený s rozsudkom Krajského súdu Žilina č. 10 S 58/97 zo dňa 29. 05. 1988 o potvrdení rozhodnutia správneho orgánu je v rozpore s čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ľudských právach. Ústavný súd Slovenskej republiky ich preto zrušuje.

2.   Konanie   OÚ   Tvrdošín,   katastrálny   odbor,   ktorým   označil   titul   nadobudnutia: „Rozhodnutie o vyvlastnení ONV č. 262/53 – Tr.-14/71, Hospodárska zmluva č. 150/90 zo dňa 12. 10. 1990-16/92, Potvrdenie o predaji prevádzkovej jednotky zo dňa 24. 04. 1992- 27/92“,   ktorým   došlo   k zápisu   vlastníckych   vzťahov   na   LV   č.   78   dňa   14.   05.   1999,   je v rozpore s čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6   Dohovoru   o ľudských   právach.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ho   zrušuje,   pričom ukladá   OÚ   Tvrdošín   zabezpečiť   ochranu   vlastníckeho   práva   vlastníkom   dotknutých pozemkov na LV č. 78 záznamom v prospech spoločnosti P. G. Inc., a. s., B.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojou   nečinnosťou   od   24.   11.   1998 do 13. 12. 2000 porušil práva P. G. Inc., a. s. podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach a spôsobil mu veľkú majetkovú ujmu.

4. Slovenská republika a jej orgány OÚ Dolný Kubín, konaním č. R 156-1-B/1996 zo dňa 23. 07. 1996 a OÚ Tvrdošín, konaním č. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 zo dňa 27. 05. 1997, rovnako Krajský súd Žilina č. 10 S 58/97 zo dňa 29. 05. 1998 a Najvyšší súd Slovenskej republiky č. M-sž dov. 1/98 zo dňa 13. 12. 2000 v konaniach porušili čl. 6 a 13 Dohovoru o ľudských právach. Podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru, spôsobili ujmu na ušlom zisku   spoločnosti   P.   G.   Inc.,   a.   s.   v sume 18   039   959   515,-   Sk.   (slovom:   Osemnásť- miliárdtridsaťdeväťmiliónovdeväťstopäťdesiatdeväťtisícpäťstopätnásť   slovenských   korún). K uvedenej sume treba prirátať aj úrok z nesplatenej zmenky Poštovej banky a. s. Bratislava v sume 76 103 564,- Sk (slovom: Sedemdesiatšesťmiliónovjednostotritisícpäťstošesťdesiat- štyri slovenských korún), ktorú si ako finančné zadosťučinenie žiadame uhradiť do 30 dní od doručenia tohto nálezu. »

Dodržanie   zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   vyvodzuje   sťažovateľka v doplňujúcom podaní k sťažnosti doručenom ústavnému súdu na jeho výzvu 28. novembra 2002 s poukazom na to, «že lehota začal plynúť dňom, kedy nám Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu oznámil, že pre konanie vo veci pred týmto orgánom máme konať cestou Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 127 – list zo dňa 8. augusta 2002 možno považovať za „upovedomenie o inom zásahu“, pričom lehota začala plynúť dňom, kedy sme sa o tomto upovedomení dozvedeli».

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone   (medzi   ktoré posudzovaný prípad nepatrí).

1. V bode 1 petitu sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že: „Konanie OÚ Tvrdošín   č.   97/02685-002-HA16/A-10/PL3   a rozhodnutie   vydané   v tejto   veci   dňa 27.   05.   1997   o priznaní   reštitúcie   neoprávneným vlastníkom   Pozemkového   spoločenstva Urbár Suchá Hora,   spojený s rozsudkom Krajského sudu Žilina   č.   10 S 58/97 zo dňa 29.   05.   1988   o potvrdení   rozhodnutia   správneho   orgánu   je   v rozpore   s čl.   6   a čl.   13 Dohovoru o ľudských právach. Ústavný súd Slovenskej republiky ich preto zrušuje.“

a)   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   zohľadnil skutočnosť, že proti uvedenému rozsudku krajského súdu, ktorým bolo potvrdené označené rozhodnutie   Okresného   úradu   v Tvrdošíne,   podal   na   základe   podnetu   sťažovateľky

23. novembra 1998 generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyšší súd rozhodol o tomto mimoriadnom   opravnom   prostriedku rozsudkom   sp. zn. M-Sž dov 1/98 z 13. decembra 2000 tak, že zrušil napadnutý rozsudok a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach, ktorému bola vec po vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline prikázaná, o nej doposiaľ nerozhodol.

Z uvedeného je zrejmé, že ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (2. októbra 2002) je rozhodnutie Okresného úradu v Tvrdošíne sp. zn. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 z 27. mája 1997, ktorým malo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky, zatiaľ stále predmetom súdneho preskúmavania v konaní vedenom pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 1 S 135/02.

Z princípu   subsidiarity   ako   jedného   zo   základných   pojmových   znakov   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že nejde o právny prostriedok nápravy, ktorý by bolo možné   využiť   súčasne   alebo   pred   inými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ k dispozícii. Sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   pokiaľ   je   možná   a dostupná účinná   právna   ochrana   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   v správnom   súdnictve,   je vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky   vo   vzťahu   k   označenému   rozhodnutiu   Okresného   úradu   v   Tvrdošíne odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou tvrdený rozpor rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 58/97 z 29. mája 1997 s označenými článkami dohovoru, je potrebné vziať do úvahy tú skutočnosť,   že   citovaný   rozsudok   bol   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M-Sž dov   1/98 z 13. decembra 2000 v celom rozsahu zrušený.

Vzhľadom   na   to,   že   právam   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta,   bola poskytnutá účinná ochrana v konaní pred všeobecným súdom, za ktorú treba považovať aj zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 S 58/97 z 29. mája 1998, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

b) Ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti by bolo možné odmietnuť aj ako podanú oneskorene.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je teda časovo neobmedzený prostriedok ochrany   ústavnosti.   Preto   s   ohľadom   na   deň   nadobudnutia   právoplatnosti   označeného rozhodnutia   správneho   orgánu   a označeného   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline   (8.   júl 1998), ktorými mali byť porušené práva sťažovateľky, a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (2. október 2002) je možné konštatovať, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke uplynula skôr, ako bola jej sťažnosť ústavnému súdu doručená.

Pokiaľ   ide   o citované   stanovisko   sťažovateľky   k včasnosti   podania   jej   sťažnosti, ústavný súd zastáva názor, že jej argumentáciu o začatí plynutia tejto lehoty nie je možné akceptovať, pretože táto lehota sa počíta od právoplatnosti tuzemského rozhodnutia alebo vedomosti   sťažovateľa   o inom   opatrení   alebo   zásahu   tuzemského   orgánu   verejnej   moci alebo na jej roveň postavenému orgánu (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Okrem toho z pripojených listín vyplýva, že účastníci konania pred ústavným súdom nie sú identickí s účastníkmi konania pred Európskym súdom pre ľudské práva.

2. V bode 2 petitu sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že: „Konanie OÚ Tvrdošín, katastrálny odbor, ktorým označil titul nadobudnutia: „Rozhodnutie o vyvlastnení ONV č. 262/53 – Tr.-14/71, Hospodárska zmluva č. 150/90 zo dňa 12. 10. 1990 - 16/92, Potvrdenie o predaji prevádzkovej jednotky zo dňa 24. 04. 1992 - 27/92“, ktorým došlo k zápisu vlastníckych vzťahov na LV č. 78 dňa 14. 05. 1999, je v rozpore s čl. 1 Protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd   a čl.   6   Dohovoru o ľudských právach.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ho   zrušuje,   pričom   ukladá   OÚ   Tvrdošín zabezpečiť   ochranu   vlastníckeho   práva   vlastníkom   dotknutých   pozemkov   na   LV   č.   78 záznamom v prospech spoločnosti P. G. Inc., a. s., B.“

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení   základných   práv   alebo   slobôd   je   daná   iba   subsidiárne   v prípade,   ak   o tom nerozhoduje iný súd.

Na základe § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a postupov   orgánov   verejnej správy.

Zákonom 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   s účinnosťou   od   1.   januára   2002,   došlo k novelizácii § 244 OSP. Podľa novelizovaného § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ktoré zakladajú, menia alebo   zrušujú   oprávnenia   a povinnosti   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť.

Vzhľadom   na to,   že   ani na základe   prílohy   A k   § 248   ods.   3   OSP rozhodnutia katastrálneho   úradu   nie   sú   vylúčené   z možnosti   domáhať   sa   ich   preskúmania   súdom, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   nemá   právomoc   v tejto   časti   konať   o sťažnosti sťažovateľky. Keďže nedostatok právomoci ústavného súdu zaoberať sa sťažnosťou nie je možné odstrániť, rozhodol, že pokiaľ ide o bod 2 petitu, sťažnosť pre nedostatok právomoci odmieta.

Aj čo sa týka tejto časti sťažnosti, ústavný súd zastáva názor, že existuje dôvod na jej odmietnutie pre jej oneskorené podanie. Poukazuje pritom predovšetkým na deň, keď došlo k zápisu práva k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva č. 78 pre katastrálne územie Suchá Hora (14.   máj 1999),   teda   deň, keď malo dôjsť   k zásahu do   práv sťažovateľky, a v ostatnom   sa   odvoláva   v celom   rozsahu   na   dôvody   uvedené   pod   bodom   II   1   b) odôvodnenia tohto rozhodnutia.

3. V bode 3 petitu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky svojou nečinnosťou od 24. 11. 1998 do 13. 12. 2000 porušil   práva   P.   G.   Inc.,   a.   s.   podľa   čl.   6   Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach a spôsobil mu veľkú majetkovú ujmu.“

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II.   ÚS   12/01)   sa   ochrana   základnému   právu   vrátane   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   práva   označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto prípade Najvyšším súdom Slovenskej republiky) trvalo alebo ešte pretrváva. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu namietaného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už k zbytočným   prieťahom   v konaní   nedochádza,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka namietla porušenie jej práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. októbra 2002. Z obsahu   sťažnosti   a   spisu   (najmä   s prihliadnutím   na   formuláciu   návrhu   rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľka   v bode   3   petitu   jej   sťažnosti   domáha,   podľa   ktorého   bolo   jej označené   právo   porušené   „nečinnosťou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky od   24.   1.   1998   do   13.   12.   2000“)   je   zjavné, že   v čase   doručenia   sťažnosti   už tvrdené porušovanie práv sťažovateľky netrvalo.

Vec vedená na najvyššom súde pod sp. zn. M-Sž dov 1/98 bola právoplatne skončená skôr,   ako   sa   sťažovateľka   domáhala   ochrany   svojho   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   (označený   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   15.   januára   2001). U sťažovateľky preto už nepretrvával stav právnej neistoty a ňou namietané porušovanie práva zjavne skončilo skôr, než uplatnila ochranu svojho práva na ústavnom súde.

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4. V bode 4 petitu sťažovateľka   navrhuje, aby ústavný súd   nálezom vyslovil, že: „Slovenská   republika   a jej   orgány   OÚ   Dolný   Kubín,   konaním   č.   R   156-1-B/1996 zo dňa 23. 07. 1996 a OÚ Tvrdošín, konaním č. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 zo dňa

27. 05. 1997, rovnako Krajský súd Žilina č. 10 S 58/97 zo dňa 29. 05. 1998 a Najvyšší súd Slovenskej republiky č. M-sž dov. 1/98 zo dňa 13. 12. 2000 v konaniach porušili čl. 6 a 13 Dohovoru o ľudských právach. Podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru, spôsobili ujmu na ušlom zisku spoločnosti P. G. Inc., a. s. v sume 18 039 959 515,- Sk“.

Porovnaním znenia tohto bodu petitu s predchádzajúcimi tromi bodmi je zrejmé, že sa do značnej miery obsahovo prekrývajú, a ústavný súd sa už namietaným porušením práv sťažovateľky vo vzťahu k označeným konaniam, ktoré vyústili do rozhodnutí okresného úradu, krajského súdu a najvyššieho súdu, v odôvodnení tohto rozhodnutia vysporiadal.

Vzhľadom   na   to   sa   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zaoberať   iba   tvrdeným porušením čl. 6 a čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo podľa sťažovateľky dôjsť konaním „Slovenskej   republiky   OÚ   Dolný   Kubín“   č.   R   156-1-B/1996   zo   dňa   23.   7.   1996. Z fotokópie tohto rozhodnutia aj z obsahu spisu vyplýva, že v skutočnosti ide o konanie a rozhodnutie bývalého Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne, ktoré sťažovateľka napadla opravným prostriedkom podľa § 250l OSP na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Uvedený súd rozsudkom sp. zn. 23 S 289/96 z 29. novembra 1996 napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mala na ochranu svojich práv k dispozícii účinný právny   prostriedok   nápravy   v rámci   piatej   časti   tretej   hlavy   OSP   (rozhodovania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov), ktorý aj využila, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol v jej prospech.

Keďže právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je daná len vtedy, ak o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd,   dospel   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti k názoru, že ju treba so zreteľom na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. a § 49 zákona o ústavnom súde) odmietnuť pre nedostatok jeho právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jej priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002