znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 95/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s. r. o., Búdkova cesta 22, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jána Vajdu, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 21 Cb 78/2004 z 24. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 75/2012 z 11. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2013 elektronickým podaním a 20. decembra 2013 poštou doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s. r. o., Búdkova cesta 22, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jána Vajdu, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   21 Cb 78/2004   z   24.   apríla   2012   a rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cob 75/2012 z 11. septembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 Cb 78/2004 z   24.   apríla   2012   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Cob   75/2012 z 11. septembra   2013   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   obchodnej   spoločnosti   STATIC STUDIO,   s.   r.   o.,   Levočská   69,   Prešov   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   sumu   1 178,39   € s príslušenstvom.   Predmetom   súdneho   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 21 Cb   78/2004   bolo   rozhodovanie   o   návrhu   žalobkyne,   ktorým   sa   domáhala   proti sťažovateľovi zaplatenia ceny diela vyplývajúcej zo zmluvy o dielo č. 00-08-01 (celkom v sume 2 356,77 € s príslušenstvom, pozn.), ktorú s ním ako objednávateľom uzatvorila písomne 9. augusta 2000.

Sťažovateľ uviedol, že „súd prvého stupňa žalobe čiastočne vyhovel a odvolací súd rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Avšak   ani   súd   prvého   stupňa   ani   odvolací   súd neodôvodnili, prečo je priznanie 50 % uplatnenej pohľadávky správne. Nie je zrejmé, akými úvahami sa súdy pri takomto rozhodnutí spravovali. Súd prvého stupňa dokázal len tvrdiť, že obe strany sa nachádzajú v stave dôkaznej núdze. Takéto odôvodnenie je nedostatočné a podčiarkuje nesprávnosť právneho posúdenia veci. Dôkaznú núdzu navrhovateľa/žalobcu preniesli konajúce súdy aj na odporcu/žalovaného, teda postupovali v rozpore so zásadami občianskeho   súdneho   konania   a   odporcovi/žalovanému   odňali   možnosť   konať   pred súdom.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu „obsahujú odôvodnenia, ktoré sú zmätočné a v rozpore so zákonom, keďže nespĺňajú ani základné zákonné požiadavky. Vzhľadom na to Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob/75/2012-141   zo   dňa   11.   09.   2013   a   Rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn. 21 Cb/78/2004-122 zo dňa 24.   04.   2012 porušujú základné práva našej spoločnosti   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 Cb 78/2004 z 24. apríla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Cob 75/2012 z 11. septembra 2013 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované rozsudky okresného súdu a krajského súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná mu úhradu trov konania.

Sťažovateľ súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie   a   odložil   vykonateľnosť napadnutého právoplatného Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob/75/2012-141 zo dňa 11. 09. 2013 a Rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 21 Cb/78/2004-122 zo dňa 24. 04. 2012“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 Cb 78/2004 z 24. apríla 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 21 Cb 78/2004 z 24.   apríla   2012   v   časti,   v   ktorej   ho   okresný   súd   zaviazal   zaplatiť   žalobkyni   sumu 1 178,39 €   s   príslušenstvom   ako   doplatenie   ceny   diela   (vykonanie   stavebných   prác   na rodinnom dome sťažovateľa) na základe zmluvy o dielo z 9. augusta 2000.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   prvej   vety   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Cob 75/2012 z 11. septembra 2013

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal   sťažovateľ   21.   novembra   2013   dovolanie,   o   ktorom   do   dňa   doručenia   sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd nerozhodol.

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   taktiež   vychádzal   z   princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (21. novembra 2013)   ešte   predtým,   ako   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti   vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014