znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 95/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. C., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., B., ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Fondu   národného   majetku   Slovenskej   republiky,   B.,   spočívajúcim v odstúpení od zmluvy o predaji podniku č.... z 1. novembra 1995 a postupom V., a. s., B., spočívajúcim v odpísaní finančných prostriedkov v sume 47 077 361 Sk z bežného účtu č.  ...   vedeného   v tejto   banke   v   období   od   septembra   1996   do   novembra   1997,   ako   aj porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   uzneseniami Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 42 Cb 200/2008 z 13. januára 2008 a zo 6. júla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. C., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. V. C., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Fondu národného majetku Slovenskej republiky, B. (ďalej len „FNM“), spočívajúcim v odstúpení od zmluvy o predaji podniku č.... z 1. novembra   1995   a postupom   V.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „...“),   spočívajúcim   v odpísaní finančných prostriedkov v sume 47 077 361 Sk z bežného účtu č. 220 67 47 432 vedeného v tejto banke v období od septembra 1996 do novembra 1997, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy uzneseniami Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 42 Cb 200/2008 z 13. januára 2008, a zo 6. júla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zmluvou o predaji podniku č.... z 1. novembra 1995 (ďalej len „zmluva o predaji podniku“) „odkúpil (privatizoval) od odporcu II/ (FNM, pozn.) podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby štátny podnik K., š. p. R. Ku odkúpeniu podniku došlo tak, že Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR vypísalo podmienky privatizácie tohto štátneho podniku. Samotnú   privatizáciu uskutočňoval odporca II/.   Podľa   čl.   II   Zmluvy o   predaji   podniku predmetom zmluvy bol prevod vlastníckeho práva k veciam, prevod iných práv, záväzkov a iných majetkových hodnôt, ktoré slúžili, alebo vzhľadom na svoju povahu mali slúžiť k prevádzkovaniu   podniku   K.,   š.   p.   R.,   a   to   podľa   stavu,   ktorý   je   zachytený   v   evidencii uvedeného podniku ku dňu účinnosti tejto zmluvy. Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného   majetku   SR   odovzdalo   záujemcom   o privatizáciu   podklady   o podniku   K.,   z ktorých vyplývalo, že hodnota podniku K. činí 225 137 000,- Sk...“.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   uviedol,   že „na   základe   podkladov   z   MSPNM   SR o hodnote podniku K. som uzatvoril so S., a. s. B. prísľub úveru v prípade, ak uspejem vo výberovom   konaní   a   odporca   II/   mi   odpredá   podnik   v   rámci   veľkej   privatizácie.   Pred podpisom   zmluvy   o   privatizácii   nebola   žiadna   fyzická   kontrola   stavu   odpredávaného podniku. Podľa čl. II/3 zmluvy o predaji podniku sa priamo uvádza, že v prílohách, ktoré sú súčasťou zmluvy, je zachytený stav majetku ku dňu 31. 7. 1995 a slúžia ako podklad pre definitívne upresnenie majetku podniku ku dňu účinnosti tejto zmluvy v zápisnici o prevzatí veci a jej dodatku. Čiže priamo v zmluve sa uvádza, že táto nezachytáva skutočný stav majetku ku dňu prechodu vlastníctva. Spomedzi viacerých záujemcom o odpredaj podniku som   predložil   najlepšie   podmienky   a odporca   II/   mi   podnik   odpredal   vyššie   uvedenou zmluvou. Až po podpise zmluvy došlo ku odovzdaniu podniku a v tej súvislosti aj ku fyzickej kontrole jeho stavu. Na fyzickej kontrole odovzdania stavu podniku som sa zúčastnil ja, zúčastnili sa zástupcovia Ministerstva hospodárstva SR a zúčastnila sa aj mnou privolaná audítorská   firma.   Pri   kontrole odovzdávania   podniku   audítorská   firma   konštatovala,   že hodnota   podniku   je   o cca 40   mil.   Sk   nižšia,   konkrétne   185 540 000,-   Sk.   Zástupcovia Ministerstva hospodárstva SR takto stanovenú hodnotu podniku nenamietali.

S.,   a.   s.   B.   vychádzala   z   hodnoty   podniku   uvedenej   v podkladoch   MSPNM   SR (225 137 000,- Sk) a uzavrela so mnou zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 9. 6. 1995, podľa ktorej sa zaviazala poskytnúť mi úver vo výške 35 mil. Sk na zaplatenie prvej splátky kúpnej ceny   sprivatizovaného   majetku.   Po   zistení   hodnoty   podniku   185 540 000,-   Sk   pri odovzdávaní a preberaní, Ministerstvo hospodárstva SR takto zistenú hodnotu oznámilo do Obchodného registra SR v Banskej Bystrici. Novú hodnotu podniku oznámilo obchodnému registru po 1. 11. 1995, kedy už som bol ja vlastníkom podniku a Ministerstvo hospodárstva SR nemalo túto kompetenciu. Na základe tejto novej - nižšej hodnoty podniku S., a. s. B. mi odmietla poskytnúť úver. Na základe toho som nebol schopný splatiť prvú splátku vo výške, ktorú som mal poukázať odporcovi II/ do 30 dní odo dňa uzavretia zmluvy, čiže do 30. 11. 1995. Nebol som schopný uhradiť ani ďalšie splátky a odporca II/ potom ku dňu 20. 5. 1996 od zmluvy odstúpil. Podľa čl. II/2 Zmluvy s vlastníctvom podniku prešli na mňa aj práva a záväzky súvisiace s týmto majetkom vrátane neznámych. Podnik K., š. p. mal dlhy vo výške cca 60 mil. Sk, ktoré takýmto spôsobom prešli na mňa.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza:„Po uzavretí zmluvy z 1. 11. 1995 som otvoril u odporcu I/ (V., a. s., pozn.) bežný účet č.... Odporca I/ mi bez môjho súhlasu vytvoril podúčty k tomuto účtu. Na môj otvorený účet v priebehu rokov 1996 - 97 boli pripísané platby v celkovej výške 47 077 361,- Sk. Odporca I/ uvedené finančné prostriedky previedol na podúčty, ktoré vytvoril bez môjho súhlasu. Odporca I/ tak urobil napriek tomu, že vedel, že odporca II/ listom zo dňa 20. 5. 1996 odstúpil od privatizačnej zmluvy a podľa § 349 ods. 1 ObZ odstúpením od zmluvy táto zmluva zanikla. V dôsledku zániku zmluvy odporca II/ nemal nárok, aby som za pôvodný podnik K., š. p. uhrádzal jeho dlhy vzniknuté ešte pred jeho kúpou na základe zmluvy zo dňa 1. 11. 1995. Odporca I/ však finančné prostriedky, ktoré prišli na môj účet previedol na podúčty   a   plnil   nimi   záväzky   podniku   K.   vzniknuté   ešte   pred   jeho   privatizáciou. Poznamenávam, že oznámenie o odstúpení zmluvy od odporcu II/ som neobdržal, pretože ho zaslal na nesprávnu adresu. Napriek tomu už dňa 20. 5. 1996 odporca II/ poveril S., ktorá obsadila podnik K. a jednoducho mi zabránila vstup do podniku. Odporca II/ na jednej strane   odstúpil   od   privatizačnej   zmluvy,   ale   na   druhej   strane   ponechal   na   mne   všetky záväzky podniku K., š. p. pochádzajúce z doby pred privatizáciou. Ich celková hodnota je v súčasnosti cca 100 mil. Sk. Na ich základe sa vedú proti mne viaceré exekučné konania, prišiel som o všetok svoj majetok a v súčasnosti som na úrovni bezdomovca.“

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedenou pod sp. zn. 33 Cb 7/98 sa sťažovateľ domáhal   proti   FNM   vyslovenia   určenia   platnosti   zmluvy   o   predaji   podniku.   V   tejto súvislosti uviedol, že „v konaní som nemal úspech, súd moju žalobu zamietol na základe konštatovania,   že   som   nemal   naliehavý   právny   záujem   na   určení   predmetu   žaloby. Krajský súd   v   Banskej   Bystrici   vyhlásil   na   mňa   ako   živnostníka   konkurzné   konania sp. zn. 25 K 31/2005   zo   dňa   7.   9.   2005,   ktoré   skončilo   v   novembri   2010   tak,   že   bol rozpredaný celý môj majetok.“.

Sťažovateľ sa následne žalobou podanou okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   42 Cb 200/2008   domáhal   proti   V.,   a.   s.   (ďalej   aj   „žalovaný“),   zaplatenia   sumy 1 562 682,10 € s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovaný „mi túto sumu strhol z môjho bankového účtu bez môjho súhlasu a použil ju na úhradu pohľadávok iných veriteľov, ktorých pohľadávky sa vzťahovali voči podniku K., š. p. a to z doby ešte pred jeho privatizáciou.   Súd   som   požiadal   o   oslobodenie   od   súdneho   poplatku,   pretože   som jednoducho nemal na zaplatenie súdneho poplatku v sume 33 193,91 € podľa položky 2a prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Súd mojej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku nevyhovel s odôvodnením, že by išlo o prenášanie obchodno-záväzkového rizika na štát, ktorý by tým, že by priznal oslobodenie od súdnych poplatkov, znášal sám následky   rizika   obchodno   záväzkových   vzťahov   a   podnikateľskej   činnosti.   Na   základe rozhodnutia   o   nepriznaní   mi   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   súd   konanie   zastavil uznesením   zo   dňa   6.   7.   2009.   Aj   keď   som   súdu   už   v   žalobe   oznámil   svoju   adresu na doručovanie: B., V. C., napriek tomu súd doručoval uznesenie na nesprávnu adresu, nerešpektujúcu adresu uvedenú v žalobe, a uznesenie mi nebolo doručené. Takto došlo ku náhradnému doručeniu a ku vyznačeniu právoplatnosti uznesenia o zastavení konania dňom 21. 8. 2009. O zastavení konania som sa dozvedel až dňa 11. 5. 2011, kedy som sa dostavil do súdnej kancelárie, aby som si preštudoval spis a tam som si krátkou cestou prevzal rozhodnutie o zastavení konania.“.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho „právo na ochranu vlastníctva bolo porušené postupom odporcu II/, keď bez právneho dôvodu odstúpil od kúpnej zmluvy zo dňa 1. 11. 1995“.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa sťažovateľa došlo tým, že „súd mi nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 138 OSP...   Ako uvádzam   vyššie,   viedlo sa proti mne   konkurzné konanie na   Krajskom   súde v Banskej Bystrici a už samotné toto konkurzné konanie preukazovalo moju bezmajetnosť. Vedú sa proti mne exekučné konania v celkovej výške cca 100 mil. Sk. Nie som schopný zaplatiť súdny poplatok a spĺňam podmienky § 138 ods. 1 OSP na oslobodenie od súdneho poplatku. Odporca III/ ma však napriek tomu neoslobodil od súdneho poplatku a konanie o mojej   žalobe   zastavil.   Ku   porušeniu   mojich   ústavných   práv   došlo   postupom   všetkých odporcov, ako uvádzam vyššie a rozhodnutím odporcu III/ o nepriznaní mi oslobodenia od súdnych poplatkov a o zastavení konania.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky bolo narušené odstúpením odporcu II/ od zmluvy o predaji podniku č.... zo dňa 1. 11. 1995 a odpísaním finančných prostriedkov v sume 47 077 361,- Sk z bežného účtu č.... vedeného u odporcu I/ v období od septembra 1996 do novembra 1997 bez súhlasu sťažovateľa.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR bolo   porušené   rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   13.   1.   2008 sp. zn. 42 Cb 200/2008   o   nepriznaní   sťažovateľovi   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov a zastavením konania 42 Cb 200/2008 zo dňa 6. 7. 2009.

Ústavný   súd   ruší   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   13.   1.   2008 sp. zn. 42 Cb 200/2008 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, ako aj uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 6. 7. 2009 sp. zn. 42 Cb 200/2008 o zastavení konania a nariaďuje Okresnému súdu Bratislava II v konaní ďalej pokračovať.

Odporcovia I/ - III/ sú povinní zaplatiť sťažovateľovi 30 000 000,- € so zákonnými úrokmi od 1. 6. 1996 do zaplatenia ako primerané finančné zadosťučinenie.“

V podaní z 19.   septembra 2011 sťažovateľ v súvislosti   s v sťažnosti   uplatneným návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia špecifikoval škody, „ktoré utrpel protiprávnym postupom odporcov“, a na tomto základe rozšíril petit o uplatňované úroky z omeškania a sankcie za obdobie od 6. septembra 1996 do 1. januára 2011 „17,6 %, celkovo v sume 115 998 610,- Sk“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa základných práv a slobôd len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje   iný   (všeobecný)   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie a rozhodovanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, II. ÚS 130/02, IV. ÚS 115/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy došlo postupom FNM spočívajúcim v odstúpení od zmluvy o predaji podniku a postupom V., a. s., odpísaním finančných prostriedkov v sume 47 077 361 Sk z bežného účtu č.... vedeného v tejto banke bez jeho súhlasu.

Takto formulované namietanie porušenia základného práva zakladá dôvod (možnosť) na   podanie   žaloby   na   príslušnom   všeobecnom   súde   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy. Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ túto možnosť aj využil, keď sa na základe svojej žaloby v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 33 Cb 7/98 domáhal   proti   FNM   určenia   platnosti   kúpnej   zmluvy   (toto   konanie   bolo   právoplatne skončené   21.   augusta   2004,   pozn.)   a keď   sa   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 42 Cb 200/2008 na základe svojej žaloby domáhal proti V., a. s., zaplatenia sumy 47 077 361 Sk s príslušenstvom. V nadväznosti na tieto skutočnosti ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry považoval za potrebné zdôrazniť, že ak má sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť (III. ÚS 168/04).

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z   uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   ďalej domáha vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v sťažnosti sťažovateľ uvádza čl. 46 ústavy, z povahy veci ale vyplýva, že ide o základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.),   ku   ktorému   malo   dôjsť   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   42   Cb   200/2008 z 13. januára   2008   (okresný   súd   týmto   uznesením   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie od súdnych poplatkov) a uznesením sp. zn. 42 Cb 200/2008 zo 6. júla 2009, ktorým tento súd konanie vo veci sťažovateľa zastavil.

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že „aj keď som súdu už v žalobe oznámil svoju   adresu   na   doručovanie:   B.,   V.   C.,   napriek   tomu   súd   doručoval   uznesenie   na nesprávnu   adresu,   nerešpektujúcu   adresu   uvedenú   v žalobe,   a   uznesenie   mi   nebolo doručené. Takto došlo ku náhradnému doručeniu a ku vyznačeniu právoplatnosti uznesenia o zastavení konania dňom 21. 8. 2009. O zastavení konania som sa dozvedel až dňa 11. 5. 2011, kedy som sa dostavil do súdnej kancelárie, aby som si preštudoval spis a tam som si krátkou cestou prevzal rozhodnutie o zastavení konania.“.

Ústavný súd v nadväznosti   na uvedené námietky sťažovateľa zdôraznil, že právo každého účastníka konania na doručenie rozhodnutia všeobecného súdu právne relevantným spôsobom je nepochybne súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Pre účely preskúmania námietok sťažovateľa si ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 42 Cb 200/2008, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Žalobou doručenou okresnému súdu 18. decembra 2007 sa sťažovateľ domáhal proti V., a. s., zaplatenia sumy 47 077 361 Sk s príslušenstvom z dôvodu vyplatenia zostatku bežného účtu sťažovateľa vedeného žalovaným.

Zo spisu vyplýva, že už v žalobe sťažovateľ z dôvodu trvalého nezdržiavania sa v mieste   podnikania   zapísaného   v živnostenskom   registri   požiadal   okresný   súd o doručovanie písomností v konaní na adresu jeho manželky V. C., B. (ďalej aj „adresa pre doručovanie“).

Okresný súd 9. septembra 2008 doručil sťažovateľovi na adresu pre doručovanie výzvu na zaplatenie súdneho poplatku.

Sťažovateľ   v   žiadosti   z 18. septembra   2008   (okresnému   súdu   doručenej 19. septembra   2008)   požiadal   okresný   súd   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Dňa 31. októbra   2008   na   základe   predchádzajúcej   výzvy   okresného   súdu   sťažovateľ predložil   listinné   dôkazy   týkajúce   sa   jeho   majetkových   pomerov.   V   uvedenom   podaní z 30. októbra 2008 sťažovateľ opäť uviedol adresu pre doručovanie, t. j. V. C., B.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   42   Cb   200/2008   z   13.   januára   2008   nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré doručoval sťažovateľovi na adresu pre   doručovanie.   V   odbernej   lehote   si   sťažovateľ   označené   uznesenie   okresného   súdu neprevzal; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2009.

Následne okresný súd doručil sťažovateľovi na adresu pre doručovanie výzvu na zaplatenie súdneho poplatku s poučením, že ak nebude súdny poplatok zaplatený, okresný súd konanie zastaví; sťažovateľ si prevzal výzvu 14. apríla 2009.

Z   dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   okresný   súd   uznesením sp. zn. 42 Cb 200/2008   zo   6.   júla   2009   konanie   o   zaplatenie   sumy   1   562   682,10   € s príslušenstvom   zastavil.   Sťažovateľ   si   na   adrese   pre   doručovanie   označené   uznesenie v odbernej   lehote   neprevzal.   Na   tomto   základe   uznesenie   okresného   súdu   o   zastavení konania nadobudlo právoplatnosť 21. augusta 2009.

Dňa 11. mája 2011 sťažovateľ osobne nazrel do spisu (č. l. 96) a prevzal si obidve namietané uznesenia.

Ústavný   súd   v súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   požiadal   aj predsedníčku   okresného   súdu   o vyjadrenie   k sťažnosti.   Predsedníčka   okresného   súdu   sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 3060/2012 z 1. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedla:

«Návrh   bol   súdu   doručený   dňa   18.   12.   2007,   pôvodne   vedený   pod sp. zn. 33 Rob/2984/2007, v ktorom oddelení bol len dozorujúcim sudcom JUDr. P. Š. Veci z registra Rob však vybavuje vyšší súdny úradník na základe poverenia a ktorý vydáva v zmysle zákona a rozvrhu práce platobné rozkazy.

Nakoľko   vyššia   súdna   úradníčka   doručovala   písomnosti   na   adresu   uvedenú   v žalobe /Ing. V. C., R. /, písomnosť sa súdu vrátila s poznámkou doručovateľa „adresát neznámy“. Z tohto dôvodu bola vec dňa 16. 07. 2008 prevedená do obchodného registra Cb bez vydania platobného rozkazu a bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi tunajšieho súdu JUDr. M. Š., pod sp. zn 42 Cb 200/2008. Následne súd v registri Cb už doručoval písomnosti na adresu uvedenú v žalobe pre doručovanie.

Na túto adresu bola doručená aj výzva vzor 4a na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu vo výške 1.000.000,- Sk. Výzva bola prevzatá dňa 09. 09. 2008. Dňa 19. 9. 2008 požiadal   žalobca   (č.   l.   65   v   spise)   o   odpustenie   súdneho   poplatku   a   namietal,   že   bol zmenený pôvodný sudca.

Vec   teda   nebola   odňatá   zákonnému   sudcovi   ako   namieta   vo   svojej   sťažnosti sťažovateľ, nakoľko dovtedy (do 16.07.2008) nebola žiadnemu sudcovi ani pridelená, preto súd na túto námietku neprihliadal.

Súd   vyzval   sťažovateľa   (žalobcu)   výzvou   zo   dňa   23.   09.   2008,   ktorá   mu   bola doručená dňa 17. 10. 2008 na doplnenie listinných dokladov preukazujúcich odôvodnenosť oslobodenia od súdnych poplatkov a uviedol, ktoré listinné doklad má sťažovateľ (žalobca) predložiť.

Písomným podaním zo dňa 31. 10. 2008 sťažovateľ (žalobca) na základe výzvy súdu zaslal   listinné   doklady.   Následne   si   súd   vyžiadal   z   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici uznesenie o vyhlásení konkurzu na sťažovateľa (žalobcu) a požiadal o stanovisko, v akom štádiu sa konanie nachádza.

Súd uznesením č. k. 42 Cb/20/2008 - 83 zo dňa 13. 01. 2008 rozhodol o nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Uznesenie   bolo   doručované   na   adresu   uvedenú sťažovateľom (žalobcom) v žalobe. Uznesenie bolo doručené uložením na pošte v súlade s § 47 ods. 2 O. s. p. (č. l. 86 v spise). Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 03. 2009. Následne súd opätovne vyzval sťažovateľa (žalobcu) výzvou vzorom 4a na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu. Výzva bola doručená riadne na adresu uvedenú v žalobe (V. C., B.) dňa 14. 04. 2009, vo výzve bola daná lehota 10 dní od doručenia na zaplatenie súdneho poplatku. Nakoľko súdny poplatok v súdom stanovenej lehote zaplatený nebol, súd konanie v súlade s § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. zastavil.

Uznesenie o zastavení konania bolo opätovne doručované na adresu, ktorú si určil sťažovateľ (žalobca) v žalobe. Zásielka sa vrátila súdu ako neprevzatá v odbernej lehote (č. l. 93 v spise). Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi (žalobcovi) v súlade s § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 08. 2009.

Podľa názoru Okresného súdu Bratislava II základné právo sťažovateľa (žalobcu) na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   SR   rozhodnutím   Okresného   súdu Bratislava   II   zo   dňa   13.   01.   2008   sp.   zn.   42   Cb   200/2008   o   nepriznaní   sťažovateľovi oslobodenia od súdnych poplatkov a zastavení konania 42 Cb 200/2008 zo dňa 06. 07. 2009 porušené nebolo. Sťažovateľovi (žalobcovi) boli všetky písomnosti, ako aj rozhodnutia súdu doručované na adresu, ktorú si sám uviedol v žalobe ako adresu jeho manželky, to že si sťažovateľ (žalobca) neprevzal zásielku v lehote 21 dní od uloženia zásielky na pošte (pri zastavení konania, ako aj pri nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov) nie je chybou súdu.»

Z citovaného vyplýva, že predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla v podstate rovnaké skutočnosti, aké ústavný súd zistil z vyžiadaného súdneho spisu.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo zistení ústavného súdu teda vyplýva, že namietané uznesenie okresného súdu sp. zn.   42 Cb 200/2008   z   13.   januára   2008,   ktorým   tento   súd   nepriznal   sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2009, a tiež to, že ďalšie   namietané   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   42   Cb   200/2008   zo   6.   júla   2009 o zastavení konania proti žalovanému o zaplatenie sumy 1 562 682,10 € s príslušenstvom nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2009. Sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 13. júla 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

V okolnostiach posudzovanej veci neobstojí obrana sťažovateľa založená na tvrdení, že obe namietané uznesenia okresného súdu v predmetnej veci si prevzal až v deň nazretia do spisu, t. j. 11. mája 2011. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na svoje zistenie, že všetky písomnosti, a teda aj namietané uznesenia okresného súdu boli sťažovateľovi   doručované   na adresu   pre   doručovanie,   ktorú   sám   v žalobe a následne   aj v podaní   z 30.   októbra   2008   adresovanom   okresnému   súdu   uviedol.   Navyše,   zo   zistení ústavného   súdu   vyplýva,   že   výzvu   okresného   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku s poučením,   že   ak   nebude   súdny   poplatok   zaplatený,   okresný   súd   konanie   zastaví,   si sťažovateľ na adrese pre doručovanie riadne prevzal 14. apríla 2009, pričom z tejto výzvy musel mať vedomosť o tom, že ho okresný súd svojím uznesením neoslobodil od súdnych poplatkov, ako aj o právnom dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku. Za daných okolností vyhodnotil ústavný súd obranu sťažovateľa za účelovú a na tomto základe konštatoval, že okresný   súd   právne   relevantným   spôsobom   (aplikujúc   postup   podľa   §   47   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, pozn.) vyznačil právoplatnosť oboch namietaných uznesení (5. marca 2009, resp. a 21. augusta 2009).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012