znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 95/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. M. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod. sp. zn. 2 C 84/2006, za účasti Okresného súdu Kežmarok, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Kežmarok   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 C   84/2006 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Kežmarok p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 84/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom osemsto eur), ktoré jej j e   Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Kežmarok j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. Š. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. H., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 10. januára 2011 doručená sťažnosť Ing. M. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. H., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na   prerokovanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 84/2006.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn. 2 C 84/2006 vedené občianskoprávne konanie v právnej veci žalobkyne E. K. (ďalej len „žalobkyňa) proti sťažovateľke o vrátenie vzájomného plnenia po odstúpení od zmluvy o zhotovení dvojlôžka v sume 9 200 Sk (305,40 €). Návrh na začatie konania bol Okresnému súdu Poprad doručený 3. novembra 2005 a bola mu pridelená sp. zn. 10 C 95/2005. Sťažovateľka podaním zo 14. júna 2006 vzniesla námietku zaujatosti proti všetkým sudcom Okresného súdu Poprad a zároveň požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd Poprad nariadil vo veci pojednávanie na 19. jún 2006, ktoré vzhľadom na vznesenú   námietku   zaujatosti   odročil   na   neurčito   s tým,   že   vec   bude   po   vyjadrení   sa konajúcej sudkyne a ostatných sudcov Okresného súdu Poprad predložená na rozhodnutie Krajskému   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Dňa   24. augusta   2006   bol   spis doručený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti; krajský súd o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol uznesením z 28. augusta 2006 tak, že vylúčil z prerokovania veci   všetkých   sudcov   Okresného   súdu   Poprad   a   prikázal   vec   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie okresnému súdu. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. októbra 2006; spis bol okresnému súdu predložený 24. októbra 2006. Po doručení spisu okresnému súdu bola vec pridelená sudkyni JUDr. I. J. a konanie sa vedie pod sp. zn. 2 C 84/2006.

Okresný súd prvýkrát nariadil pojednávanie vo veci na 11. apríl 2007, na ktorom vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a svedkov a pojednávanie odročil na 30. apríl 2007, ktoré odročil na účely nariadenia znaleckého dokazovania. Rozhodnutie o ustanovení znalca   nadobudlo   právoplatnosť   21.   augusta   2007.   Po   doručení   znaleckého   posudku okresnému súdu (1. apríla 2008) a účastníkom konania (v rozpätí od l6. mája do 20. mája 2008) bolo nariadené pojednávanie na 17. február 2009, na ktorom sa uskutočnili výsluchy účastníkov   a   znalkyne.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   27.   február   2009   pre   účely preštudovania znaleckého posudku. Pojednávanie konané 27. februára 2009 bolo odročené na   30.   marec   2009;   na   tomto   pojednávaní   okresný   súd   vyhodnotil   doterajšie   výsledky dokazovania   a   vec   bola   odročená   na   17.   apríl   2009   na   účely   vyhlásenia   rozsudku. Sťažovateľka v tej súvislosti poukazuje na to, že „… V predmetnej právnej veci bol 1-krát vynesený rozsudok Okresného súdu Kežmarok č. k. 2 C 84/2006-176 po necelých 3 rokoch (17. 4. 2009), pričom nedošlo k jeho vyhotoveniu a doručeniu v zákonnej trojtýždňovej lehote   od   odročenia   pojednávania   na   vyhlásenie   rozsudku   v   zmysle   §   156   ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   v   platnom   znení.   Vzhľadom   na   dĺžku   trvania   sporu a dokonca ďalší zbytočný prieťah vo vyhotovovaní meritórneho rozhodnutia som dňa 27. 4. 2009   podala   sťažnosť   u   predsedu   Okresného   súdu   Kežmarok,   ktorú   vyhodnotil   ako dôvodnú.“.

Proti rozhodnutiu okresného súdu zo 17. apríla 2009 podala sťažovateľka odvolanie (6.   mája 2009),   o   ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením   z   15.   októbra   2009   tak,   že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie krajského   súdu   bolo   účastníkom   konania   doručené   13.   novembra   2009.   Krajský   súd v zrušujúcom   uznesení   nariadil   okresnému súdu   vyzvať žalobkyňu na upresnenie petitu a podľa takejto úpravy ďalej konať a vo veci rozhodnúť.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „... od 13. 11. 2009 do súčasnosti nebol v danej   právnej   veci   vykonaný   žiadny   úkon   v   zmysle   právneho   názoru   Krajského   súdu v Prešove vysloveného v závere zrušujúceho uznesenia, už viac ako rok je Okresný súd Kežmarok vo veci opätovne nečinný, samotný spor trvá viac ako 5 rokov, z toho viac ako 4 roky na Okresnom súde Kežmarok, dochádza teda k opätovným zbytočným prieťahom v konaní a dôvodná sťažnosť na Okresnom súde Kežmarok neviedla k zabráneniu vznikania ďalších prieťahov v konaní, musím vo veci podať túto ústavnú sťažnosť.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Základné   právo   sťažovateľky   Ing.   M.   Š.,   bytom   K.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 84/2006 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Kežmarok v právnej veci sp. zn. 2 C 84/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke Ing. M. Š., bytom K., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- eur (slovom dvetisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Kežmarok je povinný uhradiť sťažovateľke Ing. M. Š., bytom K. trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 eura (slovom dvestošesťdesiatjeden eur osemdesiatdva eurocentov) na účet právneho zástupcu JUDr. J. H., Advokátska kancelária so sídlom P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje tým, „že zbytočne dlho trvajúce nesprávne vedené konanie a chodenie po súdoch je ujmou samou o sebe. Navyše má neželané následky spočívajúce v právnej neistote účastníkov konania spôsobenej neúmerne dlhou dobou rozhodovania súdu, ktorá sa nepriaznivo odrazila na mojom psychickom stave a celkove na zdraví...“.

Súčasťou podania právneho zástupcu sťažovateľky bolo aj vyčíslenie trov právneho zastúpenia. Právny zástupca ich vyčíslil sumou 261,82 €.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 95/2011-15 zo 17. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu pod sp. zn. 1 Spr.O 168/2011 z 24. februára 2011   bolo   ústavnému   doručené   28.   februára   2011,   ktoré   doplnil   prípisom   pod   sp.   zn. 1 Spr.O z 11. apríla 2011; vo vyjadrení z 24. februára 2011 najmä uviedol:

„Po dôkladnom oboznámení sa s podaním sťažovateľky som v predloženom spise zistil, že okolnosti udávané sťažovateľkou sú bohužiaľ pravdivé.

Je pravdou, že zákonná sudkyňa od uvedenej doby vo veci nekonala, pričom spis referovala až po tom, ako si vyžiadal stanovisko k celej záležitosti Ústavný súd.

Vyššie zistený stav ma vedie k vysloveniu úprimnej ľútosti. Je samozrejmosťou, že táto občiansko-právna vec bude v osobitnej pozornosti vedenia tohto súdu. Rovnako mi je ľúto,   že sa   nekonalo   aj   napriek   tomu,   že   vo   veci   bola   podaná   aj   sťažnosť,   ktorú   som vybavoval ešte dňa 1. 6. 2009.“

Vzhľadom   na   oznámenie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.1   sú   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o žalobe   vo   veci „vrátenia   vzájomného   plnenia   po   odstúpení   od   zmluvy   o   zhotovení dvojlôžka   v   sume   9 200   Sk“.   Ústavný   súd   z   obsahu   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľky a okresného   súdu   a   nimi   predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín   nezistil   žiadnu skutočnosť   svedčiacu   o   právnej   zložitosti   veci,   a   tiež   po   skutkovej   stránke   nemožno konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo zložitejšiu, vyžadujúcu si vykonanie obsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   by mohlo spôsobiť predĺženie konania a ospravedlniť aspoň čiastočne jeho doterajšiu dĺžku.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne a súčinnostné;   sťažovateľka   reagovala   včas   na   výzvy   okresného   súdu,   zúčastňovala   sa jednotlivých   pojednávaní, označovala dôkazy   na preukazovanie   svojich   tvrdení   a počas celej   doby   konania   bola   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   V   správaní sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by bolo možné pripísať na jej ťarchu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Ústavný   súd   hodnotil   postup okresného   súdu   v   namietanom   konaní   od   24.   októbra   2006,   keď   mu   bol   po predchádzajúcom   postúpení   veci   Okresným   súdom   Poprad   predložený   spis   (postup Okresného súdu Poprad v predmetnej veci sťažovateľka v petite nenamieta, pozn.).

Ústavný súd ešte pred vyhodnotením postupu okresného súdu v namietanom konaní poukázal   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v súdnom konaní môžu byť zapríčinené nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho   neefektívnou,   príp.   nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (m.   m.   II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc z obsahu spisu ústavný súd konštatoval, že v období po postúpení veci došlo v postupe okresného súdu v namietanom konaní k viacerým obdobiam aj dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu; ide najmä o obdobie od 1. apríla 2008, keď bol okresnému súdu doručený znalecký posudok, až do 17. februára 2009, keď sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, a následne v období od 13. novembra 2009, keď bolo účastníkom konania doručené zrušujúce uznesenie krajského súdu, až do podania sťažnosti ústavnému súdu,   t.   j.   do   januára   2011.   Vzhľadom   na   dôvody,   pre   ktoré   krajský   súd   uznesením z 15. októbra 2009 zrušil rozsudok okresného súdu zo 17. apríla 2009, ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v namietanom období do vydania tohto rozsudku aj ako neefektívny.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 84/2006 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   na   jednej   strane   doterajšiu   zjavne   neprimeranú   dĺžku   namietaného konania   a zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   neodôvodnenou   nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu a na druhej strane predovšetkým predmet sporu („vrátenie vzájomného plnenia po odstúpení od zmluvy o zhotovení dvojlôžka v sume 9 200 Sk“), t. j. čo bolo v stávke – „at stake“ pre sťažovateľku (obdobne pozri napr. I. ÚS 70/98, alebo IV.   ÚS   132/2010   a tam   citovanú   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva), ústavný súd dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 800 € bude v danom prípade primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   H. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu v sume 247 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011