znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 95/2010-80

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2012 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a Jána Lubyho v konaní o sťažnostiach L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 8/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 10/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom   pod   sp. zn. 5 Sžp 11/2009   a jeho   rozsudkom   z 2. júna 2009,   v konaní vedenom pod   sp. zn. 5 Sžp 24/2009   a jeho   rozsudkom   z 2. júna 2009   a v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Sžp 19/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   L.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Sžp 8/2009   a jeho   rozsudkom   z 11. júna 2009,   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 10/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod   sp. zn. 5 Sžp 11/2009   a jeho   rozsudkom   z 2. júna 2009,   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Sžp 24/2009   a jeho   rozsudkom   z 2. júna 2009   a v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Sžp 19/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudky   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Sžp 8/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 3 Sžp 10/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 11/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 24/2009   z 2. júna 2009   a   sp. zn. 3 Sžp 19/2009   zo 17. septembra 2009 z r u š u j e   a veci mu   v r a c i a   na ďalšie konania.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť L. trovy konania v sume 599,38 € (slovom päťstodeväťdesiatdeväť eur a tridsaťosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. septembra   2009   doručená   sťažnosť   L.   (ďalej   aj „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 8/2009   a   jeho   rozsudkom   z   11. júna 2009.   Sťažnosti   bola   po   doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1636/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáha   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., R., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody a starostlivosti o krajinu (ďalej len „ministerstvo“)   rozhodnutím   sp. zn. 6438/2008-2.1/KD   z 30. júna 2008   sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej   len   „minister“)   rozhodnutím   sp. zn. 130/2008-rozkl.   z 18.   augusta   2008   tak,   že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ   podal   proti   označenému   rozhodnutiu   ministra   Krajskému   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 90/2008 z 9. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku   sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom   sp. zn. 3 Sžp 8/2009   z 11. júna 2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   sp. zn. 3 Sžp 8/2009   z 11. júna 2009,   ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

2. Ústavnému súdu bola 18. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Sžp 10/2009   a   jeho   rozsudkom z 11. júna 2009.   Sťažnosti   bola   po   doručení   ústavnému   súdu   pôvodne   pridelená sp. zn. Rvp 1651/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   S.   o   povolenie   výnimky   z podmienok   ochrany   chráneného živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp. zn. 3522/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister rozhodnutím sp. zn. 112/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra krajskému súdu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom   sp. zn. 2 S 160/2008   z 10.   decembra   2008   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal.   Najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 10/2009   z 11. júna 2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   a   sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   sp. zn. 3 Sžp 10/2009   z 11. júna 2009,   ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

3.   Ústavnému súdu   bola 25.   septembra   2009   doručená   aj sťažnosť sťažovateľa   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Sžp 11/2009   a jeho   rozsudkom   z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1689/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   P.   o povolenie   výnimky   z podmienok   ochrany   chráneného živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp. zn. 3537/2008-2.1/KD z 22. apríla   2008   sťažovateľovi   nepriznalo   postavenie   účastníka   konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister   rozhodnutím   sp. zn. 87/2008-rozkl.   z 26. júna 2008   tak,   že   rozklad   sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra krajskému súdu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom   sp. zn. 2 S 150/2008   z 10.   decembra   2008   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal.   Najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 11/2009   z 2. júna 2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   a   sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   sp. zn. 5 Sžp 11/2009   z   2. júna 2009,   ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

4. Ústavnému   súdu   bola 30.   septembra   2009 doručená   tiež   sťažnosť   sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Sžp 24/2009   a jeho   rozsudkom z 2. júna 2009.   Sťažnosti   bola   po   doručení   ústavnému   súdu   pôvodne   pridelená sp. zn. Rvp 1721/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti U. o povolenie výnimky na spracovania kalamity v... na území Chránenej   krajinnej   oblasti   H.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp. zn. 6170/2008-2.1/KD zo 4. júna 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister rozhodnutím   sp. zn. 120/2008-rozkl.   z 18.   augusta   2008   tak,   že   rozklad   sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra krajskému súdu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 S 174/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom   sp. zn. 5 Sžp 24/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   sp. zn. 5 Sžp 24/2009   z   2. júna 2009,   ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

5. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 napokon doručená sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Sžp 19/2009   a jeho   rozsudkom zo 17. septembra   2009.   Sťažnosti   bola   po   doručení   ústavnému   súdu   pôvodne   pridelená sp. zn. Rvp 1835/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   S.   o   povolenie   výnimky   z podmienok   ochrany   chráneného živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp. zn. 3460/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister rozhodnutím sp. zn. 108/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra krajskému súdu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 S 163/2008 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom   sp. zn. 3 Sžp 19/2009 zo 17. septembra 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 19/2009 zo 17. septembra 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

Na   podporu   názoru,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 8/2009   a jeho   rozsudkom   z   11. júna 2009,   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 10/2009   a jeho   rozsudkom   z 11. júna 2009,   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 11/2009   a jeho   rozsudkom   z 2. júna 2009,   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 24/2009   a jeho   rozsudkom   z 2. júna 2009   a v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 19/2009   a jeho   rozsudkom   zo   17.   septembra   2009   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   sťažovateľ   vo   všetkých   uvedených   sťažnostiach   argumentuje   identicky,   keď popri   poukazovaní   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   princípu   právnej istoty v odôvodneniach týchto sťažností zhodne uvádza najmä toto:

«Dňa   29.   6.   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou, v ktorej   vydaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   predmetom   tejto   sťažnosti.   Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008- 74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného   –   Ministerstva   životného   prostredia,   ktorým žalovaný   rozhodol   o   nepriznaní   postavenia   účastníka   správneho   konania   žalobcovi   – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom tejto   sťažnosti   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší   súd   SR   postupoval   podľa   článku   234   poslednej   vety (Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou   v   konaní   správneho   súdnictva.   Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   odlišného   postupu Najvyššieho   súdu   SR,   tak   ako   na to   poukazuje v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom   tohto   konania,   tak   odvolanie   a   podanie,   ktorým   bolo   doplnené   vo   veci 5 Sžp 41/2009.   Z   obsahu   týchto   podaní   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   tieto   sú   s   výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal   vydaniu   rozhodnutia   napadnutého   touto   sťažnosťou   a   vydanie   tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom tak, ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd uznesením prijal jeho   sťažnosti   (pôvodne   vedené   pod   sp. zn. Rvp 1636/09,   sp. zn. Rvp 1651/09, sp. zn. Rvp 1689/09, sp. zn. Rvp 1721/09 a sp. zn. Rvp 1835/09) na ďalšie konanie a vo veci samej v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho rozsudkami v týchto konaniach z 2. júna 2009, 11. júna 2009 a zo 17. septembra 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   zrušil   tieto   rozsudky,   vrátil   najvyššiemu   súdu   tieto   veci   na   ďalšie   konanie a zakázal   mu   pokračovať   v   porušovaní   jeho   práv.   Sťažovateľ   vo   všetkých   uvedených konaniach žiada tiež priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažnosti   pôvodne   vedené   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1636/09, sp. zn. Rvp 1651/09,   sp. zn. Rvp 1689/09,   sp. zn. Rvp 1721/09   a   sp. zn. Rvp 1835/09   boli uznesením   ústavného   súdu   č. k.   IV. ÚS 95/2010-15   z 11.   marca   2010   prijaté   na   ďalšie konanie a spojené na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 95/2010, pričom toto konanie bolo zároveň prerušené podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   v spojení   s § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým bol predložený   návrh   na   začatie   prejudiciálneho   konania   podľa   čl. 234   Zmluvy o založení Európskeho   spoločenstva   [(ďalej   len   „Zmluva   o založení   ES“);   v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pozn. (ďalej len „Zmluva o fungovaní EÚ“)]. riešil v konaní vedenom pod č. C-240/09 otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 95/2010. Súdny dvor v predmetnej veci vyhlásil rozsudok č. C-240/09 z 8. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok Súdneho dvora“), čím   v zmysle   § 111   ods. 2   OSP   v spojení   s § 31a   zákona   o ústavnom   súde   odpadla prekážka, pre ktorú ústavný súd konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 95/2010 prerušil.

Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila 23. marca 2011 podanie, v ktorom poukázala na rozsudok Súdneho dvora a vychádzajúc z jeho odôvodnenia vyjadrila názor, že „vo veci prejudiciálneho konania začatého na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci druhovo   identickej   ako   sú   konania,   ktoré   sa   týkajú   sťažnosti,   prijaté   Ústavným   súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie, Súdny dvor Európskej únie tak posúdil článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako súčasť komunitárneho práva a so zreteľom na to, konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a predtým pred správnymi orgánmi sa týkalo otázok upravených právom Európskej únie (Smernicou o biotopoch) a konštatoval, že je oprávnený čl. 9 ods. 3 vykladať.

Samotná   táto   skutočnosť   robí   sťažnosti,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania opodstatnenými,   keďže   sťažovateľ   v nich   poukazoval   na to,   že   bolo   povinnosťou Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   prerušiť   konanie   a obrátiť   sa   na   Súdny   dvor Európskej únie so žiadosťou o výklad práva Únie. Navyše, je potrebné zdôrazniť, že výklad práva Únie poskytnutý Súdnym dvorom Európskej únie je v rozpore so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vo svojich rozhodnutiach napadnutých sťažnosťami, ktoré sú predmetom tohto konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal.

Z výkladu, ktorý urobil Súdny dvor Európskej únie, totiž nepochybne vyplýva, že čl. 9 ods. 3   Aarhuského   dohovoru   musí   byť   základom   pri   výklade   procesných   predpisov upravujúcich konanie vo veciach ochrany prírody a krajiny v tom zmysle, že tieto majú byť vykladané vnútroštátnym súdom tak, aby umožnil takým organizáciám ako je L., napadnúť na   súde   žalobou   nezákonnosť   rozhodnutia   správneho   orgánu   vo veciach   týkajúcich   sa ochrany prírody.“.

V nadväznosti   na   to   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   navrhla,   aby   ústavný   súd v konaní   o jeho sťažnostiach   pokračoval,   pretože   prekážka,   pre   ktorú   boli   konania prerušené, odpadla.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby   sa   vyjadril,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril ku sťažnostiam.

Dňa 9. januára 2012 boli ústavnému súdu v prílohe predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu doručené vyjadrenia predsedov senátov JUDr. I. R. a JUDr. M. G.

Vo vyjadrení JUDr. I. R. sa uvádza, že «Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L.] zo dňa 08. 03. 2011 rozhodol, že „článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a prístupe   k spravodlivosti v záležitostiach   životného   prostredia   schváleného   v mene   Európskeho   spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. septembra 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby,   ktorý   bude v čo najväčšej možnej miere v súlade   tak s cieľmi   čl. 9   ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla   organizácia   na   ochranu   životného   prostredia,   ako   je   L.,   napadnúť   na   súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti životného prostredia.“.

Najvyšší súd má pochybnosti o tom, či sťažovateľ rozsudok Súdneho dvora C-240/09 správne interpretuje. Podľa názoru najvyššieho súdu Súdny dvor výklad ohľadne práva Európskej   únie   (čl. 9   ods. 3   Aarhuského   dohovoru)   uskutočnil   iba   v prvej   vete,   kde jednoznačne   stanovil,   že   nemá   priamy   účinok   v práve   Únie.   V druhej   vete   Súdny   dvor neuskutočnil výklad úniového práva, ale odporučil vnútroštátnemu súdu, aby sám zvážil (použitý pojem „prináleží vnútroštátnemu súdu“) možnosť výkladu procesných predpisov vnútroštátneho práva. Podľa názoru najvyššieho súdu, druhá veta rozsudku Súdneho dvora, vzhľadom   na   to,   že   ide   o výklad   vnútroštátneho   práva   môže   mať   účinky   iba   ex   nunc. Najvyšší   súd   v právoplatne   neskončených   veciach   vnútroštátne   právo   týmto   spôsobom vyložil...

Súdny   dvor   Európskej   únie   uviedol   v prvej   vete   výklad   čl. 9   ods. 3   Aarhuského dohovoru, z akého vychádzal i najvyšší súd, t. j. že Aarhuský dohovor nemá priamy účinok. Vzhľadom na to sa najvyšší súd domnieva,   že z rozsudku súdneho dvora EÚ C-240/09 nemožno   bez   ďalšieho   vyvodiť,   že   by   najvyšší   súd   v označených   veciach   nepoložením predbežnej otázky porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľ v označených konaniach pred najvyšším súdom položenie predbežnej otázky nežiadal. Súdny dvor v druhej vete svojho rozsudku jednoznačne uviedol, že ide o výklad vnútroštátnych procesných predpisov a nie o výklad práva Únie (t. j. č. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru).

Podanie prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru na výklad vnútroštátneho práva je neprijateľné. Najvyšší súd poukazuje na dokument súdneho dvora „Informácie o podávaní návrhov   na   začatie   prejudiciálnych   konaní   vnútroštátnymi   súdmi   (2009/C   297/01)   čl. I bod 1.

Vzhľadom   na   to,   že   išlo   o výklad   vnútroštátneho   práva,   ktorého   správnosť   bola potvrdená   rozhodnutiami   Ústavného   súdu   sp. zn. III. ÚS 341/09,   III. ÚS 359/09, III. ÚS 389/09, najvyšší súd má za to, že nepredložením predbežnej otázky základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu neporušil.“.».

Vo vyjadrení predseda senátu najvyššieho súdu JUDr. I. R. poukázal na rozdielnu judikatúru ústavného súdu a uviedol:

„Z   dôvodu   rozdielnych   rozhodnutí   III. ÚS 341/09   III. ÚS 359/09,   III. ÚS 389/09 na jednej strane a IV. ÚS 108/2010 na druhej strane Najvyšší súd SR navrhuje posúdenie možnosti prejednať vec v pléne Ústavného súdu.“

Predseda senátu najvyššieho súdu JUDr. M. G. vo svojom vyjadrení poukázal na to, že „žalobca   nevzniesol   v žalobných   bodoch   argumenty,   a to   ani   náznakom,   smerujúce k porušeniu jeho komunitárnych práv, hoci v zmysle starorímskej zásady právo prislúcha iba   bdelým   (vigilantibus   leges   sunt   scriptae).   Naopak   iniciatíva   senátu   5S   spočívajúca v kontinuálnom   vývoji   právneho   myslenia   a vyhodnocovania   poznatkov   a informácií nadobudnutých   v procese   vzdelávania   sudcu   (poznatky   členov   senátu   5S   nadobudnuté počas individuálneho vzdelávania sa v oblasti komunitárnej ochrany životného prostredia ako aj neformálnej výmeny názorov medzi sudcami aj z iných súdov na prejednávané veci s obdobnou problematikou) zákonite vyústila do pochybností, ktorých logickým dôsledkom bolo predloženie prejudiciálnych otázok Európskemu súdnemu dvoru.

Za   týchto   okolností   nemôže   Najvyšší   súd   súhlasiť   s argumentáciou   žalobcu o porušení povinnosti Najvyššieho súdu, ktorú si osvojil aj Ústavný súd. Zo znenia čl. 234 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva... za tejto situácie nevyplynulo, že by táto otázka (otázky) vyvstali počas uvedeného súdneho prieskumu, ale Najvyšší súd využil svoje oprávnenia vnútroštátneho súdu v zmysle vtedajšieho článku 10 Zmluvy o Európskej únii (princíp lojality Slovenskej republiky ako členského štátu vrátane orgánov jej súdnej moci) predložiť svoje pochybnosti o komunitárnom práve v obligatórnej forme predbežných otázok na preskúmanie kompetentnému európskemu súdu.“.

Z uvedeného vyplýva, že aj názory jednotlivých senátov najvyššieho súdu sa v týchto veciach rôznia (nie sú zhodné).

Právna zástupkyňa sťažovateľa netrvala na verejnom ústnom pojednávaní. Najvyšší súd   sa   ku   konaniu verejného pojednávania jednoznačne nevyjadril,   a preto   ústavný   súd nariadil verejné ústne pojednávanie na 12. apríl 2012.

Po   následnom   oznámení   najvyššieho   súdu,   že   netrvá   na   verejnom   ústnom pojednávaní,   ústavný   súd   termín   verejného   pojednávania   zrušil   a vo   veci   ďalej   konal na neverejnom zasadnutí, keďže dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   (m. m.   II. ÚS 71/97).   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   pri   posudzovaní sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.

Podľa čl. 47 ods. 1 Charty základných práv EÚ [ďalej len „charta“; (Právo na účinný prostriedok   nápravy   a na   spravodlivý   proces)]   každý,   koho   práva   a slobody   zaručené právom EÚ sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry EÚ, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo EÚ. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú   zásady   a podporujú   ich   uplatňovanie   v súlade   so   svojimi   príslušnými právomocami   a pri   zachovaní   obmedzení   právomocí   EÚ,   ktoré   boli   na   ňu   prenesené zmluvami.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   vedené   najvyšším   súdom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009   (teda   konanie,   v   ktorom   najvyšší   súd   Súdnemu dvoru   položil prejudiciálnu otázku, pozn.) a konania vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžp 8/2009, sp. zn. 3 Sžp 10/2009, sp. zn. 5 Sžp 11/2009, sp. zn. 5 Sžp 24/2009 a sp. zn. 3 Sžp 19/2009, t. j. konania, o ktorých ústavnosti ústavný súd rozhoduje v tomto konaní, sú z vecného hľadiska a zásadných právnych otázok, ku ktorým treba zaujať stanovisko, v zásade totožné; týkajú   sa   právneho   postavenia   sťažovateľa   (ako   občianskeho   združenia   zameraného na ochranu životného prostredia, pozn.) v správnych konaniach, ktorých predmetom bolo rozhodovanie   o   povolení   výnimky   z   podmienok   ochrany   chránených   živočíchov,   resp. o povolení výnimky a vydaní súhlasu na spracovanie kalamity na území chránenej krajinnej oblasti.

Z obsahu sťažností (reprodukovaných rámcovo v časti I tohto nálezu) vyplýva, že ich podstatou je námietka sťažovateľa proti „odlišnému“ postupu najvyššieho súdu v obsahovo identických   konaniach   v   súvislosti   s   (ne)uplatnením   jeho   oprávnenia   predložiť   návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o založení ES (v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.).

Podľa   čl. 267   Zmluvy   o fungovaní   EÚ   (pôvodný   čl. 234   Zmluvy   o založení   ES, pozn.) Súdny dvor má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.

Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor koná bezodkladne.

Podľa rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011 zatiaľ nepublikovaného v Zbierke   Súdneho   dvora „článok   9   ods. 3   Dohovoru   o prístupe   k informáciám,   účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve EÚ. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej   miere   v súlade   s cieľmi   čl. 9   ods. 3   tohto   dohovoru   aj s cieľom   účinnej   súdnej ochrany práv poskytovaných právom EÚ,   aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ v oblasti životného prostredia.“.

V súvislosti   s ústavným   rámcom   rozhodovania   ústavného   súdu   v tejto   veci   je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd pri rozhodovaní o tom, či boli porušené základné práva sťažovateľa v konaní pred najvyšším súdom, musel vziať do úvahy, oproti stavu konania v čase, keď bola podaná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, aj rozsudok Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011. Tento rozsudok je pre ústavný súd záväzným výkladom práva EÚ majúci určujúci význam pri vymedzovaní obsahu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie aj v konaní o sťažnostiach.

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   vrátane   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je Slovenská   republika   viazaná   a   ktoré   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   (m. m. IV. ÚS 77/02).

V súlade s judikatúrou ústavného súdu účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou   takého   právneho   základu   však   po   vstupe Slovenskej   republiky   do   EÚ   je   aj   výklad   práva   EÚ   čl. 267   Zmluvy   o   fungovaní   EÚ (predtým podľa čl. 234 Zmluvy o založení ES, pozn.) v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom   prípade   tvorí   výklad   práva   EÚ   obsiahnutý   v   rozsudku   Súdneho   dvora   súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).

Predmetom   preskúmania   zo   strany   ústavného   súdu   už   boli   sťažnosti,   v   ktorých sťažovatelia   namietali   porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru zo strany všeobecného súdu (pozri II. ÚS 90/05, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 151/07). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v označených veciach sťažovatelia vystupovali v postavení účastníkov konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   v   ktorých   sa   „dožadovali“   predloženia   prejudiciálnej otázky   Súdnemu dvoru.   Predmetom   sťažností   v tomto   konaní pred ústavným súdom   je sťažovateľom   namietaná   rozdielna   rozhodovacia   činnosť   najvyššieho   súdu   týkajúca   sa procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne (v   zásade)   identických   konaniach,   v   ktorých   sa   však   sťažovateľ   sám   predloženia prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však podľa názoru ústavného súdu [vychádzajúc z v judikatúre ústavného súdu všeobecne akceptovanej zásady iura novit curia (m. m. II. ÚS 244/09), podľa ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov,   ktoré   právo   v   podobe,   v   akej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu] táto   skutočnosť   nemá   pre   spochybnenie   povinnosti   všeobecného   súdu   predložiť prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   za   splnenia   ostatných   podmienok   významnejšiu právnu relevanciu.

Ústavný súd ďalej pripomína, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie práva   EÚ   postupom   a   rozhodovaním   vnútroštátneho   súdu   (pozri   napríklad   rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike, C-224/01).

V zmysle už uvedenej judikatúry je preto nevyhnutné, aby sa ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti, či vnútroštátny súd (v okolnostiach daného prípadu najvyšší súd, pozn.) bol povinný prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť a či bol výklad práva EÚ uskutočnený Súdnym dvorom na základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom dôsledku nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal   spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť   so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a v ňom citovaná judikatúra).

Povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   podľa   čl. 267   Zmluvy o fungovaní EÚ (resp. čl. 234 Zmluvy o založení ES) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka   ústavnosti   jeho postupu   so   zreteľom   na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

Všeobecný súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, je súdom, ktorý, ak sú splnené predpoklady na predloženie prejudiciálnej otázky, nemá inú možnosť ako prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru predložiť. V okolnostiach sťažovateľom namietaných   prípadov   ide   o   oblasť správneho   súdnictva,   v   rámci   ktorého   najvyšší   súd rozhoduje v súlade s V. časťou Občianskeho súdneho poriadku ako súd odvolací, v ktorom preskúmava   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval   v   prvom   stupni   o   žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (v daných prípadoch ministerstva, pozn.).   Vzhľadom   na ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   o   neprípustnosti   dovolania v správnom súdnictve (porovnaj napr. II. ÚS 65/2010) je nepochybné, že v okolnostiach namietaných prípadov rozhodnutia najvyššieho súdu sú (boli) rozhodnutiami všeobecného súdu, proti ktorým nie sú prípustné opravné prostriedky.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú z   dôvodu   svojho   postavenia   vo   vnútroštátnom   súdnom   systéme   povinné   predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c)   ak   je   výklad   práva   Spoločenstva   alebo   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Právny význam rozsudkov Súdneho dvora

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predtým,   ako   odôvodní   výrok   tohto   nálezu, poukázať na právny význam rozsudkov Súdneho dvora v konaní o prejudiciálnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Súdny dvor rozhodol, že rozsudok o výklade vyhlásený v prejudiciálnom konaní má za cieľ vyriešiť právne otázky, a preto zaväzuje vnútroštátneho sudcu, ktorý otázku položil, pokiaľ   ide   o výklad   práva   EÚ   (rozsudok   z 3.   februára   1977,   Benedetti/Munari,   52/76, Zb. s. 163). Na základe prednosti práva EÚ (pozri vyhlásenie č. 17 o prednosti pripojené k Zmluve o fungovaní EÚ a čl. 7 ods. 2 ústavy) je vnútroštátny sudca povinný uplatňovať v celom rozsahu právo EÚ a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, a to aj tým,   že   neuplatní   každé   ustanovenie   vnútroštátneho   zákona,   ktoré   prípadne   právu Spoločenstva odporuje, bez ohľadu na to, či je toto ustanovenie staršie alebo novšie ako ustanovenie Spoločenstva (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 21). Vnútroštátny sudca najmä nesmie čakať na zrušenie vnútroštátneho zákona, ktorý je v rozpore   s právom   Spoločenstva,   či   už   legislatívnou   cestou,   alebo   akýmkoľvek   iným ústavným postupom.

Formulácia použitá Súdnym dvorom („zaväzuje vnútroštátneho sudcu“) neznamená, že rozsudok o výklade a contrario nezaväzuje ostatné súdy. Výklad normy alebo spôsob výkladu takej normy, ktorá patrí do práva EÚ, Súdnym dvorom sa stáva súčasťou tejto normy,   a je   teda   súčasťou   práva   EÚ,   ktorého   prednosť   treba   rešpektovať.   Rozsudok o prejudiciálnej   otázke   má   tak   právnu   silu   záväzne   interpretovanej   veci.   Súdny   dvor vyjadruje túto zásadu v judikatúre týkajúcej sa časových účinkov rozsudkov.

Výklad normy práva Spoločenstva (teraz práva EÚ), ktorý poskytne Súdny dvor pri výkone právomoci, ktorú mu zveruje čl. 234 Zmluvy o založení ES (teraz podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ), určuje a interpretuje význam a pôsobnosť tejto normy tak, ako musí alebo by mala byť chápaná a uplatňovaná od okamihu nadobudnutia jeho účinnosti. Z toho   vyplýva,   že   takto   vyloženú   normu   sudca   môže   a musí   uplatňovať   dokonca aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred vyhlásením rozsudku, ktorým sa rozhoduje   o návrhu   na výklad,   ak   sú   inak   splnené   podmienky   umožňujúce   predložiť príslušnému súdu spor, ktorý sa týka uplatnenia uvedenej normy (pozri k tomu rozsudok zo 4. mája 1999, Sürül, C-262/96, Zb. s. I-2685, bod 107).

Aplikácia právneho významu rozsudkov Súdneho dvora na rozsudok Súdneho dvora   č. C-240/09   vo   vzťahu   ku   preskúmavaným   konaniam   a rozhodnutiam najvyššieho súdu

Z rozsudku   Súdneho   dvora   č. C-240/09   z 8.   marca   2011   vyplývajú   dva   základné interpretačné závery.

1. Článok 9   ods. 3   Dohovoru   o prístupe   k informáciám,   účasti   verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného   v mene   Európskeho   spoločenstva   rozhodnutím   Rady   č. 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve EÚ.

2. Súdny dvor uložil najvyššiemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho   sa   podmienok,   ktoré   je   potrebné   splniť   na podanie   správneho   opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom EÚ, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je sťažovateľ, napadnúť na   súde   rozhodnutie   prijaté   v rámci   správneho   konania,   ktoré   by   mohlo   byť   v rozpore s právom EÚ v oblasti životného prostredia.

Z druhej časti rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011 teda vyplýva, že najvyšší   súd   bol   povinný   vo   všetkých   veciach,   v ktorých   riešil   výklad   čl. 9   ods. 3 Aarhuského   dohovoru,   postupovať   podľa   princípov   procesnej   autonómie,   ktorými   sú princípy   ekvivalencie   a efektívnosti,   tak   ako   to   bolo   vyjadrené   v tejto   druhej   vete označeného rozsudku Súdneho dvora.

Táto povinnosť teda znamená, že výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sa mal a musí   najvyšším   súdom   vykonať   tak,   aby   sa   zadosťučinilo   jeho   nadpisu   „Prístup k spravodlivosti“ v súlade s postavením L., ktoré spĺňa pojem „členovia verejnosti“. Len tak možno zabezpečiť pre toto zoskupenie ochranu jeho práv, ktoré vyplývajú z práva EÚ, ktorého súčasťou je aj Aarhuský dohovor.

Táto povinnosť je zdôraznená aj čl. 47 v spojení s čl. 51 ods. 1 charty (pozri bod 36 a 38 rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011), podľa ktorého je pre každého, koho   práva   a slobody   zaručené   právom   EÚ   boli   porušené,   zabezpečený   účinný   právny prostriedok nápravy a právo na spravodlivý proces.

K zásadným námietkam najvyššieho súdu k aplikácii rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011 v preskúmavaných veciach

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení vo veci samej, už po vynesení rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011 uviedol tieto tri základné námietky vo vzťahu k použitiu citovaného rozsudku Súdneho dvora v konaniach pred najvyšším súdom, ako aj ústavným súdom, a to:

1. druhá veta výrokovej časti tohto rozsudku je len odporúčaním;

2. taký rozsudok má účinky ex nunc;

3. na pripustenie možnosti sťažovateľovi podať opravný prostriedok alebo žalobu proti rozhodnutiam prijatým v rámci správneho konania by bol potrebný priamy účinok čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Z uvedeného   vyplýva,   že   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   druhá   veta v rozsudku   Súdneho   dvora   č. C-240/09   z 8.   marca   2011   je len   odporúčaním   na   výklad vnútroštátneho práva, je vecne nesprávny, lebo odporuje judikatúre Súdneho dvora.

Ako totiž vyplýva z bodu 51 rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011, „Prináleží   preto   vnútroštátnemu   súdu,   aby   poskytol   taký   výklad   procesného   práva týkajúceho   sa   podmienok,   ktoré   je   potrebné   splniť   na   podanie   správneho   opravného prostriedku alebo žaloby,   ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní   ciele čl. 9 ods. 3 Aarhuského   dohovoru,   ako aj   cieľ   účinnej   súdnej   ochrany práv   poskytovaných právom Únie,   aby   mohla   organizácia   na   ochranu   životného   prostredia,   akou   je   L.,   napadnúť na súde   rozhodnutie   prijaté   v rámci   správneho   konania,   ktoré   by   mohlo   byť   v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. I-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).

Nie   je   správny   ani   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   citovaný   rozsudok Súdneho dvora má účinky len ex nunc (rozsudok zo 4. mája 1999, Sürül, C-262/96, Zb. s. I-2685, bod 107).

A napokon treba uviesť, že práve z druhej vety rozsudku č. C-240/09 jasne vyplýva, že na priznanie oprávnenia sťažovateľovi podať opravný prostriedok alebo žalobu proti rozhodnutiam prijatým v rámci správneho konania nie je vôbec potrebný priamy účinok čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ale postačí uplatnenie princípov procesnej autonómie vymedzenej v judikatúre Súdneho dvora, ktoré jasne určujú limity výkladu vnútroštátneho práva pri ochrane práv vyplývajúcich z práva EÚ.

Prístup sťažovateľa k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a jeho nezabezpečenie najvyšším súdom

Prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru patrí podľa názoru ústavného súdu do obsahu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (resp. spravodlivý proces) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. 1 charty. Potvrdzuje to aj bod 48 rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011, podľa ktorého: „Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského   dohovoru,   ktorý   by   spôsobil   praktickú   nemožnosť   alebo   veľkú   obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie.“

Najvyšší   súd   v konaniach   a rozsudkoch,   o ktorých   sa   koná   v tomto   konaní o sťažnosti, nevykonal taký výklad vnútroštátneho procesného práva (§ 250 ods. 2 a § 250m ods. 3   OSP   upravujúce   predpoklady   účastníctva   v správnom   súdnictve),   ktorý   by zodpovedal výroku rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011. Taký výklad bol, ako to vyplýva z odôvodnenia citovaného rozsudku Súdneho dvora, ústavnou a zákonnou povinnosťou   najvyššieho   súdu   aj   so   zreteľom   na   to,   že   vnútroštátna   právna   úprava vykonáva   právo   EÚ,   a musí   byť   preto   zodpovedajúcim   spôsobom   chránená aj na vnútroštátnej   úrovni,   čo   predpokladalo   správne   použitie   princípov   procesnej autonómie, tak ako vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.

Táto   povinnosť   bola   v čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   v preskúmavaných veciach súčasťou zabezpečenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 ods. 1 charty. Jej splnenie, či už prostredníctvom predloženia prejudiciálnej otázky   podľa   čl. 267   Zmluvy   o fungovaní   EÚ,   alebo   použitím   princípov   procesnej autonómie,   tak   ako   boli   následne   vymedzené   v rozsudku   Súdneho   dvora   č. C-240/09 z 8. marca   2011,   bolo   preto   nevyhnutným   predpokladom   na   náležité   zabezpečenie základných práv sťažovateľa v týchto veciach.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   len   kvôli   úplnosti   dodáva,   že   najvyšší   súd   konal v preskúmavaných veciach ako súd, ktorý bol povinný predložiť prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. O tom nevznikli v konaní pred ústavným súdom žiadne pochybnosti a tieto pochybnosti nezakladá ani to, že najvyšší súd zastával názor, že nemusel predložiť prejudiciálnu otázku.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd si túto povinnosť náležite neuvedomil, a preto   ju   nesplnil   tak,   aby   to   viedlo   k zabezpečeniu   základných   práv   sťažovateľa v konaniach pred ním.

Porušenie tejto povinnosti tak, ako to napokon vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09   z 8.   marca   2011,   znamená   súčasne   aj   to,   že   najvyšší   súd   namietanými konaniami a v nich vydanými rozsudkami porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj princípy spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť   na ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   § 56   ods. 3   písm. c)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

S prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a jeho   rozsudkami sp. zn. 3 Sžp 8/2009   z   11. júna 2009,   sp. zn. 3 Sžp 10/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 11/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 24/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 19/2009   zo   17.   septembra   2009 z dôvodu   nepredloženia   prejudiciálnej otázky   Súdnemu   dvoru,   bolo   potrebné   zároveň   zrušiť   označené   rozsudky   a veci   vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Najvyšší súd bude po vrátení vecí na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť v súlade   s výkladom   práva   EÚ   podaným   Súdnym   dvorom   v rozsudku   č. C-240/09 z 8. marca 2011.

Z tohto   všeobecne   formulovaného   záväzného   právneho   názoru   ústavného   súdu v konkrétnostiach   ďalej   vyplýva,   že   najvyšší   súd   musí   v ďalšom   konaní   a v novom rozhodnutí   prijať výklad   a použiť   čl. 9   ods. 3   Aarhuského   dohovoru   tak,   aby   sa zadosťučinilo „Prístupu k spravodlivosti“ v súlade s postavením sťažovateľa, ktoré spĺňa pojem „členovia verejnosti“. Len takým výkladom a takou aplikáciou citovaného článku Aarhuského dohovoru najvyšší súd zabezpečí pre toto zoskupenie ochranu jeho práv, ktoré vyplývajú z práva EÚ, ktorého súčasťou je aj Aarhuský dohovor (čl. 47 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 charty), a súčasne zaručí aj reálny obsah základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov   konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho zastúpenia advokátkou   JUDr.   I.   R.   (výrok   3   tohto   nálezu);   sťažovateľ   žiadal   úhradu   trov   konania v sume 2 583,13 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľ nemá obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených päť sťažností, pričom v každej z nich bol sťažovateľ právne zastúpený tou istou advokátkou. Sťažovateľ si v tejto veci vyčíslil a uplatnil nárok na úhradu trov konania podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) za štyri úkony právnej služby v rámci každej z jednotlivých sťažností, z toho tri úkony uskutočnené v roku 2009 a jeden úkon uskutočnený v roku 2011.

Predmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 95/2010-15 z 11. marca 2011 spojil na spoločné konanie, keďže sa týkali porovnateľných konaní pred najvyšším súdom a boli obsahovo totožné. Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila nároky tak na prípravu   zastupovania,   ako   aj   spísanie   sťažností   (identický   obsah),   čo   ústavný   súd zohľadnil   pri rozhodovaní o úhrade trov konania. Vychádzajúc z tejto skutočnosti,   ako aj z oprávnenia   priznať úhradu   trov   konania účastníkovi konania len sčasti   ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania len v sume 599,38 €, t. j. v sume požadovanej úhrady len za jednu sťažnosť.

Vyčíslená celková suma priznanej úhrady trov konania pozostáva z odmeny za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti a podanie vo veci samej z 9. decembra 2009) každý v sume 115,91 €, k tomu 3 x režijný   paušál   6,95 €   (§ 15   ods. 3   vyhlášky)   a 20 %   daň   z pridanej   hodnoty   (ďalej aj „DPH“)   podľa   zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty v znení neskorších predpisov   (keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   je   platiteľom   DPH,   o čom   predložila osvedčenie) v sume 73,71 € a jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 (podanie – vyjadrenie vo veci samej z 22. marca 2011) v sume 123,50 €, k tomu režijný paušál 7,41 € a 20 % DPH v sume 26,18 €, čo spolu predstavuje sumu 599,38 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012