znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 95/07-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. I. W., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PK 5 C 45/97   a jeho   uznesením   z   28. apríla 2005,   ako   aj   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 227/05 z 20. decembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. I. W. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2006 doručená   sťažnosť   Bc.   I.   W.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. A. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 5 C 45/97 a jeho uznesením z 28. apríla 2005, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 227/05 z 20. decembra 2005.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   31. marca 2006   sťažovateľ   opravil   chybu uvedenú v záhlaví sťažnosti a uviedol správne znenie napadnutých rozhodnutí.

Zo   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   30. januára 1997   podal Okresnému súdu Pezinok návrh na rozvod manželstva s Ing. O. W. (ďalej len „odporkyňa“) a na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Súčasne svoj návrh na úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva sťažovateľ oprel o písomnú dohodu rodičov z 28. septembra 1996, v ktorej sa zaviazal platiť výživné na maloletú dcéru I. v sume 1 000 Sk a na maloletého syna J. v sume 1 000 Sk mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci v prospech účtu matky.

Manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5 C 45/97 z 3. marca 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. apríla 1997, pričom dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva boli maloleté deti zverené do výchovy odporkyne.   Vo   veci   úpravy   výživného   na maloleté   deti   na   čas   po   rozvode   však   podľa sťažovateľa bolo rozhodnuté až 27. januára 2006, keď nadobudlo právoplatnosť opravné uznesenie okresného súdu sp. zn. PK 5 C 45/97 z 28. apríla 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 227/05 z 20. decembra 2005.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. PK 5 C 45/97 a jeho uznesením z 28. apríla 2005, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 227/05 z 20. decembra 2005 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý garantuje právo na spravodlivý proces a právo každého domáhať sa svojho práva stanoveným spôsobom pred nezávislým a nestranným súdom.

Svoje   tvrdenia   sťažovateľ   zakladá   na   nasledovných   právnych   a vecných skutočnostiach.

Na   pojednávaní   Okresného   súdu   Pezinok   vo   veci   samej   3. marca 1997 (o rozvod manželstva   a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletým   deťom   na   čas po rozvode   manželstva),   ktoré   predchádzalo   vyhláseniu   rozsudku,   sťažovateľ   sám, ale aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal návrhu na začatie konania vyhovieť v celom   jeho   rozsahu,   teda   i v časti   výšky   navrhovaného   výživného   (v   sume   1 000 Sk na každé   maloleté   dieťa).   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k   jeho   návrhu   nemala   námietky ani odporkyňa, ktorá prejavila vôľu uzavrieť s ním na pojednávaní rodičovskú dohodu, ani prítomný kolízny opatrovník.

Sťažovateľ   konštatoval,   že „iba   nedorozumením,   nepochopením   (keďže   obaja účastníci sme hovorili o výživnom v sume síce 2.000,- Sk ale táto bola zhodne uvažovaná na obe   mal.   deti   spolu),   nedôslednosťou   alebo   účastníkmi   nenamietnutou   zrejmou nesprávnosťou, súd do zápisnice z pojednávania zaprotokoloval znenie rodičovskej dohody, ktorá obsahovala môj záväzok platiť výživné v sume 2.000,- Sk mesačne na každé mal. dieťa, teda spolu 4.000,- Sk. Zrejme všetci účastníci sme boli v tak silnom strese, že uvedenú skutočnosť   sme   si   pred   podpisom   dohody   v zápisnici   neuvedomili,   resp.   dohodu   riadne neprečítali,   aj   napriek   tomu   sme   ju   v zápisnici   podpísali.   Navrhovateľ   by   som   takúto dohodu   nikdy   vedome   neuzavrel.   Takýto   záväzok   predstavoval   takmer   polovicu   môjho vtedajšieho čistého mesačného príjmu. Keď zvážime okolnosť, že odôvodnené potreby detí mali vzrastať a tým aj výška mojej vyživovacej povinnosti, ak by sa môj príjem medzičasom podstatne   nezvýšil,   takúto   výšku   výživného   možno   označiť   v tom   čase   za   neprimerane vysokú. Na pojednávaní súd vyhlásil rozsudok, v ktorom v časti o ÚPP na čas po rozvode manželstva schválil rodičovskú dohodu v znení tak ako je uvedená v zápisnici.

Rozsudok   Okresného   súdu   Pezinok,   č.   k.   5 C 45/97,   zo   dňa   03. 03. 1997   v   jeho písomnom   vyhotovení   bol   doručený   k rukám   môjho   právneho   zástupcu   a   súd ho správoplatnil dňom 16. 04. 1997. Nikto z účastníkov konania, ani súd si neuvedomil, nevšimol   a neupozornil na to,   že v písomnom   vyhotovení   rozsudku chýba výrok   o výške výživného,   ktoré   sa   zaväzujem   hradiť   na   obe   mal.   deti   odo   dňa   právoplatnosti   výroku rozsudku o rozvode manželstva“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   od   nadobudnutia   právoplatnosti   citovaného   rozsudku sa s deťmi riadne stretával a včas platil výživné v sume 1 000 Sk mesačne na každé dieťa po dobu 7 rokov. Platil teda výživné vo výške, o ktorej bol presvedčený, že bola schválená Okresným súdom Pezinok. Pritom zdôraznil, že odporkyňa výživné riadne prijímala po celú dobu   a jeho   výšku   nikdy   nenamietala.   V   tejto   súvislosti   argumentoval   jej   návrhom zo 14. novembra 2003   podaným   Okresnému   súdu   Pezinok,   ktorým   sa   domáhala   voči sťažovateľovi   zvýšenia   výživného   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   P   246/98,   pričom v úvode svojho návrhu vychádzala zo schválenej rodičovskej dohody, na základe ktorej Okresný súd Pezinok zveril maloleté deti do výchovy matky a sťažovateľa ako otca zaviazal platiť mesačné výživné v sume 1 000 Sk na každé dieťa.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že Okresný súd Pezinok zistil, že v písomnom vyhotovení rozsudku sp. zn. 5 C 45/97 z 3. marca 1997 chýba výrok v časti o výživnom až potom, ako mu bol doručený návrh odporkyne na zvýšenie výživného a pripojení „rozvodového spisu“. Sťažovateľ bol s touto skutočnosťou   oboznámený na prvom   pojednávaní vo veci   samej v konaní sp. zn. 8 P 246/98 vedenom Okresným súdom Pezinok.

Opravné uznesenie sp. zn. 5 C 45/97 z 24. marca 2004 vyhotovené vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Pezinok, ktorým bol opravený výrok rozsudku sp. zn. 5 C 45/97 z 3. marca 1997 o záväzok sťažovateľa platiť výživné v sume 2 000 Sk na každé dieťa, bolo na základe odvolania sťažovateľa zrušené. Vo veci opravy predmetného rozsudku rozhodol sudca   už   v tom   čase   príslušného   okresného   súdu   uznesením   sp. zn.   PK 5 C 45/97 z 28. apríla 2005.

V odvolaní   podanom   voči   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   PK 5 C 45/97 z 28. apríla   2005   sťažovateľ   namietal,   že „v danom   prípade   okresný   súd   nepostupoval správne   a v súlade   so   zákonom,   keď   chýbajúci   výrok   v písomnom   vyhotovení   rozsudku de facto doplnil opravným uznesením“.

Keďže   márne   uplynuli   aj   zákonné   lehoty   na   odstránenie   chyby   Okresného   súdu Pezinok i účastníkom konania postupom podľa § 166 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), sťažovateľ poukázal aj na nesplnenie zákonných podmienok pre vydanie doplňujúceho rozsudku.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5 Co 227/05 z 20. decembra 2005, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   porušenie   označeného   základného   práva   vidí   v tom, že „Okresný   súd   Pezinok   postupoval   v rozpore   so   zákonom,   keď   účastníkom   konania, resp. jeho právnym zástupcom doručil písomné vyhotovenie rozsudku s chýbajúcim výrokom a následne po viac ako siedmych rokoch svoje pochybenie napravil vydaním uznesenia, ktoré   nemalo   oporu   v zákone   a   toto   nesprávne   doručil   a   správoplatnil.   Po   mojich námietkach voči postupu súdu, súd citované uznesenie doručil k mojím rukám a však opäť postupoval nesprávne, keď vo veci rozhodoval vyšší súdny úradník. Obidva súdy, ktoré vo veci   rozhodovali,   sa   nesprávnym   a nedostatočným   spôsobom   vysporiadali s odôvodnením svojho rozhodnutia, pričom Krajský súd v Bratislave sa s mojou právnou argumentáciou uvedenou v odvolaní nevysporiadal vôbec a svoj vyslovený právny názor riadne neodôvodnil“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj tú skutočnosť, že «Okresný súd v Pezinku v konaní č.   8   P   246/1998   vo   veci   starostlivosti   súdu   o mal.   J.   W.   a navrhovateľky   I.   W.   (vtedy už plnoletej staršej dcéry) o zvýšenie výživného konal a vo veci dňa 13. 09. 2004 rozhodol rozsudkom, ktorým zvýšil moju vyživovaciu povinnosť na obidve deti u každého zo sumy 2.000,- Sk,   a to   aj   napriek   tomu,   že   mal   vedomosť,   že   opravné   uznesenie   ním   vydané a nesprávne   „správoplatnené“,   v čase   vyhlásenia   rozsudku,   nebolo   pre   jeho nesprávne doručenie   právoplatné.   Moja   vyživovacia   povinnosť   bola   zvýšená   na mal.   J. zo sumy 2.000,- Sk na sumu 3.000,- Sk od 01. 09. 2004 a na I. zo sumy 2.000,- Sk na sumu 3.500,- Sk s účinnosťou od 01. 09. 2004. Týmto rozsudkom boli rovnako porušené moje základné práva».

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného   práva   na   poskytnutie   spravodlivej   a zákonnej   právnej   ochrany   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. PK 5 C 45/97, zrušil uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   PK 5 C 45/97   z   28. apríla 2005,   ako   aj   uznesenie krajského   súdu   sp. zn.   5 Co 227/05   z   20. decembra 2005,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk,   ktoré   mu   je   povinný   vyplatiť   krajský   súd   a priznal mu úhradu trov konania v sume 6 887,70 Sk, ktoré mu je povinný vyplatiť krajský súd k rukám JUDr. A. N.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu   sťažnosti   a   návrhu   na   rozhodnutie   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 5 C 45/97 vo veci opravy rozsudku Okresného súdu Pezinok   o rozvode   manželstva   a úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletým   deťom na čas   po   rozvode   manželstva,   v časti   určenia   výživného   (manželstvo   sťažovateľa a odporkyne bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Pezinok právoplatným 16. apríla 1997).

Mimo petitu, ktorý je jasne oddelený od ostatných častí sťažnosti, sťažovateľ uvádza aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, ktoré vzhľadom na to však ústavný súd pokladá len za súčasť jeho argumentácie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj postup Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 246/98 a jeho rozsudok z 13. septembra 2004 o zvýšení výživného na návrh odporkyne, v návrhu na rozhodnutie (petite) ho ale neuvádza, t. j. nežiada, aby ústavný súd vyslovil, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo aj postupom Okresného súdu Pezinok v označenom konaní a jeho rozsudkom z 13. septembra 2004.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili (mali porušiť) jeho základné práva alebo slobody, preto ústavný súd vec ďalej skúmal a rozhodol v nej len v uvedenom rozsahu, t. j vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   PK 5 C 45/97   z   28. apríla 2005 a k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 227/05 z 20. decembra 2005.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. PK 5 C 45/97 z 28. apríla 2005

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   PK 5 C 45/97 z 28. apríla 2005, ktorým bol opravený výrok rozsudku Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5 C 45/97 z 3. marca 1997 tak, že medzi odseky 3 a 4 bol vložený nový odsek týkajúci sa záväzku   sťažovateľa   platiť   výživné   v   sume   2 000 Sk   na   každé   maloleté   dieťa,   je rozhodnutím   všeobecného   súdu,   o ktorom   po   využití   príslušného   riadneho   opravného prostriedku (odvolania) rozhodoval krajský súd. Z toho vyplýva, že vo vzťahu k postupu a k uzneseniu okresného súdu sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 227/05 z 20. decembra 2005

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, inak   povedané   právo   na   spravodlivý   proces   (IV. ÚS 233/04).   Avšak   obsah   tohto   práva nedáva   účastníkovi   záruku,   že   súdny   spor   sa   skončí   právoplatným   rozhodnutím   v jeho prospech.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   (prístup   k súdu),   predovšetkým ak by všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 159/05).

Zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   z   vyžiadanej   spisovej   dokumentácie   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. PK 5 C 45/97 ústavný súd zistil, že odvolaním sťažovateľa, ktoré podal proti uzneseniu okresného súdu z 28. apríla 2005, sa krajský súd zaoberal podľa   procesných   zásad upravujúcich   postup v odvolacom   konaní vyjadrených v Občianskom   súdnom   poriadku.   Z toho   vyplýva,   že   sťažovateľovi   nebola   žiadnym spôsobom odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým v danom prípade bol krajský súd, ktorého uznesenie sťažovateľ napáda a ktorého nestrannosť a nezaujatosť sťažovateľ nijako nespochybnil.

Sťažovateľ tvrdí, že k namietanému porušeniu jeho označeného základného práva došlo nedostatočným, nesprávnym a neúplným odôvodnením rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 5 Co 227/05 z 20. decembra 2005.

Krajský   súd výrok   svojho   uznesenia sp.   zn. 5 Co 227/05 z 20.   decembra   2005, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. PK 5 C 45/97 z 28. apríla 2005, založil na týchto dôvodoch:

„Podľa § 164 O. s. p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Oprava chyby v písaní a počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti je prípustná len vtedy,   ak   sú   takéto   chyby   a nesprávnosti   zrejmé   z kontextu   predmetného   rozhodnutia. Dôvodom   na   vykonanie   opravy   sa   môže   stať   i opomenutie   niektorej   časti   v písomnom spracovaní rozsudku, pokiaľ sa dá bezpečne preukázať ako súd, bez zreteľa na písomné znenie   rozsudku,   chcel   v danom   prípade   rozhodnúť.   Pevný   základ   pre   takéto   zistenie mal odvolací súd jednak v odôvodnení rozsudku, ako aj v zápisnici spísanej na pojednávaní dňa 3. 3. 1997, č. l. 19 spisu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že účastníci konania (rodičia) v konaní   o   rozvod   manželstva   uzavreli   dohodu   rodičov   o   výživnom   podľa   § 26   ods. 2 Zákona o rodine vtedy platného. O schválení tejto dohody rozhodol vzápätí súd rozsudkom. Písomné   rozhodnutie   však   dohodu   rodičov   o výživnom   na   mal.   deti   I.   a J. neobsahuje,   čo   svedčí   o jeho   zrejmej   nesprávnosti.   Z odôvodnenia   rozsudku   je   taktiež zrejmé, že rodičia maloletých detí uzatvorili dohodu o úprave práv a povinností rodičov k deťom a že len omylom alebo iným nedopatrením opomenul súdom schválenú dohodu uviesť tiež v samotnom výroku písomného vyhotovenia rozsudku.

Odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   podľa   obsahu   zápisnice   zo   dňa   3. 3. 1997 súd prvého stupňa svoje rozhodnutie a rodičovskú dohodu schválenú súdom tiež vyhlásil (§ 154 ods. 1 O. s. p.) a súd je teda viazaný rozhodnutím, ktoré vyhlásil a ktoré sám nesmie vecne ani meniť ani zrušiť žiadnym spôsobom, a teda ani opravou.

V tomto   konkrétnom   prípade   ide   teda   o pochybenie,   ktoré   sa   napráva   opravou a nejde teda o vadu výroku rozsudku, ktoré sú vyslovene uvedené v § 166 O. s. p., u ktorých na rozdiel od súdu podľa § 164 nie je zrejmé, ako súd chcel rozhodnúť.

Vzhľadom   na   zhora   uvedené   sa   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   javí   ako   vecne správne, a preto ho odvolací súd podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 227/05 z 20. decembra 2005 (s prihliadnutím na obsah uznesenia okresného súdu sp. zn. PK 5 C 45/97 z 28. apríla 2005, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný, a obsah vyžiadaného spisu okresného súdu v predmetnom súdnom konaní) dospel k názoru, že   zo   záverov   krajského   súdu   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Citované   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   krajského   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných v danej veci.   Výklad   uvedených   právnych   noriem   zodpovedá   zároveň   princípom   rozumného usporiadania   práv   a povinností   dotknutých   subjektov   v prípadoch   chybného   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   sa   napráva   postupom   podľa   §   164   OSP.   Obsah   predložených listinných   dôkazov   v predmetnom   súdnom   konaní   zároveň   pripúšťa   interpretáciu   faktov a posúdenie   relevantných   právnych   otázok   tak,   ako   sú   v danom   prípade   prezentované krajským súdom.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 164 citovaného zákona súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré   doručí   účastníkom.   Pritom   môže   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   na   čas,   kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Opraviť   rozsudok   podľa   § 164 OSP   je   možné   len   v   prípadoch,   ak   ide   o   chyby v písaní   a   počítaní   a   ďalej o   také   chyby,   ktoré   sú   ako   zrejmé nesprávnosti   podobného pôvodu   ako chyby v písaní a   počítaní,   t. j. ku   ktorým   došlo   len   zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo   vyhotoveniu   rozsudku,   a   ktoré   sú   každému   zrejmé.   Zrejmosť   takej   nesprávnosti vysvitá   najmä   z porovnania   výroku   rozsudku   s jeho   odôvodnením   prípadne   aj   z iných súvislosti (R 37/1969).

V danom   prípade   je   nesporné,   že   k zrejmej   nesprávnosti   došlo   pri   písomnom vyhotovovaní rozsudku Okresným súdom Pezinok v konaní o rozvod manželstva a o úpravu práv   a povinností   rodičov   k maloletým   deťom   na   čas   po   rozvode   manželstva   vedenom pod sp. zn. 5 C 45/97, keď z výroku o schválení rodičovskej dohody bol vynechaný výrok o záväzku sťažovateľa platiť výživné na maloleté deti v sume 2 000 Sk na každé z nich k 15. dňu v mesiaci vopred do rúk odporkyne.

Okresný   súd   sám   zistil   (aj   keď   po   rokoch)   chybu   vo   výroku   rozsudku Okresného súdu   Pezinok   sp. zn.   5 C 45/97   z   3. marca 1997   a   napadnutým   uznesením sp. zn. PK 5 C 45/97 z 28. apríla 2005 opravil výrok predmetného rozsudku tak, že medzi odseky 3 a 4 vložil nový odsek, ktorý znel:

„Navrhovateľ sa zaväzuje platiť   výživné na maloleté deti   W.:   I.,   nar. (...) v sume 2 000,- Sk mesačne a J., nar. (...) v sume 2 000,- Sk mesačne, a to všetko vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám odporkyne, počínajúc dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva.

V ostatných častiach sa výrok rozsudku (uznesenia) nemení.“

Za chýbajúci treba považovať taký výrok, ktorý v rozhodnutí absentuje v dôsledku chyby (napr. opomenutia) súdu. Chýbajúcim výrokom preto môže byť aj výrok o výživnom, ak pri dodržaní zákona mal byť súčasťou výrokovej časti rozhodnutia.

Okresný   súd   Pezinok   podľa   zápisnice   o   pojednávaní   konanom   3. marca 1997 postupoval   tak,   že   pri   vyhlásení   rozsudku   prevzal   skutkový   stav,   ktorý   bol   obsahom rodičovskej   dohody   na   čas   po   rozvode   manželstva   uzavretej   medzi   sťažovateľom a odporkyňou na tomto pojednávaní.

Podľa tejto rodičovskej dohody „maloleté deti W.: I., nar. (...) a J., nar. (...), sa dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva zverujú do výchovy odporkyne.

Navrhovateľ sa dňom právoplatnosti výroku o rozvode manželstva zaväzuje platiť výživné na maloleté deti W.: I., nar. (...) v sume 2 000,- Sk mesačne a J., nar. (...) v sume 2 000,- Sk mesačne a to všetko vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám odporkyne“.

Rodičovskú   dohodu   v predmetnom   znení   obaja   účastníci   konania   v zápisnici o pojednávaní podpísali. Zároveň ju podpísal aj kolízny opatrovník, ktorý na pojednávaní žiadal Okresný súd Pezinok o jej schválenie s poukazom na § 26 ods. 3 Zákona o rodine.

V nadväznosti na to po vykonanom dokazovaní listinami, obsah ktorých účastníci nenamietali,   Okresný   súd   Pezinok   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   manželstvo   sťažovateľa a odporkyne rozviedol. Na čas po rozvode manželstva účastníkov Okresný súd Pezinok schválil rodičovskú dohodu v znení ako ju v zápisnici osobne podpísali obaja rodičia.

Po vyhlásení rozsudku a jeho odôvodnení sa účastníci konania vzdali práva podať odvolanie, čo potvrdili svojimi podpismi. Ako vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní, spolu   s účastníkmi   konania   všetky   skutočnosti   v   nej   obsiahnuté   deklarovali   svojimi podpismi aj právny zástupca sťažovateľa a kolízny opatrovník.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   zápisnica   o pojednávaní   je   v zmysle   § 134   OSP verejnou listinou vydanou súdom, ktorá potvrdzuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, až do doby, kým nie je preukázaný opak. Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že bol prítomný na pojednávaní konanom 3. marca 1997, a teda mal možnosť osobne si vypočuť prednesy odporkyne a kolízneho opatrovníka. Zápisnica o pojednávaní sa diktuje nahlas, aby prítomní diktované   znenie   počuli,   pokiaľ   zákon   nepripúšťa   iný   postup.   Aj   keď   zákon   dáva účastníkom   konania   právo   vyjadriť   sa   k obsahu   zápisnice,   žiadať   jej   opravu   alebo doplnenie,   vedomosť   sťažovateľa   o jej   obsahu   bola   zrejmá   z jeho   prítomnosti na pojednávaní.

Z dôvodu,   že   písomné   vyhotovenie   rozsudku   sp. zn.   5 C 45/97   z   3. marca 1997 vo výroku vo veci samej sa nezhodovalo so znením vyhláseného rozsudku tak, ako bolo zaznamenané v zápisnici o pojednávaní uskutočnenom 3. marca 1997, okresný súd vydal v tejto veci   opravné   uznesenie.   Doručením   opravného   uznesenia okresného   súdu   začala účastníkom konania znovu plynúť lehota na podanie odvolania.

Krajský súd ako odvolací súd neodmietol odvolanie sťažovateľa, ale vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 OSP bez odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), pričom uvedené skutkové a právne východiská boli základom pre jeho potvrdzujúce rozhodnutie.

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa náležitým spôsobom vyrovnal s otázkou   odôvodnenia   zrejmej   nesprávnosti   písomného   rozhodnutia   Okresného   súdu Pezinok sp. zn. 5 C 45/97 z 3. marca 1997, ktoré oprel o porovnanie výroku predmetného rozsudku   s jeho   odôvodnením,   vychádzajúc   pritom   z obsahu   zápisnice   o pojednávaní z 3. marca 1997, ako aj zo zákonnej zásady viazanosti súdu rozhodnutím, ktoré vyhlásil.

V danej veci preto ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 227/05 z 20. decembra 2005 bolo svojvoľné a že by predstavovalo neprípustný zásah   do   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorého porušenie sťažnosťou   namietal.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   podľa čl. 46 ods.   1   ústavy nemôže   byť porušené   iba tou   skutočnosťou,   že sa   všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 9/05) aj neúspech v konaní napĺňa obsah základného práva na spravodlivý proces so všetkými jeho aspektmi. Ústavný súd nezistil   žiadnu   skutočnosť   spochybňujúcu   nestrannosť   a nezávislosť   krajského   súdu a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu   a   krajského   súdu   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal a taktiež nerozhodoval ani o ďalších návrhoch sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2007