znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 95/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jany   Maxinčákovej,   bytom   H.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Ľ. B., H., ktorou namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 48/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jany Maxinčákovej o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2005 doručená   sťažnosť   Jany   Maxinčákovej   (ďalej   len   sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2,   čl. 48   ods. 2   a   čl. 50   ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 48/03.

Z obsahu sťažovateľkinej sťažnosti vyplýva, že bola odsúdená rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 48/03 z 28. novembra 2003 na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov nepodmienečne so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny. Označeným rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. decembra 2003, bola sťažovateľka zároveň zaviazaná nahradiť poškodenému škodu vo výške 1 633 700 Sk.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   k   jej   odsúdeniu   došlo   bez   toho,   aby o   tom   mala vedomosť,   pričom   v   inkriminovanom   čase   sa   nachádzala   mimo   územia   Slovenskej republiky. Do zahraničia vycestovala z existenčných dôvodov za prácou v októbri 2000, a to po nezhodách s bývalým manželom a po opustení spoločnej domácnosti. Má informácie o tom, že trestné stíhanie proti nej bolo začaté 25. júla 2001, t. j. v čase, keď už bola mimo územia Slovenskej republiky. O tom, že došlo k jej odsúdeniu, sa dozvedela náhodou počas telefonického rozhovoru so známymi.

Sťažovateľka tvrdí, že «Podľa mojich vedomostí ani skutky uvedené v citovanom rozsudku sa nezakladajú na pravde tak ako sú tam uvedené, ani v takom rozsahu, pretože od p.   K.   som   nikdy   neprevzala   sumu   934 000,-   Sk.   Mám   zato   však,   že   tieto   skutkové záležitosti   by   mali   byť   predmetom   dokazovania   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom konaní. Pokiaľ ide o mňa, podala som túto ústavnú sťažnosť z toho dôvodu, že v priebehu celého konania vedeného proti mne až do jeho „právoplatného“ skončenia došlo k hrubému porušeniu Trestného poriadku, a to v časti, ktorá určuje postup v konaní proti ušlému (§ 302 až § 306) a taktiež aj k hrubému porušeniu mojich ústavných práv v zmysle Ústavy SR a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (...)»

V okolnostiach prípadu neboli podľa sťažovateľky splnené podmienky na to, aby proti nej bolo vedené trestné konanie ako proti ušlému. Poukazuje na to, že sa nevyhýbala trestnému konaniu pobytom v cudzine ani sa neskrývala a „Samotný pobyt v cudzine, pokiaľ jeho   motívom   nie   je   vyhýbanie   sa   trestnému   konaniu,   nie   je   a   nemôže   byť   dôvodom na konanie proti ušlému. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ja som odcestovala mimo územie SR viac než rok predtým, než bolo začaté trestné stíhanie...“.

Ďalej   upriamuje   pozornosť   na   ustanovenie   § 305   Trestného   poriadku   (ďalej   len „Tr. por.“), podľa ktorého konanie pred súdom sa vykonáva podľa ustanovení tohto oddielu na   návrh   prokurátora,   ktorý   môže   tento   návrh   podať   už   v   obžalobe.   V   obžalobe   č. k. Pv 704/01-46   z 8.   júla   2003   je síce   tento   návrh   uvedený,   ale zo   zápisnice   z hlavného pojednávania z 26. septembra 2003 nevyplýva žiadna reakcia na neho. Z tejto zápisnice taktiež   nevyplýva,   že   by   bol   súd   skúmal   tento   návrh   a   jeho   dôvodnosť   v   súlade s ustanovením § 185 a nasl. Tr. por., alebo že by vyhlásil toto konanie za konanie proti ušlému a potom konal v zmysle ustanovení § 302 až 306 Tr. por.

Okresnému súdu sťažovateľka vytýka aj ďalšie pochybenia pri postupe v jej trestnej veci,   a   to „... vo   všetkých   ustanoveniach   druhého   oddielu   devätnástej   hlavy   Trestného poriadku (konanie proti ušlému)“.

Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje záver, že takýmto postupom okresného súdu došlo aj k porušeniu jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

Vzhľadom na to sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol:

„1.   Okresný súd v Humennom v konaní   proti   Jane   Maxinčákovej   ako ušlej,   pod sp. zn. 3 T 48/03 a rozsudkom 3 T 48/03-111 z 26. 9. 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. 12. 2003 porušil moje práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu v Humennom 3 T 48/03-111 z 26. 9. 2003 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu, aby v nej znovu konal pri rešpektovaní všetkých citovaných ustanovení   Trestného   poriadku,   Ústavy   SR   i Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

3.   Jane   Maxinčákovej   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 300 000 Sk (slovom tristotisíc korún), ktoré je Okresný súd v Humennom povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia   Jany   Maxinčákovej   advokátovi   JUDr.   Ľ.   B.,   vo   výške,   ktorá   bude   určená v písomnom vyhotovení nálezu. (Definitívnu sumu zatiaľ neurčujem, lebo ešte nie je zrejmé, koľko úkonov právnej pomoci celkovo bude potrebné vykonať).

6. Okresný súd v Humennom je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia Jany Maxinčákovej vo výške, ktorá bude určená v písomnom vyhotovení nálezu na účet kancelárie Ústavného súdu SR do 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 37/04).

K   porušeniu   sťažovateľkiných   práv   v   predmetnej   veci   malo   dôjsť   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 48/03. Rozsudok   sp. zn. 3 T 48/03 z 26. septembra 2003, ktorým bolo konanie v uvedenej trestnej veci sťažovateľky skončené, nadobudol právoplatnosť 30. decembra 2003.

Zo splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom z 15. novembra 2004   (podpísaného   sťažovateľkou),   ktoré   bolo   pripojené k   jej   sťažnosti, vyplýva, že ním sťažovateľka okrem iného splnomocňuje ňou zvoleného advokáta „Najmä na   zastupovanie   v   trestnom   konaní   na   OS   Humenné   sp. zn.   3 T 48/03   –   na   podanie mimoriadneho opravného prostriedku“.

Z   označeného   splnomocnenia   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že sťažovateľka mala vedomosť o všetkých skutočnostiach týkajúcich sa napadnutého postupu okresného súdu, ako aj o existencii právoplatného rozsudku, ktoré vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom namieta, najneskôr 15. novembra 2004.

Sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému   súdu   doručená,   ako   už   bolo   uvedené, 9. marca 2005   a   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   deň   predtým,   teda   už   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   časovo   obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. IV. ÚS 237/03), s prihliadnutím na deň, keď sa   najneskôr   sťažovateľka   dozvedela   o   porušení   jej   práv   (15. november 2004)   a   deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 9. marec 2005, je možné konštatovať, že lehota stanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podala túto sťažnosť.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšou časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia napadnutého rozsudku okresného súdu a priznania primeraného finančného zadosťučinenia, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005