znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 95/04-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18. augusta 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Ing. J. H., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 554/00, za účasti Krajského súdu v Žiline, takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 554/00 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   95/04   z 1. apríla 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. H., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 Cb 554/00.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 29. decembra 2000 krajskému súdu žalobu o určenie neplatnosti uznesení Valného zhromaždenia spoločnosti VÚTCH - CHEMITEX, spol. s r. o., so sídlom v Ž. (ďalej „len žalovaná spoločnosť“) konaného 8. decembra 2000. Podľa sťažovateľa napriek tomu, že od podania žaloby krajskému súdu uplynuli viac než 2 roky a 10 mesiacov, nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ uviedol, že sa pred podaním sťažnosti ústavnému súdu obrátil listami zo 6. júla 2003   a   opätovne   30. septembra 2003   na   predsedu   krajského   súdu,   v   ktorých namietal   prieťahy   v predmetnom   konaní.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   predseda   krajského   súdu na uvedené listy neodpovedal.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní v konaní o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   Krajský   súd   v   Žiline   v   konaní vedenom   pod   spis.   zn.   19   Cb   554/00   porušil   svojou   nečinnosťou   právo   navrhovateľa, Ing. J. H. priznané v čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi,   Ing.   J.   H.   z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   19   Cb   554/00,   finančné   zadosťučinenie   vo   výške: = 75 000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú je odporca povinný navrhovateľovi zaplatiť   do 2 mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.“

Predseda krajského súdu podaním sp. zn. Spr 326/04 doručeným ústavnému súdu 10. mája 2004 predložil k prijatej sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa uvádza:

«Podľa   nášho   stanoviska   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   sp.   zn. 19 Cb 554/00   nebolo   porušené   právo   Ing.   H.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov. (...)

V rozhodovaní   o otázkach   zaujatosti   existuje   výrazná   rozdielnosť,   ktorú   je   veľmi dobre možné ilustrovať práve na „kauze H.“, keďže vo veciach menovaného opakovane konal Najvyšší súd SR o vylúčení sudcov KS Žilina.

Pre negatívny vzťah k účastníkovi rozhodol o vylúčení sudcov obchodného senátu, napr.   v 19 Cb 858/99   (II. ÚS 65/04),   19 Cb 266/99   (III. 252/03).   Rovnako   len   pre subjektívny pocit sudcu NS SR rozhodol o vylúčení dr. B. v kauze „H.“ uznesením sp. zn. Ndob 323/03 z 30. 6. 2003 (čl. 31 zasielaného spisu 19 Cb 554/00).

Pokiaľ nie je ustálené či budú dotknutí sudcovia vylúčení z prejednávania, je veľmi problematické, konať vo veci, a to aj v tom prípade ak v danej veci zatiaľ vylúčení neboli, pričom v inej veci na základe totožných skutočností vylúčení z prejednávania boli. Takýto stav je spôsobilý navodiť minimálne situáciu, kedy sa súd nejaví ako nestranný. Navyše rozhodnutie o námietkach zaujatosti má len deklaratórny charakter, t. j. pôsobí aj spätne. Uvedené v spojitosti s odvolacím a dovolacím dôvodom je následne spôsobilé podmieniť zrušenie meritórneho rozhodnutia.

Občiansky   súdny   poriadok   v   § 15   ods.   1   ukladá   sudcovi   bez   odkladu   oznámiť skutočnosti, pre ktoré je z konania vylúčený. V prípade neustálenosti rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR je len prirodzené, že sudca má ambíciu a záujem jednoznačne túto otázku vyriešiť a požadovať stanovisko nadriadeného súdu aj v prípade, keď sa zaujatosť môže   len   javiť,   resp.   keď   vychádza   zo   subjektívneho   pocitu   sudcu.   K uvedenému poukazujem na vyššie označené rozhodnutia NS SR o vylúčení, kde postačoval spomínaný negatívny vzťah.

V spojitosti s rozoberaným   problémov vystupuje do   popredia   kritérium   posúdenia existencie prieťahov, a to správanie účastníka.

V „kauze H.“ je potrebné toto kritérium vnímať v širšom rozmere a nie len v spojení s plnením procesných povinností. Navyše ani tieto neboli zo strany sťažovateľa H. riadne plnené (nezaplatenie súdneho poplatku v konečnom dôsledku viedlo k zastaveniu konania). V dôsledku spôsobu bezprostredného správania menovaného sudcovia pôvodného senátu nadobudli k nemu negatívny vzťah. Nevyhnuté je zdôrazniť, že sa nejedná o akúsi a priori nevraživosť voči p. H., keďže niektoré veci, v ktorých vystupoval ako navrhovateľ, boli aj právoplatne ukončené.

Bolo to práve správanie menovaného, ktoré podmienilo opakovanú nutnosť riešenia otázok zaujatosti. Do správania p. H. je nutné zahrnúť aj podanie občianskoprávnej žaloby voči dr. D., dr. P. a dr. R. na ochranu osobnosti, ktorá skutočnosť rovnako opakovane viedla k nutnosti predkladania spisov Najvyššiemu súdu SR. Rovnako menovaný v danej veci rozšíril okruh účastníkov aj o Krajský súd Žilina,   ako odporcu v IV.   rade,   o ktorej skutočnosti sme nemali vedomosť až do januára 2004, kedy nám bolo doručené rozhodnutie OS Bratislava III. z 30. 1. 2002 č. k. 27 C 47/00-122. Aktuálne, vzhľadom na to, že účastník je   v spore s Krajským súdom Žilina   sú jednotlivé veci,   vrátane   posudzovanej,   opätovne predložené Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o vylúčení.»

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   28. mája 2004   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku predsedu okresného súdu takto:

«Sťažovateľ však zotrváva naďalej na svojom tvrdení, že postupom Krajského súdu v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19 Cb 554/00   bolo   porušené   jeho   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   nakoľko   od   podania   žaloby   zo   dňa 27. 12. 2000   do   19. 05. 2003   kedy   Krajský   súd   v Žiline   vyzval   žalobcu   na   zaplatenie súdneho   poplatku   z podanej   žaloby,   nebol   zo   strany   Krajského   súdu   v Žiline   vykonaný žiadny úkon smerujúci k účastníkovi konania.

K vyjadreniu predsedu Krajského súdu v Žiline JUDr. U. zo dňa 6. 5. 2004 by som sa chcela   vyjadriť   v súvislosti   so   spájaním   existencie   prieťahov   v konaní   so správaním   sa účastníka... v nadväznosti na podanú občiansko-právnu žalobu Ing. H. proti Dr. D., Dr. P. a Dr. R.

Podľa   názoru   sťažovateľa,   predmetom   žalobného   návrhu   navrhovateľa   vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 19 Cb 554/00 bola žaloba na náhradu na určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia zo dňa 8. 12. 2000 a to č. 1, 2, 3, 4, 5, 6/3/2000 a teda so žalobou žalobcu Ing. H. o ochranu osobnosti nemá žiadnu súvislosť, bez ohľadu na skutočnosť, že o nej rozhodoval iný súd. Sťažovateľ taktiež až v januári 2004 obdržal uznesenie z Okresného súdu Bratislava III. z 30. 1. 2002 č. k. 27 C 47/00 v zmysle ktorého je ako účastník v spore s Krajským súdom v Žiline, pričom konanie o ochranu osobnosti považoval už za skončené,   keďže voči Dr.   D.,   Dr.   P.   a Dr. R.   bolo konanie zastavené. V neposlednom rade by som chcela zdôrazniť, keďže v právnej veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod spis. zn. 19 Cb 554/00 nebolo od podania žaloby zo dňa 27. 12. 2000 vytýčené   ani   jedno   pojednávanie,   a teda   hodnotiť   „správanie   sa“   účastníka   Ing.   H. z rozprávania kolegov sa javí prinajmenšom za neobjektívne.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy, ktorej prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní - vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva - inak ústavný súd nepovažuje za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 144/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z pripojeného súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 19 Cb 554/00 ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu 29. decembra 2000 domáhal určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia žalovanej spoločnosti konaného 8. decembra 2000. Pri podaní žaloby nezaplatil súdny poplatok.

Po   viacerých   úkonoch   podľa   § 14   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   bol sťažovateľ   výzvou   krajského   súdu   z 19. mája 2003   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho poplatku,   ktorý   nezaplatil,   a preto   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   19 Cb 554/00-44 z 26. januára 2004   bolo   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   zastavené.   Toto uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   18. februára 2004   a nadobudlo   právoplatnosť 5. marca 2004.   Podľa   záznamu   o zložení   z 26. februára 2004   sťažovateľ   uhradil 25. februára 2004 na účet krajského súdu súdny poplatok.

Dňa   2. apríla 2004   dala   predsedníčka   senátu   vyznačiť   doložku   právoplatnosti na uznesení krajského súdu sp. zn. 19 Cb 554/00 z 26. januára 2004, podľa ktorej nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť dňom 5. marca 2004.

Sťažovateľ   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   neurobil   vo   svojej   veci   žiaden   úkon a ani v podaní   adresovanom   ústavnému   súdu,   ktorým   reagoval   na   vyjadrenie   predsedu krajského súdu, nevysvetlil, prečo   v konaní po jeho zastavení pre nezaplatenie súdneho poplatku neurobil žiaden úkon, iba vzal na vedomie uvedený spôsob rozhodnutia krajského súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   pri   skúmaní   porušenia   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   aj   to, či u sťažovateľa   objektívne   ide   o odstránenie   právnej   neistoty   v jeho   veci,   pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva.

Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok, ktorý bol splatný dňom podania žaloby [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“)].   Uznesením   krajského súdu   č.   k.   19 Cb 554/00-44 z 26. januára 2004 bolo konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho   poplatku.   Toto   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   18. februára 2004 a sťažovateľ   zaplatil   súdny   poplatok   až   po   zastavení   konania   25. februára 2004.   Ďalej sťažovateľ neurobil žiadny relevantný procesný úkon, ktorým by sa domáhal pokračovania v tomto   konaní,   hoci   taký   úkon   bolo   prípustné   urobiť   po   zaplatení   súdneho   poplatku (§ 10 ods.   3   zákona   o súdnych   poplatkoch)   bez   ohľadu   na   to,   že   bola   vyznačená právoplatnosť uznesenia o zastavení konania dňom 5. marca 2004.

Z   postupu   sťažovateľa, ktorý   nezaplatil   súdny   poplatok   splatný podaním   návrhu, pripustil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a neurobil žiadny právne významný úkon na to, aby sa v jeho veci ďalej konalo, ale akceptoval vyznačenie doložky právoplatnosti na uznesení, ktorým sa pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavilo konanie podľa   § 10   ods. 1   zákona   o súdnych   poplatkoch,   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že sťažovateľovi nešlo v konaní pred krajským súdom sp. zn. 19 Cb 554/00 materiálne o odstránenie takého stavu právnej neistoty, ktorý by mohol byť posudzovaný pri tvrdenom porušení čl. 48 ods. 2 ústavy. Ak však chýba takýto cieľ postupu sťažovateľa v súdnom konaní, nemožno uvažovať o tom, že by existovali objektívne prekážky na jeho dosiahnutie v podobe zbytočných prieťahov.

Preto ústavný súd vyslovil, že základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   u sťažovateľa   v konaní   pred   krajským   súdom   sp.   zn. 19 Cb 554/00 porušené nebolo.

Vzhľadom na takýto záver ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004