znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 95/02-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Jána   Lubyho   na   neverejnom   zasadnutí   28.   mája   2003 prerokoval   sťažnosť   V.   Š.,   bytom   L.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 183/97, za účasti Okresného súdu v Banskej Bystrici, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   V.   Š.   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 183/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Banskej Bystrici   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 183/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 45 000 Sk (slovom Štyridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. Š. do 15 dní od   právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   12   816   Sk   (slovom Dvanásťtisícosemstošestnásť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 11. decembra 2002 sp. zn. IV. ÚS 95/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. Š., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 183/97.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 21. augusta 1997 okresnému súdu žalobu o „vrátenie neoprávneného majetkového prospechu“ vo výške 58 000 Sk proti R. – združeniu B. B. a ďalším trom žalovaným.

Okresný súd napriek opakovaným sťažnostiam sťažovateľa na prieťahy v konaní, ktorých   opodstatnenosť   uznal,   nariaďoval   pojednávania   vo   veci   s veľkými   časovými odstupmi (v trvaní jedného roka a viac).

Na ostatnom pojednávaní vo veci uskutočnenom 5. apríla 2002 rozhodol okresný súd o nariadení   znaleckého   dokazovania   a z toho   dôvodu   bolo   pojednávanie   odročené na neurčito.

Vzhľadom na to, že pojednávanie trvá už šiesty rok a všetky kroky, ktoré sťažovateľ urobil v snahe urýchliť konanie, boli bezvýsledné, využil svoje právo dané mu ústavou a podal sťažnosť ústavnému súdu.

Vyjadrujúc presvedčenie, že v označenom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných, poukazuje sťažovateľ aj na to, že:

„a.)   z hľadiska právnej   a faktickej zložitosti   veci,   v konaní   vedenom   pod sp.   zn. 10 C 183/97 nejde o zložitú vec.

b.) z môjho správania, ako účastníka konania vo veci sp. zn. 10 C 183/97 po celú doterajšiu   dobu   tohto   súdneho   konania   vyplýva,   že   bolo   aktívne,   že   som   poskytoval potrebnú súčinnosť   a neprispel   žiadnym   spôsobom a ani   v žiadnom rozsahu   k doterajšej dĺžke súdneho konania. Práve naopak ja som sa viackrát domáhal odstránenia prieťahov v konaní podľa zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich, a to konkrétne svojou sťažnosťou   zo   dňa   06.   09.   1999   adresovanou   predsedníčke   Okresného   súdu   v Banskej Bystrici,   ďalej   31.   01.   2001   svojou   sťažnosťou   predsedovi   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici.

c.) to, že ide o prieťah v konaní uznala aj samotná predsedníčka Okresného súdu v Banskej Bystrici vo svojej odpovedi na sťažnosť zo dňa 20. 09. 1999 a 21. 02. 2001, ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí č. 16 Nc 27/02 zo dňa 31. 01. 2002.“

S poukazom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v konaní   o   jeho sťažnosti vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a súčasne prikáže okresnému súdu konať vo veci, ktorá je na ňom vedená pod sp. zn. 10 C 183/97, bez zbytočných prieťahov.   Zároveň žiadal, aby mu bolo priznané aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril podpredseda okresného súdu poverený zastupovaním jeho predsedníčky podaním sp. zn. Spr 4073/02 z 10. januára 2003,   ktorým   uviedol   chronológiu   všetkých   vo   veci   urobených   úkonov. V závere   tohto podania konštatoval: „Vo veci vedenej na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 10   C   183/97   došlo   zrejme   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v období od 9. 3. 1999 do 14. 2. 2001 a od 5. 4. 2002 do 9. 1. 2003.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 29. januára 2003 o. i. uviedla: „Vo veci sp. zn. IV. ÚS 95/02 oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že v konaní sp. zn. 10 C 183/97 odporca nariadil uznesením zo dňa 9. 1. 2003 znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo – oceňovanie stavebných prác. Uložil znalcovi vypracovať   znalecký   posudok   v lehote   90   dní   od   doručenia   rozhodnutia,   uložil navrhovateľovi   na   jednej   strane   a odporcovi   v 1.   a v 2.   rade   na   druhej   strane   zaplatiť preddavok   na   trovy   spojené   s podaním   znaleckého   posudku   vo   výške   5.000,-   Sk. Navrhovateľ   proti   spomínanému   uzneseniu   podal   odvolanie   –   proti   výroku   o povinnosti zložiť preddavok vo výške 5.000,- Sk.

Citované uznesenie je zrejme reakciou odporcu na fakt, že sťažnosť sťažovateľa bola prijatá na konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha aj priznania finančného zadosťučinenia vo výške 40.000,- Sk.   Po prehodnotení okolností konania, vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici,   dospel sťažovateľ   k záveru,   že   považuje za primerané,   aby   mu bolo priznané   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,-   Sk.   K tejto   úprave   nároku   ho   vedie predovšetkým skutočnosť, že odporca už listom zo dňa 20. 9. 1999 vedel o tom, že v konaní dochádza   k prieťahom   a výslovne   uznal   dôvodnosť   sťažnosti   sťažovateľa   na   prieťahy v súdnom konaní. Napriek tomu sa v priebehu konania nič zásadne nezmenilo a listom zo dňa 21. 2. 2001 odporca znovu na sťažnosť sťažovateľa uznal, že v konaní dochádza k prieťahom.

Od   roku   2001   až   doteraz   však   odporca   znovu   nepostupoval   tak,   aby   odstránil prieťahy   v konaní   a aby   konanie   už   dovtedy   zaťažené   neefektívnosťou   a neprimeranou dĺžkou, zrýchlil tak, aby ochrana práv sťažovateľa bola rýchla a účinná, a aby postup súdu bol v súlade s ustanovením § 100 O. s. p. Od uvedeného dátumu, teda od 21. 2. 2001 sa však   charakter   postupu   súdu   vo   vzťahu   k rýchlosti   a efektívnosti   konania   nezmenil. Sťažovateľ teda nielenže použil inštitút sťažnosti predsedovi súdu podľa zákona č. 80/1992 Z. z., ale formálne sa aj domohol uznania opodstatnenosti svojej sťažnosti v materiálnej rovine, teda vo vzťahu k rýchlosti a účinnosti postupu konania sa však nedomohol nijakej nápravy. Sťažovateľ teda získal na základe postupu odporcu oprávnené presvedčenie nielen o nevymožiteľnosti práva voči fyzickým a právnickým osobám, ale aj voči súdu, ktorého základným poslaním je ochrana zákonnosti a sú základným nástrojom štátu zabezpečujúcim práve vynutiteľnosť práva.

Vzhľadom   na   tieto   súvislosti   teda   sťažovateľ   považuje   za   primeranú   výšku finančného zadosťučinenia sumu 100.000,- Sk.

Dovolím si poukázať aj na posledný úkon odporcu vo vyššie zmienenom konaní. V konaní   zaťaženom   prieťahmi   trvajúcimi   takmer   6   rokov,   by   bolo   rozumné   a logické očakávať, že odporca aspoň v tej etape konania, ktorá sa prelína s konaním pred ústavným súdom, ktorého predmetom sú práve prieťahy a neprimeraná dĺžka konania, bude konať rýchlo   a efektívne.   Nie   je   však   celkom   štandardnou   praxou   súdov   na   vypracovanie znaleckého posudku lehota 90 dní. Tieto lehoty bývajú zvyčajne kratšie a ich obvyklá dĺžka býva 30 až 60 dní. Teda ani posledný z úkonov odporcu nemožno považovať za taký, ktorý by smeroval k tomu, aby konanie, v ktorom je sťažovateľ účastníkom, prebiehalo riadne, v primeranej lehote tak, aby v ňom nedochádzalo k ďalšiemu porušovaniu základných práv sťažovateľa.

V doplňujúcom   podaní   z 26.   februára   2003   reagujúcom   na   vyjadrenie   okresného súdu k prijatej sťažnosti právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla:

„Podanie odporcu je vlastne výpočtom všetkých úkonov, ktoré súd vo veci urobil a obsahuje konštatovanie, že v konaní vedenom u odporcu pod sp. zn. 10 C 183/97 došlo zrejme k porušeniu práva zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a to v čase od 9. 3. 1993 (správne má byť 1999) do 14. 2. 2001 a od 5. 4. 2002 do 9. 1. 2003.

Dovoľujem si poznamenať,   že zoznam vykonaných úkonov odporcu vypovedá len o tom, že úkony odporca urobil a aké časové lehoty medzi nimi uplynuli. Preto považujem za potrebné uviesť k odporcom poskytnutému zoznamu niekoľko poznámok:

Pojednávanie dňa 12. 3. 1998 sa neuskutočnilo pre neprítomnosť samosudkyne. Pojednávanie nariadené na deň 23. 4. 1998 bolo rovnako neefektívne, pretože ho viedla sudkyňa, ktorá je manželom právneho zástupcu odporcu (JUDr. V.).

Pojednávanie dňa 20. 3. 2001 viedol samosudca JUDr. J., ktorý dostal poverenie na   zastupovanie   zákonnej   sudkyne   JUDr.   Š.   v deň   termínu   pojednávania,   takže   celkom pochopiteľne   nebol   na   prejednávanie   tejto   veci   nijako   pripravený,   čo   aj   účastníkom oznámil.

Pojednávanie dňa 5. 4. 2002 viedol JUDr. R., ktorý na uvedenom pojednávaní takisto nemal vedomosti o predmete konania a preto vlastne len zopakoval úkony vykonané už na prvom pojednávaní a to výsluchy účastníkov.

Tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že aj vyššie uvedené pojednávania, ktoré odporca nariadil, neboli účelné a nemohli prispieť k tomu, by ochrana práv účastníkov a teda aj sťažovateľa, bola rýchla a efektívna.

Sťažovateľ   sa   preto   domnieva,   že   obdobia,   v ktorých   dochádza   u odporcu k prieťahom, možno ohraničiť dátumami uvedenými v podaní odporcu. Súd koná efektívne vtedy,   ak   jeho   úkony   napĺňajú   zmysel   O.   s.   p.   a ak   nimi   súd   môže   dospieť k zisteniam potrebným pre rozhodnutie vo veci samej. Vyššie vymenované pojednávanie však za takéto úkony nesporne považovať nemožno.

Sťažovateľ sa oprávnene domnieva, že k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dochádzalo u odporcu od 9. 12. 1997 a vzhľadom na skutočnosti uvedené v podaní zo dňa 29. 1. 2003 dochádza aj v súčasnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

II.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu   a pripojeného   spisu ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   konania   v predmetnej   veci   od   podania   žaloby až do 17. januára 2003, keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 10 C 183/97.

Sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 2. septembra 1997 domáhal voči R. – združeniu B. B. ako žalovanému v prvom rade a ďalším trom žalovaným zaplatenia sumy 58 000 Sk z titulu vrátenia časti zaplatenej zálohy za práce vykonané na základe zmluvy o dielo, od ktorej odstúpil. Po zaslaní odpisu žaloby žalovaným v 1. až 4. rade a vyžiadaní   ich   vyjadrení   bolo 16. októbra   1997   nariadené prvé pojednávanie   vo   veci na 13. november 1997. Na toto pojednávanie sa však sťažovateľ ani jeho právny zástupca neustanovili, pričom u navrhovateľa doručenie predvolania bolo vykázané. Z toho dôvodu bolo   pojednávanie   odročené   na   9.   december   1997. Ani   na   druhom   pojednávaní   nebol navrhovateľ prítomný. Keďže sa naň ustanovil jeho právny zástupca a žalovaní v 1. a 3. rade,   okresný   súd   ich   vypočul   a uložil   účastníkom   konania,   aby   sa   písomne   vyjadrili k doterajšiemu priebehu dokazovania.

Dňa 5. februára 1998 bolo nariadené pojednávanie na 12. marec 1998. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že sťažovateľ vzal späť žalobu voči žalovanému v 1. a 4. rade. Okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   23.   apríl   1998   za   účelom   pokusu   o mimosúdnu dohodu.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 23.   apríla   1998   bola   poverená   vykonaním úkonov v konaní na pojednávaní nariadenom na uvedený deň namiesto zákonnej sudkyne iná   sudkyňa.   Pretože   táto   sudkyňa   bola   manželkou   právneho   zástupcu   žalovaného v 2. a 3. rade, do zápisnice z pojednávania uviedla, že nemôže vo veci konať. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Listom z 21. februára 2001 oznámil okresný súd sťažovateľovi, že jeho sťažnosť na prieťahy v konaní podaná 5. februára 2001 Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý ju 12. februára 2001 postúpil okresnému súdu, je dôvodná.

V uvedenej   sťažnosti   vzniesol   sťažovateľ   zároveň   námietku   predpojatosti   voči všetkým sudcom okresného súdu. Aj napriek tomu, že predmetná sťažnosť bola okresnému súdu zaslaná krajským súdom, vyzval okresný súd 12. júna 2001 sťažovateľa, aby mu zaslal jej kópiu, čo sťažovateľ urobil 3. júla 2001.

Medzitým bolo nariadené pojednávanie na 20. marec 2001, ktoré bolo opäť odročené bez   vykonania   dokazovania,   keďže   sudca,   ktorý   bol   uvedeného   dňa   poverený   jeho vykonaním z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne, nebol oboznámený so spisom.

Dňa   25.   júla   2001   bol   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   183/97   predložený na vyjadrenie k námietke predpojatosti všetkým sudcom tohto súdu, ktorý ho 10. januára 2002 predložil na rozhodnutie o námietke sťažovateľa krajskému súdu.

Uznesením sp. zn. 16 Nc 27/02 z 31. januára 2002 krajský súd rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z konania a rozhodovania v právnej veci sťažovateľa. Toto uznesenie bolo doručené okresnému súdu 27. februára 2002 a 1. marca 2002 bolo nariadené zatiaľ ostatné pojednávanie vo veci na 5. apríl 2002. Toto pojednávanie bolo odročené na   neurčito   za   účelom   znaleckého   dokazovania, ktoré okresný   súd nariadil   uznesením sp. zn. 10 C 183/97 z 9. januára 2003 s tým, že uložil znalcovi vypracovanie znaleckého posudku v lehote 90 dní od doručenia tohto uznesenia.

Ústavný súd 23. mája 2003 na okresnom súde zistil, že znalecký posudok nebol do uvedeného dňa okresnému súdu doručený.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“. Zároveň   sa   sťažovateľ   domáhal   aj vyslovenia porušenia práva na prerokovanie jeho veci „v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne vychádza z toho, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím“ (napr. I. ÚS 55/97, II. ÚS 813/00, II. ÚS 114/02).

Rýchlosť,   účinnosť   a výsledok   (odstránenie   právnej   neistoty   účastníka)   každého súdneho konania sú podmienené (objektívne aj subjektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou   zložitosťou   prejednávanej   veci,   ďalej   správaním   účastníka   súdneho   konania a napokon aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon z § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (podobne I. ÚS 57/97).

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšiu judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   sa   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného   súdu   v konaní a rozhodovaní   vo   veci   samej (napr.   II.   ÚS   813/00, III. ÚS 141/02).

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 10 C 183/97 a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 58 000 Sk. Ústavný súd zastáva názor, že   výklad   a aplikácia   právnej   úpravy   v sporoch   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   je stabilizovaná   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov.   Vec   preto   nemožno považovať za   právne zložitú.   Hodnotiac faktickú   (skutkovú) zložitosť   veci   ústavný   súd nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver,   že   ide   o konanie,   ktoré   sa podstatnejšie odlišuje od iných konaní tohto druhu. Tento úsudok vyjadruje ústavný súd aj napriek   tomu,   že   podľa   názoru   okresného   súdu   (ku   ktorému   dospel   po   piatich   rokoch trvania   sporu)   závisí   posúdenie   skutkového   stavu   na   odborných   znalostiach,   a preto   je nevyhnutné   posúdiť   tieto   okolnosti   prostredníctvom   odborného   znaleckého   posudku. Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti netvrdí, že by k prieťahom v konaní došlo z dôvodu právnej alebo faktickej   zložitosti   veci.   Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   stanovisko,   že pri účinnejšom a najmä dôraznejšom postupe okresného súdu by sa konanie bolo urýchlilo.

2.   Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho   konania (v procesnom   postavení žalobcu) je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ sa v konaní správa aktívne s výnimkou jeho neúčasti na prvom pojednávaní 13. novembra 1997, na ktoré sa neustanovil ani jeho právny zástupca. Aj keď sťažovateľ nebol prítomný ani na ďalších dvoch pojednávaniach (9. decembra 1997 a 12. marca 1998), nemala jeho neúčasť vplyv na vznik prieťahov v konaní, pretože bol na týchto pojednávaniach zastúpený advokátom. Správanie sťažovateľa možno označiť za súčinnostné aj s ohľadom na skutočnosť, že buď sám, alebo prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   okresnému   súdu   zasielal   požadované   podklady   v ním   stanovených lehotách a sťažnosťami na prieťahy sa dožadoval rozhodnutia vo veci samej. Jeho správanie preto neprispelo k predĺženiu doterajšej doby napadnutého konania, čo netvrdí ani okresný súd vo svojom stanovisku k sťažnosti.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súdne konanie, ktoré v právnej veci sťažovateľa začalo 2. septembra 1997, je stále vedené na súde prvého stupňa bez toho, aby bolo do dňa vydania tohto nálezu rozhodnuté vo veci samej. Vyplýva to z informácie, ktorú poskytol okresný súd ústavnému súdu 23. mája 2003.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   od   začatia   konania   až   do   12.   marca   1998 vykonával plynulo úkony súvisiace s pojednávaním a jeho postupu v tomto období nemožno vytýkať zbytočné prieťahy.

V ďalšom   období   sa   však   okresný   súd   dopustil   zbytočných   prieťahov,   ktoré významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   konania.   Ide   o obdobie   začínajúce 23. apríla 1998, keď bola opatrením predsedu okresného súdu z uvedeného dňa poverená vykonaním úkonov v konaní na pojednávaní nariadenom na uvedený deň namiesto zákonnej sudkyne iná sudkyňa, ktorá bola manželkou právneho zástupcu žalovaného v 2. a 3. rade a vzhľadom na to do zápisnice z pojednávania uviedla, že nemôže vo veci konať. Toto pojednávanie nie je preto možné označiť za efektívnu činnosť okresného súdu.

Ďalší procesný úkon urobil okresný súd až takmer po ôsmich mesiacoch nečinnosti (10.   decembra   1998),   keď   okresný   súd   uznesením   zastavil   konanie   voči   žalovaným v 1. a 4. rade, pričom žaloba v časti smerujúcej proti nim bola vzatá späť už 12. marca 1998.

Ďalším   úkonom   vo   veci   nasledujúcim   až   po   viac   než   27   mesiacoch   nečinnosti okresného   súdu   bolo   nariadenie   pojednávania,   a   to   na   20.   marec   2001,   keď   sa   opäť zopakovala   situácia,   že   muselo   byť   odročené,   keďže   sudca,   ktorý   bol   uvedeného   dňa poverený   jeho   vykonaním   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne,   nebol oboznámený so spisom. Ústavný súd preto aj tento úkon považuje za postup, ktorým sa nemohlo dosiahnuť odstránenie právnej neistoty sťažovateľa, teda úkon neefektívny.

Dňa 3. júla 2001 doručil sťažovateľ okresnému súdu na jeho výzvu z 12. júna 2001 kópiu sťažnosti na prieťahy v konaní, v ktorej zároveň vzniesol námietku predpojatosti voči všetkým sudcom okresného súdu. Spis na rozhodnutie o námietke predpojatosti sťažovateľa bol postúpený krajskému súdu až po viac než šiestich mesiacoch (22. januára 2002).

Ostatné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 5. apríla 2002. Toto pojednávanie bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Okresný   súd   toto znalecké dokazovanie nariadil až po deviatich mesiacoch (uznesením sp. zn. 10 C 183/97 z 9. januára 2003) a znalcovi stanovil na vypracovanie znaleckého posudku lehotu 90 dní. Znalec do 23. mája 2003, keď ústavný súd zisťoval aktuálny stav konania na okresnom súde, znalecký posudok okresnému súdu nedoručil.

Na základe uvedeného hodnotí ústavný súd postup okresného súdu od 23. augusta 1998 až do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. septembra 2002) ako nesústredený, vykazujúci   chyby,   a to   napriek   tomu,   že   ide   inak   o   bežne   zaužívaný   procesný   postup, nevyvolávajúci   v praxi   osobitné   problémy.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   konštatuje, že konanie o nároku sťažovateľa pred okresným súdom je poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku nečinnosti a neefektívneho, ba až vecne nesprávneho postupu okresného súdu. So   zreteľom   na   to,   ale   tiež   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   existenciu zbytočných prieťahov, ako aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 10 C 183/97, v stanovisku k sťažnosti výslovne uznal, ústavný súd nepovažoval za nutné konkrétnejšie špecifikovať jednotlivé obdobia jeho nečinnosti, resp. činnosti, ktorú možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Rovnako hodnotenie jednotlivých úkonov a postupov okresného súdu vyúsťuje do záveru o nečinnosti, resp. do vykonávania takých úkonov, ktoré nemožno považovať za relevantný postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa v jeho spore o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Okresný   súd   takýmto   postupom   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona   o ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 10 C 183/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   pôvodne   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk. Podaním z 29. januára 2003 (citovaným v bode I tohto nálezu)   právna   zástupkyňa   zvýšila   rozsah   požadovaného   primeraného   finančného zadosťučinenia na sumu 100 000 Sk a zároveň uviedla dôvody, pre ktoré sa sťažovateľ domáha jeho priznania.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, zastáva názor, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného   zadosťučinenia   je   síce   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   avšak   nie   prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na   celkovú   doterajšiu   dobu   konania okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn. 10 C 183/97 berúc do úvahy aj konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľa a povahu   konania,   ako   aj   pocit   krivdy   a   neistoty   a v neposlednom   rade   tiež   naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 45 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania   vo   výške   12   816   Sk   (slovom   Dvanásťtisícosemstošestnásť   slovenských   korún) z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia.   Náhrada   sa   priznala   za   tri   úkony   právnej služby – prevzatie veci a dve písomné podania (z 29. januára 2003 a z 26. februára 2003) týkajúce sa veci samej, a to za prvý úkon právnej služby v hodnote 3 900 Sk a za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2003 v hodnote 4 280 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny   za   prvý   úkon   právnej   služby   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk a za dva úkony vykonané v roku 2003 bola základom pre výpočet odmeny priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 vo výške 12 811 Sk) a k tomu 1 x režijný paušál v sume 100 Sk a 2 x v sume 128 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2003