znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 94/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   TIMAR   &   partners,   s.   r.   o.,   Štúrova   42,   Šaľa,   konajúcou prostredníctvom   konateľky   a advokátky   Mgr.   Evy   Timár   Myjavcovej,   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 299/2012 a jeho uznesením z 15. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2013 osobne doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, prostredníctvom ktorej koná jej konateľka   a   advokátka   Mgr.   Eva   Timár   Myjavcová,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Galanta (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 Er 299/2012   (ďalej   aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 15. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   priložených   vyplýva,   že   15.   februára   2012   sa   na podklade   rozhodnutia   mesta   Trnava   (ďalej   len   „oprávnený“   alebo   „správny   orgán“) č.   k.   PR-822/2011-Bo   z   8.   septembra   2011   o   uložení   poriadkovej   pokuty   (ďalej   aj „exekučný   titul“)   v   sume   35   €   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   sa   bez   závažných   dôvodov nedostavil na základe predvolania na útvar Mestskej polície v Trnave vo veci priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) začalo proti sťažovateľovi (povinný, pozn.) exekučné konanie. Sťažovateľ sa mal priestupku dopustiť tým, že 14. júna 2011   odstavil   motorové   vozidlo   v   zónovom   zákaze   státia,   pričom   na   prerokovanie priestupku   bol   predvolaný   hliadkou   Mestskej   polície   v   Trnave   z   dôvodu   neprítomnosti podozrivého z priestupku pri vozidle. K doručeniu predvolania malo dôjsť podľa správneho orgánu uplatnením fikcie doručenia 15. augusta 2011.

Okresný súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára poverením   z 1.   marca   2012.   Dňa 13.   apríla 2012   súdny   exekútor   vydal   upovedomenie o začatí exekúcie (ďalej len „upovedomenie o začatí exekúcie“), ktoré bolo sťažovateľovi doručené 1. marca 2012. Súdny exekútor doručil 30. júla 2012 okresnému súdu námietky proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie,   ktoré   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu, „v ktorých uviedol rozhodné skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa boli spôsobilé privodiť zastavenie exekučného konania, ktoré sa podľa sťažovateľa viedlo na základe nezákonne vydaného rozhodnutia, resp. rozhodnutia, ktoré sa nikdy nemohlo stať exekučným   titulom   pre   procesné   vady,   a   preto   sťažovateľ   žiadal,   aby   exekučný   súd s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil a vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“.

Okresný súd napadnutým uznesením námietky sťažovateľa zamietol s odôvodním, že sťažovateľom tvrdené skutkové a právne dôvody nie sú „spôsobilým dôvodom na vyhovenie námietkam. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 09. 2013.“.

Podľa   sťažovateľa   sa   okresný   súd   v   napadnutom   uznesení   nezaoberal   jeho argumentmi a nesprávne konštatoval, že námietky povinného treba zamietnuť. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza aj «názor odbornej verejnosti, podľa ktorého „Námietky preto zaraďujeme k procesným prostriedkom obrany povinného. V žiadnom prípade nemožno o námietkach hovoriť ako o opravnom prostriedku... Povinný môže v námietkach namietať iba skutočnosti (nie je pritom rozhodujúce, či ide o skutočnosti procesného, alebo hmotného práva,   oboje   sú   prípustné),   ktoré   nastali   alebo   vznikli   po   vydaní   exekučného   titulu. Prikláňame sa k názoru, že dňom vydania exekučného titulu treba chápať deň vyhlásenia exekučného titulu... V čase od vyhlásenia rozhodnutia do nadobudnutia právoplatnosti môže dôjsť   k zmene skutkových   okolností,   ktoré   môže povinný namietať   v exekučnom   konaní (napr. ak odvolanie proti rozhodnutiu nie je prípustné). Podľa ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku môže povinný namietať aj skutočnosti, pre ktoré je exekúcia neprípustná alebo skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti nároku. V tejto súvislosti opätovne považujeme za potrebné poukázať na názor odbornej verejnosti, podľa ktorého „Okolnosťami, ktoré bránia vymáhateľnosti nároku, sú spravidla skutočnosti, pre ktoré môže byť exekúcia zastavená... Dôvodmi neprípustnosti exekúcie, ktoré povinný môže namietať v námietkach podľa § 50 EP, môžu byť rovnako vo väčšine prípadov skutočnosti, ktoré vedú k zastaveniu exekúcie. Napríklad povinný bude namietať, že exekučný titul sa doposiaľ nestal vykonateľným, nebol mu riadne doručený, že rozhodnutie nie je vykonateľné materiálne a pod.“ Nakoľko pre sťažovateľa vzhľadom na skutočnosť, že mu rozhodnutie o uložení pokuty (exekučný titul) nebolo   riadne   doručené,   a   teda   sťažovateľ   nemohol   podať   voči   nemu   riadny   opravný prostriedok (pričom v konaní o odvolaní by boli riešené otázky uvedené v námietkach), pričom konanie o námietkach bolo jediným procesným spôsobom obrany,   a preto bolo povinnosťou exekučného súdu aj vzhľadom na skutočnosť, že voči sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, vysporiadať sa s dôvodmi uvedenými v námietkach tak, aby bolo zachované právo sťažovateľa na prístup k súdu a na spravodlivý proces,   a   nebola   mu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   tým   že   súd   bez   akejkoľvek argumentácie,   či   dostatočného   vysvetlenia   námietky   odmietne.   Súčasne   sa   súd   vôbec nezaoberal   otázkou   prípustnosti   vedeného   exekučného   konania   a   vystavil   sťažovateľa nespravodlivému konaniu, ktorého následkom je vymáhanie pokuty, ktorá nikdy nemohla a nemala   byť   v   zmysle   zákona   uložená,   a   teda   nikdy   by   nevznikol   exekučný   titul,   na podklade   ktorého   je   vymáhaná   pohľadávka   v   exekučnom   konaní.   V   tejto   súvislosti   je potrebné   poukázať   na   ďalšiu   podstatnú   skutočnosť,   ktorou   je   samotné   priestupkové konanie,   v   ktorom   bolo   procesné   rozhodnutie,   ktoré   je   predmetným   exekučným   titulom (právne vadné) vydané. Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych záverov je nepochybné, že sťažovateľ nemohol byť priestupcom, nakoľko v rozhodnom čase spáchania priestupku   bol   vo   výkone   väzby,   pričom   predmetné   osobné   motorové   vozidlo   užívala   v rozhodnom   čase   iná   osoba.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   úplne   nepochybné,   že sťažovateľ   nie   je   procesným   subjektom   predmetného   priestupkového   konania   (osobitné správne   konanie),   pričom   nepožíval   žiadne   postavenie   účastníka   správneho   konania. Sťažovateľ by mal v konaní vystupovať len v procesnom postavení svedka (majiteľ vozidla), ktorý by mal ozrejmiť podstatné okolnosti vo vzťahu k priestupcovi, pričom na uvedený procesný   úkon   musí   byť   zákonným   spôsobom   predvolaný   zo   strany   správneho   orgánu. Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť aj to, že v prípade, ak by exekučný súd v konaní o námietkach skúmal exekučný titul v zmysle námietok sťažovateľa, nedošlo by k zásahu do materiálnej záväznosti tohto rozhodnutia, nakoľko ide o rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty, pričom súd je v zmysle ust. § 135 Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb.   v   znení   neskorších   právnych   predpisov,   ďalej   len   „OSP“)   viazaný   pri   svojom rozhodnutí   výlučne   rozhodnutiami   taxatívne   uvedenými   v   tomto   ust.   OSP,   a   teda rozhodnutie napadnuté námietkami (exekučný titul) k takýmto rozhodnutiam nepatrí.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na prístup k súdu konaním Okresného súdu Galanta porušené bolo.

2. ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Galanta zo dňa 15. 07. 2013, č. k. 17 Er/299/2012-45 a vec vracia Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Galanta   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   pred ústavným súdom vo výške 328,00 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľa,   ktorý   je   v   danom   prípade   navyše   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku rozhodnutia   (petit),   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Sťažovateľom   formulovaný   petit citovaný   v časti   I   tohto   uznesenia   nie   je   v bode   1   vymedzený   presne,   keďže   sa   ním neodkazuje   na   žiadne   konkrétne   ustanovenie   ústavy   alebo   medzinárodnej   zmluvy o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj skutočnosti, že sťažovateľ namieta podľa bodu 1 ním   navrhovaného petitu   porušenie svojich   práv „...   na spravodlivý súdny proces a na prístup k súdu“, ktoré tvoria obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   ustálil   predmet   konania   tak,   ako   to   je   uvedené   v záhlaví   tohto rozhodnutia.

Na tomto základe ústavný súd kvalifikoval sťažnosť sťažovateľa ako takú, ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v spojení s namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že spor, v súvislosti s ktorým sa   sťažovateľ   uchádza   o ústavnú   ochranu   v konaní   pred   ústavným   súdom,   sa   týka exekučného   konania   smerujúceho   na   vymoženie   pohľadávky   vo   výške   35   €   (z   titulu uloženej poriadkovej pokuty). V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce trojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   zákonný   dôvod   na   odmietnutie   dovolania z dôvodu   neprípustnosti   vzhľadom   na   to,   že   ide   o   sumu   bagateľnú   (pozri   napr. IV. ÚS 358/08, alebo IV. ÚS 717/2013).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu   orgánu   verejnej   moci,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu   [intenzite   (IV. ÚS 414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,   IV.   ÚS   251/2011)].   Vo   veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje zistenie, podľa ktorého súdny exekútor okresnému súdu 23. októbra 2013 (teda ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu, pozn.)   oznámil,   že   povinný   (sťažovateľ)   16.   októbra   2013   dobrovoľne   plnil   to,   čo   mu ukladal exekučný titul, a uhradil trovy exekúcie, pričom na základe uvedenej skutočnosti okresný   súd   výzvou   z 9.   decembra   2013 v súlade s §   60 ods.   1 Exekučného poriadku požiadal súdneho exekútora, aby vrátil poverenie na vykonanie exekúcie.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ústavnej ochrany   v spore   o sumu,   ktorá   je   zjavne   bagateľná,   ústavný   súd   na   základe   dosiaľ uvedeného pri predbežnom   prerokovaní dospel   k záveru, že vo veci   sťažovateľa   nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014