znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 94/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., T., ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 23/2010 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010 vo výroku o trovách konania, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 148/2010 a jeho rozsudkom   z   8.   júla   2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Cdo 226/2010 z 28. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011 doručená sťažnosť M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky [ďalej len „ústava“ (sťažovateľ v petite uvádza síce čl. 46 ods. 2 ústavy, ale z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že mal na mysli čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.)] postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 23/2010 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010 vo výroku o trovách konania, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 148/2010 a jeho rozsudkom z 8. júla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 226/2010 z 28. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému súdu 26. januára   2010   sa   R.   H.,   T.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   domáhal   zrušenia   svojej vyživovacej   povinnosti   voči   svojmu   plnoletému   synovi   ako   odporcovi   (sťažovateľovi), ktorá mu bola uložená rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 P 24/2007 z 24. apríla 2007 na sumu 66,39 € mesačne.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 23/2010 zo 14. apríla 2010 žalobu navrhovateľa zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré   spočívali   v   tom,   že „navrhovateľ   nebol   v   kontakte   s   odporcom,   odporca   mu neoznámil, že pokračuje v štúdiu na vysokej škole, v kladnom prípade by mohol navrhovateľ zvážiť   podanie   takéhoto   návrhu   a   keďže   o   ňom   nevedel,   rozhodol   sa   podať   návrh na zrušenie   jeho   vyživovacej   povinnosti,   potom   ako   mal   vedomosť,   že   odporca   ukončil stredoškolské vzdelanie“.

Sťažovateľ okrem nesúhlasu s rozhodnutím okresného súdu v časti týkajúcej sa trov konania   namietal   postup   prvostupňového   súdu   z   dôvodu „zákonom   neodôvodnenej nerovnosti   postavenia   procesných   strán   v   konaní   pred   týmto   súdom,   keď   súd   pri nariaďovaní   termínov   pojednávaní   bral   ohľad   len   na   záujmy   a   časové   možnosti navrhovateľa   a ani   jeden   termín   pojednávania   nenariadil   tak,   aby zohľadnil   aj   časové možnosti a študijné povinnosti odporcu na vysokej škole. Týmto postupom prvostupňový súd poprel   odporcovi   jeho   procesné   právo   zúčastniť   sa   priamo   na   pojednávaniach v prejednávanej   veci,   ktorá   sa   týka   jeho   osoby   a   zasahuje   do   jeho   práv,   tým   mu   bolo znemožnené   právo   vyjadrovať   sa   osobne   a   priebežne   k   tvrdeniam   navrhovateľa a vykonaným dôkazom.“.

Krajský   súd   na základe   odvolania   navrhovateľa   (v   merite   veci)   a   tiež   odvolania sťažovateľa (vo výroku o trovách konania) rozsudkom sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010 označený rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zrušil „vyživovaciu povinnosť odporcu voči   navrhovateľovi,   naposledy   upravovanú   rozsudkom   Okresného   súdu   Topoľčany č. k. 10 P/24/2007-61 zo dňa 24. 4. 2007, počnúc od 1. 9. 2009“.

Podľa sťažovateľa odvolací súd „neodstránil resp. nenapravil v odvolaní namietanú nerovnosť účastníkov konania napr. tak, že by bol nariadil pojednávanie a umožnil využitie procesného   práva   osobne   aj   odporcovi,   súčasne   sa   odvolací   súd   ani   nevysporiadal s námietkou odporcu v odvolaní, že mu prvostupňový súd neumožnil stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami. Preukázateľne došlo aj zo strany tohto súdu k porušeniu práva odporcu na súdnu ochranu a prístup k súdu garantovaný v čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Proti rozsudku krajského súdu z 8. júla 2010 podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom napadol rozsudok „v celom rozsahu a súčasne namietol aj jeho zmätočnosť“. Najvyšší súd uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   226/2010   z   28.   februára   2011   dovolanie   sťažovateľa   ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   svojím   rozhodnutím „zjavne   diskriminuje odporcu ako účastníka konania, keď kvalifikuje výrokovú časť rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/148/2010-107 zo dňa 8. júla 2010 len ako chybu v písaní. Diskrimináciu vníma   odporca   v   tom,   že   ak   by   bol   takýto   nezmyselný   a   zmätočný   návrh   podávaný účastníkom konania, súd by konanie prerušil s výzvou na upresnenie, čoho sa domáha a ak by účastník na výzvu nereagoval, súd by konanie zastavil, resp. by návrh odmietol. V zmysle uvedeného sa javí, že prísny formalizmus a perfektnosť je súdmi vyžadovaná výlučne od účastníkov   konania,   kým pre súdy   samé   má   byť   povolená   benevolencia a neprimeraná tolerancia k chybám v ich činnosti. Najvyšší súd odobril svojim uznesením neperfektnosť a zmätočnosť   rozsudku   krajského   súdu   napriek   tomu,   že   takýto   rozsudok   by   nebol   ani vykonateľný.   Tým,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zhovievavo   kvalifikoval   výrok rozsudku Krajského súdu v Nitre len ako chybu v písaní, na základe tohto záveru potom konštatoval, že nie sú dôvody pre prípustnosť dovolania a preto sa nezaoberal ani vecou samou ani náhradou trov konania... Krajský súd v Nitre teda zrušil povinnosť, ktorá nikdy a žiadnym súdom nebola odporcovi uložená a súčasne nerozhodol o povinnosti, ktorá bola uložená predmetným rozsudkom č. k. 10 P/24/2007-61 zo dňa 24. 4.2007 navrhovateľovi.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   a   rozhodnutiami   uvedených   súdov „bolo porušené jeho základné právo na prístup k súdu, k súdnej ochrane, na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie, teda práva, ktoré sú zakotvené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1 a na prerokovanie   jeho   veci   v   jeho   prítomnosti   s   možnosťou   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 46 ods. 2 (z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľ mal na mysli čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.) Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Topoľčanoch v konaní vedenom pod sp.   zn.   6 C/23/2010,   postupom Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co/148/2010   a   rozhodnutím o dovolaní   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Cdo/226/2010 boli porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo/226/2010 zo dňa 28. februára 2011, zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/148/2010-107 zo dňa 8. júla 2010 ako aj rozsudok Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. 6 C/23/2010-87 zo dňa 14. apríla 2010 a vec vracia Okresnému súdu v Topoľčanoch na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd v Topoľčanoch je povinný uhradiť náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v sume 261,82 Eur na účet právneho zástupcu č.... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   namietanými   rozsudkami okresného súdu a krajského súdu a postupmi týchto súdoch, ktoré predchádzali ich vydaniu, ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 23/2010 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu (v   časti   trov   konania)   odvolanie   (čo   aj   využil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského súdu   nadobudol   právoplatnosť   v   spojení   s   namietaným   rozsudkom   okresného   súdu 24. augusta 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť 30. mája 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj v   prípade   sťažovateľa   reflektoval   svoju   judikatúru   z   ostatného   obdobia   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 390/2011), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov,   keď   to   konkrétne okolnosti   veci   zjavne vylučujú.   Nie   je preto   dôvodné,   aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv namietaným rozsudkom krajského súdu   aj   z   hľadiska   toho,   či   ju   nemožno   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú.   Z   už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 250/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 6 C 23/2010   zo   14.   apríla   2010,   ktorým   bol   návrh   navrhovateľa   na   zrušenie vyživovacej   povinnosti   voči   sťažovateľovi   zamietnutý,   a   v   tejto   súvislosti   považoval za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:

„Navrhovateľ dňa 26. 1. 2010 podal na tunajšom súde návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti voči odporcovi s účinnosťou od 1. 9. 2009 z dôvodu, že odporca ukončil štúdium S. v T. a nebolo mu oznámené, že by odporca pokračoval v riadnom dennom štúdiu. Svoju vyživovaciu povinnosť si plnil do 31. 8. 2009.

Odporca s návrhom nesúhlasil, pretože pokračuje v štúdiu na vysokej škole, i keď formou externého štúdia. Uchádzal sa o prijatie na vysokú školu formou denného štúdia, ale bol prijatý iba na uvedenú formu.

Navrhovateľ... uviedol, že nakoľko odporca študuje externou formou, má možnosť sa zamestnať a to aspoň brigádnicky. Keby prejavil odporca záujem sám mu mohol nájsť prácu, pretože je veľa voľných miest aj v T...

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť, pretože odporca nenadobudol schopnosť sám sa živiť tak, aby nebol odkázaný   na   vyživovaciu   povinnosť   zo   strany   rodičov.   Odporca   potom,   ako   ukončil stredoškolské vzdelanie sa uchádzal o štúdium na vysokej škole, kde si podal prihlášky a to formou denného štúdia, odbor informatika Univerzity K. v N. a ďalej na odbor..., formou externého štúdia. Na denné štúdium nebol prijatý a prijatý bol na externé štúdium tak, ako to   vyplýva   z   rozhodnutia   o   prijatí   na   štúdium.   Z uvedeného   vyplýva,   že   v   časovej nadväznosti, teda po ukončení stredoškolského štúdia, pokračuje odporca v príprave na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na možnosť na strane odporcu zamestnať sa popri štúdiu, mal súd za preukázané, že odporca je evidovaný na   Úrade   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny,   uchádza   sa   o   zamestnanie   pravidelne,   čo dokladuje   úradu   práce   a   dokladoval   to   aj   v   tomto   konaní,   avšak   bezvýsledne.   Nebolo zistené, že by úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ponúkol odporcovi zamestnanie, ktoré by odmietol.   Preto   súd   na   strane   odporcu   nemal   za preukázané,   že   by   zneužíval   svoju odkázanosť na vyživovaciu povinnosť zo strany rodičov... Preto súd návrh navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti zamietol ako nedôvodný, berúc do úvahy situáciu na trhu práce, existenciu širšieho okruhu foriem štúdia, keď takouto formou je aj externé štúdium. Preto pokiaľ odporca pokračuje takouto formou štúdia v príprave na budúce povolanie, nemožno hovoriť, že ukončením stredoškolského štúdia nadobudol schopnosť sám sa živiť.“

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010 vyplýva, že v danej právnej   veci   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   pri   úplnom   zistení skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu vec nesprávne právne posúdil.   Odvolací   súd   na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   návrh navrhovateľa bol dôvodne podaný. V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„...   Podľa   §   62   ods.   1   Zákona   o   rodine   plnenie   vyživovacej   povinnosti   rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Podľa § 75 ods. 1 prvá veta Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek,   zdravotný   stav,   štúdium,   schopnosť   zamestnať   sa,   schopnosť   vykonávať   prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Spolu s § 75 a nasl. Zákona o rodine je možné vyvodiť faktory, ktorých kombinácia priamo vplýva na stanovenie výšky výživného   v   súdnom   konaní.   Na   strane   povinného   sú   to   v   prvom   rade   jeho   zárobkové schopnosti   a   možnosti,   majetkové   pomery,   životná   úroveň,   počet   iných   vyživovacích povinností a výška príspevku iných povinných k týmto oprávneným. Na strane dieťaťa treba prihliadnuť na jeho oprávneného potreby s ohľadom na jeho vek, zdravotný stav, záujmy, prípravu na budúce povolanie, majetkové pomery dieťaťa, ďalej na výšku výživného, ktoré poskytujú   iné   povinné   osoby,   napr.   druhý   rodič,   na   ich   schopnosti   a   možnosti   príp. majetkové pomery a počet vyživovacích povinností.

V   ustanovení   §   78   ods.   1   Zákona   o   rodine   je   zakotvená   zásada,   podľa   ktorej stanovené   výživné   je   možné   zmeniť,   ak   dôjde   k   podstatnej   zmene   pomerov,   pričom stanovené   výživné   má   zodpovedať   pomerom,   za   ktorých   bolo   stanovené.   Ak   dôjde   k podstatnej   zmene   pomerov,   musí   sa   to   premietnuť   i   pri   úprave   vyživovacej   povinnosti, pričom zmena pomerov je dôvodom na podanie návrhu na začatie konania, prípadne môže súd začať konať aj bez návrhu podľa § 163 ods. 2 OSP, ktoré konanie môže skončiť novou súdnou úpravou výživného...

Je   nesporné,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Topoľčany   č.   k.   10   P/24/2007-61 zo dňa 24. 4. 2007 bola zvýšená vyživovacia povinnosť navrhovateľa na odporcu zo sumy 1.100,- Sk na sumu 2.000,- Sk mesačne od 1. 1. 2007. Odporca bol študentom Z. T., okrem výdavkov spojených s návštevou návštevy strednej školy mal ďalšie výdavky za členský poplatok v rybárskorn zväze ročne 2.500,- Sk, v súvislosti s aktívnym hraním futbalu za výstroj 10.000,- Sk ročne. V konaní bolo nesporné, že odporca ukončil štúdium na strednej škole v školskom roku 2008/2009 vykonaním maturitnej skúšky. Z rozhodnutia dekana F. v N. zo dňa 17. 4. 2009 vyplýva, že odporca bol prijatý na štúdium v akademickom roku 2009/2010 na trojročné bakalárske štúdium študijného programu aplikovaná etika - etika profesijných činností, v externej forme, s povinnosťou platiť školné 700 eur za akademický rok. Z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny T. zo dňa 9. 9. 2009 a 18. 3. 2010 vyplýva, že odporca je zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 31. 8. 2009, pravidelne preukazuje záujem zamestnať sa tak, že reaguje na ponuky pracovných ponúk zo stránky   www.profesia.sk.   Nepoberá   štátnu   sociálnu   dávku,   rodičovský   príspevok,   ani prídavok na dieťa. V konaní bolo nesporné, že odporca dochádza na externé štúdium každý piatok v týždni, cestovné má 5 Eur, v prípade seminárnych prác dochádza aj cez týždeň, 3-4 x   do   mesiaca.   Okrem   školného   za   akademický   rok   má   ďalšie   náklady   spojené   s týmto štúdiom   /študentská   karta,   internet,   notebook/,   odporca   má   zvýšené   výdavky   spojené   s členským poplatkom v rybárskom zväze. Odporca nepracuje, nemá žiadny príjem.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že vzhľadom   k   tomu,   že   odporca   ukončil   v   školskom   roku   2008/2009   S.,   T.,   vykonaním maturitnej skúšky dňa 12. 5. 2009, pričom následne bol prijatý na štúdium na vysokej škole v   akademickom   roku   2009/2010,   avšak   toto   ďalšie   vzdelávanie   odporcu   je   v   externej forme /teda nie v dennej forme/, je potrebné prijať záver, že odporca je schopný sám sa živiť. Tento záver preukazujú okolnosti vyššie uvedené v tom, že riadnym ukončením štúdia na   strednej škole,   vykonaním   maturitnej skúšky   došlo u neho   k   ukončeniu   prípravy na budúce povolanie, keď nepokračuje v ďalšom štúdiu na vysokej škole v dennej forme, teda je schopný zamestnať sa v odbore, ktorý riadne vyštudoval a ukončil na strednej škole, samozrejme s poukazom na reálnu možnosť v súčasnej dobe nájsť si prácu v tomto odbore, resp. v obdobnom odbore na trhu práce, príp. v úplne inom odbore. Napriek jeho štúdiu na vysokej škole formou externého štúdiu, je potrebné prijať záver, že je v súčasnej dobe schopný sa samostatne živiť a samostatne uspokojovať svoje potreby, aj s ohľadom na jeho zdravotný stav, ktorý mu umožňuje prácu vykonávať, teda zamestnať sa.

Z   vyššie   uvedených podstatných dôvodov   odvolací súd   napadnutý rozsudok   súdu prvého stupňa zmenil tak, že zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa na odporcu.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta rovnaké skutočnosti, ktoré namietal v konaní pred   všeobecnými   súdmi   (okresným,   krajským,   prípadne   najvyšším   súdom),   t.   j.   že „prvostupňový súd pri nariaďovaní termínov pojednávaní ani raz neprihliadol na časové možnosti a povinnosti odporcu a nariaďoval pojednávania výlučne len v termínoch, ktoré zohľadňovali vždy iba záujem a tvrdené časové možnosti navrhovateľa..., v tom vnímal už v prvostupňovom   konaní   diskrimináciu   a   popretie   svojho   práva   osobne   sa   zúčastniť pojednávania   a   vyjadrovať   sa   k   prednesom   protistrany...   Prvostupňový   súd   odporcovi neumožnil stať sa účastníkom súdneho konania so všetkými procesnými oprávneniami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Okresný súd v Topoľčanoch síce vykonal výsluch odporcu na žiadosť   právnej   zástupkyne   dňa   8.   4.   2010,   keďže   na   súdom   nariadený   termín pojednávania   dňa   9.   4.   2010   sa   odporca   opätovne   nemohol   dostaviť   pre   plnenie   si študijných   povinností   (skúšky),   avšak   týmto   výsluchom   neboli   naplnené   jeho   namietané práva, keďže nemal možnosť reagovať bezprostredne a priamo na vyjadrenia navrhovateľa tak, ako by tomu bolo na pojednávaní. V tom vidí základ pre nesprávne rozhodnutie tak prvostupňového   súdu   v   časti   nepriznania   náhrady   trov   konania,   ktoré   vychádzalo   len z nepodloženého vyhlásenia navrhovateľa,   ako to vyplýva z odôvodnenia a následne aj nesprávneho   posúdenia   právnej   veci   Krajským   súdom   v   Nitre,   ktorý   vychádzal z neobjektívnych   a   nepravdivých   vyjadrení   a prednesov   navrhovateľa,   ktoré   neboli konfrontované   vyjadreniami   a   prednesmi   odporcu.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   práve na tom   základe   odvolací   súd   posúdil   vec   samú   odlišne   ako   prvostupňový   súd   a   jeho rozhodnutie bez poznania objektívnej skutočnosti zmenil...

Krajský   súd   v   Nitre   taktiež   neumožnil   sťažovateľovi   byť   účastníkom   konania so všetkými oprávneniami a povinnosťami... keď o odvolaniach účastníkov rozhodol bez nariadenia pojednávania.“.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010 primeraným spôsobom odôvodnil   a   či   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Vo   vzťahu   ku   všetkým   námietkam   uplatneným   sťažovateľom   ide   o   problém právneho posúdenia veci, prípadne o hodnotenie skutkových zistení (o príčinách prerušenia kontaktu medzi účastníkmi).

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľa pripomína svoju stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m. I. ÚS 241/07).

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   hodnotiť   napadnutý rozsudok krajského súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené skutočnosti, ktoré   viedli   krajský   súd   k   záveru,   že   riadnym   ukončením   štúdia   na   strednej   škole, vykonaním   maturitnej   skúšky   došlo   u   sťažovateľa   k   ukončeniu   prípravy   na   budúce povolanie.   Argumenty   uvedené   v   odôvodnení,   na   základe   ktorých   odvolací   súd   dospel k odlišnému   právnemu   posúdeniu   veci   ako   súd   prvého   stupňa   (pri   úplnom   zistení skutkového stavu veci a pri aplikácii správneho právneho predpisu), že sťažovateľ napriek štúdiu   na   vysokej   škole   formou   externého   štúdia   je   schopný   sa   samostatne   živiť a samostatne uspokojovať svoje potreby, aj s ohľadom na jeho zdravotný stav, ktorý mu umožňuje prácu vykonávať, teda zamestnať sa, nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k   záveru   o ústavnej   neakceptovateľnosti   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v danej veci nenariadil pojednávanie, podľa názoru ústavného súdu postupoval krajský súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku [§ 214 ods. 2 (ďalej aj „OSP“)] a nijako nepochybil, keď pojednávanie   nenariadil;   nemohol   teda   z   tohto   dôvodu   ani   porušiť   základné   právo sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   §   214   ods.   2   OSP   vyplýva,   že odvolací   súd   môže   rozhodnúť o   odvolaní   bez nariadenia pojednávania, ak tomu nebránia dôvody uvedené v § 214 ods. 1 OSP; tieto v danom prípade podľa zistení ústavného súdu neboli naplnené. Ústavný súd takisto nezistil, že by v priebehu prvostupňového, ako aj odvolacieho súdneho konania došlo k porušeniu rovnosti   (diskriminácii)   účastníkov   konania,   prípadne   konkrétneho   procesného   práva sťažovateľa   (v   konaní   zastúpeného   právnou   zástupkyňou),   a   ani   sťažovateľ   porušenie žiadneho zo svojich procesných práv (že by prvostupňový súd pri nariaďovaní termínov pojednávaní nebral do úvahy jeho študijné povinnosti, pre ktoré sa ich nemohol osobne zúčastniť) v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu nenamietal (odvolanie podal len v časti trov konania). Za daných okolností aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na   základe   uvedených   skutočností   a   záverov   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 8 Co 148/2010 z 8. júla 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 226/2010 z 28. februára 2011

Proti   zmeňujúcemu   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   odvolací   súd   zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči sťažovateľovi, naposledy upravovanú rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 P 24/2007 z 24. apríla 2007, počnúc od 1. septembra 2009, podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Prípustnosť   dovolania   sťažovateľ   odvodzoval   zo   skutočnosti,   že   namietané rozhodnutie najvyššieho súdu trpí v zmysle § 237 a § 238 OSP inou vadou, ktorá spôsobuje jeho   zmätočnosť.   Podľa   sťažovateľa   je   zmätočnosť   daná   objektívnou   skutočnosťou,   že odvolací súd po tom, čo rozhodol, že mení rozhodnutie prvostupňového súdu, vyriekol, že „zrušuje   vyživovaciu   povinnosť   odporcu   voči   navrhovateľovi,   naposledy   upravovanú rozsudkom Okresného súdu Topoľčany č. k. 10 P/24/2007-61 zo dňa 24. 4. 2007, počnúc od 1. 9. 2009“. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že nikdy nemal voči navrhovateľovi žiadnym   rozhodnutím   súdu   uloženú   vyživovaciu   povinnosť.   Sťažovateľ   v   dovolaní   tiež namietal   právne   a   skutkové   závery   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   a   tiež   jeho   výrok o nepriznaní náhrady trov konania.

Podľa § 238 ods. 4 OSP dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských   práv   a povinností,   alebo o   pozastavení ich   výkonu,   o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu neprípustnosti.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že odôvodnenie právneho názoru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (ako aj o neprípustnosti dovolania podľa § 237 a § 239 OSP z dôvodu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nemá znaky rozhodnutí uvedených v týchto ustanoveniach) sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená v jeho   sťažnosti   nie   je   spôsobilá   spochybniť   opodstatnenosť   záverov   najvyššieho   súdu, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil. V súvislosti s týmto záverom ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu:„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Osobitne však treba zdôrazniť, že dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich   výkonu,   o   priznaní   rodičovských   práv   a   povinností   maloletému   rodičovi   dieťaťa, o určenie rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení (§ 238 ods. 4 O. s. p.). V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku vydanému vo veci upravenej Zákonom o rodine (viď právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 62 Zákona o rodine č. 36/2005   Z.   z.   účinný   od   1.   apríla   2005).   Keďže   ale   napadnutým   rozsudkom   bolo rozhodnuté vo veci zrušenia vyživovacej povinnosti otca voči plnoletému dieťaťu (teda nie v niektorej z vecí, v ktorých Občiansky súdny poriadok, napriek tomu, že ide o vec upravenú Zákonom o rodine, výnimočne pripúšťa dovolanie), bezpochyby tento rozsudok nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné (viď § 238 ods. 4 O. s. p.).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania   podľa   §   238   O.   s.   p.,   ale   sa   ďalej   zaoberal   aj   otázkou,   či   konanie   nie   je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne   nespôsobilého   účastníka,   prekážku veci právoplatne   rozhodnutej   alebo už   prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. Odporca v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietal relevantné procesné vady (tzv. zmätočnosti) v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. Jeho námietky, že odvolací súd vyriekol,   že   zrušuje   vyživovaciu   povinnosť   odporcu   voči   navrhovateľovi   naposledy upravenú   rozsudkom,   pričom   odporca   však   nikdy   nemal   voči   navrhovateľovi   žiadnym rozhodnutím uloženú vyživovaciu povinnosť, možno považovať len za chybu v písaní (§ 164 O. s. p.) o čom svedčí jednak vo výroku odvolacieho súdu uvedený rozsudok, ktorým bola upravovaná vyživovacia povinnosť a jednak dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu; nejde ale o procesnú vadu (tzv. zmätočnosť) v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.“

K dovolaniu sťažovateľa proti výroku odvolacieho súdu o trovách konania najvyšší súd uviedol:

„Prípustnosť dovolania proti časti rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania treba posudzovať podľa § 239 O. s. p., nie podľa § 238 O. s. p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 O. s. p., a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.“

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46 až čl. 48 ústavy. Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná ustanovením čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa tam uvedených práv (teda aj práv podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy) možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto   nedostatky   nevykazuje.   Naopak,   ním   vyslovené   právne   závery   sú   súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru,   že   z   jeho   odôvodnenia   nepochybne   vyplýva,   z   akých   dôvodov   nebolo sťažovateľom   podané   dovolanie   prípustné.   Najvyšší   súd   reagoval   na   všetky   relevantné argumenty   sťažovateľa   uvedené   v jeho   dovolaní   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom posúdil   podmienky   prípustnosti   dovolania   aj   podľa   §   239   OSP   (v   časti   trov   konania). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie   je   arbitrárne   alebo   nedostatočne   odôvodnené (I. ÚS 143/06).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   sťažovateľ   svoju   sťažnosť v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v   otázke   akceptácie vyslovenej   neprípustnosti ním   podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia prípustnosti podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti   a   jej   riešenie   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   sťažovateľom   označených základných   práv   (IV.   ÚS   238/07),   ak všeobecný   súd   postupoval   v   súlade   so   zákonom a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nemožno   prijať   záver   o   takej   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými základnými právami sťažovateľa, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012