znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 94/2011-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť P. J., P., a Ing. P. K., P., zastúpených advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010, za účasti Krajského súdu v Prešove, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. J. a Ing. P. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp.   zn.   11   C   9/2007   zo   14.   januára   2009   a   priznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania Prešovskému samosprávnemu kraju, p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   2   Co   53/2009   z   26.   mája   2010 vo výroku,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   11   C   9/2007 zo 14. januára   2009   a   priznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania   Prešovskému samosprávnemu kraju, z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť P. J. a Ing. P. K. trovy konania v sume 413,58   € (slovom   štyristotrinásť eur   a päťdesiatosem   centov)   na účet   ich   právnej zástupkyne advokátky JUDr. Z. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2010 doručená sťažnosť P. J., P., a Ing. P. K., P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a tiež práv podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010.

Podaním doručeným ústavnému súdu 7. januára 2011 sťažovatelia doplnili sťažnosť predložením písomnej prílohy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „sťažovatelia ako podieloví spoluvlastníci (každý z nich v ½) parcely KN-C č. 3145/21, nachádzajúcej sa v kat. úz. S., na ktorej sa nachádza cesta   III.   triedy,   uplatnili   žalobou   zo   dňa   16.   1.   2007   nárok   z   titulu   bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného za užívanie ich pozemku a to za obdobie od 17. 1. 2005 do 16. 1. 2007 vrátane. Každý z nich žiadal o zaplatenie 11.358,84 € (pôvodne 342.196,50 Sk).“.

Prešovský   samosprávny   kraj   (ďalej   len   „žalovaný“)   v   predmetnom   konaní poukazoval na to, že cestu III. triedy užíva oprávnene na základe príslušného stavebného oprávnenia a kolaudačného rozhodnutia. Cesta bola vybudovaná na pozemku, ktorý v tom čase patril   štátu, a preto nejde o neoprávnenú stavbu. Žalovaný vyslovil   tiež názor,   že parcela   KN-C   č.   3145/21   (ďalej   len   „pozemok“),   na   ktorej   cesta   stojí,   sa   nemala   stať predmetom dražby ako súčasť prevádzkovej jednotky, napriek tomu sa jej vydražiteľmi 11. marca 1992 stali M. M. a V. M. – S. Poukázal tiež na to, že cesta slúži verejnosti a žalovaný sa   nijakým spôsobom   neobohacuje na úkor   žalobcov,   má len výdavky   na jej údržbu a správu.

O   žalobe   sťažovateľov   rozhodol   Okresný   súd   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom sp. zn. 11 C 9/2007 zo 14. januára 2009 tak, že ju v celom rozsahu zamietol. Hoci   mal za preukázané, že sťažovatelia sú vlastníkmi pozemku (vlastníctvo nadobudli v rámci   konkurzu   kúpou   od   predávajúceho   V.   M.   –   S.)   a   žalovaný   je   od   roku   2004 vlastníkom cesty, žalobu zamietol pre jej rozpor s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozpor s dobrými   mravmi,   pozn.).   Rozpor   s   dobrými   mravmi   podľa   záverov   okresného   súdu spočíval v tom, že v danom prípade nejde o neoprávnenú stavbu cesty, že vlastník cesty nemá žiadny zisk, len výdavky na údržbu komunikácie, že pozemok, na ktorom cesta stojí, nemal byť predmetom dražby, pričom sťažovatelia ho kúpili za podstatne nižšiu cenu, ako je jeho reálna trhová hodnota. Podľa názoru okresného súdu sa uvedené právne závery vzťahujú len na nárok za užívanie samotnej cesty. Na pozemku sa nachádza nielen cesta III. triedy, ale aj priľahlý chodník, ktorý však nie je jej súčasťou. V tejto časti okresný súd s poukazom na stanovisko Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky z   24.   júla   2007   v nadväznosti   na   §   1   ods.   3   zákona   č.   135/1961   Zb.   o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších právnych predpisov žalobu zamietol aj s odôvodnením,   že   sťažovatelia   neuniesli   dôkazné   bremeno   o   vlastníctve   chodníka žalovaným.   V   závere   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   poukázal   na   to,   že   situáciu rozdielneho   režimu   vlastníctva   v súčasnosti   možno   riešiť   vyvlastnením   pozemku   za príslušnú finančnú náhradu. To však predmetom konania pred okresným súdom v tejto veci nebolo.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, ktoré odôvodnili tvrdeniami   o   nesprávnych   skutkových   zisteniach   a   nesprávnom   právnom   posúdení   veci okresným súdom.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010 o podanom odvolaní sťažovateľov   rozhodol   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny. O námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni uplatnenej sťažovateľmi v odvolaní rozhodol krajský súd tak, že sudkyňa JUDr. I. W. nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 9/2007. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 21. júla 2010.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   najprv   zopakovali   svoje argumenty uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, najmä vo vzťahu k otázke vlastníctva   chodníka.   Ďalej   zdôraznili,   že   je   v   rozpore   s   princípmi   právneho   štátu zohľadňovať nižšiu kúpnu cenu, za ktorú mali sťažovatelia nadobudnúť nehnuteľnosť, ako dôvod vylúčenia povinnosti žalovaného vydať žalobou uplatnené bezdôvodné obohatenie. V tejto súvislosti poukázali na to, že aj v prípade, ak by nadobudli nehnuteľnosť darovaním, povinnosť žalovaného na vydanie plnenia sťažovateľom z dôvodu bezplatného užívania ich pozemku stavbou cesty by nezanikla.

Za nesprávny sťažovatelia označili právny názor všeobecných súdov, podľa ktorého je   ich   nárok   na   zaplatenie   (vydanie)   bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   pozemku vo výške trhového nájomného nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi, priečiaci sa verejnému záujmu. V tejto súvislosti argumentujú tým, že „ak existuje legálny postup (napríklad podľa § 108 Stavebného zákona), ktorým bude zriadený právny titul na riadne užívanie pozemku č. 3145/21 pod Cestou zo strany Prešovského samosprávneho kraja, ale Prešovský samosprávny kraj v rozpore so svojimi zákonnými povinnosťami tento postup (viac ako 6 rokov) nevyužije, čoho dôsledkom je, že sa vlastník pozemku na súde domáha   svojich   zákonných   práv   žalobou   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   takéto konanie   vlastníkov   pozemku   parc.   č.   3145/21   nemôže   byť   označené   porušovateľom   za konanie   v rozpore   s   dobrými   mravmi...   Faktické   obmedzenie   vlastníckeho   práva   bez existencie právneho dôvodu nemôže byť vyjadrením legitímneho cieľa, na základe ktorého by sa Prešovský samosprávny kraj mohol odvolávať na existenciu verejného záujmu.“.

Podľa názoru sťažovateľov „aj uplatňovanie verejného záujmu má svoj procesný postup,   ktorý   je   pre   Prešovský   samosprávny   kraj   záväzný   a   jeho   obchádzaním   sú porušované ústavné práva sťažovateľov a tiež článok 1 Protokolu č. 1 Dohovoru a článok 6 Dohovoru“.

Sťažovatelia namietajú, že nimi nastolená základná otázka v merite veci o určenie, či v danom prípade existuje obmedzenie vlastníckeho práva, a o kompenzácii vzniknutého obmedzenia vlastníckeho práva nebola napadnutím rozhodnutím vyriešená. Krajský súd sa nevysporiadal   riadne   ani   s   argumentáciou   sťažovateľov   obsiahnutou   v   nimi   podanom odvolaní,   na   ich   argumenty   nereagoval   a   svoje   rozhodnutie   požadovaným   spôsobom neodôvodnil. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd v danom prípade príslušné právne normy aplikoval ústavne nesúladným spôsobom, a takto reálne neposkytol sťažovateľom súdnu ochranu. Rozsudok krajského súdu je podľa tvrdenia sťažovateľov svojvoľný preto, že nerešpektuje ústavou predpísané podmienky obmedzenia ich vlastníckeho práva.

Porušenie   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   namietaným   rozsudkom krajského súdu sťažovatelia odôvodnili tým, že hoci nepochybne boli vo výkone svojho vlastníckeho práva obmedzení, stalo sa to bez splnenia podmienok ustanovených pre takéto obmedzenie vlastníckeho práva, pričom obmedzenie ich vlastníckeho práva bolo vykonané bez   náhrady,   a teda   bolo   v   danom   prípade   neprimerané.   Tým,   že   krajský   súd   odoprel sťažovateľom priznať náhradu za obmedzenie ich vlastníckeho práva, porušil podľa ich tvrdenia ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. a Ing. P. K., podľa čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 46 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1, 4, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Co 53/2009 zo dňa 26. 5. 2010, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 5. 2010, sp. zn. 2 Co 53/2009, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. a Ing. P. K. trovy konania z hodnoty   predmetu   konania   v   sume   spolu   1.111,-   €   za   2   úkony   právnej   pomoci,   pri zastupovaní dvoch účastníkov konania: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, teda 2x (2x (270,54 € +7,21 €)) na účet advokáta: JUDr. Z. M., Advokátska kancelária, P..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 94/2011-26 zo 17. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. apríla 2011 (sp. zn. Spr 10057/2011, doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2011) okrem iného uviedol: „Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 25. 3. 2009 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 2 Co 53/2009.

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci rozhodnuté dňa 26. 5. 2010.“

Ďalej predseda kolégia krajského súdu vo svojom vyjadrení citoval z odôvodnenia označeného   rozhodnutia,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 11 C 9/2007 zo 14. januára 2009.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vo   vyjadrení   z   21.   apríla   2011   doručenom ústavnému súdu 25. apríla 2011 k stanovisku predsedu kolégia krajského súdu zo 6. apríla 2011 okrem iného uviedla:

«Podľa vyjadrenia porušovateľa z 6. 4. 2011 spomínaná cestná komunikácia, ktorá je vlastníctvom žalovaného, nie je neoprávnená stavba a správne sú závery súdu prvého stupňa   poukazujúceho   na   nemožnosť   vzniku   bezdôvodného   obohatenia   na   strane žalovaného   v   súvislosti   s   užívaním   a   vlastníctvom   cesty   nachádzajúcej   sa   na   pozemku žalobcov.

V ďalšom o. i. uvádza, že parcela žalobcov slúži širokej verejnosti a preto priznanie žiadaných nárokov v súvislosti s užívaním tejto stavby na ich nehnuteľnosti, by preto bolo v rozpore s princípom dobrých mravov, na čo aj správne poukázal súd prvého stupňa. Porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ani vo vyjadrení v konaní pred Ústavným súdom SR, nereflektuje na dôvody, ktoré sťažovatelia uvádzali pred všeobecnými súdmi. Sťažovatelia   v   súdnom   konaní   neuvádzali,   že   sa   jedná   o   neoprávnenú   stavbu, odkázali však na závery súdnej praxe o konkurencii dvoch rovnocenných vlastníckych práv v   prípadoch,   keď   niekto   staval   na   základe   časovo   neobmedzeného   práva   k   cudziemu pozemku, ktoré v dôsledku zmeny právnej úpravy zaniklo. Právo žalovaného k pozemku vo vlastníctve žalobcov nesporne zaniklo. Tu sa uplatní princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere a takisto aj zákaz retroaktivity. Práva k stavbe a k pozemku sú rozdielne, vzájomný vzťah vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Žalovaný, ako vlastník cesty, je obohatený o čiastku, ktorú by žalobca ako vlastník pozemku dosiahol za prenájom pozemku zastavaného stavbou...

Oba súdy dôvodia, že nárok sťažovateľov na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku vo výške trhového nájomného je nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi, priečiaci sa verejnému záujmu.

Poukazujeme, že v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie a nie   je   možné,   aby   jeden   z   účastníkov   žiadal   o   zvýhodnenie   svojej   pozície   z   dôvodu verejného záujmu.

Prešovský samosprávny kraj po nadobudnutí vlastníctva k ceste v roku 2004 mal zákonný prostriedok na to, aby vysporiadal práva k pozemku vo vlastníctve sťažovateľov, vždy však za náhradu.   Prešovský samosprávny kraj vyvlastňovacie konanie neinicioval, neinicioval ani žiadne návrhy na usporiadanie vzťahov so sťažovateľmi ohľadom dotknutej nehnuteľnosti.

Jeho nečinnosť zrejme vychádzala z výhodnosti protiprávneho bezplatného užívania pozemku sťažovateľov, pričom sa spoliehal, že takýto stav pretrvá i naďalej.

Ak existoval legálny postup, ktorým by bol zriadený právny titul na riadne užívanie pozemku   vo   vlastníctve   sťažovateľov   zo   strany   Prešovského   samosprávneho   kraja,   ale Prešovský samosprávny kraj uvedené neakceptuje, tak dôsledkom toho sa vlastníci pozemku na súde domáhajú svojich zákonných práv žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia a takéto konanie sťažovateľov nemôže byť označené porušovateľom za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Aj   podľa   Stavebného   zákona,   by   vlastníkovi   pozemku   bola   za   obmedzenie   alebo pozbavenie   vlastníckych   práv   priznaná   náhrada   podľa   trhovej   ceny   určenej   znaleckým posudkom.   Preto   akékoľvek   obmedzenie   výšky   bezdôvodného   obohatenia,   oproti   výške, ktorú sťažovatelia žiadali na základe znaleckého posudku vypracovaného podľa rovnakých zásad, ako sa určujú náhrady podľa § 111 Stavebného zákona je v rozpore s Občianskym zákonníkom, Ústavou aj Dohovorom.

Nemožno tiež zohľadňovať nižšiu kúpnu cenu, za ktorú mali sťažovatelia nadobudnúť nehnuteľnosť,   ako   dôvod   vylúčenia   povinnosti   žalovaného   vydať   žalobou   uplatnené bezdôvodné   obohatenie.   Poukazujeme,   že   aj   v   prípade,   ak   by   sťažovatelia   nadobudli nehnuteľnosť darovaním, povinnosť žalovaného na vydanie plnenia sťažovateľom z dôvodu bezplatného užívania ich pozemku stavbou cesty, by nezanikla.

Pokiaľ porušovateľ vo svojom vyjadrení uvádza, že vo vzťahu k užívaniu priľahlého chodníka nie je daná pasívna legitimácia na strane žalovaného, ktorý nie je vlastníkom stavby chodníka uvádzame, že porušovateľ nezohľadnil, ani v tom smere, odvolacie dôvody sťažovateľov.   Sťažovatelia   pred   všeobecnými   súdmi   odkázali   na   zákonné   ustanovenia, z ktorých   vyplýva,   že   vlastníkom   chodníka   je   žalovaný,   preto   je   daná   jeho   pasívna legitimácia.   Porušovateľ,   ani   súd   prvého   stupňa   nezohľadnili   ani   podporné   dôkazné vyjadrenie   Mesta   Prešov   z   12.   5.   2008   v   ktorom   uviedlo,   že   chodník,   predstavujúci novovytvorenú parcelu č. 3145/25 nie je v jeho vlastníctve.

Nemožno opomenúť, že v konaní pred súdom prvého stupňa bola zákonnou sudkyňou tá istá osoba, ktorá rozhodovala v právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 11 C 258/2009... Uvádzame, že je diskriminačný taký postup, ktorý „rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť“.

Poukazujeme   na   zjavnú   diskrimináciu   sťažovateľov   v   rozhodovacom   procese   aj oproti vyššie označenému právoplatnému rozsudku, teda v prípadoch, kedy ten istý súd a dokonca   ten   istý   sudca,   v   rozpore   s   princípom   právnej   istoty,   niektorým   žalobcom v analogických prípadoch podanému návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovie, iným nie.

V rozhodovanej veci sa postup porušovateľa nedá nazvať ináč ako svojvôľa.»

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   odpovedá   na   obsah   odvolania   ústavne   konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (m.   m.   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   neodmysliteľnou   súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (napr.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je daná   tiež   vo   verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   namietané   porušenie   ich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 9/2009 zo 14. januára 2009 o zamietnutí žaloby sťažovateľov o náhradu za užívanie nehnuteľností s príslušenstvom. Sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov predovšetkým vzal do úvahy, že   títo   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza do   úvahy   (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad,   ani   také   formálne   interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca jeho popretie (I. ÚS 2/08).

Z   odôvodnenia   každého   súdneho   rozhodnutia   musí   vyplývať organický,   a pritom vnútorne harmonický vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej veci to tak však podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 53/2009   z   26.   mája   2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 11 C 9/2009   zo   14.   januára   2009,   je   totiž   z hľadiska   uvedených   kritérií   podľa   názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:„V   konaní   bolo   nepochybne   preukázané,   že obaja   žalobcovia   sú   spoluvlastníkmi nehnuteľností, parcely KN 3145/21 – zastavaná plocha vo výmere 1578 m2, zapísanej na LV č. 915 kat. úz. S. Na tejto parcele sa nachádza cesta III. triedy č. 068010 – privádzač na D1 Prešov – Ličartovce a zároveň na jej časti vyčlenenej znaleckým posudkom č. 1/2008 ako parcela KN 3145/25 je umiestnený priľahlý chodník. Je potrebné konštatovať, že závery súdu prvého stupňa vo vzťahu k spomínanej nehnuteľnosti sú jednoznačne správne zistené na   základe   listinných   dôkazov   pripojených   k   spisu   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   aj presvedčivo zdôvodnené.

Pokiaľ ide o spomínanú cestnú komunikáciu, ktorá je vlastníctvom žalovaného, túto nemožno považovať za neoprávnenú stavbu, v dôsledku čoho vzájomné vzťahy účastníkov nemohli byť riešené v zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka upravujúceho dôsledky   neoprávnenej   stavby   zriadenej   na   cudzom   pozemku.   Výstavba   cesty   bola realizovaná v období rokov 1982 – 1992 na základe právoplatne vydaného rozhodnutia o umiestnení tejto stavby okrem iného aj na parcele pôvodne 3145, stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia. Podstatné v tejto súvislosti je, že v čase výstavby komunikácie a aj v dobe jej ukončenia vlastníkom pôvodných parciel KN 3145/1, 3145/3 a 3145/6 bol bývalý   Československý   štát,   čo   plynie   z obsahu   úplného   výpisu   LV   č.   915   kat.   úz.   S... Vtedajší Československý štát ako nepochybný stavebník tejto cesty jej výstavbu realizoval na svojej nehnuteľnosti, a preto stavba komunikácie neoprávnenou stavbou podľa § 135c Občianskeho zákonníka nie je.

Podobne správne sú závery súdu prvého stupňa poukazujúceho na nemožnosť vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v súvislosti s užívaním a vlastníctvom cesty nachádzajúcej   sa   na   pozemku   žalobcov.   Výkon   subjektívnych   práv   vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov možno vnímať ako právo každého správať sa spôsobom, ktorý mu   umožňuje   zákon   alebo   ktorý   vyplýva   zo   zmluvy,   či   z   rozhodnutia   štátneho   orgánu a možnosť domáhať sa svojich práv. Výkon práv alebo povinností predpokladá existenciu takéhoto práva, či povinnosti. Výkon práv a povinností však nemožno chápať absolútne a neobmedzene. Obmedzenie výkonu subjektívnych práv je dané predovšetkým právom na výkon subjektívnych práv iných subjektov. Nezáleží na tom, či ide o výkon práv rovnakého druhu   alebo   nie.   Každý   je   teda   pri   výkone   svojho   práva   povinný   dbať   aj   na   to,   aby neznemožnil,   či   nerušil   výkon   práv   iných.   Zákon   teda   ustanovuje,   že   výkon   práv   a povinností nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných osôb a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka).

Parcela žalobcov KN 3145/21 je zastavaná cestnou komunikáciou, ktorá slúži širokej verejnosti   a   žalovanému,   ktorý   sa   stará   o   jej   údržbu,   neprináša   žiadne   bezdôvodne obohatenie. Priznanie žiadaných nárokov žalobcov v súvislosti s užívaním tejto stavby na ich nehnuteľnosti, by preto bolo v rozpore s princípom dobrých mravov, na čo aj správne poukázal súd prvého stupňa. Nemožno v tejto súvislosti zároveň opomenúť, že predmetná cestná   komunikácia   bola   vystavaná   predtým,   ako   žalobcovia   nadobudli   spoluvlastnícke oprávnenia   k   pozemku   KN   3145/21   a   teda   mohli,   resp.   mali   vedieť,   že   táto   časť nehnuteľností je zastavaná cestou, v dôsledku čoho budú obmedzení v jej užívaní. Možno preto dôvodne predpokladať, že túto skutočnosť zohľadňovala aj podstatne nižšia kúpna cena, za ktorú žalobcovia okrem iného aj spornú nehnuteľnosť zmluvne nadobudli, než bola hodnota prevádzaných nehnuteľností ocenená znalcom Ing. A. N. v znaleckom posudku č. 19/1998...

Správne je aj   zistenie prvostupňového súdu poukazujúceho na zrejmú neplatnosť dražby v časti sporného pozemku v tom čase zastavaného verejnou štátnou komunikáciou. V zmysle § 14 zákona č. 427/1990 Zb. v znení neskorších predpisov mal byť predmetom dražby prebiehajúcej v roku 1992 (č. l. 56) nepochybne len pozemok nachádzajúci sa pod vydraženou prevádzkovou jednotkou a nie aj tá časť nehnuteľnosti, ktorá už v tom čase bola zastavaná touto cestnou komunikáciou. Žalobcovia sa tak v časti kúpy pozemku KN 3145/21 pri   závere   o   absolútnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   v   tomto   rozsahu   mohli   stať   jeho vlastníkmi   titulom   vydržania   podľa   §   134   Občianskeho   zákonníka   uplynutím   zákonom určenej   10-ročnej   vydržacej   doby   k   30.   7.   2008.   Aj   ako   oprávnení   držitelia   tejto nehnuteľnosti v spornom období rokov 2005 až 2007 (§ 130 ods. 2, 3 OZ) by sa žalobcovia mohli domáhať žiadaných nárokov pri splnení predpokladov určených § 451 a nasl. OZ, avšak ako už bolo spomínané, podstatné v prejednávanej veci je, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného v tejto súvislosti nevzniká. Žalovaný nie je podnikateľským subjektom, nevlastní cestnú komunikáciu za účelom dosiahnutia zisku, ale táto slúži k bezplatnému uspokojovaniu verejnej potreby.

Pokiaľ ide o nárok žalobcov žiadaný za užívanie priľahlého chodníka, ktorý podľa vyhotoveného znaleckého posudku v spojení s geometrickým plánom predstavuje parcelu KN 3145/25, bolo správne zistené, že nie je daná pasívna legitimácia žalovaného, ktorý nie je vlastníkom stavby chodníka. Sporný chodník totiž nie je súčasťou cestnej komunikácie, pričom žalovaný sa stal vlastníkom výlučne len ciest II. a III. triedy a to v súlade s § 3d ods. 2   zákona   č.   135/1961   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov.   Tomuto   záveru   napokon nasvedčuje   stanovisko   Ministerstva   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií   SR   z   24.   7.   2007 (č. l. 83), obsah stavebného povolenia vydaného ako stavebníkovi Okresnej správe ciest (č. l. 41) a kolaudačné rozhodnutie, ktorým bola stavba cesty odovzdaná do správy a údržby vtedajšej Okresnej správe ciest Prešov a chodník Správe mestských komunikácií Prešov. So zreteľom na všetky tieto dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil...“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľov   o   porušení   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   tvrdenie,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s ich podstatnými námietkami, resp. ich „ignoroval“.   Podľa   sťažovateľov   spočívajú   kľúčové   pochybenia   krajského   súdu   najmä v tom, že:

a) Krajský súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal s ich odvolacími dôvodmi, a to, že v danom prípade ide o konkurenciu dvoch rovnocenných vlastníckych práv – práva k stavbe a práva k pozemku, pričom vzájomný vzťah vlastníkov [ktorý doteraz nebol inak majetkoprávne vysporiadaný (napr. podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „stavebný zákon“) vyvlastnením pozemku vo verejnom záujme, resp. zriadením vecného bremena, v obidvoch prípadoch za náhradu)] je nutné riešiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich inštitút bezdôvodného obohatenia. Podľa sťažovateľov žalovaný užíva ich majetok bez právneho dôvodu, a tým z jeho strany dochádza k bezdôvodnému obohateniu.

b) Napadnutý rozsudok krajského súdu neobsahuje žiadne odôvodnenie, odvolací súd iba prevzal závery súdu   nižšieho stupňa, neaplikoval žiadnu   právnu normu, na základe ktorej   dospel   k   záveru   o   bezplatnom   obmedzení   vlastníckeho   práva   sťažovateľov. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu tak nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom   na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.   Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Z   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie vyplýva   aj povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:

V   posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového   súdu,   že   nárok   sťažovateľov   voči   žalovanému   z   titulu   bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom je nedôvodný. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateľov vysporiadal tak, že im nepriznal súdnu ochranu. Vecnú obranu sťažovateľov i samotný ich nárok   na   zaplatenie   (vydanie)   bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   pozemku   parc. č. 3145/21, na ktorom sa nachádza cestná komunikácia vo vlastníctve žalovaného, posúdil ako nárok v rozpore s dobrými mravmi priečiaci sa verejnému záujmu. Nemožnosť vzniku bezdôvodného   obohatenia   na   strane   žalovaného   odôvodnil   odvolací   súd   iba   tou skutočnosťou,   že   žalovaný   nie   je   podnikateľským   subjektom,   a   teda   nevlastní   cestnú komunikáciu   na   dosiahnutie   zisku,   ale   táto   slúži   na   bezplatné   uspokojovanie   verejnej potreby, pričom v odôvodnení sa vôbec nezaoberal dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho posúdenia   uplatneného   nároku   sťažovateľov   vyplývajú   [otázka   nároku   na   náhradu   za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez právneho dôvodu (právneho titulu na riadne užívanie pozemku žalovaným), ktorá má nepochybne aj ústavnú relevanciu (pozri čl. 20 ods. 4 ústavy)].

Konštatujúc, že predmetnú cestnú komunikáciu, ktorá je vlastníctvom žalovaného, nemožno považovať za neoprávnenú stavbu, v dôsledku čoho vzájomné vzťahy účastníkov nemohli   byť   riešené   podľa   §   135c   Občianskeho   zákonníka   (upravujúceho   dôsledky neoprávnenej   stavby   zriadenej   na   cudzom   pozemku),   odvolací   krajský   súd   neprihliadol pritom bez relevantného dôvodu na tú skutočnosť, že táto otázka nebola v súdnom konaní nikdy spornou, a sťažovatelia ju ani v podanom odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu, ani v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nenamietali. Naopak, sťažovatelia tvrdili, že podľa dostupnej judikatúry sa tento prípad vymyká úprave neoprávnenej stavby podľa § 135c   Občianskeho   zákonníka.   V   súdnej   praxi   sa   uplatnil   názor   o   konkurencii   dvoch rovnocenných   vlastníckych   práv   v   prípade,   ak   niekto   staval   na   základe   časovo neobmedzeného   práva   k   cudziemu   pozemku,   ktoré   v   dôsledku   zmeny   právnej   úpravy zaniklo. V týchto prípadoch zostanú práva k stavbe a pozemku rozdielne, vzájomný vzťah vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 823/2003 z 15. januára 2004, rozsudok Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 3 Cdo 45/92). Podľa sťažovateľov žalovaný ako vlastník stavby je obohatený o čiastku, ktorú by sťažovatelia ako spoluvlastníci pozemku dosiahli za prenájom pozemku zastavaného stavbou.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   v   okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci odvolacie námietky sťažovateľov signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie veci z hľadiska dôvodnosti nimi uplatneného nároku voči žalovanému.

Je nesporné, že medzi sťažovateľmi a žalovaným existoval v rozhodnom období (za ktoré sťažovatelia uplatňujú peňažnú náhradu, t. j. od 17. januára 2005 do 16. januára 2007) výlučne občianskoprávny vzťah ako majetkový vzťah vyplývajúci zo stavby a užívania pozemku   stavbou   cesty   stojacou   na   pozemku   vo   vlastníctve   sťažovateľov.   Z   obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalovaný v tomto období nevydal žiadne rozhodnutie, ani do podania žaloby nebol účinný žiadny zákon, ktorým by boli usporiadané vzťahy a ktorým by bol určený   právny titul   na obmedzenie užívacích   práv k   pozemku   parc.   č.   3145/21 stavbou   a   užívaním   cesty.   Z   toho   vyplýva, že v   rozhodnom   období   neexistoval   žiadny právny   titul   na   užívanie   pozemku   parc.   č.   3145/21   žalovaným,   hoci   žalovaný   po nadobudnutí vlastníctva k ceste v roku 2004 mal zákonné prostriedky na to, aby vysporiadal práva   k   dotknutému   pozemku   pod   cestou   (podľa   príslušných   ustanovení   stavebného zákona), a tieto dosiaľ nevyužil. Z toho zároveň vyplýva, že sťažovatelia sa v tomto období nemohli k tejto nehnuteľnej veci správať ako vlastníci, to znamená, že nemohli vec riadne užívať a brať z nej úžitky.

Podľa sťažovateľov podstata bezdôvodného obohatenia žalovaného v danom prípade spočíva v protiprávnom bezplatnom užívaní pozemku parc. č. 3145/21 pod cestou, ktorá je vo vlastníctve žalovaného. Obohatenie žalovaného sťažovatelia vidia v sume, ktorú by ako spoluvlastníci   pozemku   dosiahli   za   prenájom   pozemku   zastavaného   cestou.   Za   daných okolností   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyhnutné,   aby   sa   odvolací   súd   s   touto podstatnou námietkou v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy – § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.   Bezdôvodné   obohatenie   je   v   Občianskom   zákonníku   konštruované   ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo   k   bezdôvodnému   obohateniu.   Bezdôvodným   obohatením   je   majetkový   prospech získaný   plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného   právneho   úkonu   alebo plnením   z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých   zdrojov   (§   451   ods.   2   Občianskeho   zákonníka).   Kto   sa   na   úkor   iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na   úkor   koho   sa   získal   (§   456   Občianskeho   zákonníka).   Musí   sa   vydať   všetko,   čo   sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto   získaný prospech   vrátiť (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 124/2002).

Zodpovednosť   za   bezdôvodné   obohatenie   je   objektívneho   charakteru a predpokladom   jeho   vzniku   nie   je   protiprávny   úkon   obohateného   ani   jeho   zavinenie, podstatné   je   iba   to,   že   stav   obohatenia   vznikol   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku (vo vzťahu k parcele č. 3145/21) obmedzil v súvislosti s vecným posúdením nároku sťažovateľov (zaplatenie peňažnej sumy z   titulu   bezdôvodného   obohatenia)   len   na   posudzovanie   okolností   (resp.   ich spochybňovanie),   za   ktorých   títo   nadobudli   vlastnícke   právo   k   predmetnému   pozemku (záver o absolútnej neplatnosti dražby z roku 1992 v časti sporného pozemku, o absolútnej neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzavretej   s   úpadcom   V.   M.   v   rámci   konkurzného   konania vedeného na jeho majetok) a za akú kúpnu cenu, a konštatovanie o tom, čo sa na dotknutom pozemku sťažovateľov nachádza a akým spôsobom, resp. na aký účel žalovaný stavbu na pozemku sťažovateľov v rozhodnom období užíval, a aj to bez náležitého odôvodnenia (o čo toto skutkové zistenie oprel a aké právne úvahy ho viedli k takémuto právnemu záveru, pozn.),   pričom   nepreskúmal komplexne   vecné námietky   sťažovateľov   a nezaujal k nim právne závery. Kľúčové vecné (odvolacie) námietky sťažovateľov spočívali v tvrdeniach, že

a)   nemohli   v   rozhodnom   období   realizovať   svoje   vlastnícke   právo   k   predmetnej nehnuteľnosti, a teda nemohli disponovať so svojím majetkom (boli nútení trpieť užívanie svojho   pozemku   na   verejné   účely   bez   právneho   dôvodu   a   bez   poskytnutia   akejkoľvek náhrady),

b)   pre   naplnenie   dôvodov   vydania   bezdôvodného   obohatenia   nie   je   právne významné,   akým   spôsobom   žalovaný   v   rozhodnom   období   stavbu   na   pozemku sťažovateľov využíval a na aký účel (že nemal žiadny zisk, len výdavky na údržbu cesty).

Uvedené námietky majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd s nimi v odôvodnení namietaného rozsudku   vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný právny záver.

Krajský   súd   sa   v   namietanom   rozsudku   v   zásade   obmedzil   len   na   strohé skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pričom sa nevysporiadal   s   podstatnými   odvolacími   námietkami   sťažovateľov.   Predovšetkým   nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil. Jeho odpoveďou bolo výslovné   odmietnutie   nároku   sťažovateľov   s   odkazom   na „rozpor   s   dobrými   mravmi a bezplatné   uspokojovanie   verejných   potrieb“. Z   tohto   hľadiska   hodnotí   ústavný   súd namietaný rozsudok krajského súdu z hľadiska kľúčových odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní   sťažovateľov   ako   nepreskúmateľný   a   nezodpovedajúci   požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami   prípadu,   ale   aj   s   kľúčovými   právnymi   otázkami,   ktoré   ho   viedli   ku konkrétnemu   rozhodnutiu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   postup   a   predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietajú porušenie označených práv aj výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010, ktorým tento súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľmi v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 9/2007 zo 14. januára 2009 proti sudkyni okresného súdu JUDr. I. W. tak, že ju nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 9/2007.

V námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľmi proti sudkyni okresného súdu JUDr. I. W. v podanom odvolaní sťažovatelia uplatnili argumentáciu porovnateľnú s argumentáciou uplatnenou   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   ktorej   podstatou   je   ich   tvrdenie,   že „kombinácie“ súdu prvého stupňa vyjadrené v preskúmavanom rozhodnutí sú bezvýznamné a nemajú nič spoločné s nestrannosťou súdu. Navyše uvádzajú, že «pokiaľ si nárok na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   uplatňuje   P.   J.   a zákonným   sudcom   je   JUDr.   I.   W., žaloba je zamietnutá pre rozpor z dobrými mravmi. Pokiaľ si však totožný nárok uplatňuje „niekto iný“ JUDr. I. W. návrhu vyhovie.».

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   sp.   zn.   2   Co   53/2009 z 26. mája 2010 okrem iného uviedol:

„Krajský súd ako nadriadený súd (§ 16 ods. 1 O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť uvedenej námietky zaujatosti z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom,   možno   mať   pochybnosti   o   ich nezaujatosti.

Účelom   citovaného   ustanovenia   je   prispieť   k   nestrannému   prejednaniu   veci, k nezaujatému   prístupu   k   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   a   tiež   predísť   možnosti neobjektívneho   rozhodovania.   Cieľu   sledovanému   uvedeným   ustanovením   zodpovedá   aj právna úprava skutočností,   ktorá   je   z hľadiska   vylúčenia   sudcu   považovaná   za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to k veci, v rámci ktorého   by   mal   sudca   svoj   konkrétny   záujem   na   určitom   spôsobe   skončenia   konania a rozhodnutia o veci alebo k účastníkom konania, či ich zástupcom, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim. Z obsahu uplatnenej námietky zaujatosti v rámci odvolacieho konania,   z obsahu spisu   a   ani   z   vyjadrenia   namietanej   sudkyne,   neboli   zistené   žiadne   také   skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o jej nezaujatosti. Nebolo totiž preukázané a ani   pravdepodobné,   že   by   konajúca   sudkyňa   mala   skutočne   k   veci,   či   k   účastníkom konania alebo ich zástupcom taký vzťah, ktorý sa predpokladá ako podmienka vylúčenia v ustanovení   §   14   ods.   1   O.   s.   p.   Dôvodom   pre   vylúčenie   sudcu   z   prejednávania a rozhodovania   veci   nemôže   byť   bez   ďalšieho   len   samotná   okolnosť,   že   účastníka neuspokojili   výsledky a priebeh doterajšieho súdneho konania.   Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však to, že postup súdu alebo jeho rozhodnutie sa nezhoduje so subjektívnymi predstavami a názormi účastníka na vecnú správnosť a zákonnosť, či spravodlivosť súdneho konania.

Z toho dôvodu nadriadený súd rozhodol, že sudkyňa JUDr. I. W., nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci 11 C 9/2007 Okresného súdu Prešov.“

Odvolávajúc sa na v odôvodnení namietanej časti rozsudku citovaný § 14 ods. 1 OSP ústavný   súd   predovšetkým   zastáva   názor,   že   sťažovatelia   vychádzajúc   z   podstaty   ich námietok podľa všetkého nebrali zreteľ na to, že v námietke zaujatosti nemôže účastník ako dôvod použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní v prerokúvanej veci. Pod postupom   pritom   treba   rozumieť   procesné   úkony   súdu   vrátane   jeho   rozhodnutí,   ktoré upravujú vedenie konania a majú prípravný charakter (IV. ÚS 300/08). Z tohto aspektu možno   prisvedčiť   názoru   krajského   súdu,   že   sťažovatelia   neuviedli   zákonné   dôvody vylúčenia (konkrétne okolnosti), z ktorých by bolo možné objektívne vyvodiť pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu a na základe ktorých by ich námietke bolo možné vyhovieť. O žiadny z prípadov uvedených v § 14 ods. 1 OSP v posudzovanej veci zjavne nešlo. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov zaručených im čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva zaručeného im čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané   (IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010),   ktorý   vyplýva   z   jeho   subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušením dotknutej časti napadnutého rozsudku (pozri ďalej odôvodnenie bodu 2 výroku tohto nálezu v časti IV. tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľov   nevyhovel   uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

3. Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Ustanovenia čl. 1 ods.   1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods.   1, 2 a 4 ústavy majú charakter všeobecných   ústavných princípov,   ktoré sú   povinné rešpektovať všetky   orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd   garantovaných   ústavou,   a   preto   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   vysloviť porušenie týchto článkov ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu. To isté v zásade platí aj o čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ktorý má charakter generálneho interpretačného princípu   vždy   uplatňovaného   ústavným   súdom   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   (m.   m. IV. ÚS 383/08). Vzhľadom na to ani v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co 53/2009 z 26. mája 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 9/2007 zo 14. januára 2009 a priznal náhradu trov odvolacieho konania žalovanému, boli porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bolo   potrebné   zrušiť   uvedenú   časť   napadnutého rozsudku krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie na jej opätovné prerokovanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude najmä zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľov, ktoré ústavný súd v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľov, pôjde ale o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľov, ktoré formulovali tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Z. M. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2009,   ktorá   bola 721,40   € (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2010). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods.   3,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po   120,23   €,   čo   pre   dvoch   sťažovateľov   po   znížení   o   20   %   (§   13   ods.   3   vyhlášky) predstavuje 384,74 € a 4 x 7,21 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 413,58 €.

Podania právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu 7. januára 2011 (doplnenie sťažnosti z 3. januára 2011) a 25. apríla 2011 (vyjadrenie z 21. apríla 2011) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na ich obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podania relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal. Vo zvyšnej časti požadovaným trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011