znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 94/09-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava Orosza   v konaní o sťažnosti   V.   H.,   B.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   M.   P.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Bratislave v konaní vedenom   pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003 p o r u š e n é b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500   €   [slovom dvetisícpäťsto   eur   (75 315   Sk)],   ktoré   jej j e   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť V. H. trovy konania v sume 278,56 € [slovom dvestosedemdesiatosem eur a päťdesiatšesť centov (8 391,89 Sk)] na účet jej právneho zástupcu Mgr. M. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára 2009 doručená sťažnosť V. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala krajskému súdu 31. júla 2003   proti   B.   (ďalej   aj   „žalovaný“)   žalobu „na   vyslovenie   neplatnosti   uznesenia zhromaždenia delegátov B.“. Vec je krajským súdom vedená pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003. Sťažovateľka   podala   predmetnú   žalobu   z dôvodu,   že „na   predmetnom   zhromaždení delegátov   B.   boli   odsúhlasené   uznesenia   hlasmi   delegátov   s neplatnými   mandátmi. Uznesenie   zhromaždenia,   ktoré   nie   je   odsúhlasené   potrebným   počtom   delegátov disponujúcimi platnými mandátmi je neplatné.“.

Sťažovateľka v sťažnosti opisuje doterajší priebeh napadnutého konania a poukazuje na   viacero   úkonov   krajského   súdu,   ktoré   spôsobili   neodôvodnené   prieťahy   v konaní, a v konečnom dôsledku podľa jej tvrdenia aj porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   vo   veci   sťažovateľky   prvýkrát   rozhodol rozsudkom vyhláseným na pojednávaní konanom 25. mája 2006. Proti tomuto rozsudku podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   6   Obo   42/2007   z 29.   mája   2008   tak,   že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie sa ďalšie pojednávanie vo veci na krajskom súde konalo 27. novembra 2008, pričom podľa sťažovateľky kľúčovú otázku, ktorá tvorí podstatu sporu, začal krajský súd „riešiť až viac ako 5 rokov od návrhu na začatie konania. Na danú skutočnosť opakovane v priebehu konania upozorňovala sťažovateľka a je tak konštatované aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 05. 2008.

Od začatia konania podaním návrhu zo dňa 31. 07. 2003 do dnešného dňa uplynulo skoro 5 a pol roka, pričom vo veci nie je do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté... Po   viac   ako   jednom   roku,   listom   zo   dňa   05.   02.   2008,   sťažovateľka   podala   na Najvyššom súde SR sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní vedenom na Najvyššom súde SR. V odpovedi zo dňa 14. 02. 2008, sp. zn. KP 52/08 Najvyšší súd SR sťažovateľke oznámil, že   z dôvodu   množstva   vecí   prijatých   príslušnému   senátu   na   vybavenie   sa   predpokladá ukončenie veci v mesiaci máj/2008.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 96/03 bolo porušené. 2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Cbs 96/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom stotisíc korún slovenských), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v Bratislave je   povinný   uhradiť   V.   H.   trovy   právneho   zastúpenia v sume 278,56 EUR (slovom dvestosedemdesiatosem eur a päťdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. M. P., B... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   94/09-30 z 19. marca 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení č. Spr 3068/2009 z 27. apríla 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. apríla 2009, uviedla chronologický prehľad úkonov súdu a na základe tohto prehľadu konštatovala, „... že v predmetnej veci sp. zn. 9 Cbs 96/2003 krajský   súd   nespôsobil   prieťahy   v konaní;   vo   veci   konal   priebežne   bez   zbytočných prieťahov,   vo   veci   pojednával   (vrátane   NS   SR)   celkom   desaťkrát,   pričom   z   dôvodov doplnenia dôkazov vec dvakrát odročil na neurčito.

Z   tohto   dôvodu   mám   za   to,   že   podaná   sťažnosť   sťažovateľky   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky dňa 13. 01. 2009, je nedôvodná, tvrdenia sťažovateľky sa nezakladajú na pravde, a preto ju navrhujem v celom rozsahu odmietnuť.“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v stanovisku   z 19.   mája 2009,   ktorým   reagoval   na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu z 27. apríla 2009, uviedol:

„K veci samej iba uvádzam, že pojednávanie pôvodne vytýčené na termín 07. 05. 2009 bolo Krajským súdom v Bratislave odročené na nový termín 28. 09. 2009. Posledné pojednávanie (ktoré však podľa môjho názoru neprinieslo žiadny skutočný posun v procese posudzovania   právnej   veci   sťažovateľky   súdom)   sa   konalo   dňa   28.   11.   2008,   doba nečinnosti   súdu   bude   teda   minimálne   ďalších   10   mesiacov   (za   predpokladu,   že pojednávanie dňa 28. 09. 2009 sa bude konať). Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že súd nekoná vo veci účinne a efektívne tak, aby vec rozhodoval v súlade so zákonom a sťažnosť bola podaná dôvodne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva z § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   predmetom   konania   pred   krajským   súdom   je   rozhodovanie   o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáha určenia neplatnosti uznesenia zhromaždenia delegátov B. z 29.   marca   2003   a 5.   júna   2003   proti   žalovanému.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z obsahu preskúmavaného na vec sa vzťahujúceho písomného materiálu a zisteného priebehu konania konštatuje,   že   doterajšia   dĺžka   konania   nie   je   ovplyvnená   právnou   a ani   faktickou náročnosťou (zložitosťou) veci. Priebeh napadnutého konania nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci. Ústavný súd vzal na vedomie, že ani predsedníčka krajského súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na zložitosť   napadnutej   veci   ako   dôvod,   kvôli ktorému nebolo napadnuté konanie zatiaľ právoplatne skončené.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že z analýzy spisovej dokumentácie nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania pripísať na ťarchu správania sťažovateľky.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného krajského súdu.

Z predloženého spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003 ústavný súd zistil, že sťažovateľka v pozícii žalobkyne podala 31. júla 2003 krajskému súdu žalobu o určenie neplatnosti uznesenia zhromaždenia delegátov B. z 29. marca 2003 a 5. júna 2003. Prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   29.   januára   2004.   Sťažovateľka   na   tomto pojednávaní vzniesla námietku zaujatosti senátu 9 Cbs. Od rozhodnutia najvyššieho súdu o námietke zaujatosti 12. februára 2004 krajský súd vo veci konal plynulo až do 20. januára 2005, keď sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „z dôvodu riešenia zaujatosti senátu s tým, že účastníci budú o ďalšom termíne pojednávania informovaní.“. Ďalšie pojednávanie, ktoré sa konalo 12. apríla 2005, bolo odročené na neurčito, keďže „vzhľadom na posledné podanie spojené s navrhovateľkou senát dospel k záveru, že je vo veci zaujatý. Ďalší postup senátu bude v súlade s OSP.“. Spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti 9. júna 2005. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndob 55/05 a sp. zn. 4 Ndob 47/05 z 28. júna 2005 rozhodol tak, že JUDr. M. M., JUDr. V. Š.   a JUDr. A.   S.   nie   sú   vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   vo   veciach   sp.   zn. 9 Cbs 96/03 a sp. zn. 29 Cb 33/00. Spis bol krajskému súdu vrátený 1. júla 2005.

Krajský súd vo veci následne pojednával 26. januára 2006, 18. apríla 2006, 23. mája 2006 a 25. mája 2006. Na pojednávaní konanom 25. mája 2006 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a nepriznal žalovanému právo na náhradu trov konania. Vo vzťahu k uzneseniu prijatému 29. marca 2003 zhromaždením delegátov krajský súd žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľka námietky proti tomuto uzneseniu podľa jeho názoru nevzniesla v jednomesačnej prekluzívnej lehote od konania schôdze. Vo vzťahu k uzneseniu prijatému 5. júna 2003 zhromaždením delegátov krajský súd žalobu zamietol, keďže podľa jeho záveru u žalovaného nedošlo k porušeniu pravidiel spravovania cudzieho majetku.   Na   ďalšie   námietky   sťažovateľky   krajský   súd   neprihliadal,   keďže   neboli sťažovateľkou uplatnené v lehote podľa § 242 Obchodného zákonníka.

Rozsudok   krajského súdu   napadla sťažovateľka odvolaním   doručeným krajskému súdu   17.   júla   2006.   Spis   bol   najvyššiemu   súdu   predložený   na   rozhodnutie   o   odvolaní 16. augusta 2006. V dôsledku žiadosti sťažovateľky z 13. septembra 2006 o oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie bol spis 26. septembra 2006 vrátený krajskému súdu na rozhodnutie o oslobodení sťažovateľky od súdneho poplatku za odvolanie a opätovne bol spis predložený najvyššiemu súdu po rozhodnutí o nároku sťažovateľky na oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie 19. februára 2007.

Najvyšší súd na pojednávaní konanom 29. mája 2008 rozhodol uznesením sp. zn. 6 Obo 42/2007 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis   bol   krajskému   súdu   vrátený   14.   júla   2008.   Z   odôvodnenia   zrušujúceho   uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že „Podľa obsahu spisu, najmä zo zápisnice zo zhromaždenia delegátov   B.,   konaného   29.   marca   2003,   bod   6.   (č.   l.   99   spisu)   bolo   zhromaždenie rozpustené, pretože v priebehu schôdze časť delegátov odišla z rokovacej miestnosti, čo malo za následok, že zhromaždenie delegátov už nebolo uznášaniaschopné.

Zo zápisnice zo zhromaždenia delegátov B., konaného 5. júna 2003 (č. l. 47 spisu) vyplýva, že zhromaždenie delegátov pokračovalo ďalej v programe začatom zhromaždením delegátov z 29. marca 2003, a že schôdza delegátov, ktorá začala 29. marca 2003 bola po prerušení   konania   ukončená   5.   júna   2003.   Podať   námietky   proti   uzneseniu   schôdze delegátov potom bolo možné až po jej skutočnom ukončení a po prejednaní schváleného programu, t. j. 5. júna 2003. Je nepochybné, že žalobkyňa v zákonnej prekluzívnej lehote do jedného mesiaca od konania schôdze, dňa 3. júla 2003, oznámila žalovanému námietky... Súd   prvého   stupňa   pochybil,   keď   posudzoval   zhromaždenie   delegátov   konané 29. marca 2003 ako riadne ukončené, od ktorého odvodil jednomesačnú prekluzívnu lehotu pre oznámenie námietok predstavenstvu. Mal podľa návrhu preskúmať platnosť žalobkyňou namietaných   uznesení   schôdze   delegátov,   vrátane   uznesení   prijatých   na   zhromaždení delegátov 29. marca 2003, či sú v rozpore s právnymi predpismi alebo stanovami družstva. Súd prvého stupňa sa v prvom rade mal zaoberať podstatnou námietkou žalobkyne, a to   právoplatnosťou   mandátov   osôb,   ktorí   sa   zúčastnili   pri   hlasovaní   o   prijatých uzneseniach   v oboch   termínov   konania   zhromaždenia   delegátov.   Ide   o   námietku,   ktorú žalobkyňa vzniesla v priebehu konania a s ktorou sa nezávisle od toho, či bola alebo nebola predmetom   námietky   z   3.   júla   2003   mal   súd   predovšetkým   zaoberať   pre   posúdenie,   či uznesenia   boli   prijaté   osobami   s   platnými   mandátmi.   Na   otázku   platnosti   mandátov delegátov žalobkyňa neustále upozorňovala žalovaného a čiastočne to naznačila aj v bode 1) a 2) podaných námietok z 3. júla 2003.

Bez náležitého zistenia skutkového stavu o platnosti mandátov delegátov je potom predčasný   záver   súdu   prvého   stupňa   o   schválení   uznesení   nadpolovičnou   väčšinou prítomných delegátov.“.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že krajský súd síce v období od podania   žaloby   (31.   júl   2003)   do   25.   mája   2006   (vyhlásenie   rozsudku)   konal   vo   veci v zásade plynulo, avšak jeho činnosť bola nesústredená a neefektívna, čo možno vyvodiť z dôvodov, pre ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 42/2007 z 29. mája 2008 jeho rozsudok zrušil. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   zbytočné   prieťahy   v konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaní, ktoré nevedie k odstráneniu právnej neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV.   ÚS 182/08). Navyše, v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   ústavný súd vzal na vedomie,   že v dôsledku   svojej nesústrednej a neefektívnej činnosti sa krajský súd až do vrátenia spisu najvyšším súdom, t. j.   do   14.   júla   2008,   vôbec   nezaoberal   najpodstatnejšou   a   základnou   námietkou sťažovateľky, ktorá sa týka neplatnosti mandátov delegátov prítomných na zhromaždení delegátov B.

Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším súdom konal krajský súd vo veci bez prieťahov do 27. novembra 2008, keď sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené   až   na   7. máj   2009,   čo   vzhľadom   na   dovtedajší   priebeh   napadnutého   konania ústavný   súd   považoval   za   neprimerane   dlhú   dobu.   Navyše   zo   zistení   ústavného   súdu vyplynulo, že aj pojednávanie určené na 7. máj 2009 bolo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne zrušené a bol určený nový termín pojednávania na 17. september 2009, z čoho vyplýva, že krajský súd je po vrátení veci na ďalšie konanie najvyšším súdom v zásade nečinný.

Ústavný súd na základe svojich zistení dospel k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní spôsobeným jednak neefektívnou a nesústredenou činnosťou, ako aj neodôvodnenou nečinnosťou krajského súdu, a preto rozhodol, že krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 96/2003 porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   námietke   predsedníčky   krajského   súdu,   že „...   v   predmetnej   veci   sp.   zn. 9 Cbs 96/2003   krajský   súd   nespôsobil   prieťahy   v   konaní;   vo   veci   konal   priebežne   bez zbytočných   prieťahov,   vo   veci   pojednával   (vrátane   NS   SR)   celkom   desaťkrát,   pričom z dôvodov doplnenia dôkazov vec dvakrát odročil na neurčito“, považoval ústavný súd za potrebné   uviesť,   že   početnosť   úkonov   všeobecného   súdu   vrátane   počtu   pojednávaní uskutočnených   v napadnutej   veci   nemôže   postačovať   na   prijatie   záveru,   že   nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade,   ak   sa   ukáže,   že   tieto   úkony   boli   neefektívne   a nesmerovali   k právoplatnému skončeniu veci v primeranom čase.

Keďže napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu,   aby   v právnej   veci sťažovateľky konal bez zbytočných prieťahov [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia   tohto základného práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez jeho porušovania (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 €), poukazujúc najmä na to, že „V dôsledku   nesprávneho   a   protiústavného   postupu   Krajského   súdu   v   Bratislave   je sťažovateľka neprimerane dlho vystavená značnej právnej neistote, pretože otázka zrušenia uznesení   zhromaždenia   delegátov   B.   má   vplyv   na   práva   a povinnosti   sťažovateľky   ako členky   družstva   ako   aj   tretích   osôb   voči   bytovému   družstvu,   ako   aj   právnu   istotu sťažovateľky   ohľadom   ďalšej   správy   jej   majetku   –   bytu   a   podielu   na   nebytových priestoroch.   Je   dôvodná   obava,   že   B.   nakladá   s majetkom   družstva,   teda   majetkom   v podielovom   spoluvlastníctve   sťažovateľky   a   ostatných   členov   družstva   v   rozpore   s princípom hospodárnosti a účelnosti, pričom na túto činnosť využíva postupy spočívajúce v schvaľovaní uznesení delegátmi bez platných mandátov.

Táto   dlhodobá   stresová   situácia   a   právna   neistota   zhoršuje   zdravotný   stav sťažovateľky, ktorá sa lieči na diabetes 2. stupňa a vysoký krvný tlak. Stresová situácia a uvedené zdravotné problémy sa pretrvávajúcim stavom nečinnosti súdu zhoršujú.“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom   konaní,   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   a   povahu prerokovanej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 2 500 € (75 315 Sk) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom Mgr. M. P. Advokát požadoval náhradu trov právneho zastúpenia v sume 278,56 €. Keďže suma   požadovaná   advokátom   neprekračovala   sumu   vypočítanú   podľa   príslušných ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ju priznal v požadovanej sume. Priznanú úhradu trov konania je krajský   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2009