znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 94/08-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti I. H., Maďarská republika, zastúpeného advokátom Mgr. A. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   práva   I.   H.   podľa   čl.   17   ods.   2   a čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   4 Tpo   27/2007   z   28.   mája   2007 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   4   Tpo   27/2007   z   28.   mája   2007 z r u š u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2007 doručená sťažnosť I. H., Maďarská republika, v tom čase vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. A. Š., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tp 73/2007 a jeho uznesením z 15. mája 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite z 29. novembra 2006 sp. zn. ČVS: PPZ-44/BOK-C-2006   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a súčasne   bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 164/2006 z 1. decembra 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 74/2006 z 12. decembra 2006 bol sťažovateľ vzatý   do   väzby.   Sudca   pre   prípravné   konanie „odôvodnil   toto   uznesenie   existenciou skutočnosti,   že   v zmysle   vzneseného   obvinenia   hrozí   obvinenému   vysoký   trest   odňatia slobody a tým, že obvinený je cudzinec a nie je záruka, že by po opustení územia SR chodil na úkony orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu“.

Návrhom z 2. mája 2007 sp. zn. Kv 80/2006 požiadala Krajská prokuratúra v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) o predĺženie lehoty trvania väzby do 28. novembra 2007.

Sťažovateľ   predmetný   návrh   na   predĺženie   väzby   prevzal   15.   mája   2007   spolu s výzvou okresného súdu, aby sa k nemu vyjadril v lehote piatich dní od doručenia, t. j. do

20. mája 2007. Obhajca sťažovateľa vyjadrenie k návrhu krajskej prokuratúry odoslal už 16. mája 2007.

Následne   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   sudkyne   pre   prípravné   konanie okresného súdu sp. zn. 2 Tp 73/2007 z 15. mája 2007, ktorým predĺžila lehotu trvania jeho väzby do 28. novembra 2007. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že sudkyňa pre prípravné   konanie   okresného   súdu   rozhodla   o predĺžení   jeho   väzby   v deň,   keď   mu   len doručila (a aj jeho obhajcovi) návrh krajskej prokuratúry na jej predĺženie spolu s výzvou na vyjadrenie. Podľa názoru sťažovateľa „týmto postupom sudkyňa zmarila moju možnosť sa k danému návrhu vyjadriť, i keď z mojej strany boli všetky určené lehoty dodržané“.

Uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 21. mája 2007. Obhajca sťažovateľa podal sťažnosť proti predmetnému uzneseniu 24. mája 2007.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:„Dňa 24. 5. 2007 prišla za mnou do Ústavu na výkon väzby sudkyňa pre prípravné konanie   Okresného   súdu   Nitra   spolu s tlmočníčkou   a ešte   jednou   osobou   (zrejme zapisovateľkou)   s tým,   že   žiada   moje   vyjadrenie,   či   podávam   proti   prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení väzby sťažnosť. Na moju námietku, že žiadam, aby bol pri úkone prítomný môj obhajca, sa sudkyňa vyjadrila, že ona ho nechce a že ja ho nepotrebujem, lebo ona nie je vyšetrovateľ. Naďalej trvala na tom, aby som sa písomne vyjadril, či si sťažnosť podávam alebo nie. To všetko sa dialo bez prítomnosti môjho obhajcu, na ktorého prítomnosti som trval, pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie sťažnosti, a bez toho, aby mi   bol   návrh   na   predĺženie   väzby   spolu   s prvostupňovým   rozhodnutím   o jej   predĺžení preložené do maďarského jazyka. Pod tlakom týchto okolností som podal nekvalifikovanú a neodôvodnenú sťažnosť, ktorá neobsahuje moje výhrady k postupu, ktorý predchádzal. Následne Krajský súd rozhodnutím 4 Tpo 27/2007 zo dňa 28. 5. 2007 moju sťažnosť zamietol.   Ako   vyplýva   z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia,   rozhodoval   tento   súd   iba   na základe   mojej   nezdôvodnenej   sťažnosti   a nezobral   do   úvahy   žiadnu   z námietok a argumentov uvedených v sťažnosti zaslanej mojím obhajcom.“

Podľa tvrdenia sťažovateľa „o mojom práve na osobnú slobodu, a teda o ďalšom zotrvaní   vo   väzbe   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   som   dostal   reálnu   možnosť   sa   pred vydaním rozhodnutia vyjadriť, hoci som bol k takému vyjadreniu vyzvaný“.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tp 73/2007   a jeho   uznesením   z   15.   mája   2007   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 došlo k porušeniu jeho základných práv:

- podľa čl. 17 ods. 2 ústavy tým, že mu bolo znemožnené reálne predniesť, či už osobne, alebo prostredníctvom jeho obhajcu argumenty nasvedčujúce záveru, že ďalšie trvanie jeho väzby je nezákonné,

- podľa čl. 47 ods. 2 ústavy tým, že okresný súd o úkone vykonanom 24. mája 2007 neupovedomil   jeho   obhajcu   a skrátil   mu   zákonnú   lehotu   na   podanie   sťažnosti   proti prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení väzby (keď trval na okamžitom vyjadrení, či sťažovateľ sťažnosť podáva, alebo nepodáva),

- podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v rozpore s jeho právom podať sťažnosť v zákonom ustanovenej trojdňovej lehote okresný súd mu túto lehotu skrátil, pričom tento postup slúžil ako základ neskoršieho rozhodovania krajského súdu.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že „právo   I.   H. priznané čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného   súdu   Nitra   č.   k.   2   Tp/73/07   zo   dňa   15.   5.   2007   v spojení   s rozhodnutím Krajského súdu Nitra č. k. 4 Tpo 27/2007 zo dňa 28. 5. 2007 a postupom Okresného súdu Nitra dňa 24. 5. 2007, porušené bolo“.

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenie okresného   súdu   a taktiež   krajského   súdu   k   sťažnosti.   Vyjadrenie   krajského   súdu   bolo ústavnému súdu doručené 20. augusta 2007. Predseda krajského súdu v ňom okrem iného uviedol:

«Dňa 25. 5. 2007 bol tunajšiemu krajskému súdu predložený trestný spis, vedený na Okresnom   súde   Nitra   (ďalej   len   „súd   I.   st.“)   pod   sp.   zn.   2   Tp/73/2007,   za   účelom rozhodnutia o sťažnosti obvineného, ním podanej proti uzneseniu tohto súdu zo dňa 15. 05. 2007, ktorým mu bola podľa § 76 odsek 2 Trestného poriadku, účinného odo dňa 01. 01. 2006 (ďalej len „Tr. por.“), predĺžená lehota trvania väzby do dňa 28. 11. 2007.

Už   označený   spis   bol   v rovnaký   deň,   prostredníctvom   elektronickej   podateľne, pridelený na rozhodnutie do senátu 4 Tpo a bol zapísaný pod poradové číslo 27.

28.   05.   2007   bol,   po   naštudovaní   trestného   spisu   predsedníčkou   senátu   4   Tpo a sudkyňami tohto senátu, určený termín neverejného zasadnutia na deň 28. 05. 2007, na ktorom bola podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Tr. por. zamietnutá sťažnosť obvineného. V rovnaký   deň   bolo   uznesenie   písomne   vyhotovené   a po   jeho   opísaní,   bolo   dňa 28. 05.   2007   zaslané   Krajskej   prokuratúre   v Nitre   a trestný   spis   bol   odovzdaný   do podateľne tunajšieho krajského súdu, za účelom jeho zaslania súdu I. st.

Takýto procesný postup tunajšieho krajského súdu bol v súlade s článkom a) 2 odsek 1, článkom 3 odsek 1 Úpravy ministra spravodlivosti č. 2466/97-43 zo dňa

14. 04. 1997, na zabezpečenie včasného konania a rozhodovania vo väzobných veciach b) 5 odsek 4 „Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“,

§ 2 odsek 6, druhá veta, § 172 odsek 1, odsek 3, veta pred prvou čiarkou, § 180 Tr. por.»

Vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti bolo ústavnému súdu doručené 20. decembra 2007. Predseda okresného súdu v tomto vyjadrení okrem iného uvádza:

„...   chcem   poukázať,   že   sudkyňa   Okresného   súdu   Nitra   JUDr.   B.   J.   na   základe návrhu krajského prokurátora v Nitre na predĺženie lehoty trvania väzby, ktorý návrh bol predložený   Okresnému   súdu   Nitra   dňa   03.   05.   2007,   sudkyňa   tieto   návrhy   krajského prokurátora zaslala všetkým zúčastneným stranám, t. j. aj obvinenému a jeho obhajcovi. Dňa   15.   05.   2007   v predmetnej   veci   aj   rozhodla,   t.   j.   predĺžila   lehotu   trvania   väzby u obvineného I. H. Toto uznesenie bolo obvinenému doručené dňa 22. 05. 2007 a takisto jeho obhajcovi bolo toto uznesenie doručené dňa 22. 05. 2007. Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť do troch dní od jeho oznámenia.

Sudkyňa   dňa   24.   mája   2007   poverila   vyššiu   súdnu   úradníčku   JUDr.   M.   J.,   aby v Ústave   na   výkon   väzby   v Nitre   bol   vypočutý   obvinený   I.   H.,   či   porozumel   uzneseniu o predĺžení väzby a či proti tomuto uzneseniu podáva sťažnosť. Nie je pravdou, že by toto uznesenie obvinenému nebolo   pretlmočené,   lebo dňa 24.   mája   2007,   keď   obvinený   bol vypočúvaný, bol tam prítomný i ustanovený tlmočník Ing. E. K. Z písomného vyjadrenia jednoznačne   vyplýva   tá   skutočnosť,   že   proti   uzneseniu   o predĺžení   väzby   sp.   zn.   2 Tp/73/2007 zo dňa 15. 05. 2007 obvinený podal sťažnosť a nesúhlasil s tým, aby bola väzba predĺžená. I keď na tomto úkone nebol obhajca obvineného, som toho názoru, že nedošlo zo strany súdu k porušeniu Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to vo svojej sťažnosti uvádza obhajca obvineného.

Sudca pre prípravné konanie JUDr. B.   J. na základe sťažnosti obvinených proti predĺženiu lehoty trvania väzby predložila spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre dňa 25. mája 2007. Krajský súd v Nitre vo veci rozhodol pod číslom 4 Tpo/27/07 zo dňa 28. mája 2007.“

Ústavný   súd   si   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   tiež   spis okresného súdu sp. zn. 2 Tp 73/2007, z ktorého okrem skutočností uvádzaných v sťažnosti zistil najmä tieto skutočnosti relevantné na jeho rozhodnutie v predmetnej veci:

1. Návrh krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty väzby s výzvou na vyjadrenie do 5 dní (t. j. do 20. mája 2007) prevzal sťažovateľ a jeho právny zástupca 15. mája 2007.

2.   Vyjadrenie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   k návrhu   krajskej   prokuratúry   na predĺženie väzby zo 16. mája 2007 bolo okresnému súdu doručené 18. mája 2007.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Tp 73/07 z 15. mája 2007 rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby do 28. novembra 2007. Proti tomuto uzneseniu podali sťažnosť právny zástupca sťažovateľa aj sťažovateľ 24. mája 2007 (v maďarskom jazyku).

4.   Právny   zástupca   sťažovateľa   v sťažnosti   podanej 24.   mája   2008   okrem   iného uviedol:

«...   Dňa   15.   05.   2007   som   prevzal   predmetný   návrh   na   predĺženie   väzby   spolu s výzvou súdu, aby som sa k nemu vyjadril v lehote 5 dní od doručenia, t. j. do 20. 05. 2007. Uvedený   pokyn   som   v plnom   rozsahu   rešpektoval,   a vyjadrenie   som   vzhľadom   na naliehavosť   veci   zaslal   už   16.   05.   2007.   Ako   však   vyplýva   z doručeného   uznesenia o predĺžení lehoty väzby, sudca pre prípravné konanie rozhodol už 15. 05. 2007, a teda pred tým ako vôbec mohlo byť vyjadrenie obhajoby súdu doručené. To znamená, že námietky a žiadosti obhajoby neboli pri rozhodovaní sudcu zobraté do úvahy.

Podľa názoru obhajoby bolo týmto postupom pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie o základnom ľudskom práve a slobode obvineného - t. j. o jeho práve na osobnú slobodu, rozhodnuté bez toho, aby dostal reálnu možnosť sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť,   hoci   bol   k takému   vyjadreniu   vyzvaný.   Tým   bola   v jeho   neprospech   porušená zásada rovnosti strán, v dôsledku čoho je vydané rozhodnutie nezákonné.

Vo   vzťahu   k dĺžke   väzby   a dôvodom   predĺženia   väzby   uvedeným   v napadnutom uznesení súdu žiadam, aby súd zobral do úvahy nasledovné skutočnosti.

Ako vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález sp. zn. II. ÚS 55/98, z 18. 10. 2001) „Aj keď nepriame dôkazy môžu odôvodniť väzbu stíhanej osoby v jej počiatočnej fáze, plynutím času nevyhnutne strácajú na dôležitosti, najmä ak postup vo vyšetrovaní nedovoľuje zistiť žiadny ďalší dôkaz.“

Podľa presvedčenia obhajoby, v súčasnom štádiu konania vykonané dôkazy výrazne spochybňujú   záver   vyšetrovateľa   o tom,   že   obvinený   naplnil   znaky   skutkovej   podstaty trestného   činu,   pre   ktorý   mu   bolo   vznesené   obvinenie   a súčasne   sa   zvýšila pravdepodobnosť, že neskôr dôjde k jeho oslobodeniu spod obžaloby. Uvedené tvrdenie vyplýva z toho, že obvinenie bolo obvinenému vznesené len na podklade tej skutočnosti, že sa dňa 28. 11. 2006 počas prehliadky iných priestorov vykonaných v N. na C. ul., obvinený nachádzal v týchto priestoroch, pričom ako bolo vykonanou prehliadkou zistené, bola tu pestovaná marihuana. Ako vyplýva zo samotnej prehliadky tohto miesta a bolo potvrdené neskoršími   výpoveďami   obvinených,   boli   tieto   priestory   vnútorne   členené   a vzájomne oddelené priečkami s uzamykanými dverami. Zároveň vyšlo najavo, že obvinený, ktorý bol zjednaný na zámočnícke práce a tieto aj vykonával, v prípade že bolo potrebné v objekte prespať, musel požiadať o súhlas a až na základe toho tak mohol urobiť. Zo všetkých týchto skutočností   vyplýva,   že   pohyb   obvineného   po   objekte   bol   regulovaný,   obvinený   nemal prístup   do   všetkých   častí   objektu.   Preto   samotná   skutočnosť,   že   sa   počas   vykonanej prehliadky nachádzal v týchto priestoroch nie je priamym dôkazom o tom, že by obvinený vedel alebo musel vedieť o pestovaní marihuany. V tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť aj to, že vyšetrovateľ žiadnym objektívnym dôkazom (či už stermi z rúk obvineného alebo vzatím odtlačkov prstov z náradia, ktoré sa zrejme pri pestovaní muselo používať) nedoložil,   že   by   obvinený   akokoľvek   manipuloval   s marihuanou,   a súčasne   tým   vzal obvinenému možnosť preukázať pravdivosť jeho tvrdenia, že sa nepodieľal na pestovaní marihuany v objekte.

Počas celého prípravného konania nebol okrem vypracovania znaleckého posudku na   množstvo   marihuany   vykonaný   vo   vzťahu   k obvinenému   žiadny   dôkaz,   ktorý   by dokazoval   vedomosť   a úmysel   pestovať   v objekte   marihuanu   a ani   nemožno   vykonanie takého dôkazu očakávať. Preto v súčasnom štádiu konania, kedy zrejme nemožno reálne očakávať uloženie trestu odňatia slobody a už vôbec nie v pôvodne predpokladanej výške, dochádza   väzobným   stíhaním   k narušeniu   primeranej   a spravodlivej   rovnováhy   medzi záujmom   štátu   na   riadnom   vyšetrení   trestnej   činnosti   a právom   na   osobnú   slobodu obvineného, a to v jeho neprospech.

Čo   sa   týka   tvrdenia   krajského   prokurátora,   ktoré   uviedol   vo   svojom   návrhu   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby,   a síce,   že   obvinený   sa   (spolu   s ostatnými   obvinenými) dopustil závažnej trestnej činnosti, uvádzam, že toto tvrdenie, vyslovené v súčasnom štádiu konania   a bez   akéhokoľvek   podkladu   je   porušením   zásady   prezumpcie   neviny,   je nepodložené a tendenčné, a preto žiadam, aby sa súd nedal týmto tvrdením ovplyvniť a pri svojom   rozhodovaní   na   neho   neprihliadal.   Rovnako   žiadam,   aby   súd   neakceptoval označovanie obvineného ako robotníka - záhradkára, nakoľko pre záver že by sa podieľal na   pestovaní   marihuany   nesvedčí   žiaden   dôkaz.   Práve   naopak,   ako   vyplýva   z vyššie uvedených   skutočností,   krajský   prokurátor   ignoruje   skutočnosti,   z ktorých   vyplýva,   že obvinený nemusel o pestovaní marihuany v objekte vedieť.

Vo   vzťahu   k argumentácii   o tom,   že   je   tu   obava,   že   obvinený   sa   bude   vyhýbať trestnému stíhaniu tým, že sa môže nedostavovať na úkony trestného konania, ktorú sudca pre   prípravné   konanie   vyslovil   pri   jeho   vzatí   do   väzby   uvádzam,   že   obvinený   je   síce cudzincom,   avšak   táto skutočnosť   nie   je väzobným dôvodom   a ani nemôže   sama   osobe zdôvodniť   obavu   z takého   vyhýbania   sa.   Preto   tento   záver   považujem   za   nepodloženú abstraktnú úvahu. Naviac, nakoľko obava z vyhýbania sa trestnému stíhaniu bola vyvodená len so samotnej skutočnosti, že obvinený je cudzincom, došlo týmto postupom k porušeniu jeho   práva   podľa   článku   12   ods.   2   v spojení   s článkom   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky.

Nesprávnosť   danej   úvahy   spočíva   nakoniec   aj   v tom,   že   súd   nevzal   do   úvahy skutočnosť, že ani prípadná neúčasť obvineného na úkonoch slovenských orgánov činných v trestnom   konaní   a súdov   nebráni   týmto   orgánom   ďalej   pokračovať   v trestnom   konaní proti obvinenému, napr. formou konania proti ušlému. Ako však uviedol aj Ústavný súd Slovenskej   republiky   (Nález   sp.   zn.   III.   ÚS   38/01,   z 11.   10.   2001)   v takom   prípade   by obvinený   riskoval   najmä:   stratu   najvhodnejších   praktických   možností   pre   spravodlivý trestný proces na území Slovenskej republiky, odsúdenie ako ušlý v Slovenskej republike (a následný výkon v Maďarskej republike) alebo odovzdanie trestného konania proti nemu zo Slovenskej republiky do Maďarskej republiky a jeho stíhanie tam. Z toho teda vyplýva, že obvinený, ktorý si samozrejme je uvedených následkov vyhýbania sa trestnému stíhaniu vedomý, by si týmto postupom podstatne sťažil svoju procesnú situáciu.

Som   presvedčený,   že   ďalej   pokračujúce   obmedzenie   osobnej   slobody   obvineného nemožno v súčasnom štádiu už považovať za primerané a ani za nevyhnutné, a preto je v rozpore s § 76 ods. 1 Tr. por.

Preto   žiadam,   aby   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   a prehodnotil   opodstatnenosť a nevyhnutnosť   väzobného   stíhania   obvineného,   a aby   obvineného   prepustil   z väzby   na slobodu.»

5. Okresný súd predložil spis krajskému súdu 24. mája 2007 za účelom rozhodnutia o sťažnostiach   obvinených   proti   predĺženiu   väzby.   V ten   istý   deň   krajský   súd   vrátil okresnému   súdu   predmetný   trestný   spis   s poukazom,   že   mu   bol   predložený   predčasne, keďže „je evidentné, že absentujú doručenky od uznesenia zo dňa 15. 05. 2007 od všetkých obvinených, a taktiež od niektorých obhajcov“.

6. Prípisom z 24. mája 2007 okresný súd požiadal krajskú prokuratúru o výsluch obvinených v trestnej veci - obvineného R. M. a spol., t. j. vrátane sťažovateľa.

7.   Dňa   24.   mája   2007   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   vydala poverenie vyššej súdnej úradníčke JUDr. M. J. na výsluch obvinených a zároveň opatrením pribrala   do   konania   tlmočníkov   z jazyka maďarského   do   jazyka slovenského   a z jazyka nemeckého do jazyka slovenského zapísaných v zozname tlmočníkov krajského súdu.

8.   Poverená   vyššia   súdna   úradníčka   za prítomnosti   tlmočníka   vykonala 24.   mája 2007   v Ústave   na   výkon   väzby   Bratislava   výsluch   sťažovateľa.   V zápisnici   o výsluchu sťažovateľ   uviedol: „Volám   sa   I.   H.   Rozumiem   všetkému,   čo   mi   pán   tlmočník   hovorí. Uznesenie OS Nitra z 15. 5. 2007 som prevzal, viem, že mi bola predĺžená lehota väzby do 28. 11. 2007. Voči tomuto uzneseniu podávam sťažnosť, nesúhlasím s tým, aby bola väzba predĺžená. Žiadam, aby som bol okamžite prepustený z väzby. Nič som nevykonal. Túto žiadosť   odôvodňujem   aj   tým,   že   musím   pracovať,   som   5   rokov   rozvedený,   mám   3 vyživovacie povinnosti. Zatiaľ ich platí štát, ale ja to budem musieť vrátiť. Mám dlh aj voči banke.   Neviem,   či   môj   advokát   podal   sťažnosť.   Ešte   chcem   uviesť,   že   na   uznesenie o predĺžení väzby som podal isté podanie. Napísal som ho dnes. Zajtra ho odovzdám ZVJS. Uviedol   som   tam,   že   som   vymenoval   svoje   problémy,   nič   som   nespáchal.   Podanie   je napísané   v maďarskom   jazyku.   Som   si   istý,   že   na   mojich   rukách   žiadne   omamné   látky neboli. Advokáta som videl naposledy 10. 4. 07, keď tu bol. Neviem, nemám viac čo k veci uviesť.“

9.   Dňa   25.   mája   2007   okresný   súd   opätovne   predložil   predmetný   súdny   spis krajskému   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o sťažnostiach   obvinených   proti   uzneseniu o predĺžení lehoty trvania väzby.

10. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí krajského súdu z 28. mája 2007 v trestnej veci sťažovateľa vyplýva, že jeho predmetom bolo rozhodovanie o sťažnostiach obvinených (vrátane   sťažnosti   sťažovateľa)   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Tp   73/2007 z 15. mája 2007. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 sťažnosť sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených) podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako nedôvodnú   zamietol.   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodoval   vo   vzťahu k sťažovateľovi   len   na   základe   sťažnosti,   ktorú   podal   do   zápisnice   počas   výsluchu vykonaného 24. mája 2007 v Ústave na výkon väzby Bratislava vyššou súdnou úradníčkou, pričom na jeho písomnú sťažnosť ani sťažnosť jeho právneho zástupcu z 24. mája 2007 krajský súd neprihliadol, keďže ich nemal v čase rozhodovania k dispozícii. Podľa zápisu neverejné zasadnutie príslušného senátu krajského súdu bolo skončené o 9.15 h.

11. Sťažnosť právneho zástupcu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Tp   73/2007   z 15.   mája   2007   (bod   4)   bola   okresnému   súdu   doručená   28.   mája   2007 o 9.17 h a krajskému súdu 28. mája 2007 o 10.27 h, t. j. v čase, keď už bolo neverejné zasadnutie krajského súdu v trestnej veci sťažovateľa skončené.

12. Sťažnosť sťažovateľa napísaná v maďarskom jazyku proti uzneseniu okresného súdu z 15. mája 2007 spomenutá pri jeho výsluchu (bod 8) bola okresnému súdu doručená 29. mája 2007 a preložená do slovenského jazyka 20. júna 2007. Z prekladu vyplýva, že v sťažnosti nie sú uvedené iné skutočnosti, ako sťažovateľ uviedol pri výsluchu konanom 24. mája 2007 (bod 7), okrem prísľubu, že na „každý výsluch a pojednávanie by som sa ustanovil, vrátim sa“.

13. Nad rámec sťažnosti ústavný súd zo spisu zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 188/2007 zo 7. novembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo   45/2007   z 26.   novembra   2007   bola   väzba   sťažovateľa   opätovne   predĺžená   do 28. marca 2008.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   94/08-21 z 13. marca 2008 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedu krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 14. apríla 2008. Okrem iného sa v ňom uvádza:

«... 25. mája 2007 bol tunajšiemu krajskému súdu doručený trestný spis, vedený na Okresnom súde Nitra (ďalej v texte len „súd I. st.“) pod sp. zn. 2Tp/73/2007, za účelom rozhodnutia   o sťažnosti   obvineného,   ním   podanej   proti   uzneseniu   tohto   súdu   zo   dňa 15. mája 2007 vedenom pod sp. zn. 2Tp/73/2007...

Už označená sťažnosť bola v rovnaký deň, prostredníctvom aplikácie (§ 5 ods. 2 písm.   a/   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   118/2005   Z.   z. o náležitostiach rozvrhu práce), pridelená na konanie a rozhodnutie do súdneho oddelenia „4Tpo“ a zapísaná pod poradové číslo „27“.

28. mája 2007 bol, po naštudovaní trestného spisu predsedníčkou senátu „4Tpo“ a sudkyňami tohto senátu, určený termín neverejného zasadnutia na deň 28. mája 2007, na ktorom bola podľa § 193 ods. 1 písmeno (ďalej v texte len „písm.“) c/ Tr. por. zamietnutá sťažnosť obvineného, ním podaná proti už označenému uzneseniu súdu I. st.

V rovnaký   deň   bolo   uznesenie   písomne   vyhotovené   a po   jeho   opísaní,   bolo   dňa 28. mája 2007, zaslané

-Krajskej prokuratúre v Nitre

-faxom, ako i poštou, ÚVV Bratislava - Chorvatska 5 a trestný   spis   bol   odovzdaný   do   podateľne   tunajšieho   krajského   súdu,   za   účelom   jeho vrátenia súdu I. st.

Takýto procesný postup tunajšieho krajského súdu bol v súlade s čl. a) 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 „Úpravy ministra spravodlivosti č. 2466/97-43, zo dňa 14. apríla 1997, na zabezpečenie včasného konania a rozhodovania vo väzobných veciach“ b) 5 ods. 4 „Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ c) 8 ods. 2, prvá veta, ods. 5 „Listiny základných práv a slobôd“ § 2 ods. 6, druhá veta, § 172 ods. 1, ods. 3, veta pred prvou čiarkou, § 180 Tr. por. Či boli porušené, obvineným namietané jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, 47 ods.   2   Ústavy   SR,   už   označeným   uznesením   tunajšieho   krajského   súdu,   je   oprávnený vysloviť iba ÚS SR (čl. 127 ods. 1 Ústavy SR).

Z uvedených zistení je nepochybné, že

-koniec šesť mesačnej lehoty väzby u obvineného pripadol na deň 28. mája 2007 (§ 63 ods. 1, ods. 4, prvá veta Tr. por.)

-už   označený   trestný   spis   súdu   I.   st.   bol   tunajšiemu   krajskému   súdu   doručený   dňa

25. mája 2007 (v piatok).

Objektívne   nebolo   preto   možné   zabezpečiť,   aby   obvinený   osobne,   alebo prostredníctvom jeho obhajcu predniesol argumenty o nezákonnosti ďalšieho trvania väzby u neho tak, ako sa toho obvinený v sťažnosti domáhal, pretože tunajší krajský súd musel o ním podanej sťažnosti, rozhodnúť najneskôr v nasledujúci pracovný deň - pondelok, to znamená dňa 28. mája 2007 (§ 192 ods. 4 Tr. por.).

Zo sťažnosti obvineného, ako i obsahu spisu, vedeného na súde I. st. pod sp. zn. 2Tp/73/2007,   je nepochybné,   že obvinený pri výsluchu,   dňa 24. mája 2007,   sám podal sťažnosť proti uzneseniu, ktoré bolo doručené jeho obhajcovi dňa 21. mája 2007 a jemu dňa 22. mája 2007 (§ 186 ods. 1, časť prvej vety pred spojkou „alebo“ Tr. por.), nebol preto povinný ju písomne odôvodniť (§ 189 ods. 3 Tr. por.)

Keďže obvinený sám podal sťažnosť dňa 24. mája 2007, pripadol síce koniec lehoty na podanie sťažnosti na deň 25. mája 2007 (§ 186 ods. 2, § 187 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), avšak nič nebránilo súdu I. st. predložiť obvineným podanú sťažnosť tunajšiemu krajskému súdu, dňa 25. mája 2007.

Obhajca   písomne   odôvodnenú   sťažnosť   nepodal   za   obvineného,   pretože   tento   ju podal sám. Nebolo preto potrebné postupovať podľa § 189 ods. 3 Tr. por.

Táto bola tunajšiemu krajskému súdu doručená dňa 28. mája 2007, o 10:27 hodine (neverejné   zasadnutie   bolo   skončené   v tento   deň   o 09:17   hodine).   Nemohlo   byť   preto objektívne, pri rozhodovaní, prihliadnuté na dôvody v nej uvádzané.»

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie predsedu   krajského   súdu   na   vedomie   a   zaujatie stanoviska v určenej lehote (21 dní od doručenia) právnemu zástupcovi sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa v určenej lehote a ani do dňa rozhodovania o sťažnosti stanovisko k vyjadreniu predsedu krajského súdu ústavnému súdu nedoručil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Uznesením   sp.   zn.   4   Tpo   27/2007   z 28.   mája   2007   krajský   súd   zamietol   ako nedôvodnú   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Tp   73/2007 z 15. mája 2007.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   skonštatoval,   odvolávajúc   sa na predchádzajúce   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   týkajúcich   sa   vzatia sťažovateľa   do   väzby,   že   dôvody   väzby   v nezmenenom   rozsahu   ďalej   trvajú.   V tejto súvislosti vo vzťahu k osobe sťažovateľa poukázal, že u sťažovateľa ako u cudzieho štátneho príslušníka,   nezamestnaného   vo   svojom   domovskom   štáte,   zdržiavajúceho   sa   na   území Slovenskej republiky bez riadneho prihlásenia na prechodný pobyt a dôvodne podozrivého zo závažnej trestnej činnosti trvá dôvod útekovej väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a ďalej okrem iného uviedol:

„V prejednávanom prípade, tak orgány prípravného konania, ako aj sudkyňa pre prípravné konanie postupovali dôsledne v súlade s ustanovením § 76 Trestného poriadku Zákona č. 301/2005 Z. z., pričom boli nimi dodržané všetky zákonné lehoty stanovené podľa jednotlivých odsekov tohto citovaného ustanovenia, ktorými sa rozhoduje o ďalšom trvaní väzby. V posudzovanej veci aj podľa názoru krajského súdu, nebolo možné vzhľadom na vyvstávajúcu nutnosť vykonania dôkazov za účelom objektívneho vyšetrenie veci doposiaľ skončiť vyšetrovanie tak, ako na to dôvodne poukazoval vo svojom návrhu jednak krajský prokurátor   a následne   v dôvodoch   napadnutého   uznesenia   aj   sudkyňa   pre   prípravné konanie.“

Podstatou   sťažnosti   v časti,   v ktorej   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie,   je   tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd sa vo svojom uznesení sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007, ktorým sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty väzby sp. zn. 2   Tp   73/07   z 15. mája   2007   zamietol,   vôbec   nezaoberal   s písomnými   argumentmi   jeho sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu.

Ústavný   súd   nie   je   ďalšou   inštanciou   v sústave   všeobecného   súdnictva,   ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy. V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96). V okolnostiach   prípadu   preto   nebolo   úlohou   ústavného   súdu   posudzovať,   či   väzba sťažovateľa mala, alebo nemala byť predĺžená. Musel však zaujať stanovisko k tomu, či krajský   súd   pri rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   postupoval   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   a   či namietaným uznesením neporušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy.

Súčasťou základného práva podľa čl. 17 ods. 2 (ako aj základného práva podľa čl. 17 ods. 5) ústavy je aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04). V súvislosti týmto právom sa ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne odvoláva na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria najmä:

-   účinná   kontrola   zákonnosti   väzby   (rozsudok   ESĽP   z 10.   októbra   2000   vo   veci Grauzinis v. Litva, No. 37 975/97),

-   podstatné   opatrenie,   ktoré   zabezpečí   jedincovi   procesnú   spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al- Nashif and others v. Bulharsko, No. 50963/99),

-   vzhľadom   na   dramatický   vplyv pozbavenia   osobnej   slobody na   základné práva jedinca konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001 vo veci Garcia Alva v. Nemecko, No. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko, No. 54367/00),

- primeraná   súdna   odpoveď   („adequate   judicial   response“;   rozsudok   ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, No. 36743/97).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd napr. v náleze sp. zn. III. ÚS 79/02 zdôraznil, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru, pričom   požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú.

Podľa   §   176   ods.   2   Trestného   poriadku   treba   v odôvodnení   uznesenia,   ak   to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Zo sťažnosti, ktorú podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu, vyplýva, že uznesenie okresného súdu, ktorým rozhodol o predĺžení lehoty trvania jeho väzby, napadol z troch dôvodov:

a) z dôvodu porušenia práva na obhajobu, keďže okresný súd vydal toto uznesenie bez   toho,   aby   mal   k dispozícii   vyjadrenie   sťažovateľa,   resp.   jeho   právneho   zástupcu k návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie väzby,

b) z dôvodu tvrdenia o neexistencii dôkazov preukazujúcich dôvodnosť podozrenia, že skutok bol spáchaný sťažovateľom, a

c) z dôvodu tvrdenia o neexistencii dôvodu útekovej väzby.

Krajský   súd   sa   argumentáciou   obsiahnutou   v   sťažnosti   sťažovateľa   podanej prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu   vôbec   nezaoberal,   pričom   predseda   krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že krajský súd v čase rozhodovania nemal túto sťažnosť   k dispozícii.   Krajský súd rozhodoval len na základe sťažnosti sťažovateľa podanej do zápisnice počas jeho výsluchu konaného 24. mája 2007. Predseda krajského súdu v tejto súvislosti argumentuje, že „tunajší krajský súd musel o ním podanej sťažnosti, rozhodnúť najneskôr v nasledujúci pracovný deň - pondelok, to znamená dňa 28. mája 2007 (§ 192 ods. 4 Tr. por.)“, a dodáva: „Keďže obvinený sám podal sťažnosť dňa 24. mája 2007, pripadol síce koniec lehoty na podanie sťažnosti na deň 25. mája 2007 (§ 186 ods. 2, § 187 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), avšak nič nebránilo súdu I. st. predložiť obvineným podanú sťažnosť, na rozhodnutie tunajšiemu krajskému súdu, dňa 25. mája 2007.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nebol   postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o predĺžení   trvania   jeho   väzby z ústavného hľadiska akceptovateľný, a to z týchto dôvodov:

a) z obsahu spisu okresného súdu krajský súd mohol a mal zistiť, že okresný súd rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa bez toho, aby mal k dispozícii jeho vyjadrenie (resp. vyjadrenie   jeho   právneho   zástupcu)   k návrhu   krajského   prokurátora,   hoci   mu   bolo doručené   v ním   určenej   lehote;   krajský   súd   sa   týmto   zjavným   procesným   pochybením okresného súdu v odôvodnení namietaného uznesenia vôbec nezaoberal, a to napriek tomu, že § 192 ods. 1 Trestného poriadku mu to výslovne ukladá,

b) z výsluchu sťažovateľa konaného 24. mája 2007 vyplýva, že sťažovateľ podal aj písomnú   sťažnosť   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu,   pričom   krajský   súd nevyvinul   žiadne   úsilie   smerujúce   k tomu,   aby   si   ho   zadovážil,   prípadne   zistil,   či   bolo skutočne podané,

c)   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   osobitne   skutočnosť,   že   okresný   súd   doručil krajskému súdu spis ešte pred uplynutím lehoty na podanie sťažnosti, bolo žiaduce, aby si krajský   súd   ešte   pred   rozhodnutím   vo   veci   overil,   či   medzitým   neboli   okresnému   súdu doručené ďalšie písomnosti relevantné na jeho rozhodovanie, resp. určiť čas neverejného zasadnutia tak, aby tieto skutočnosti bolo možné overiť,

d) obrana krajského súdu „... Obhajca písomne odôvodnenú sťažnosť nepodal za obvineného, pretože tento ju podal sám. Nebolo preto potrebné postupovať podľa § 189 ods. 3 Tr. por.“ uvedená v citovanom vyjadrení jeho predsedu je založená na neopodstatnene reštriktívnom výklade § 189 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý je z hľadiska ústavnej ochrany základných práv a slobôd neprijateľný. „Podľa názoru ústavného súdu zmysel právnej úpravy § 189 ods. 3 Trestného poriadku ukladajúcej tam uvedeným osobám povinnosť odôvodniť sťažnosť   spočíva v predpoklade   o znalosti   práva týchto   osôb,   vrátane obhajcu,   preto súd rozhodujúci o sťažnosti sa nemôže zbaviť povinnosti preskúmať tieto dôvody len preto, že obvinený   podá   sám   sťažnosť,   ktorú   neodôvodní   (a   ani   nie   je   povinný   odôvodniť)“ [III. ÚS 115/08]. V danom prípade je neprijateľnosť citovanej argumentácie krajského súdu o to silnejšia, že sťažovateľ podal predmetnú sťažnosť z 24. mája 2007 počas výsluchu a na podnet   vyššej   súdnej   úradníčky   poverenej   okresným   súdom,   čo   z obsahu   spisu   zjavne vyplývalo. V okolnostiach prípadu krajský súd svojím postupom (a predtým tiež okresný súd) znemožnil sťažovateľovi využitie kvalifikovanej právnej pomoci poskytnutej mu jeho právnym zástupcom za účelom ochrany jeho základného práva vyplývajúceho mu z čl. 17 ods. 2 ústavy.

Za   daných   okolností   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska neakceptovateľný   nielen   postup   krajského   súdu   predchádzajúci   vydaniu   namietaného uznesenia, ale aj samotné uznesenie, keďže je z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z § 176 ods. 2 Trestného poriadku nepreskúmateľné. Spôsob preskúmania sťažnosti musí totiž súd rozhodujúci   o sťažnosti   (a teda   aj   o zákonnosti   väzby)   uviesť   v odôvodnení   svojho rozhodnutia.   Ústavne   akceptovateľný   môže   byť   len   vtedy,   ak   zodpovedá   požiadavkám uvedeného ustanovenia Trestného poriadku, ako aj už uvedeným ústavným požiadavkám vychádzajúcim aj z judikatúry ESĽP.

Keď   sa   odvolací   súd   rozhodujúci   o sťažnosti   proti   uzneseniu   o predĺžení   lehoty trvania väzby nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (obvineného), resp. jeho právneho zástupcu adekvátne a preskúmateľne, alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby, vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 ústavy.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   namietaným uznesením,   ktorým   nebola   dôsledne   preskúmaná   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, pričom zároveň svojím postupom znemožnil sťažovateľovi využiť jeho právo na právnu pomoc, čím došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Rozhodnutie (všeobecného) súdu nemôže byť ústavne akceptovateľné, ak konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné práva alebo slobody účastníka konania a ak medzi týmto porušením a namietaným rozhodnutím existuje priama príčinná súvislosť.

Ústavný súd preto vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy   (bod   1   výrokovej   časti   nálezu),   a toto   uznesenie   zrušil   (bod   2   výrokovej   časti nálezu).

Ústavný súd nevrátil vec krajskému súdu, aby o nej ďalej konal a opäť rozhodol, pretože právne účinky namietaného rozhodnutia krajského súdu z 28. mája 2007 boli časovo obmedzené   dobou,   na   ktorú   bola   namietaným   uznesením   krajského   súdu   v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 73/07 z 15. mája 2007 predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa (do 28. novembra 2007), pričom v súčasnosti už tieto právne účinky netrvajú, a navyše sťažovateľ bol medzičasom podľa zistenia ústavného súdu prepustený z väzby na slobodu.

Sťažovateľ nežiadal priznanie primeraného finančného zadosťučineniu ani úhradu trov   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Preto   ústavný   súd   o tom nerozhodoval.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2008