znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 94/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005 prerokoval   sťažnosť   Mikuláša   Soľavu,   bytom   V. F.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na ochranu vlastníckeho práva rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 11 C 814/91 z 19. októbra 1992 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 Co 31/93 z 15. júna 1993, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mikuláša Soľavu o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2005 doručená sťažnosť Mikuláša Soľavu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníckeho práva rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 814/91 z 19. októbra 1992 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 31/93 z 15. júna 1993. Sťažovateľ   žiada „o   prešetrenie   vlastníckych   vzťahov   k   pozemku,   o   prešetrenie súdnych rozhodnutí a posudku vypracovaného súdnym znalcom“.

Záležitosť   sa   týka   sporu   o určenie   hranice   pozemkov,   ktorého   vznik   sa   odvíja od prvej polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia a opätovne sa vyhrotil v 1988, keď vlastník   nehnuteľnosti   hraničiacej   s nehnuteľnosťou,   ktorej   vlastníkom   je   sťažovateľ, postavil   kamenný   múr,   čím   malo   dôjsť   k posunutiu   hranice   pozemku   v   neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ spolu so svojou manželkou podali okresnému súdu 8. júla 1991 žalobu,   ktorou   sa   domáhali,   aby   rozhodol   o odstránení   uvedeného   múru.   Okresný   súd po vykonaní   rozsiahleho   dokazovania   ich   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   na   základe odvolania žalobcov napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ spochybňuje objektivitu a nestrannosť súdneho znalca, ktorý vypracoval vo   veci   znalecký   posudok,   a   vznáša   výhrady   voči   záverom   tohto   znaleckého   posudku a postupu všeobecných súdov.

V súčasnosti sused sťažovateľa pokračuje v nerešpektovaní hraníc pozemku, a tým zasahuje do jeho vlastníckeho práva. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd jeho prípad dôkladne prešetril.

Osobitným   podaním   pripojeným   k   sťažnosti   sťažovateľ   požiadal,   aby   mu   bol vzhľadom na jeho zdravotný stav a nepriaznivú sociálnu situáciu v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu. Ústavný súd zistil, že namietaný rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 814/91 z 19. októbra 1992 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 31/93 z 15. júna 1993 nadobudli právoplatnosť 9. augusta 1993.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že smeruje proti označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu a konaniu, ktoré predchádzalo ich vydaniu, pričom právoplatnosť týchto rozsudkov (9. august 1993) je relevantná pre počítanie lehôt v danom prípade. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že v čase, keď bola ústavnému súdu doručená predmetná sťažnosť (8. marca 2005), už uplynula dvojmesačná lehota ustanovená zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

Pokiaľ   sťažovateľ   poukazuje   na   pokračujúce   zásahy   do   jeho   vlastníckeho   práva zo strany   vlastníka   susediaceho   pozemku,   resp.   nehnuteľnosti,   ústavný   súd   opierajúc sa o svoju doterajšiu judikatúru (napr. II. ÚS 133/04) poznamenáva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže smerovať len proti rozhodnutiam, opatreniam alebo zásahom orgánov verejnej   moci,   ktorými   sú   štátne   orgány,   orgány   územnej   a   záujmovej   samosprávy, verejnoprávne   inštitúcie,   ako   aj   fyzické   osoby   a   právnické   osoby,   ktorým   zákon   zveril výkon verejnej moci, ale nie proti konaniu či úkonom fyzických osôb.

Ak sťažovateľ namieta porušovanie jeho práv v občianskoprávnom vzťahu, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o tom je v súlade s čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v právomoci všeobecných súdov (v okolnostiach prípadu na základe žaloby o ochranu vlastníckeho práva § 123 Občianskeho zákonníka). Z čl. 127 ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   založená   len   vtedy,   ak   nie   je o ochrane základných práv a slobôd, ktorých porušenie sa namieta, oprávnený rozhodovať iný (všeobecný) súd, a preto na prerokovanie sťažnosti smerujúcej proti fyzickej osobe nemá ústavný súd právomoc.

Ústavný   súd   záverom   poznamenáva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   neobsahuje v predloženej   podobe   základné   náležitosti   návrhu   ustanovené   v   § 20   ods. 1   zákona o ústavnom súde, ale ani ďalšie obligatórne náležitosti podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom   súde.   Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   nepovažoval   už   ústavný   súd za potrebné   vyzývať   sťažovateľa   na   odstránenie   jej   nedostatkov   a   rovnako   tak   ani rozhodovať   o   jeho   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005