znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 94/04-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť   Ing.   J.   K.,   bytom   K.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Ing.   P.   H.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 155/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo   Ing.   J.   K. na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 155/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. J. K. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. Krajský súd   v Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J.   K. trovy   právneho zastúpenia v sume 4 676 Sk (slovom štyritisícšesťstosedemdesiatšesť slovenských korún) na účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta JUDr.   Ing.   P.   H.,   K., do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 94/04-10   z   1. apríla 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) doručenú ústavnému súdu 31. decembra 2003, ktorou namietal porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 155/02.

Na základe výzvy ústavného súdu z 1. júna 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril krajský súd podaním sp. zn. Spr. 1086/04 z 8. júna 2004, v ktorom okrem iného uviedol: „Sťažnosť   Ing. J.   K.   považujeme   za   neopodstatnenú,   pretože   jeho   právo   na spravodlivý súdny proces porušené nebolo. V konaní išlo o predbežné opatrenie, ktoré možno vydať bez nariadenia   pojednávania   a   bez   vykonania   dokazovania,   vrátane   výsluchu   účastníkov. Z tohto dôvodu je preto bezvýznamná skutočnosť, že odvolací súd vypočul matku a dieťa (17 ročné) v neprítomnosti otca.“

K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním jeho právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 8. júla 2004, v ktorom konštatoval: „Je síce pravdou, že podľa procesného práva išlo o predbežné opatrenie, ktoré možno vydať bez nariadenia pojednávania   a účastníci   nemusia   byť   vypočutí,   ale   v tomto   prípade   KS   zjavne   usúdil, že je potrebné účastníkov vypočuť k splneniu všetkých zákonných podmienok. Predvolal ich, sťažovateľ nezavinil, že sa prvého nariadeného pojednávania nezúčastnil, KS na samotnom pojednávaní pojednávanie odročil takže zotrval v názore, že je potrebné naďalej vypočuť účastníkov. A zrazu KS mimo pojednávania jednak vypočul len jednu stranu sporu čím porušil jednu zo základných zásad súdneho konania a to zásadu kontradiktórnosti a jednak bez   uskutočnenia   pojednávania,   ktoré   sám   odročil   vyniesol   konečné   Uznesenie,   voči ktorému sa sťažovateľ už nemohol odvolať.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   8. júla 2004   požiadal   sťažovateľ   o   verejné ústne pojednávanie, pretože má záujem o ústne vyjadrenie sa vo veci.

Ďalším   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   9. mája 2005   sťažovateľ   zvýšil požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia z 30 000 Sk na 118 000 Sk.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 16 Co 155/02 ústavný súd zistil:

Na   základe   návrhu   matky   maloletého   J. K.   (ďalej   aj   „maloletý“), zo 7. decembra 2001,   ktorým   žiadala   predbežným   opatrením   zveriť   maloletého   do   jej výchovy, Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) 18. januára 2002 vydal predbežné opatrenie a maloletého zveril do jej dočasnej starostlivosti. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 12. februára 2002 odvolanie.

Od   3. apríla 2002,   keď   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní,   do   23.   júla   2003,   keď   krajský   súd   mimo   pojednávania vypočul   maloletého a jeho matku, krajský súd nariadil trikrát pojednávania, ktoré boli v prvých dvoch prípadoch odročené z dôvodu uplatnenej námietky zaujatosti rodičmi maloletého voči predsedníčke senátu   a   po   rozhodnutí   o   námietke   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   bolo   tretie   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   neprítomnosti sťažovateľa (predvolanie na pojednávanie sa v tomto prípade krajskému súdu vrátilo späť ako nedoručené s poznámkou poštového úradu „nevyzdvihnuté v odbernej lehote“).Krajský   súd   uznesením   z   30. júla 2003   potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   z   18. januára 2002   (uznesenie   okresného   súdu   v   spojení   s   uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 31. októbra 2003).

Na základe žiadosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 8. júla 2004 ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť prerokoval na ústnom pojednávaní konanom 10. mája 2005, ktorého sa zúčastnili sťažovateľ a jeho právny zástupca. Zástupca krajského   súdu   sa   ústneho   pojednávania   bez   ospravedlnenia   nezúčastnil   napriek   tomu, že predvolanie na ústne pojednávanie mu bolo riadne a včas doručené. Sťažovateľ a jeho právny zástupca na ústnom pojednávaní zotrvali na obsahu sťažnosti a doteraz predložených písomných prejavoch (stanoviskách).

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...)“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru   nesprávnym postupom   a nesprávnym rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 155/02 a jeho uznesením z 30. júla 2003. V predmetnom konaní krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 24 C 18/96 z 18. januára 2002, ktorým dočasne zveril maloletého do starostlivosti jeho matky.

Sťažovateľ   videl   porušenie   ním   označeného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie v nesprávnom   postupe   krajského   súdu,   ktorý „nariadil   pojednávanie   na   ktoré   riadne predvolal   účastníkov   konania,   pojednávanie   odročil   na   neurčito   a v deň   pojednávania vypočul mimo pojednávania“ matku maloletého „a maloletého bez prítomnosti sťažovateľa ako účastníka konania a na to vydal rozhodnutie 16 Co 155/02-66, ktoré sa doručením stalo právoplatným   a   vykonateľným   (...).   Takýmto   postupom   porušovateľ   porušil   prvky spravodlivého súdneho procesu (...). Tento spočíva v tom, že každá strana procesu musí zásadne   mať   možnosť   nielen   predložiť   dôkazy   (...),   ktoré   považuje   za   nutné,   aby   jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. To znamená, že nič, čo môže mať   význam   pre   rozhodnutie   súdu,   nesmie   byť   vylúčené   z možnosti   kontradiktórneho prerokovania   stranami.   Sudca   nemôže   oprieť   svoje   rozhodnutie   o zistenia,   ktoré   učinil mimo procesu“.

Sťažovateľ ďalej namietal:«Porušovateľ tým, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 24 C 18/96 údajne ako „vecne   správne“,   pretože   odporkyňa nárok na   jeho   vydanie osvedčila   a na druhej strane dôvodil, že skutočnosti uvádzané v návrhu na vydanie predbežného opatrenia ako aj v odvolaní   sú   irelevantné   a konajúci   súd   sa   s nimi   v odôvodnení   napadnutého rozhodnutia   riadne   nevysporiadal   v čase   ich   existencie,   je   protichodným   hodnotením dôkazov   a súd   nezaujal   takýmto   dôvodením   dôkazov   stanovisko,   čo   vlastne   skutočne zisťoval, čo je v konečnom dôsledku porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

Porušovateľ   sa   v odvolacom   konaní   vôbec   nezaoberal   odvolacími   dôvodmi sťažovateľa   a nerozhodol   o vznesených   návrhoch   na   vykonanie   dokazovania   uvedenými v odvolaní (...), pretože boli podľa odôvodnenia porušovateľa v uznesení 16 Co 155/02-66 pre   neho   irelevantné.   Takéto   konanie   porušovateľa   je   porušením   práva   na   spravodlivý proces. (...)

Odôvodnenie   uznesenia   16   Co   155/02-66   porušovateľom   v ktorom   uviedol   len súborné zistenia v odôvodnení uznesenia je porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1) Dohovoru».

Ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   § 214   ods. 2   písm. c)   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   v konaní o odvolaní netreba nariaďovať pojednávanie, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu. Keďže krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 155/02 konal o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zverení maloletého do dočasnej starostlivosti jeho matky, nebol povinný   na   preskúmanie   rozhodnutia   okresného   súdu   nariadiť   pojednávanie.   V tejto súvislosti však ústavný súd konštatuje, že v niektorých prípadoch, aj keď odvolanie smeruje proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   odvolací   súd   môže   nariadiť   pojednávanie,   pretože citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku mu to výslovne nezakazuje. Súdna prax   ukazuje,   že   odvolací   súd   v   takomto   prípade   najčastejšie   nariaďuje   pojednávanie vo veciach, v ktorých po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania na súde prvého stupňa,   ktoré   tomuto   rozhodnutiu   predchádzalo,   prichádza   do   úvahy   možnosť   zrušenia napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   (§ 221 OSP),   avšak   je   tu   možnosť, že na pojednávaní   by   bolo   možné   po   prípadnom   výsluchu   účastníkov   alebo   doplnení dokazovania dosiahnuť iný výsledok odvolacieho konania.

V danom prípade v konaní o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia pripustil možnosť jeho zrušenia zrejme v záujme urýchlenej úpravy pomerov maloletého a nariadil pojednávanie. Takto zvolený postup krajského súdu nemohol nijako poškodiť záujmy maloletého, pretože odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia nemá odkladný (suspenzívny) účinok, a teda ani odvolacie konanie s nariadeným dokazovaním nemohlo nijako predĺžiť stav právnej neistoty maloletého, naopak, takýto postup mohol len urýchliť úpravu pomerov maloletého.

Dokazovanie   na   odvolacom   súde   sa   vykonáva   podľa   rovnakých   zásad   platných v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   a   jeho   výsledky   spravidla   majú   umožniť   také rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   konanie   vrátane   konania   pred   súdom   prvého stupňa skončí. Odvolací súd môže dokazovanie opakovať alebo ho aj doplniť, ak nejde o rozsiahlejšie doplnenie a ak ho možno vykonať bez prieťahov.

Jednou zo základných zásad uplatňovaných pri dokazovaní je zásada priamosti, ktorá vychádza   z   požiadavky,   aby   súd   rozhodoval   o   veci   samej   na   základe   bezprostredne získaných poznatkov a opieral sa len o dôkazy, ktoré boli vykonané pred ním (súd sa musí dostať   do   bezprostredného   kontaktu   so   všetkými   dôkazmi).   Platí   teda   pravidlo, že dokazovanie sa vykonáva na pojednávaní [pred konajúcim samosudcom alebo senátom (§ 122 ods. 1 OSP účinný v čase konania pred krajským súdom)]. Avšak z tejto zásady priamosti existujú výnimky, kedy sa dokazovanie môže vykonať aj mimo pojednávania (§ 122 ods. 2 OSP), čo je opodstatnené účelnosťou a hospodárnosťou konania, avšak bez ujmy na objektivite postupu súdu pri dokazovaní vykonávanom mimo pojednávania. Preto sa tento postup musí striktne riadiť podľa zákonnej úpravy.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v prípade,   keď   vo   veci   koná   senát,   v rámci   výnimky zo zásady priamosti môže predseda senátu vykonať dôkaz aj sám a mimo pojednávania, ale len na základe poverenia udeleného mu senátom (§ 122 ods. 2 OSP účinný v čase konania pred krajským súdom). Táto zákonná úprava nadväzuje na § 36d ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda senátu môže vo veciach prislúchajúcich senátu vykonávať len také úkony, ktorými sa nerozhoduje vo veci.

Zo sťažnosti a spisového materiálu vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 16 Co 155/02 vyplýva, že predsedníčka senátu krajského súdu po tom, ako bolo pojednávanie 23. júla 2003   z   dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   (ktorý   bol   na   pojednávanie   riadne predvolaný,   avšak   predvolanie   si   nevyzdvihol   v odbernej   lehote)   odročené   na   neurčito, sama mimo pojednávania v ten istý deň 23. júla 2003 vypočula maloletého a jeho matku bez prítomnosti   sťažovateľa.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   takýto   postup   predsedníčky   senátu krajského súdu je nanajvýš neštandardný, jednak preto, že výsluch maloletého a jeho matky sa uskutočnil v ten istý deň ako bolo vo veci nariadené riadne pojednávanie (23. júl 2003), na ktorom boli prítomní maloletý, jeho matka, ako aj jej právna zástupkyňa, a ktoré bolo bez ich   vypočutia   pred   senátom   odročené   na   neurčito,   a   jednak   preto,   že   zo   zápisnice z pojednávania 23. júla 2003 nevyplýva, že by senát udelil predsedníčke senátu poverenie na vykonanie dôkazu mimo pojednávania výsluchom maloletého a jeho matky. Napriek uvedeným   skutočnostiam   predsedníčka   senátu   sama   vypočula   maloletého   a   jeho   matku do zápisnice mimo pojednávania bez prítomnosti sťažovateľa, ktorý nebol upovedomený o tom,   že   krajský   súd   bude   takýto   úkon   vykonávať.   Navyše,   zápisnica   z   výsluchu maloletého a jeho matky mimo pojednávania z 23. júla 2003 nie je podpísaná predsedníčkou senátu. Spisovanie súdnych zápisníc je prvkom právnej istoty v občianskoprávnom procese. Z toho dôvodu sa súdne zápisnice po ich   podpísaní predsedom senátu a zapisovateľom považujú za verejné listiny podľa § 134 OSP.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dodáva, že účastníci konania majú právo byť prítomní pri vykonávaní dôkazov aj vtedy, ak sa vykonávajú mimo pojednávania (§ 122 ods. 1 OSP). To znamená, že na vykonanie takéhoto dokazovania (mimo pojednávania) musia byť účastníci riadne predvolaní, alebo aspoň s ním oboznámení a je právom účastníka rozhodnúť   sa,   či   sa   na   vykonaní   dokazovania   mimo   pojednávania   zúčastní.   Dôvodom je povinnosť   súdu   (aj   odvolacieho)   umožniť   účastníkom   vyjadriť   sa   ku   všetkému čo sa v konaní udialo, ku všetkým dôkazom a navrhovať ďalšie dôkazy (ústavnoprocesná zásada   rovnosti   účastníkov   konania).   Nesplnenie   tejto   povinnosti   je   odňatím   možnosti konať pred súdom (§ 123 OSP).

Navyše,   ústavný súd zdôrazňuje, že   ak súd nariadi   ako dôkaz výsluch   účastníka (§ 131   ods. 1   OSP)   musí   byť   účastník   predvolaný   osobitným   spôsobom   predvolania, v ktorom   musí   byť   poučený,   že   bude   vypočutý,   a   tejto   povinnosti   súdu   zodpovedá povinnosť   účastníka   ustanoviť   sa   na   výsluch.   Takýto   postup   je   nevyhnutný   z dôvodu potreby rozlišovania medzi výsluchom účastníkov ako osobitného dôkazného prostriedku na jednej strane a tvrdeniami účastníkov na strane druhej.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd mal možnosť svoj uvedený nezákonný postup   vykonania   dôkazu   mimo   pojednávania   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   zosúladiť so zákonom   dodržaním   ustanovenia   § 122   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   s   výsledkami dokazovania uskutočneného mimo pojednávania musia byť účastníci na pojednávaní vždy oboznámení, aby sa k nemu mohli vyjadriť (zásada rovnosti účastníkov). Táto požiadavka je opodstatnená nielen vo vzťahu k účastníkom konania, ktorí sa rozhodli nezúčastniť sa na dokazovaní mimo pojednávania, ale (v prípade senátnej veci) aj vo vzťahu k ostatným členom senátu, ktorí poverili predsedu senátu na vykonanie dôkazu mimo pojednávania a sami sa tak pri jeho vykonaní nezúčastnili (zásada priamosti súdneho konania). Navyše, podľa § 122 ods. 2 OSP môže senát rozhodnúť, aby sa vykonané dôkazy doplnili alebo pred ním opakovali.

Ústavný   súd   z obsahu   súdneho   spisu   zistil,   že   po   tom,   ako   predsedníčka   senátu krajského súdu mimo pojednávania 23. júla 2003 vypočula maloletého a jeho matku, nebolo vo veci sp. zn. 16 Co 155/02 nariadené žiadne ďalšie pojednávanie, na ktorom by senát ako aj rodičia maloletého boli oboznámení s výsledkami dokazovania mimo pojednávania, aj napriek tomu, že posledné riadne nariadené pojednávanie 23. júla 2003 bolo odročené na neurčito.   Krajský   súd   tak   bez   toho,   aby   umožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   k dôkazu vykonanému   mimo   pojednávania,   a   bez   poskytnutia   možnosti   senátu   rozhodnúť o prípadnom   opakovaní   alebo doplnení   dokazovania   uznesením   z   30. júla 2003   potvrdil odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   o   dočasnom   zverení   maloletého do starostlivosti jeho matky.

Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu oprel aj o dôkaz výsluchu maloletého a jeho matky uskutočnený mimo   pojednávania,   ktorého   vykonanie   bolo   sprevádzané   viacerými   procesnými pochybeniami, možno mať pochybnosti o úspešnom vykonaní dôkazov krajským súdom. Úspešným   vykonaním   dôkazov   je   ich   vykonanie   v súlade   so   zákonnými   požiadavkami obsiahnutými v Občianskom súdnom poriadku, v prípade nedodržania ktorých možno mať pochybnosti   aj   o   vierohodnosti   alebo   pravdivosti   takto   vykonaných   dôkazov.   Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že takýmto postupom krajského súdu bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   ním   označeného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   rozhodnutím   krajského   súdu   aj   tým,   že   rozporuplne a nedostatočne odôvodnil skutočnosti, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie. V tejto súvislosti ústavný súd už v rámci svojej ustálenej judikatúry konštatoval, že nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí (m. m. IV. ÚS 329/04).

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na   spravodlivé   súdne   konanie   postupom   krajského   súdu   v súvislosti   s vykonaním dokazovania   mimo   pojednávania   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16 Co 155/02,   ďalšie dôvody sťažnosti ústavný súd už podrobne nevyhodnocoval s poukazom na to, že podstatná časť jej dôvodov bola podkladom na rozhodnutie o nej (m. m. IV. ÚS 89/03).

IV.

Napriek rozhodnutiu ústavného súdu o porušení práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa   tou   časťou   návrhu   sťažovateľa,   v ktorej   žiadal   zrušiť   uznesenie   krajského   súdu č. k. 16 Co 155/02-66 z 30. júla 2003, vzhľadom na tú skutočnosť, že J. K., (...) v konaní pred všeobecným súdom označovaný ako maloletý, nadobudol (...) plnoletosť.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk a podaním doručeným ústavnému súdu 9. mája 2005 zvýšil pôvodne požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia na 118 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil skutočnosť, že zámerom krajského súdu nebolo znemožniť sťažovateľovi vyjadriť sa k veci, pretože nariadil vo veci tri pojednávania. Dve z nich boli zmarené samotnými prítomnými   účastníkmi   tým,   že   uplatnili   námietku   zaujatosti   voči   predsedníčke   senátu krajského súdu. Pojednávanie 15. mája 2002 bolo odročené z dôvodu uplatnenej námietky zaujatosti   matkou   maloletého,   ku   ktorej   sa   sťažovateľ   vyjadril   tak,   že   túto   námietku považoval za účelovú s cieľom robiť prieťahy v konaní. Po rozhodnutí najvyššieho súdu (27. august 2002),   že   predsedníčka   senátu   krajského   súdu   nie je vylúčená   z prejednania a rozhodnutia   veci,   krajský   súd   nariadil   pojednávanie   na   28. október 2002,   ktoré   bolo odročené z dôvodu uplatnenej námietky zaujatosti sťažovateľom voči tej istej predsedníčke senátu krajského súdu. Najvyšší súd opätovne rozhodol, že predsedníčka senátu krajského súdu   nie   je   vylúčená   z   prejednania   a   rozhodnutia   veci   s   odôvodnením: „Dôvodná pochybnosť   o   nestrannosti   namietanej   predsedníčky   senátu   nevyplýva   ani   z toho, že na pojednávanie   určené   na   28. októbra 2002   nepredvolala   svedkov,   ktorých   žiadal navrhovateľ vypočuť. Predsedníčka senátu tým neporušila žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho   poriadku   ani   zásady   spravodlivého   súdneho   konania.   (...)   Meradlom   pre hodnotenie   objektivity   sudcu   nemôže   byť   subjektívne   hľadisko   účastníka   konania,   ktoré je motivované spravidla tým, že súd nekoná podľa jeho predstáv.“ Sťažovateľ sa takýmto postupom   sám   pripravil   o   možnosť   vyjadriť   sa   k   veci   na   nariadenom   pojednávaní a na ďalšie pojednávanie, aj keď bol riadne predvolaný, sa nedostavil.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   dospel   k záveru,   že   už   samotné autoritatívne deklarovanie porušenia označeného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením.

Sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 9 338 Sk (za dva úkony právnej služby „prevzatie a štúdium a písomné vyjadrenie súdu zo dňa 08. 07. 2004 v sume po 4 533,- Sk + 136,- Sk paušál“) a na ústnom pojednávaní si uplatnil trovy konania za účasť na tomto pojednávaní.

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania za rok 2004, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ing. P. H. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom do 31. decembra 2004. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 je 4 534 Sk (1/3 výpočtového základu, ktorým je priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk), t. j. za jeden úkon právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia   dňom   29. januára 2004)   po   zaokrúhlení   4 540 Sk.   Ďalej   ústavný   súd   priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa jedenkrát náhradu režijného paušálu vo výške 136 Sk. Ústavný súd tak   priznal sťažovateľovi   po zaokrúhlení úhradu   trov   právneho zastúpenia v celkovej výške 4 676 Sk.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi úhradu trov konania za úkon právnej služby spočívajúci v podaní vyjadrenia k stanovisku krajského súdu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 8. júla 2004, pretože pre rozhodnutie ústavného súdu neprinieslo ďalšie objasnenie veci a z toho istého dôvodu mu nepriznal ani úhradu trov konania za úkon právnej služby spočívajúci v účasti na ústnom pojednávaní 10. mája 2005 (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 10. mája 2005