znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 93/2014-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom predsedníčky Okresného súdu Topoľčany vo veci vedenej pod sp. zn. Spr. 3017/2008 a jej prípisom z 25. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2013 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy postupom predsedníčky Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. Spr. 3017/08 a jej prípisom z 25. júna 2008 súvisiacim s vybavovaním jeho sťažnosti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 76/1991.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v procesnom   postavení   žalovaného účastníkom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   76/1991,   predmetom ktorého bolo rozhodovanie o žalobe o určenie otcovstva. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 76/1991 z 28. januára 1992 bol sťažovateľ určený za otca žalobcu. Proti označenému rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Bratislave – pobočka Nitra rozsudkom č. k. 14 Co 194/92-49 z 24. septembra 1992 tak, že odvolaní napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   20.   júna   2008   sťažnosť,   v ktorej   vyjadril nespokojnosť s postupom tohto súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 76/1991. Sťažnosť v predmetnej   veci   vybavila predsedníčka   okresného   súdu   v súlade   s § 62 ods.   1,   2   a 3 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   prípisom   sp.   zn.   Spr.   3017/2008 z 25. júna 2008, v ktorom uviedla, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú.

Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy postupom predsedníčky okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. Spr. 3017/08 a jej prípisom z 25. júna 2008 súvisiacim s vybavovaním jeho sťažnosti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 76/1991 a označený prípis predsedníčky okresného súdu zruší.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že označeným postupom a prípisom predsedníčky okresného súdu podľa zákona o súdoch došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávam dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť na postup súdu môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva   na verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov alebo porušovaniu   zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   §   63   zákona   o   súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda   príslušného   súdu,   ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa § 64 ods. 1 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie zistených nedostatkov.

Podľa § 64 ods. 2 zákona o súdoch orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti. Ak je to na riadne vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť smeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení sťažnosti.

Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky. Podľa § 65 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie.

Podľa   §   65 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak lehotu   podľa   odseku   1 nemožno dodržať z dôvodu nemožnosti zabezpečenia podkladov na riadne vybavenie sťažnosti alebo v prípadoch náročných na prešetrenie, možno lehotu uvedenú v odseku 1 predĺžiť; sťažnosť však   musí   byť   vybavená   najneskôr   do   troch   mesiacov   odo   dňa   jej   doručenia   orgánu príslušnému na jej vybavenie.

Podľa § 65 ods. 2 zákona o ústavnom súde o každom predĺžení lehoty na vybavenie sťažnosti   a   o   dôvodoch   predĺženia   je   orgán   vybavujúci   sťažnosť   povinný   písomne upovedomiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu v rámci lehoty podľa odseku 1.

Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na   odstránenie   zistených   nedostatkov   musí   byť   sťažovateľ   upovedomený   písomne.   To neplatí, ak sťažovateľ na písomnom upovedomení netrvá alebo ak sťažovateľ zomrel, stal sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný.

Podľa § 67 ods. 2 zákona o súdoch sa na prešetrenie vybavenia sťažnosti primerane použijú ustanovenia tohto zákona o vybavovaní sťažností.

Podľa   §   68   zákona   o   súdoch   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   použije   sa   na vybavovanie sťažnosti   osobitný zákon, ktorým   je zákon č.   9/2010 Z.   z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že postup pri vybavovaní sťažností   podľa   zákona   o   súdoch   nemožno ratione   materiae považovať   za   konanie, v ktorom   by   sa   bezprostredne   rozhodovalo   o   právach   a povinnostiach   fyzických   osôb a právnických osôb, ale ide o administratívne konanie, ktoré nepodlieha ochrane práva na spravodlivý   proces   so   všetkými   jeho   atribútmi,   t.   j.   aj   vrátane   základného   práva   na urýchlené konanie vo veci (m. m. IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011, IV. ÚS 326/2011). V posudzovanom prípade sťažovateľ namieta postup administratívneho charakteru upravený   už   uvedenými   právnymi   predpismi   (zákonom   o   súdoch   a   zákonom o sťažnostiach),   v   rámci   ktorého   sa   nerozhoduje   bezprostredne   o   právach,   resp. povinnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   pričom   ho   z   hľadiska   predmetu nemožno považovať za správne konanie [pozri k tomu § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pozn.]; aj preto sa na neho   nevzťahujú   všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní   (správny   poriadok).   Táto špecifická oblasť preto nespadá podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu pod garancie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie takej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom predsedníčky okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 3017/2008 a jej prípisom z 25. júna 2008 a základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy

Sťažovateľ tiež namieta, že označeným postupom predsedníčky okresného súdu a jej prípisom došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Ustanovenia   čl.   12   ods.   1   a   4   ústavy   majú   charakter   všeobecných   ústavných princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade a uplatňovaní   ústavy.   Tieto   články   ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o   porušovaní   základných   práv   a   slobôd garantovaných   ústavou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m.   IV.   ÚS   383/08).   Aplikácia uvedených ustanovení ústavy sa v konaní o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb a právnických   osôb   viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva alebo slobody   sťažovateľa   (ide   o   sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo slobody), t. j. k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy môže dôjsť len v spojení s porušením niektorého konkrétneho práva alebo slobody garantovaných ústavou, príp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Keďže   v   danom   prípade   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vo   veci   sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom predsedníčky okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 3017/2008 a jej prípisom z 25.   júna   2008,   nemožno   vzhľadom   na   uvedené   uvažovať   ani   o   tom,   že   nimi   došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014