znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 93/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. R., B., vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1, 3 a 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky,   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 1   a 2   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Zvolen   sp. zn.   5 T 98/2011 z 26. septembra   2012   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn. 2 To 126/2012 z 22. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2013   faxom   a 23.   januára   2013   v origináli   poštou   doručená   sťažnosť   Z. S.   (ďalej   len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1, 3 a 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústavy“),   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 1   a 2   a   čl. 46   ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 98/2011 z 26. septembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného   súdu“)   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 126/2012 z 22. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu odsúdený podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. b) s použitím § 36 písm. j), § 37 písm. h)   a   § 41   ods. 1   a   2   zákona   č. 300/2005   Z. z.   Trestný   zákon   v   znení   zákona č. 650/2005   Z. z.   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v trvaní 17 rokov nepodmienečne. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   zrušil   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo výroku   o   uloženom   treste   odňatia   slobody   a   podľa   § 199   ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 37 písm. h) a § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona mu uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov a 4 mesiace nepodmienečne a podľa § 48 ods. 2 Trestného zákona ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku   skonštatoval,   že   na   jeho   nápravu   by   stačilo   uloženie   nepodmienečného   trestu odňatia slobody v rozsahu 5 až 7 rokov, ale takýto trest súdu neumožňuje uložiť § 41 ods. 2 Trestného   zákona   vo   vzťahu   k   § 199   ods. 2   Trestného   zákona   vzhľadom   na   aplikáciu asperačnej   zásady,   keď   podľa   druhej   alternatívy   výpočtu   trestnej   sadzby   za   použitia asperačnej zásady minimum, ktoré musí súd ukladať obžalovanému, je trest odňatia slobody vo   výmere   12   rokov   a   4   mesiace   a   maximum   17   rokov   a   8   mesiacov.   Podľa   názoru krajského súdu aj takto uložený trest vo výmere 12 rokov a 4 mesiace nepodmienečne je absolútne   neprimeraný,   avšak   krajský   súd   nezistil   okolnosti   na   použitie   § 39   ods. 1 Trestného zákona (mimoriadne zníženie trestu).

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   konštatuje,   že   ústavný   súd   nálezom   sp. zn. PL. ÚS 106/2011   z 28.   novembra   2012 «rozhodol   o   návrhu   Krajského   súdu   v   Prešove na začatie konania o súlade § 41 ods. 2 Trestného zákona s Ústavou SR a ústavný súd vyslovil, že v ustanovení o asperačnej zásade nie je v súlade s ústavou veta „Súd uloží páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia slobody“. To znamená, že podľa nálezu ústavného súdu sa zvyšuje horná sadzba, ale dolná sa nemení.

Na základe nálezu ústavného súdu by dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby   predstavovala   7   rokov   a   horná   hranica   17   rokov   8   mesiacov   (podľa   druhej alternatívy výpočtu trestnej sadzby za použitia asperačnej zásady).».

Sťažovateľ   je   toho   názoru, „že   si   na   základe   rozsudku   Krajského   súdu,   č. k. 2 To 126/12 z 22. 11. 2012 vykonáva v súčasnosti trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov 4 mesiace v Ústave na výkon trestu... na základe právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť. Preto   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   je   porušené   právo   obžalovaného garantované ústavou podľa čl. 13 ods. 1, 3, 4 Ústavy SR, č. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR právo na slobodu, čl. 46 ods. 1, čl. 49 Ústavy SR právo na súdnu ochranu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   5 T 98/2011   zo   dňa   26. 09. 2012   a   Krajský   súd v Banskej   Bystrici,   rozsudkom   č. k.   2 To 126/12   zo   dňa   22. 11. 2012   porušili   práva obžalovaného Z. S. podľa čl. 13 ods. 1, 3, 4 Ústavy SR, č. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR právo na slobodu, čl. 46 ods. 1, čl. 49 Ústavy SR právo na súdnu ochranu a podľa čl. 5 ods. 1, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd – právo na slobodu a bezpečnosť, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru – právo na spravodlivé súdne konanie.

Zároveň žiadam Ústavný súd SR, aby rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2 To 126/12 zo dňa 22. 11. 2012 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Zároveň navrhujem ústavnému súdu, aby zaviazal Krajský súd v Banskej Bystrici nahradiť obžalovanému trovy právneho zastúpenia 331,13 Eur spočívajúce v zastupovaní pred   ústavným   súdom   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   R...   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   ním   označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, ako aj označených článkov ústavy napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   v spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského súdu, ktorým bol sťažovateľovi aplikáciou asperačnej zásady uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov a 4 mesiace.

Je   pravdou,   ako   uvádza   sťažovateľ   v sťažnosti,   že   krajský   súd   v napadnutom rozsudku   konštatoval,   že   na   jeho   nápravu   by   stačilo   uloženie   nepodmienečného   trestu odňatia slobody v rozsahu 5 až 7 rokov, ale takýto trest mu neumožňuje uložiť Trestný zákon vzhľadom na povinnosť aplikácie asperačnej zásady.

In concreto krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „je toho názoru, že je možné na nápravu a prevýchovu obžalovaného pôsobiť aj kratším trestom, dokonca je toho názoru,   že   na   jeho   nápravu   a   prevýchovu   by   stačilo   uloženie   nepodmienečného   trestu v rozsahu 5 až 7 rokov nepodmienečne. Žiaľ takýto trest krajskému súdu neumožňuje uložiť ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. vo vzťahu k § 199 ods. 2 Tr. zák. Tu je potrebné uviesť, že podľa ustálenej súdnej praxe pri ukladaní trestov za použitia tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.).   sa   zvyšuje   horná   hranica   trestnej   sadzby   a   trest   sa   má   ukladať   vo   zvýšenej polovici. Existujú dva výpočty, ktoré stanovujú, aká minimálna hranica trestu by mala byť obžalovanému v takomto prípade, kde je trestná sadzba odňatia slobody určená v rozsahu od 7 do 15 rokov, ukladaná. Podľa jedného výpočtu v takomto prípade minimum je 13 a pol roka odňatia slobody a maximum 20 rokov odňatia slobody, to je ten prípad, ktorý použil v danom prípade prvostupňový súd. Druhá alternatíva však hovorí o tom, že minimum, ktoré musí súd ukladať obžalovanému, je, trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov, 4 mesiace   a maximum   17   rokov,   8   mesiacov.   Táto   alternatíva   je   pre   obžalovaného priaznivejšia, krajský súd sa s touto alternatívou stotožnil a preto aj keď tak, ako to bolo vyššie uvedené,   aj takýto trest je podľa názoru krajského súdu absolútne neprimeraný, avšak zákonný, uložil obžalovanému takýto trest odňatia slobody, teda vo výmere 12 rokov a 4 mesiace nepodmienečne, keď nezistil žiadne dôvody na použitie ust. § 39 ods. 1 Tr. zák.“.

Ako   uvádza   sťažovateľ,   ústavný   súd   nálezom   sp. zn.   PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra   2012   vyslovil,   že   v   § 41   ods. 2   Trestného   zákona   slová   v texte za bodkočiarou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. Podľa čl. 125 ods. 3 prvej vety ústavy toto   ustanovenie   § 41   ods. 2   Trestného   zákona   slová   v   texte   za   bodkočiarkou   dňom vyhlásenia   tohto   nálezu   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (21.   decembra   2012) stratilo účinnosť.

V   súlade   s   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu o súlade zákona s ústavou sa vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné   rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Vzhľadom na to, že označené všeobecné súdy rozhodovali v trestnej veci sťažovateľa podľa   v relevantnom   čase   platného   a účinného   znenia   § 41   ods. 2   Trestného   zákona,   je podľa   názoru   ústavného   súdu   vylúčená   možnosť   porušenia   čl. 13   ods. 1,   3   a 4   a čl. 49 ústavy, základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej postup a rozhodnutie súdu   v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   trestnoprávnej   veci)   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

V   danom   prípade   teda   neexistuje   žiadna   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým rozsudkom   okresného   súdu   v spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,   ako   aj   označených   článkov   ústavy   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec uvedeného   upriamuje ústavný   súd   pozornosť   na   § 41b   ods. 1   zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal   na   základe   právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa   ustanovení   Trestného poriadku.

Týmto ustanovením bola explicitne ako dôvod obnovy konania zakotvená skutočnosť spočívajúca v strate účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti, na základe ktorého vydal všeobecný súd v trestnom konaní rozsudok.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj o priznaní náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013