znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 93/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a Jána Lubyho   v   konaní   o   sťažnosti   F.   K.,   Č.,   zastúpeného   S.,   s. r. o.,   Č.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   J.   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C/94/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C/885/88), za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/94/2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. F.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   12 000   €   (slovom dvanásťtisíc   eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť   F.   K.   trovy   konania   v   sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne S., s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 93/2012 z 24. februára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   F.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/94/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Predmetom konania, ktorého sa sťažnosť týka, je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam,   pričom   sťažovateľ   má v konaní procesné postavenie navrhovateľa v 1. rade a odporkyňou je M. Ď., Č. (ďalej len „odporkyňa“).

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v predmetnej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   zároveň   požadoval   prikázať okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 353/12 doručeným ústavnému súdu 16. marca 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Pripúšťam, že vo veci boli zo strany súdu spôsobené zbytočné prieťahy v konaní. Spis bol   viackrát prideľovaný na konanie   inému sudcovi,   viackrát   boli   poverení znalci vypracovaním   znaleckého   posudku.   K prieťahom   prispeli   i samotní   účastníci   konania podávaním   opravného   prostriedku   takmer   proti   každému   rozhodnutiu   súdu,   čo   malo za následok zasielanie spisu na krajský súd a najvyšší súd SR.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C/94/2010 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Namietané konanie   začalo   21.   októbra   1987,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený návrh „na zrušenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam“.

Pojednávania nariadené   okresným súdom   na 21.   november 1988 a 29.   november 1988 boli odročené s tým, že odporkyňa bude predvolaná pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   7.   decembra   1988   a následne   okresný   súd uznesením z 23. marca 1989 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva. Znalecké posudky boli okresnému súdu predložené 29. mája 1989 a 26. júla 1989. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 23. augusta 1989, ktorý po odvolaní odporkyne   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd 1“)   uznesením zo 6. decembra 1989 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po   obhliadke   dotknutých   nehnuteľností   (18.   mája   1990)   a nariadení   ďalšieho znaleckého   dokazovania   okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   z 8.   januára   1991. Uvedený rozsudok krajský súd 1 svojím uznesením zo 16. apríla 1991 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po nariadení znaleckého dokazovania (3. októbra 1991) a kontrolného znaleckého dokazovania (18. decembra 1991) okresný súd rozsudkom z 28. mája 1992 v merite veci rozhodol. Aj tento rozsudok okresného súdu krajský súd 1 uznesením zo 17. novembra 1992 zrušil.Po   obhliadke   nehnuteľností   na   mieste   samom   (19.   mája   1993)   a ďalších jednoduchých procesných úkonoch okresný súd rozsudkom z 30. októbra 1995 podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania zrušil, no krajský súd 1 uznesením z 28. marca 1997 aj tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po   pojednávaní   uskutočnenom   16.   februára   1998,   nariadení   ďalšieho   znaleckého dokazovania (24. februára 1998) a vykonaní jednoduchých procesných úkonov okresný súd v merite veci rozsudkom z 21. júna 2000 rozhodol a Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd 2“) po podaní odvolania tento rozsudok okresného súdu rozsudkom z 24. mája 2001 v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

Po podaní dovolania navrhovateľmi proti rozsudku krajského súdu 2 (22. októbra 2001)   a nasledujúcich   procesných   úkonoch   týkajúcich   sa   poplatku   a doplatenia   sumy poplatku   za dovolanie   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) rozsudkom z 23. novembra 2004 meritórne rozsudky okresného súdu a krajského súdu 2 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Na   základe   oznámenej   zaujatosti   vo   veci   zákonnou   sudkyňou   bola   opatrením predsedníčky   okresného súdu   z 8.   apríla 2005 vec konajúcej   sudkyni odňatá a následne 12. apríla 2005 bola pridelená inému zákonnému sudcovi.

Pojednávania nariadené okresným súdom   na 10.   marec 2006   a 21.   apríl   2006   sa neuskutočnili   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   odporkyne.   Po   predložení   doplnenia znaleckého posudku (1. júna 2006) okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 5. júna 2006 vyhlásil   rozsudok,   ktorého   písomné   vyhotovenie   bolo   účastníkom   konania   zaslané až 11. januára 2007.

Po   podaní   odvolania   účastníkmi   konania   krajský   súd 2   rozsudkom   sp. zn. 5 Co/85/2007   z   29.   januára 2008   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v celom   rozsahu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu 2 z 29. januára 2008 podala odporkyňa 13. júna 2008 dovolanie   a po   uskutočnení   viacerých   jednoduchých   procesných   úkonov   týkajúcich   sa rozhodovania o priznaní oslobodenia od súdneho poplatku okresný súd 1. decembra 2008 spis   predložil   najvyššiemu   súdu,   ktorý   uznesením   sp. zn.   1 Cdo 167/2008   z 28.   augusta 2009 napadnutý rozsudok   krajského súdu 2 z 29. januára 2008 zrušil. Následne krajský súd 2 uznesením z 22. júna 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C/885/1988-624 z 5.   júna   2006,   pričom   súdny   spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   2.   augusta   2010 a elektronickou   podateľňou   mu   bola   pridelená   nová   sp. zn.   14 C/94/2010   a vec   bola pridelená novej zákonnej sudkyni.

V období od augusta 2010 do 18. februára 2011, keď sa uskutočnilo pojednávanie, okresný súd vykonal niekoľko jednoduchých procesných úkonov. Okresný súd 8. apríla 2011 nariadil termín pojednávania na 17. jún 2011 a uznesením zo 6. júna 2011 vylúčil vzájomný návrh odporkyne z 11. marca 2011, ktorým žiadala priznať náhradu za užívanie rodinného domu za roky 2008 až 2010 na samostatné konanie.

Pojednávanie   nariadené   na   17.   jún   2011   bolo   zastupujúcim   sudcom   odročené na neurčito   pre   dlhodobú   práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne   a z uvedeného   dôvodu podpredseda   okresného   súdu   opatrením   z 22.   augusta   2011   vec pridelil   novej   zákonnej sudkyni, ktorá nariadila termín pojednávania na 11. január 2012.

Na   pojednávaní   uskutočnenom   11.   januára   2012   právny   zástupca   odporkyne opätovne   podal   ústne   do   zápisnice   vzájomný   návrh   na   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva aj k ďalším veciam, ktoré neboli obsiahnuté v návrhu na začatie konania.Ostatným procesným úkonom je uznesenie okresného súdu z 1. marca 2012, ktorým namietané konanie prerušil „do právoplatného ukončenia veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6 C/106/2010“.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Predmetom   konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam.   Keďže   spory   o zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam   patria   do   štandardnej rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov,   nepovažuje   ústavný   súd   namietané   konanie za právne zložité, a to tiež so zreteľom na to, že pri rozhodovaní vo veci možno využiť existujúcu   stabilizovanú   judikatúru.   Ústavný   súd   však   pripúšťa   určitú   mieru   skutkovej zložitosti veci (napriek tomu, že okresný súd na skutkovú ani právnu zložitosť namietaného konania   vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   16.   marca   2012 nepoukázal),   a to   najmä v súvislosti   s nutnosťou   rozsiahleho a opakovaného znaleckého dokazovania,   ale   aj   v súvislosti   s požiadavkou   náležitého   preukázania   nevyhnutných investícií   do   vyporiadavaných   nehnuteľností   zo   strany   sťažovateľa   a navrhovateľky v 2. rade,   ktoré   musí   okresný   súd   brať   do   úvahy   pri   konečnom   ustálení   jednotlivých podielov pri vyporiadaní spoluvlastníctva. Na určité spomalenie namietaného konania mal vplyv aj prechod nárokov v súvislosti s dedičským konaním.

Ústavný súd napokon konštatuje, že ani faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   ani   po   viac   ako   24   rokoch   jeho   trvania právoplatne skončené.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri rozhodovaní   o tom,   či   v namietanom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty okresného súdu uvedené vo vyjadrení k sťažnosti, pokiaľ poukazovali na podávanie opravných prostriedkov účastníkmi konania „takmer   proti   každému   rozhodnutiu   súdu...“,   čím   mali   prispieť   k predĺženiu   konania. Ústavný súd konštatuje, že využitie procesných prostriedkov na obhajobu svojich nárokov a oprávnených záujmov nemožno pripísať na ťarchu účastníkov konania, navyše, ak boli pri ich uplatnení úspešní.

Zo zapožičaného na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ spolu s navrhovateľkou v 2. rade napriek uvedenému určité spomalenie priebehu namietaného   konania   zapríčinili   tým,   že   v súvislosti   s nimi   podaným   dovolaním (22. októbra 2001) proti rozsudku krajského súdu 2 z 24. mája 2001 neoznámili okresnému súdu   včas   výšku   sumy,   ktorej   sa   v dovolacom   konaní   domáhajú,   a preto   nemohol   byť správne   vyrubený   súdny   poplatok   za   dovolanie.   V súvislosti   s uvedeným   okresný   súd sťažovateľa   a navrhovateľku   v 2. rade   písomne   opakovane   vyzýval   (20.   júna   2003 a 11. augusta   2003),   aby   požadované   údaje   oznámili,   v dôsledku   čoho   príslušná   suma súdneho poplatku za dovolanie bola uhradená až 2. apríla 2004.

Uvedené pochybenie ústavný súd pripísal na ťarchu sťažovateľa, no na druhej strane konštatuje, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania (viac ako 24 rokov) je jeho vplyv z hľadiska hodnotenia správania sťažovateľa zanedbateľný.

3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd poukazuje na to, že predmetom posúdenia je konanie, ktoré začalo 21. októbra 1987, avšak vzhľadom na skutočnosť, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť   15.   februára   1993   a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti,   relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   začalo   len   15.   februára   1993.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že   ak   aj   nie   je   v zásade   oprávnený   skúmať   a rozhodnúť   o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie,   ktoré   od   15.   februára   1993   uplynulo,   došlo   k porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. IV. ÚS 277/04).

Ústavný   súd   predovšetkým   zastáva   názor,   že   aj   keď   postup   okresného   súdu v preskúmavanom konaní bol v zásade plynulý, bez evidentnej nečinnosti, priebeh viac ako 24 rokov   trvajúceho   konania   je   však   takmer   celý   poznačený   nesústredenosťou a neefektívnosťou.

Rozhodujúcim   dôvodom,   pre   ktorý   možno   doterajší   postup   okresného   súdu v namietanom konaní označiť ako nesústredený a neefektívny, je skutočnosť, že okresný súd   v merite   veci   dosiaľ   rozhodol   až šesťkrát,   pričom   v prvých   štyroch   prípadoch   boli rozsudky okresného súdu zrušené v rámci odvolacieho konania krajským súdom 1, v piatom prípade   po   podaní   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   sťažovateľom a navrhovateľkou v 2. rade rozsudkom najvyššieho súdu z 23. novembra 2004 boli rozsudky okresného   súdu   z 21.   júna   2000   a krajského   súdu 2   z 24.   mája   2001   znovu   zrušené a najvyšší   súd vec   vrátil   okresnému   súdu   na ďalšie konanie.   Okresný   súd   aj šiestykrát meritórne rozhodol vo veci rozsudkom z 5. júna 2006, ktorý v odvolacom konaní ako vecne správny   potvrdil   aj   krajský   súd 2   rozsudkom   sp. zn.   5 Co 85/2007   z 29.   januára   2008. Po podaní mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) odporkyňou však najvyšší súd napadnutý   rozsudok   krajského   súdu 2   zrušil   uznesením   č. k.   1 Cdo 167/2008-724 z 28. augusta 2009, vec mu vrátil na ďalšie konanie a krajský súd 2 následne uznesením z 22. júna 2010 zrušil aj rozsudok okresného súdu z 5. júna 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného súdu   je   opísaná   v odôvodneniach   zrušujúcich   rozsudkov   krajského   súdu 1 a krajského súdu 2, v ktorých rozhodujúcimi výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie rozsudkov okresného súdu boli najmä:

- nevykonanie dokazovania v potrebnom rozsahu,

- nesprávny postup pri určovaní hodnoty nehnuteľností,

- nedostatočné   preskúmanie   nákladov   na   údržbu   nehnuteľností   z hľadiska   ich nevyhnutnosti.

Rozsudok najvyššieho súdu z 23. novembra 2004, ktorým bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho   krajského   súdu 2   z 24.   mája   2001   spolu   s rozsudkom   okresného   súdu z 21. júna 2000, vyhodnotil tieto rozhodnutia ako „vecne nesprávne“.

V odôvodnení   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Cdo 167/2008   z 28.   augusta 2009,   ktorým   v rámci   dovolacieho   konania   zrušil   rozsudok   krajského   súdu 2   sp. zn. 5 Co 85/2007 z 29. januára 2008, sa okrem iného uvádza:

„Odvolací súd (a pred ním už aj súd prvého stupňa) sa však odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci v rozsudku z 23. novembra 2004 sp. zn. 1 Cdo 80/2004,   keď   nevenoval   pozornosť   skutočnosti,   ktoré   nehnuteľnosti   patria do podielového   spoluvlastníctva   účastníkov,   a   ktoré   nie,   ako   na   to   správne   poukázala aj dovolateľka. V tejto súvislosti preto dovolací súd opakovane odkazuje na svoje prvšie, vyššie citované rozhodnutie.

Okrem toho je rozhodnutie odvolacieho súdu postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to v súvislosti s náhradou za spoluvlastnícky podiel žalovanej v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na vyplatenie ktorej boli zaviazaní   žalobcovia 1/,   2/.   O výške   tejto   náhrady   za   spoluvlastnícky   podiel   totiž súdy rozhodli iba podľa (neaktuálneho) znaleckého posudku Doc. Ing. A. S., CSc. Súdy tak túto povinnosť   previedli   iba   na   znalca,   ktorého   postup   (treba   však   uviesť,   že   sa   tak   stalo nesprávnym   usmernením   súdu,   ktorý   ho   vypracovaním   znaleckého   posudku   poveril) nezodpovedá určeniu ceny predstavujúcej objektívnu cenu, za ktorú by vec bolo možné predať v čase rozhodovania. Všeobecná cena je totiž trhová hodnota alebo cena obvyklá, t. j. cena, za ktorú možno rovnakú alebo porovnateľnú vec v danom mieste a čase predať alebo   kúpiť.   Zisťuje   sa   porovnávaním   s   už   realizovaným   predajom   a   kúpou   obdobnej nehnuteľnosti,   pokiaľ   sú   na   to   dostupné   informácie.   Tieto   informácie   však   súdy   vôbec nezisťovali, takže nemohli ani dôjsť k správnemu záveru o všeobecnej cene nehnuteľností. V tomto smere preto taktiež bude potrebné dôsledne doplniť dokazovanie, majúc na zreteli v neposlednom rade fakt neúmernej dĺžky konania predmetného sporu.“

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   v dôsledku nesprávneho   postupu   okresného   súdu   vo   veci   došlo   k predĺženiu   súdneho   konania o obdobia,   v ktorých   sa   rozhodovalo   o odvolaniach   účastníkov   konania   krajským súdom 1 a krajským súdom 2, resp. o dovolaniach najvyšším súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).

Ako už bolo uvedené, 22. októbra 2001 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľa   a navrhovateľky   v 2. rade   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 24.   mája   2001, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 21. júna 2000. Od tohto momentu okresný súd relevantne predložil spis s dovolaním najvyššiemu súdu až po vyše dva   a pol roku z dôvodu,   že   napriek   poučeniu   najvyšším   súdom   opakovane   nesprávne   vyrubil   súdny poplatok za dovolanie. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd dvakrát vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený a vo veci mohol rozhodnúť až rozsudkom z 23. novembra 2004. Ústavný súd poznamenáva, že na uvedenom spomalení mal svoj podiel aj sťažovateľ, čo bolo vyhodnotené na inom mieste tohto nálezu.

Za   nesústredený   a neefektívny   postup   okresného   súdu   považoval   ústavný   súd aj skutočnosť,   že   napriek   tomu,   že   ustanovení   znalci   opakovane nepredkladali   znalecké posudky, resp. ich doplnenia v určených lehotách, okresný súd na zabezpečenie plynulosti konania   v uvedenej   súvislosti   nevyužil   poriadkové   opatrenia   dané   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Bez   ohľadu   na   uvedené   ústavný   súd   napokon   konštatuje,   že   z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby konanie vo veci nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 24 rokoch jeho trvania (napr. IV. ÚS 165/09, IV. ÚS 82/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. IV. ÚS 173/05 zo 6. septembra 2005. Keďže okresný súd uvedený nález ústavného súdu   nerešpektoval   a vo   veci   aj   naďalej   konal   so   zbytočnými   prieťahmi,   ústavný   súd vyslovuje   názor,   že   takýto   prístup   všeobecných   súdov   k nálezom   ústavného   súdu a k odstraňovaniu   príčin   vedúcich   k záverom   o porušovaní   základných   práv   účastníkov konania ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 20 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že okresný súd „vo veci spôsobuje vážne prieťahy, v dôsledku čoho má z postupu okresného súdu traumu“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 14 C/94/2010, ktorá predstavuje viac ako 24 rokov, a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu   právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 12 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom S., s. r. o., Č. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže S., s. r. o., Č., je platcom   dane   z   pridanej   hodnoty   [ďalej   len   „DPH“   (na   základe   predloženej   fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,50 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet S., s. r. o., Č. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP), v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012