znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 93/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátsku kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátsku kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 a uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 23. decembra 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 6 mesačných splátkach v sume 42,46 € mesačne od 6. januára 2004. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite určený v zmluve o úvere, je oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku   zápisnicu   o uznaní dlhu,   ktorá   má povahu exekučného   titulu.   Keďže dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, bola 13. augusta 2004 notárom spísaná notárska   zápisnica,   ktorú   podpísal   v zmluve   o úvere   určený   splnomocnený   zástupca dlžníčky. Dňa 22. októbra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý   na   základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Banská   bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) 19. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne ex   offo   uznesením   sp.   zn.   3   Er   1479/2004   z 10.   februára   2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Er   1479/2004 z 10. februára   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd následne uznesením č. k. 3 Er 1479/2004-50 zo 16. septembra 2010 exekučné   konanie   zastavil.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1479/2004-50 zo 16. septembra 2010 ako vecne a právne správne potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu „...   boli porušené...   jeho   základné   práva   a slobody   vyplývajúce   z článku   6   ods.   1   Európskeho dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd...   v príčinnej   súvislosti   s vyššie   uvedeným porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli...   porušené   aj   základné   práva   a slobody sťažovateľa   vyplývajúce   z   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom   sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukazujúc na konkrétne rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a ústavného   súdu,   v podstatnom   najmä uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím   rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   13   CoE   145/2010-44 z 22. júna 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu   č.   k.   3   Er   1479/2004-20   z 10.   februára   2010;   týmto   uznesením   bola   exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1479/2004-20 z 10. februára 2010   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   13   CoE   145/2010-44   z 22. júna   2010 nadobudlo právoplatnosť 1. júla 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 28. februára 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   13   CoE   145/2010-44 z 9. decembra 2010

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský   súd   uznesenie   č.   k.   13   CoE   373/2010-64   z   9.   decembra   2010,   ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   1479/2004-50   zo   16.   septembra   2010 o zastavení konania, odôvodnil najmä takto:

„Napadnutým   uznesením   okresný   súd   rozhodol   o zastavení   exekúcie   a uložil oprávnenej   povinnosť   uhradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v sume   23,88   eura. Skorším uznesením číslo konania 3 Er 1479/2004-20 zo dňa 10. 02. 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie potvrdil Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací uznesením číslo konania 13 CoE 145/2010-44 zo dňa 22. 06. 2010.

V dôsledku   podaného   odvolania   krajský   súd   vec   v medziach   daných   ustanovením § 212 ods. 1 OSP prejednal a podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP uznesenie okresného súdu potvrdil z týchto dôvodov.

Ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú (ako v súdenej veci), musí exekúciu zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. g) zákona čísla 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov). Dôvodne potom   okresný   súd   exekúciu   napadnutým   uznesením   zastavil   a rozhodol   o trovách exekúcie.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení   č.   k.   3   Er   1479/2004-50   zo   16.   septembra   2010,   ktorý   svoje   rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods.   1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v   čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením č. k. 3 Er 1479/2004-20   z   10.   februára   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd v uznesení č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 okrem iného uviedol, že:

«Oprávnený a povinná uzavreli dňa 23. 12. 2003 „zmluvu o úvere“ (č. I. 5-6 spisu) ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „splnomocnenie“, ktorým povinná dala advokátovi   Mgr.   T.   K.,   okrem   iného,   oprávnenie   „na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu, t. j. aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V čase uzavretia úverovej zmluvy nemal, ale oprávnený žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinná dala plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávneným na právny   úkon,   ktorý   v budúcnosti   môže   ale   aj   nemusí   byť   potrebné   urobiť   a to   len   so súhlasom povinnej (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou a preto je neplatná (§ 52 a § 53 OZ v znení účinnom pred 01. 05. 2004). Povinná teda platne nesplnomocnila Mgr. T. K. svojím zastupovaním.»

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského   súdu   vyjadrené   v   uznesení   č.   k.   13   CoE   373/2010-64   z   9.   decembra   2010 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne.   Z uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   rozhodne   o   zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010 potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   1479/2004-50   zo   16.   septembra   2010 o zastavení   exekučného   konania   z   dôvodu,   že   okresný   súd   uznesením č.   k.   3   Er   1479/2004-20   z   10.   februára   2010   v   spojení   s uznesením   krajského   súdu č. k. 13 CoE 145/2010-44 z 22. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje   právne názory vyjadrené v uznesení krajského súdu č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010 týkajúce   sa   možnosti   zastaviť   konanie   v   exekučných   veciach,   t.   j.   týkajúce   sa   právnej podstaty   sťažnosti   sťažovateľky,   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné, keďže   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené,   pričom   ich   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   uznesením krajského   súdu   č.   k.   13   CoE   373/2010-64   z   9.   decembra   2010   k   porušeniu   práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného   charakteru,   ku   ktorým   nepochybne   patrí   aj   právo   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   z   čl.   6   ods.   1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského súdu č. k. 13 CoE 373/2010-64 z 9. decembra 2010 a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011