znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 93/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní o   sťažnosti   H.   J.,   N.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   A.   S.,   D.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 79/1995, za účasti Okresného súdu Dolný Kubín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. J. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 79/1995   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   p r i k a z u j e,   aby v   konaní vedenom   pod sp. zn. 8 C 79/1995 konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. J.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Dolný Kubín   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. J. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. S., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 93/2010 z 11. marca 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   na prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 79/1995 (ďalej aj „namietané konanie“).Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala spolu s ďalšími navrhovateľmi 26. júla 1995 Okresnému súdu Dolný Kubín, pobočka Námestovo, žalobu o vyrovnanie dedičských podielov.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovala prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala priznanie finančného zadosťučinenia v sume 60 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 324/10 doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Právna vec vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 8 C/79/1995 napadla na tunajší súd, pobočku Námestovo 26. 07. 1995. Po vzniknutí Okresného súdu Námestovo /Opatrením č. 2 zo dňa 07. 03. 1997/ sa od 01. 01. 1997 vo veci stala zákonná sudkyňa JUDr. S. Dňa 02. 09. 1997 /Opatrením č. 8 zo dňa 02. 09. 1997/ sa vo veci stal zákonný sudca JUDr. Z. Dňa 05. 06. 2001 vtedy zákonný sudca JUDr. Z. vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 19. 06. 2001. Pojednávanie bolo odročené na neurčito na výslovnú žiadosť navrhovateľov a ich právneho zástupcu s tým, že sa predlžuje lehota na opravu žalobného návrhu, ako aj predloženia   dokladov   LV,   identifikácie   parciel   k   predmetným   nehnuteľnostiam   a   to v lehote do 31. 10. 2001. V súvislosti s preložením sudcu JUDr. Z. na Okresný súd Poprad sa od 01. 07. 2001 /Opatrenie č. 13 zo dňa 29. 06. 2001/ vo veci stal zákonným sudcom JUDr. S. Vo veci bol dňa 14. 05. 2003 vytýčený termín pojednávania na deň 08. 09. 2003. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu. Z dôvodu odchodu zákonného sudcu JUDr. S. sa dňom 18. 12. 2003 /Opatrenie č. 33 zo dňa

17. 12. 2003/ vo veci stal zastupujúcim sudcom JUDr. P. Dňom 02. 07. 2004 /Opatrenie č. 16 zo dňa 01. 07. 2004/ sa vo veci stala zákonná sudkyňa Mgr. M. Dňa 15. 01. 2007 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 15. 03. 2007. Zároveň vo veci boli vyžiadané listinné dôkazy od Správy katastra T. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania   potrebných   podkladov,   resp.   potrebných   vyjadrení   zo   Správy   katastra   T. ohľadne ustálenia predmetu sporu, pričom navrhovateľom prostredníctvom ich právnych zástupcov sa uložila povinnosť, aby súdu v lehote 1 mesiaca doručili písomné návrhy na vyžiadanie príslušných dokladov, resp. vyjadrení od Správy katastra T. Dňa 19. 04. 2007 bolo súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľov v 1/ a v 2/ rade. Zároveň právna zástupkyňa navrhovateľov v 1/ a v 2/ rade oznámila súdu, že jednostranne odstupuje od plnej   moci.   Dňa   14. 05. 2007   bol   na   pokyn   zákonnej   sudkyne   telefonicky   vyzvaný zástupca   navrhovateľov   v 4/   až   v 6/ rade na   zaslanie písomných   návrhov,   na   zaslanie ktorých bol vyzvaný na pojednávaní dňa 15. 03. 2007. Dňa 06. 06. 2007 bola predmetná správa urgovaná. Dňa 02. 07. 2007 bola doručená žiadaná správa od právneho zástupcu. Dňa 16. 09. 2008 bola vyzvaná Správa katastra T. o zaslanie potrebných dokladov. Dňa 10. 10. 2008   bola   súdu   doručená   správa   od   Správy   katastra   T.,   ktorá   bola   zaslaná navrhovateľom a právnemu zástupcu navrhovateľov v 3/ až 5/ rade na vyjadrenie v lehote 10   dní.   Písomné vyjadrenia boli   súdu doručené 10. 11. 2008   a 14. 11. 2008.   Z vrátenej zásielky dňa 20. 11. 2008 bolo zistené,   že navrhovateľ   v 2/ rade V.   J.   dňa 26. 04. 2008 zomrel.   Dňa   26. 11. 2008   bol   daný   pokyn   na   zisťovanie   okruhu   dedičov   po zomrelom navrhovateľovi v 2/ rade. Dňa 12. 01. 2009 z Okresného súdu Námestovo boli doručené kópie oznámenia o úmrtí navrhovateľa v 2/ rade a predmetného osvedčenia o dedičstve. Dňa   30. 03. 2009   bola   požiadaná   Správa   katastra   T.   o   vydanie   príslušných   listinných dokladov. Žiadané doklady Správou katastra T. boli súdu zaslané dňa 18. 05. 2009. Dňa 29. 05. 2009 bol vo veci stanovený termín pojednávania na deň 22. 06. 2009. Pojednávanie dňa   22. 06. 2009   bolo   po   prejednaní   veci   odročené   na neurčito   za   účelom   poskytnutia lehoty navrhovateľom do 31. 07. 2009 na sformulovanie a doručenie písomného návrhu na zmenu žaloby. Dňa 03. 08. 2009 navrhovatelia urgovaní, aby obratom doručili písomný návrh   na   zmenu   žaloby.   Na   túto   urgenciu   reagovali   len   dedičia   po   zomrelom navrhovateľovi v 2/ rade, teda súčasní navrhovatelia v 2/ a 3/ rade. Dňa 07. 09. 2009 bol vo veci   stanovený   termín   pojednávania   na   deň   05. 10. 2009.   Dňa 16. 09. 2009   bol navrhovateľmi v 4/ až v 6/ rade prostredníctvom ich právneho zástupcu doručený písomný návrh na zmenu žaloby. Tento návrh bol na základe pokynu zo dňa 17. 09. 2009 doručovaný navrhovateľom   v   1/   až   3/   rade   spolu   s   výzvou   na   vyjadrenie,   či   títo   navrhovatelia   s uvedeným návrhom na   zmenu žaloby súhlasia.   Uvedený návrh bol   taktiež doručený   na vedomie   právnemu   zástupcovi   odporcu,   ktorý   prevzal   zastupovanie   odporcu   na základe splnomocnenia   zo   dňa   24. 06. 2009.   Dňa   24. 09. 2009   boli   tunajšiemu   súdu   Správou katastra T. doručené listinné doklady na základe žiadosti právneho zástupcu navrhovateľov v 4/ až v 6/ rade. Pojednávanie dňa 05. 10. 2009 bolo odročené bez prejednania veci na deň 04. 11. 2009 s ohľadom na žiadosť právneho zástupcu navrhovateľov v 4/ až 6/ rade o odročenie pojednávania na iný termín z dôvodu kolízie jeho pojednávaní, v ktorých obdržal predvolania na pojednávania skôr. Na pojednávaní dňa 04. 11. 2009 nebola s ohľadom na nesúhlas navrhovateľky v 1/ rade pripustená navrhovaná zmena žaloby a po prejednaní veci bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá a odporcovi bolo voči navrhovateľom   priznané   právo   na   náhradu   trov   konania.   Voči   rozsudku   29. 12. 2009 právny   zástupca   žalobcov   podal   vo   veci   odvolanie.   Dňa   15. 01. 2010   bol   spis   zaslaný Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o predmetnom odvolaní.

S   poukazom   na   uvedený   prehľad   procesných   úkonov   vo   veci,   konštatujem,   že v doterajšom priebehu konania v jednotlivých obdobiach vznikli prieťahy. Ich príčinou však boli v rozhodujúcej miere objektívne okolnosti spočívajúce v dlhodobo zlom personálnom stave na tunajšom súde. Vplyv na priebežnosť vykonávania jednotlivých úkonov v tejto veci mala aj päťnásobná zmena jej zákonného sudcu.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„Predsedníčka   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   písomnom   vyjadrení   zo   dňa 14. 04. 2010   konštatovala,   že   v   namietanom   konaní   sp. zn.:   8 C/79/1995   vznikli v jednotlivých   obdobiach   prieťahy,   avšak   tieto   boli   v   rozhodujúcej   miere   zapríčinené v objektívnych   okolnostiach   spočívajúcich   v   dlhodobo   zlom   personálnom   stave na Okresnom   súde   Dolný   Kubín.   K   uvedenému   uvádzame,   že   Ústavný   súd   SR   už niekoľkokrát   judikoval,   že   prieťahy   spôsobené   v   personálnych   zmenách   na   súdoch,   či zmenách v organizácii súdnictva nemôžu byť dané na ťarchu účastníkov konania najmä v spojitosti s dodržiavaním základných ľudských práv a slobôd garantovaných Ústavou SR, najmä práva na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd.   Keďže   je   však   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   vrátane   práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov základným právom, prostredníctvom ktorého sa zabezpečuje vymožiteľnosť aj ostatných základných práv a slobôd, spočíva aj na strane súdov   povinnosť,   aby   vo   veci   rozhodovali   vždy   bez   zbytočných   prieťahov.   Právo na spravodlivé súdne konanie je absolútnym právom garantovaným tak Ústavou SR, ako aj ostatnými medzinárodnými dokumentmi s najvyššou právnou silou, a preto je na mieste, aby zo strany súdov toto bolo a priori rešpektované, je teda povinnosťou súdov zabezpečiť si   svoje   interné   personálne   otázky   tak,   aby   priebeh   súdneho   konania   bol   v   súlade   s citovanými ustanoveniami Ústavy SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Súdy v ktoromkoľvek demokratickom a právnom štáte sú základnými jednotkami, ktoré zabezpečujú ochranu zákonnosti a ústavnosti a zabezpečujú prostredníctvom procesu vymožiteľnosť práva. Na jednej strane je povinnosťou účastníkov na výzvy súdu riadne reagovať, so súdom spolupracovať, zabezpečovať dôkazy a skutočnosti súdom vyžiadané, na druhej   strane   je   však   povinnosťou   súdu   ako   orgánu   ochrany   ústavnosti   rešpektovať Ústavu a ostatné právne normy a zabezpečiť, aby výkon samotného procesu neporušoval základné ústavné práva a slobody účastníkov konania.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení zo 14. apríla 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhala   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o žalobe   o vyrovnanie   dedičských   podielov, konštatoval,   že   po   právnej   stránke   ide   o štandardnú   občianskoprávnu   vec   patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva,   a preto   namietané   konanie   nemožno považovať za právne zložité. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností   zistených   zo   spisu   pripustil,   že   predmetná   vec   vykazuje   znaky   faktickej zložitosti,   ale   zároveň   zdôraznil,   že   faktická   zložitosť   veci   nemôže   v žiadnom   prípade ospravedlniť skutočnosť, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol až po uplynutí viac ako 14 rokov od podania žaloby a napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

2.   Správanie sťažovateľky   ako účastníčky   konania je druhým kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorú by bolo   potrebné   pripísať   na   ťarchu   sťažovateľky   v súvislosti   s prieťahmi   v napadnutom konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP prvú vetu, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v primeranom   čase   (m. m.   napr.   II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z predloženého   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   8 C 79/1995   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľka   spolu   s ďalšími   navrhovateľmi   podala   26.   júla   1995   žalobu   o vyrovnanie dedičských podielov okresnému súdu (na vtedy existujúcu pobočku Námestovo), pričom po vzniku samostatného Okresného súdu Námestovo bola predmetná vec od 1. januára 1997 vrátená okresnému súdu. Prvý procesný úkon vo veci okresný súd vykonal 5. júna 2001, keď   nariadil   termín   pojednávania   na   19.   jún   2001.   Na   tomto   základe   ústavný   súd konštatoval, že okresný súd bol vo veci bez relevantného dôvodu nečinný od podania žaloby (26. júl 1995) až do 5. júna 2001 (viac ako 6 rokov).

Následne   okresný   súd   počnúc   uplynutím   lehoty   na   predloženie   nevyhnutných podkladov   a zmenu   žalobného   návrhu   (október   2001)   až   do   14.   mája   2003,   keď   bolo nariadené ďalšie pojednávanie vo veci, opätovne nekonal (takmer 1,5 roka). Po odchode zákonného sudcu do invalidného dôchodku (v decembri 2003) okresný súd vo veci znovu nekonal až do 15. januára 2007, keď zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie na 15. marec 2007 (viac ako tri roky).

Ďalšiu   činnosť   okresného   súdu   až   do   vyhlásenia   rozsudku   na   pojednávaní 4. novembra   2009   vyhodnotil   ústavný   súd   ako   plynulú   a efektívnu,   teda   smerujúcu k právoplatnému rozhodnutiu vo veci a odstráneniu stavu právnej neistoty. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 C 79/1995 zo 4. novembra 2009.

Pokiaľ   okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   ospravedlňoval   svoju   nečinnosť v konaní poukázaním na „objektívne okolnosti spočívajúce z dlhodobom zlom personálnom stavu na tunajšom súde“, ústavný súd v tejto súvislosti už v predchádzajúcej judikatúre (napr. IV. ÚS 383/08) uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy všeobecných súdov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to môže mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd (II. ÚS 311/06).

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd bol v napadnutom konaní nečinný viac ako 11 rokov   bez   ospravedlniteľného   dôvodu,   čím   spôsobil   zbytočné   prieťahy   v konaní. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím postupom porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s podaným odvolaním (29. decembra 2009) proti rozsudku okresného súdu bol súdny spis 15. januára 2010 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline.Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   ešte namietané   konanie   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 79/1995 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postavenie medzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu   a inú   právnu   ochranu“   (čl. 46   až   čl. 50)   a jeho   ochrana   v zásade   predchádza ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddiele ústavy.   Na   základe   vzájomnej   súvsťažnosti   medzi   týmito   základnými   právami   možno dospieť v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Osobitne tento záver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   a to   vzhľadom   na   jeho   spomínané   kľúčové   postavenie   v tejto   skupine základných   práv.   Preto,   ak napr.   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prekročí takú intenzitu, že to signalizuje zo strany príslušného všeobecného súdu odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver o tom, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Opierajúc sa o uvedené a berúc do úvahy doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po takmer 15 rokoch od jeho začatia, pričom z tejto doby vykazuje viac ako 11 rokov nečinnosti bez ústavne akceptovateľných dôvodov, ústavný súd uzavrel, že na inom mieste tohto nálezu konštatované porušenie základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   nadobudlo   svojou   intenzitou   aj   charakter   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 60 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že okresný súd „vážne zasiahol do základných práv a slobôd sťažovateľky tým, že vo veci vôbec nekonal“, a že „v súčasnosti   už   neverí   v akékoľvek   rozhodnutie   vo   veci,   nakoľko   spravodlivosti v tomto konaní nebolo dané zadosť“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 8 C 79/1995 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 8 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. A. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 29. apríla 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010