znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 93/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Viktora   Bondarenka,   bytom   S. N. V.,   vo   veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom   Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4 C 530/02 z 24. marca 2003, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 160/03 z 27. apríla 2004 a oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 340/04-19 zo 17. januára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Viktora Bondarenka o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 15. marca 2005 doručené   podanie   Ing.   Viktora   Bondarenka   (ďalej   len   „sťažovateľ”),   ktorým   namieta porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová   Ves   sp.   zn.   4 C 530/02   z   24. marca 2003   (ďalej   len   „okresný   súd“),   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 160/03 z 27. apríla 2004 a oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k.   VI/2 Pz 340/04-19 zo 17. januára 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Týmto podávam Ústavnému súdu Slovenskej republiky Sťažnosť voči   rozsudku   Okresného   súdu   v   Spišskej   Novej   Vsi   sp.   zn.   4 C 530/02 – 17 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 160/-40 a voči ktorým som v zákonnej lehote podal Návrh na mimoriadne dovolanie Generálnej prokuratúre a ktorá taktiež prehliadla moje zákonné ako aj materiálne nároky.

Ako   súdy,   tak   aj   Generálna   prokuratúra   mi   upierajú   moje   ústavné   právo   na spravodlivý rozsudok, ktorý má vychádzať zo správne zisteného skutkového stavu a správnej právnej aplikácie a interpretácie príslušných právnych noriem a materiálno – technických podmienok. (...)

Žiaľ   aj   generálna   prokuratúra   ignoruje   to,   že   súd   neskúmal   moje   zákonné a technické dôvody ako aj neodškriepiteľnú zhodu pri pripojení plynu a takto umlčuje jediné podstatné   dôvody   pre   vynesenie   spravodlivého   rozsudku   na   základe   objektívneho posúdenia. (...)“

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   jeho   sťažnosť   prijal na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez účasti sťažovateľa   v   súlade   s   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v § 20 a v § 49 až 56 zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky je dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Ústavný súd preto   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   skúmal,   či   neexistujú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné   ustanovenie   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 530/02 z 24. marca 2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 160/03 z 27. apríla 2004 nadobudol právoplatnosť 8. júla 2004.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   až   15. marca 2005, nemal ústavný súd inú možnosť, než ju vo vzťahu k namietaným rozsudkom všeobecných súdov po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

2. Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   namietal,   že   postupom   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie (ktoré je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy).   Porušenie   vidí   v   rozhodnutí   generálneho prokurátora,   ktorým   nevyhovel   jeho   podnetu   a nepodal   mimoriadne   dovolanie   proti citovaným rozsudkom všeobecných súdov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z týchto   ustanovení   je   nad   všetky pochybnosti   zrejmé,   že   ide   o mimoriadny   opravný   prostriedok   ako   procesný   inštitút, využitie ktorého patrí generálnemu prokurátorovi. Nejde teda o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   stabilne   judikoval   (napr.   IV. ÚS 344/04),   že   na   akceptovanie,   resp. vyhovenie podnetu na podanie návrhu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok,   t. j.   osobe,   ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie a generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Ústavný súd vyslovil, že   oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému je poskytovaná ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03). Z tohto dôvodu generálny prokurátor nemôže   odložením   takéhoto   podania,   t. j.   jeho   neakceptovaním,   spôsobiť   porušenie základných práv sťažovateľa. Podnecovateľ má právo len na to, aby bol o vybavení svojho podnetu vyrozumený.

Ústavný   súd   z príloh   k sťažnosti   zistil,   že   generálny   prokurátor   na   základe opakovaného   podnetu   sťažovateľa   zo   16. septembra 2004   preskúmal   sťažovateľom namietané rozsudky a v oznámení č. k. VI/2 Pz 340/04-19 zo 17. januára 2005 okrem iného sťažovateľovi uviedol, že:

„Generálna prokuratúra SR preskúmala na základe Vášho opakovaného podnetu rozsudok   Okresného   súdu   v   Spišskej   Novej   Vsi   z   24. 03. 2003   sp. zn.   4 C 530/02 – 17 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27. 04. 2004 sp. zn. 11 Co 160/03 – 40 o určenie povinnosti uzavrieť zmluvu, no nezistila dôvod na zmenu právneho stanoviska oznámeného Vám   Krajskou   prokuratúrou   v   Košiciach,   že   nie   sú   dané   podmienky   na   podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   proti   nim   podľa   § 243e   Občianskeho   súdneho poriadku.

Námietky uvádzané vo Vašom opakovanom podnete, ktoré sú totožné s námietkami uvádzanými v súdnom konaní, nie sú takými skutočnosťami, na ktoré by súdy neprihliadali. Okresný súd vykonal dokazovanie, ktoré ste navrhli Vy (i druhý účastník) a na základe toho súdy zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny názor. Rozhodli podľa právnych predpisov platných v čase rozhodovania....“

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   o   vybavení   svojho   podnetu vyrozumený,   preto   z   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   po   jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005