znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 93/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť E. S., bytom Z. M., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., Z. M., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 26/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 26/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 26/02   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   E.   S.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Nitra   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Nitra   j e   p o v i n n ý   uhradiť E. S. trovy konania vo výške 9 332 Sk   (slovom   deväťtisíctristotridsaťdva   slovenských   korún)   do   jedného   mesiaca od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. G., Z. M.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. marca 2004   doručená   sťažnosť   E.   S.(ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 26/02.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   93/04–9   z   1.   apríla   2004   prijal   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedla:

„Z obsahu spisu sp. zn. 8 C 26/02 je zrejmé, že súd nie je nečinný, i keď zatiaľ v merite veci nezačal konať. Príčinou tohto stavu sú najmä procesné vady návrhu. Napriek tomu, že návrh podával advokát, označil ako odporcu v 1. rade Calex Zlaté Moravce, a. s., v konkurze,   ktorý   subjekt   nie   je   pasívne   vecne   legitimovaný   a ako   odporcu   v 2.   rade Slovenskú poisťovňu, a. s. Bratislava, pričom v odôvodnení návrhu je ako odporca uvedená Sociálna   poisťovňa,   a.   s.   (inak   neexistujúci   subjekt).   Taktiež   nebol   dostatočne špecifikovaný petit návrhu, najmä nárok na valorizáciu a nárok na vyplácanie renty do budúcnosti,   ktoré   nároky   nevyčíslil.   Pritom   s poukazom   ma   §   5   ods.   2   OSP   súd   nemá povinnosť poučovať účastníka o jeho procesných právach a povinnostiach, ak je zastúpený advokátom. Podľa obsahu   podania a uplatnených nárokov (nárok na náhradu škody za stratu   na   zárobku   v dôsledku   choroby   z povolania,   nárok   na   valorizáciu   a nárok   na vyplácanie renty do budúcnosti) ide o spor, ktorý patrí po stránke skutkovej i právnej medzi zložité spory, avšak v danej veci sa súd zaoberá ešte iba procesnými otázkami. Postup súdu a jednotlivé   procesné   úkony   vo   veci,   smerujúce   k objasneniu   si   správnosti   označenia účastníkov   konania,   ich   vecnej   legitimácie   a skúmajúce   existenciu   podmienok   konania, ktoré úkony sú pre ďalší postup nevyhnutné, sú uvedené v prehľade, ktorý tvorí prílohu vyjadrenia. Pri posúdení otázky, či v konaní súdu došlo k zbytočným prieťahom významného charakteru, žiadam, aby boli zohľadnené tieto skutočnosti:

-vo veci bol podaný nedostatočný návrh s viacerými procesnými vadami

-právny   zástupca   navrhovateľky   doposiaľ   vo   vzťahu   k súdu   urobil   iba   jeden procesný   úkon   a to   návrh   na   zámenu   odporcu   v 2.   rade,   ostatné   nedostatky z vlastnej iniciatívy zatiaľ neodstránil.

-pokiaľ ide o časové intervaly medzi jednotlivými úkonmi možno konštatovať, že zodpovedajú pracovnej zaťaženosti sudcu. Sudcovia venujú zvýšenú pozornosť predovšetkým veciam starým,   pričom predmetná vec z hľadiska dĺžky konania nepatrí medzi neprimerane dlhé.

Záverom si dovoľujem poukázať na čl. 48 ods. 2 Ústavy a komentár k tomuto článku, s tým, že doposiaľ nebol na prejednanie veci pred Ústavným súdom splnený základný predpoklad, pretože navrhovateľka nevyužila všetky prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu práv poskytuje a na prieťahy v konaní sa postupom podľa zák. č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov nesťažovala. (III. ÚS 17/02). Nález z 30. mája 2002.   Zbierka nálezov   a uznesení   Ústavného súdu SR   2002   – I.   polrok,   s.   181). Prehľad procesných úkonov vo veci sp. zn. 8 C 26/02

18. 3. 2002 – podaná žaloba

20. 5. 2002 – vyžiadaný výpis z Obchodného registra

3. 10. 2002 – vyžiadaný spisový materiál sp. zn. Sa 119/N

7. 10. 2002 – pripojený žiadaný spis

19. 12. 2002 – úradný záznam, pokyn na vylúčenie spisu

29. 1. 2003 – dopyt na práv. zástupcu navrhovateľky – nezrealizovaný

10. 2. 2003 – návrh na zámenu odporcu v 2. rade

23. 5. 2003 – úradný záznam

15. 10. 2003 – vyžiadaný aktuálny výpis z OR na odporcu v 1. rade a 2. rade

11. 5. 2004 – rozhodnuté o návrhu na zámenu účastníkov.“

  Obdobné procesné úkony ústavný súd zistil z vyžiadaného spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 8 C 26/02.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   26/02   dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“. Domáhala sa tiež vyslovenia porušenia svojho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS   66/03,   IV.   ÚS   15/03),   pričom   tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť   právoplatným rozhodnutím.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 8 C 26/02 došlo k zbytočným prieťahom v konaní a tým aj k porušeniu základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 26/02 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na okresnom súde je nárok na náhradu škody za stratu na zárobku v dôsledku choroby z povolania. Ústavný súd po oboznámení sa s vyžiadaným spisom konštatuje, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava obsiahnutá   najmä   v Zákonníku   práce.   Výklad   a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Do   dňa   predloženia   spisu ústavnému súdu okresný súd vo veci nevykonal ani jedno relevantné pojednávanie, ani žiadny   dôkazný   prostriedok,   zaoberal   sa   len   procesnými   otázkami,   teda   k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti veci vôbec nepristúpil. Prípadná skutková a právna zložitosť nemohla mať teda vplyv na celkovú dĺžku tohto konania.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobeniu   zbytočných prieťahov   zo   strany   sťažovateľky.   Naopak,   jej   právny   zástupca   podal   okresnému   súdu 18. marca 2003 podanie označené ako „Žiadosť o vytýčenie pojednávania“, ktoré ústavný súd kvalifikoval tak, že sťažovateľka sa pred tým, než podala sťažnosť ústavnému súdu, domáhala nápravy podaním na okresnom súde.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup okresného súdu.

Ústavný   súd   pripomína,   že základné   právo na   prerokovanie veci   bez   zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   aj   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Konanie okresného súdu je od 18. marca 2002, keď bola podaná žaloba, poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku jeho nečinnosti. Od podania žaloby vo veci vykonal iba jeden úkon (okrem vyžiadania výpisu z Obchodného registra a pripojenia spisu z okresného súdu), a to až 11. mája 2004, keď rozhodol o návrhu sťažovateľky zo 6. februára 2003 o „zmenu účastníka“.

Ústavný súd nemohol prihliadnuť na tvrdenie predsedníčky okresného súdu, že vo veci bol podaný „nedostatočný návrh s viacerými procesnými vadami“, čo pri hodnotení otázky,   či   došlo   k zbytočným   prieťahom,   nemohlo   mať   vplyv,   pretože   okresný   súd   sa nedostatkami návrhu vôbec nezaoberal a o podanom návrhu na zámenu účastníka rozhodol až po uplynutí 15 mesiacov.

Rovnako   ústavný   súd   neprihliadol   na   tvrdenie   predsedníčky   okresného   súdu o pracovnej zaťaženosti sudcu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil.   Tieto   okolnosti   ústavný   súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, preto obranu okresného súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcu v tomto smere neakceptoval.

Ústavný súd konštatoval, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť aj vzhľadom na jeho postup, ktorý nie je v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Námietku   okresného   súdu,   že sťažovateľka nevyužila právny   prostriedok   nápravy podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov   a nepodala   sťažnosť na nečinnosť   okresného   súdu,   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   v dôsledku   podania písomnej žiadosti okresnému súdu prostredníctvom jej právneho zástupcu z 18. marca 2003 o určenie termínu pojednávania z dôvodu ročnej nečinnosti okresného súdu.

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov a vychádzajúc zo svojej judikatúry preto uzavrel,   že   v predmetnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   dôsledku   nečinnosti okresného   súdu,   ktoré   odôvodňujú   jeho   výrok   o porušení   označených   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva sťažovateľky došlo nekonaním okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané   finančné   zadosťučinenie   má   povahu   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk. Odôvodnila to tým, že nekonaním okresného súdu pretrváva u nej stav právnej neistoty a vzniká jej aj značná škoda.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02) a je nevyhnutné na dovŕšenie ochrany základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal najmä z konkrétnych okolnosti prípadu, ako aj skutočnosti, že konanie vo veci je stále na začiatku bez vykonania dokazovania a bez rozhodnutia vo veci samej. Z týchto dôvodov ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, za dostatočnú náhradu nemajetkovej ujmy.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažovateľke priznal sumu 9 332 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb právnemu zástupcovi úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie sťažnosti),   pričom   náhradu   za   jeden   úkon   právnej   služby   priznal   vo výške   4   530   Sk (základom pre výpočet   výšky náhrady za úkon právnej   služby bola   nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške 13 602   Sk).   Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   aj   dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 136 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.   Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004