znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 93/03-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   S.,   bytom   Ž.,   vo   veci   porušenia   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   10 S 88/00   z 29.   novembra 2002, za účasti Krajského súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť I. S.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2003 doručená   sťažnosť   I.   S.,   bytom   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 S 88/00 z 29. novembra 2002.

Sťažovateľ uviedol, že vyššie uvedeným uznesením krajského súdu, „ktoré mi bolo oznámené dňa 15. 1. 2003, došlo k porušeniu môjho základného práva na súdnu ochranu priznaného čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA základných práv a slobôd.

Krajský súd v Žiline napadnutým uznesením zastavil konanie o žalobe, ktorou som sa v zmysle ust. § 247 a nasl. O. s. p. domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského úradu v Žiline, odboru životného prostredia č. 2000/06305/18L zo dňa 31. 5. 2000, ktorým sa   potvrdilo   rozhodnutie   Okresného   úradu   v Žiline,   odboru   životného   prostredia č. 99/04544/OÚ–ŽP-Aš zo dňa 2. 2. 2000, ktorým sa nevyhovelo mojej žiadosti o čiastočnú revokáciu rozhodnutia o vyvlastnení MsNV v Žiline č. Výst. 3507/1966-334 bod č. 6) zo dňa 3. 7. 1967, podanej v zmysle ust. § 116 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v platnom znení. Krajský súd v Žiline zastavil konanie vo veci sp. zn. 10 S 88/00 v zmysle § 250d ods.   3   O.   s.   p.   z dôvodu   toho,   že   žaloba   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť predmetom preskúmania súdom“.

Zastávajúc názor, že napadnuté uznesenie bolo možné preskúmať správnym súdom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), vyjadruje   sťažovateľ   s týmto   rozhodnutím   zásadný   nesúhlas.   Krajskému   súdu   vyčíta, že   nešpecifikoval,   pre   ktorú   zákonnú   prekážku   konanie   zastavil,   a   z   odôvodnenia rozhodnutia dedukuje, že sa tak stalo z dôvodu prekážky rozsúdenej veci (rei iudicatae) podľa   § 159 ods.   3   OSP. V spojení s tým poukazuje na judikatúru   všeobecných   súdov a tvrdí, že v konaní o jeho žalobe pred krajským súdom nemohlo ísť o uvedenú prekážku, pretože   nešlo   o totožnú   vec,   keďže   nebola   splnená   podmienka   totožnosti   účastníkov konania. Z uvedeného vyvodzuje, že krajský súd nemohol konanie v danej veci zastaviť.

Vzhľadom na to sťažovateľ tvrdí, že predmetným uznesením bolo porušené jeho vyššie uvedené základné právo.

K prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ uviedol „...nie je iného súdu, ani orgánu v SR,   ktorý by chránil moje základné práva, než Ústavný súd SR. Žiadne iné opravné prostriedky vo veci nie sú prípustné“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 10 S 88/00 zo dňa 29. novembra 2002, ktorým   sa   zastavilo   konanie   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   úradu v Žiline,   odboru   životného   prostredia   č.   2000/06305/18L   zo   dňa   31.   5.   2000   porušil základné   právo   I.   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   §   46   ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   36   ods.   2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 88/00 zo dňa 29. novembra 2002 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Pretože k návrhu na začatie konania sa musí podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom,   sťažovateľ   požiadal,   aby   mu   bol   právny   zástupca   v konaní   pred   ústavným súdom v zmysle § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 OSP v spojení s § 31a) zákona o ústavnom súde ustanovený. Túto žiadosť odôvodnil tým, že: „Nevlastním majetok väčšej hodnoty ani iné   cenné   veci.   Súčasne   predkladám   rozhodnutie   Okresného   úradu   v Žiline   o poberaní dávky sociálnej pomoci.“

V prílohe sťažnosti zaslal sťažovateľ ústavnému súdu napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 S 88/00 z 29. novembra 2002. Ústavný súd 6. mája 2003 na krajskom súde zistil, že uvedené rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 15. januára 2003.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo   všetkých   hľadísk   uvedených v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V danej veci sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny a podanie sťažnosti ústavnému súdu zdôvodnil tým, že   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   o zastavení   konania   nie   je   prípustný   riadny   ani mimoriadny opravný prostriedok. Na základe toho sa nazdával, že v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd sa s týmto názorom nestotožňuje.

Podľa   názoru   ústavného súdu   mal sťažovateľ   so   zreteľom   na deň,   keď mu bolo doručené napadnuté rozhodnutie (15.   januára 2003),   podľa   platného právneho poriadku Slovenskej republiky k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základného práva poskytuje, a to odvolanie proti   označenému rozhodnutiu podľa §   250d   ods.   3   OSP.   Sťažovateľ   však   bez toho,   aby   bol   pred   tým,   než podal   sťažnosť ústavnému   súdu,   uvedený   riadny   opravný   prostriedok   vyčerpal,   rozhodol   sa   požiadať o ochranu svojho základného práva ústavný súd.

Ústavný súd si   je vedomý   toho,   že na napadnutom   uznesení   došlo   k vyznačeniu doložky právoplatnosti a že toto uznesenie obsahuje aj poučenie, podľa ktorého proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok.

Ústavný súd však upriamuje pozornosť na skutočnosť, že zákonom č. 424/2002 Z. z., ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 424/2002 Z. z.“) došlo s účinnosťou od 1. januára 2003 k novelizácii § 250d ods. 3 OSP v tom zmysle, že pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov „súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné“.

Od 1. januára 2003 bol v dôsledku zmeny právneho stavu príslušný súd povinný postupovať pri vyznačení doložky právoplatnosti podľa ustanovení zákona č. 424/2002 Z. z. Nesplnenie tejto povinnosti nebránilo sťažovateľovi, aby využil zákonnú možnosť podať   odvolanie   proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (obdobne   napr. IV. ÚS 70/03).

Podľa § 355 OSP prvej vety „Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon i pre konania začaté pred jeho účinnosťou“.

Pokiaľ ide o konanie, ktorého ústavnosť sa posudzuje na základe tejto sťažnosti, nie   je   v novele   Občianskeho   súdneho   poriadku   vykonanej   zákonom   č.   424/2002   Z.   z. uvedené inak.

Vzhľadom na to ústavný súd vychádza len z ustanovenia § 355 OSP upravujúceho časovú pôsobnosť tohto zákona a konštatuje, že označené uznesenie krajského súdu bolo možné po jeho doručení napadnúť v zákonnej lehote odvolaním.

Citované ustanovenie Občianskeho súdneho   poriadku   upravuje časovú   pôsobnosť v civilnom procese, ktorá sa riadi zásadou, že procesné normy nadobúdajú túto pôsobnosť dňom   svojej   účinnosti.   Problematiku   začatých   a neskončených   konaní,   ako   aj   účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia (§ 355 až 372 OSP). Platí základné   pravidlo,   podľa   ktorého   ak   zákon   neustanovuje   inak,   platí   nový   zákon   aj v konaniach,   ktoré   boli   začaté   pred   jeho   účinnosťou.   Právne   účinky   už   urobených procesných   úkonov   však   zostávajú   zachované.   Uvedené   pravidlo   vyjadruje   všeobecne akceptovanú zásadu procesného práva o časových medziach procesných zákonov.

Z   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   chrániť   základné   práva a slobody je daná len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   mal   sťažovateľ   so   zreteľom   na   deň   doručenia označeného   rozhodnutia   krajského   súdu   účinný   právny   prostriedok   ochrany   svojich označených   základných   práv   v systéme   všeobecného   správneho   súdnictva,   ktorý   však nevyužil. Preto je právomoc ústavného súdu v takomto prípade so zreteľom na čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy vylúčená.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného rozhodnutia vyplýva z čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv.   Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o tejto   časti   návrhu na rozhodnutie nerozhodoval.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred statným súdom.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003