znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 92/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti F. K., zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Tomčovou, Tolstého 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   spojení   s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 32/2008 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 222/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2013 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Tomčovou, Tolstého 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v   spojení   s   namietaným   porušením   čl.   1   ods.   1 ústavy   postupom Okresného   súdu   Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 32/2008 (ďalej len „namietané konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 222/2013 (ďalej len „namietané konanie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení odporkyne   účastníčkou   namietaného   konania   okresného   súdu,   ktorého   predmetom   je rozhodovanie   o žalobe   navrhovateľov,   ktorou   sa   domáhajú   zriadenia   vecného   bremena z titulu   vydržania.   Vecné   bremeno   má   spočívať   v práve   prechodu   navrhovateľov   pešo a motorovým vozidlom cez pozemok sťažovateľky.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 32/2008 z 8. novembra 2012 žalobu zamietol a navrhovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne uhradiť štátu trovy konania. Navrhovatelia podali 28. novembra 2012 proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie. Spis bol na   rozhodnutie   o odvolaní   predložený   krajskému   súdu   24.   júna   2013.   Krajský   súd o odvolaní dosiaľ nerozhodol.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že „postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   - v konaní pod sp. zn. 8 C/32/2008 a Krajského súdu v Košiciach - v konaní vedenom pod sp. zn... bolo porušené moje právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Doba od podania žaloby na súd dňa 11. 02. 2008 až doposiaľ je neprimerane dlhá. Právna neistota, v ktorej sa nachádzam už viac ako 6 rokov trvá doposiaľ. Ja ako vlastníčka predmetnej nehnuteľností ju nemôžem riadne užívať, pretože žalobcovia si nárokujú právo, ktoré im nepatrí.“.

Podľa názoru sťažovateľky „nečinnosťou Okresného súdu Košice-okolie - v konaní pod sp. zn. 8 C/32/2008 a Krajského súdu v Košiciach - v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/222/2013 bolo porušené moje základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka   žiada   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 8 000 €, ktorého výšku zdôvodňuje „neprimerane dlhou dobou právnej neistoty“, v ktorej sa nachádza.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo F. K.... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   v   spojení   s   princípom   právneho   štátu   podľa   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/32/2008 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/222/2013 porušené bolo. Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/222/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd   Košice-okolie   a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť F. K. sumu 8.000,- EUR ako finančné zadosťučinenie.

Okresný   súd   Košice-okolie   a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   povinní   spoločne a nerozdielne   uhradiť   F.   K.   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   275,94   EUR   na   účet advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Navyše,   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 32/2008-221 z 8. novembra 2012. Tento rozsudok napadli navrhovatelia 28. novembra 2012 odvolaním. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. novembra 2013) už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 24. júna 2013 predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   čo v súlade s konštantnou judikatúrou   ústavného súdu   zakladá dôvod   na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

II.1.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   48/03, III. ÚS 59/05).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   treba   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   V   prípade,   keď   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 32/2008 a spisu krajského súdu sp. zn. 6 Co 222/2013, ako aj prípisu predsedu krajského súdu sp. zn. 1 SprV/949/2013 z 20. decembra 2013 ústavný súd zistil, že predmetná právna vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie 24. júna 2013 spolu s odvolaním navrhovateľov. Keďže odvolanie navrhovateľov   bolo   podané   elektronicky,   dala   zákonná   sudkyňa   2.   augusta   2013 a 2. septembra 2013 pokyn na overenie, či bol opravný prostriedok proti rozsudku súdu prvého stupňa   podaný   včas.   O odvolaní   navrhovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 8 C 32/2008-221 z 8. novembra 2012 odvolací súd dosiaľ nerozhodol.

Vychádzajúc   zo   svojich   zistení,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   konkrétnych okolnostiach   posudzovanej   veci   ide   o   konanie,   ktoré do   dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom trvá osem mesiacov, pričom v jeho doterajšom priebehu krajský súd   postupoval   v   zásade   plynulo   (bez   období   dlhodobejšej   nečinnosti).   Ústavný   súd nespochybňuje   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   mohol   v   namietanom   konaní postupovať aj efektívnejšie, napriek tomu ale zastáva názor, že v postupe krajského súdu zbytočné prieťahy nevznikli, a teda nemohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky i v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach

Sťažovateľka   svoj   návrh   na vyslovenie   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   v namietaných   konaniach špecificky neodôvodňuje, pričom z obsahu sťažnosti vyplýva, že ho zakladá na tých istých dôvodoch, na základe ktorých sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd konštatuje, že v systematike ústavy sú primeraná   celková   dĺžka,   rýchlosť,   plynulosť   a   efektívnosť   súdneho   konania   obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   a   nie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods.   1   ústavy,   pokiaľ   namietané   porušenie   tohto   základného   práva   nedosahuje   takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   z   obsahu   vyžiadaných   spisov   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 32/2008 a krajského súdu   sp.   zn. 6 Co 222/2013, konštatoval, že v danom   prípade nedostatky   v   doterajšom   postupe   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v namietaných konaniach   nedosahujú   takú   intenzitu,   že   by   bolo   možné   uvažovať   o   odmietnutí spravodlivosti, a teda aj o vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy po prípadnom prijatí aj tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach, sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v namietaných konaniach

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   aj   porušenie   čl.   1   ods.   1   ústavy   postupom okresného   súdu   a krajského   súdu   v namietaných   konaniach,   pričom   z   jej   argumentácie vyplýva,   že   jeho   porušenie   namieta   v   spojení,   t.   j.   v   priamej   príčinnej   súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka namieta porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý má charakter všeobecného ústavného   princípu,   a   nie   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody   garantovaných ústavou. Všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   V   prípade,   ak   ústavný   súd   dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani   vyslovenie   porušenia   tých   ustanovení   ústavy,   ktoré   majú   charakter   všeobecného ústavného princípu (m. m. IV. ÚS 383/08).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014