znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 92/2012-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2012 v senáte zloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. Š., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č. k.   7 S/37/2011-25 z 12. októbra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   spojení so základnými právami podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/37/2011-25 z 12. októbra 2011   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/37/2011-25 z 12. októbra 2011 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. Š. trovy konania v sume 323,49 € (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a štyridsaťdeväť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. M. Š., S., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 92/2012-18 z 24. februára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   7 S/37/2011-25   z 12.   októbra   2011   (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z obsahu   vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ uzatvoril   s obcou   S.   (ďalej   aj   „obec“)   dohodu   o pracovnej   činnosti   na   dobu   určitú od 4. januára   2010   do   30.   decembra   2010,   ktorou   sa   zaviazal   v určených   intervaloch roznášať lokálne noviny do rómskej osady, pričom posledná činnosť sťažovateľa podľa uvedenej   dohody   bola   distribúcia   novín   v dňoch   5.   až   6.   decembra   2010.   Vo   voľbách do Obecného   zastupiteľstva   obce   S.   (ďalej   len   „obecné   zastupiteľstvo“) vyhlásených na 27. november   2010   kandidoval   sťažovateľ   za   poslanca   do   obecného   zastupiteľstva, pričom   dosiahol   počet   hlasov   potrebných   na   zvolenie.   Na   ustanovujúcom   zasadnutí obecného zastupiteľstva konanom 27. decembra 2010 zložil sťažovateľ predpísaný sľub poslanca obecného zastupiteľstva.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Na II. zasadnutí OZ S. dňa 22. 1. 2011, poslanec M. G.   dal   na   vedomie   poslancom   OZ   S.,   ako   aj   starostovi   obce,   že   mandát   poslanca sťažovateľovi zanikol v zmysle § 11 ods. 2 písm. b) zák. č. 369/1990 Zb., nakoľko v čase zloženia sľubu bol sťažovateľ v pracovnom pomere s obcou S. Poslanec M. G. požiadal sťažovateľa, aby opustil miesto vyhradené poslancom OZ S. a aby o prijatí akýchkoľvek uznesení do budúcnosti nehlasoval, nakoľko sa nestal poslancom OZ S. Obec S. o tejto skutočnosti oboznámila sťažovateľa písomným oznámením zo dňa 8. 3. 2011.“.

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   písomným   oznámením   z   22.   marca   2011 adresovaným obci vyslovil nesúhlas s postupom obecného zastupiteľstva, keďže zastával názor, že bol protiprávne zbavený mandátu poslanca obecného zastupiteľstva.

Vzhľadom   na   to,   že   ani   sťažovateľom   podaný   podnet   na   podanie   protestu prokurátora   nezabezpečil   nápravu   namietaného   stavu,   sťažovateľ   podal   4.   apríla   2011 krajskému súdu návrh na začatie konania o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej   správy   domáhajúc   sa   vydania   rozsudku,   ktorým   krajský   súd „zakáže   Obci   S. pokračovať   v porušovaní   práva   sťažovateľa   uplatňovať   mandát   poslanca   Obecného zastupiteľstva obce S. na základe oznámenia obce S. č. OcÚ/721/2001 zo dňa 8. 3. 2011 o zániku mandátu poslanca Obecného zastupiteľstva obce S. sťažovateľovi a prikázal obci S. umožniť   sťažovateľovi   uplatnenie   mandátu   poslanca   Obecného   zastupiteľstva   obce   S.   v lehote 5 dní od právoplatnosti rozsudku“.

Sťažovateľ   v návrhu   krajskému   súdu   argumentoval   tým, „že   postup   obce   S., na základe   ktorého   bol   sťažovateľ   zbavený   mandátu   poslanca   OZ   S.,   bol   v   rozpore s platným   právnym   poriadkom   SR,   najmä   tým,   že   na   základe   existujúceho   skutkového a právneho stavu nebolo možné aplikovať ust. § 25 ods. 2 písm. h) v spojení s ust. § 11 ods. 2 písm. b) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. K prejednávanej veci sa obec S. ako odporca vyjadril písomným podaním zo dňa 28. 4. 2011.“.

Krajský   súd   vo   veci   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania   tak,   že   napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, „že medzi sťažovateľom a obcou S. vznikla v zmysle § 223 ods. 1 Zákonníka práce Dohoda o   pracovnej   činnosti,   na   základe   ktorej   bol   sťažovateľ   povinný   vykonávať   dohodnutú pracovnú   činnosť   v   stanovenom   rozsahu   za   dohodnutú   odmenu   (mzdu).   Krajský   súd v odôvodnení   taktiež   uviedol,   že   nemal   preukázané   skončenie   pracovného   pomeru   pred dobou uvedenou v Dohode o pracovnej činnosti z 4. 1. 2010. Krajský súd ďalej uviedol, že sťažovateľ mal možnosť podať výpoveď s 15-dňovou výpovednou lehotou, ako aj skončiť pracovný pomer dohodou. Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto žalobu zamietol a zároveň poučil účastníkov konania, že proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu   podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy,   ktorú   odôvodňuje   najmä   tým,   že „Z   predložených listinných dôkazov vyplynulo, že sťažovateľ dňa 5. 12. 2010 a 6. 12. 2010 reálne vykonal dohodnuté práce a po tom, ako tieto práce vykonal sa opakovane dostavil na Obecný úrad S., kde mal záujem ukončiť pracovný pomer... bezprostredne po vykonaní dohodnutých prác došlo   k   dohode   o   skončení   pracovného   pomeru   -   Dohody   o   pracovnej   činnosti   medzi sťažovateľom a obcou S. z 4. 1. 2010. Tento právny úkon bol dohodnutý ústnou formou priamo so starostom obce... a na základe tejto právnej skutočnosti sťažovateľ nemohol podať   výpoveď   z   pracovného   pomeru...,   nakoľko   v   tom   čase   už   sťažovateľ   nebol zamestnancom   obce   S.   a   takto   podaná   výpoveď   z   pracovného   pomeru   by   bola   právne irelevantná... Tento priebeh ukončenia pracovného pomeru sťažovateľ ani obec S. nikdy nespochybňovali   a   v   konaní   7 S/37/2011   žalobca   navrhol   vypočuť   svedkov (administratívnych   pracovníkov),   ktorí   potvrdia,   že   medzi   stranami   prebehlo   rokovanie o ukončení pracovného pomeru.“.

Navyše,   podľa   sťažovateľa „... z   procesného   hľadiska   sa   účastníci   konania v Správnom   súdnictve   riadia   všeobecnými   pravidlami   civilného   procesu,   najmä ustanoveniami o dokazovaní, procesných úkonoch účastníkov konania, súdu a pod. Podľa ust. § 120 ods. 3 O. s. p. súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov konania. Podľa ust. § 153 ods. 1 O. s. p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Podľa ust. § 153a ods. 1 O. s. p. ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou, súd rozhodne rozsudkom na základe uznania nároku. Sťažovateľovi nie je známe, ako mohol krajský súd žalobu zamietnuť, keď v návrhu   sťažovateľa   z   22. 3. 2011   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   súd   zakázal   Obci   S... pokračovať   v   porušovaní   práva   sťažovateľa   uplatňovať   mandát   poslanca   Obecného zastupiteľstva... a obec... ako odporca tento nárok sťažovateľa uznal priamo vo vyjadrení k žalobe z 28. 4. 2011. Porušenie viacerých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je o to   markantnejšie,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   sám   uviedol,   že   odporkyňa v písomnom vyjadrení zo dňa 28. 4. 2011 navrhla návrhu vyhovieť.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   aby   ústavný   súd   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania, ako aj finančné zadosťučinenie v sume 500 €.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie krajského súdu k návrhu, ktoré mu bolo doručené 27. marca 2012. Vo tomto vyjadrení krajský súd zotrváva na svojom názore a vo vzťahu k namietanému nedostatočnému záveru o určení dátumu,   kedy   mal   pracovnoprávny   vzťah   sťažovateľa   a obce   zaniknúť,   uvádza,   že   ani z jedného podania sťažovateľa nevyplýva, že by ku skončeniu pracovnoprávneho vzťahu došlo pred uplynutím doby, na ktorú bol uzatvorený, pričom práve naopak, z podkladov adresovaných Sociálnej poisťovni vyplýva, že k zániku poistenia došlo až 30. decembra 2010.   Krajský   súd   netrval   na   ústnom   pojednávaní   v konaní   vo   veci   samej   o sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   krajského   súdu   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 16. apríla 2012 zotrval na stanovisku o nedostatočnom   ustálení   skutkového   stavu   krajským   súdom   a o nevysporiadaní   sa so zásadnými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   mali   prispieť   k správnemu   ustáleniu skutkového   stavu   a aj   k správnemu   právnemu   posúdeniu   veci.   Pokiaľ   ide   o vyjadrenie ku vhodnosti ústneho pojednávania, sťažovateľ uviedol, že „V prípade, ak si Ústavný súd osvojil   tvrdenia   sťažovateľa   vo   veci   ukončenia   pracovného   pomeru   ústnou   formou, sťažovateľ súhlasí s upustením od verejného pojednávania pred senátom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ak Ústavný súd Slovenskej republiky považuje za potrebné vykonať výsluch svedka Ing. M. K., sťažovateľ týmto trvá na nariadení verejného pojednávania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

Ústavný súd upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorá   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II. ÚS 58/98,   I. ÚS 5/00).   Ako   ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných   súdov,   v ktorých   boli   zákony,   prípadne   podzákonné   právne   úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu   (IV. ÚS 192/08,   IV. ÚS 69/2012,   I. ÚS 26/2010,   III. ÚS 163/2011,   podobne aj Ústavný súd Českej republiky, napr. III. ÚS 150/99).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr. II. ÚS 209/04,   III. ÚS 95/06,   III. ÚS 206/07),   t. j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nevyžaduje,   aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   účastníka   konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.   februára   1998).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je   daná   tiež vo verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu   súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane   súdov   rozhodujúcich   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,   ak výkonom   svojich   kompetencií   poskytujú ochranu   základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   v   sťažnosti   je   jeho   nesúhlas   s napadnutým rozsudkom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   v dôsledku   toho,   že   sťažovateľ   bol   v čase zloženia   sľubu   poslanca   obecného   zastupiteľstva   aj   zamestnancom   obce,   dochádza na základe   § 11   ods. 2   písm. b)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 369/1990   Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) v spojitosti s § 25 ods. 2 písm. h) tohto zákona k zániku jeho mandátu poslanca.

Podľa   § 11   ods. 2   písm. b)   zákona   o obecnom   zriadení   funkcia   poslanca   je nezlučiteľná s funkciou zamestnanca obce, v ktorej bol zvolený.

Podľa   § 25   ods. 2   písm. h)   zákona   o obecnom   zriadení   mandát   poslanca   zaniká v prípadoch podľa § 11 ods. 2 zákona o obecnom zriadení.

Sťažovateľ uvádza, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou,   či   bol   ku   dňu   zloženia   sľubu   poslanca   obecného   zastupiteľstva   ešte zamestnancom obce, alebo nie. Zároveň malo byť porušené základné právo sťažovateľa podieľať   sa   na   správe   vecí   verejných   podľa   čl. 30   ods. 1   ústavy   a základné   právo na nediskriminačný   prístup   k voleným   funkciám   podľa   čl. 30   ods. 4   ústavy,   a to nesprávnym   posúdením   otázky,   či   bol   v deň   ustanovujúceho   zasadnutia   obecného zastupiteľstva ešte zamestnancom obce.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov...

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že   tento   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a   ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (IV. ÚS 102/08).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskrimačného   uchádzania   sa   o   takéto   funkcie,   a   nie   aj   právo   na   zotrvanie   v   týchto funkciách (II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00). V náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998 v zásade pripustil, že získaním verejnej funkcie „sa ústavné právo občanov na prístup k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok...   nevyčerpáva“. V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do   príslušnej   verejnej   funkcie   zákonom   ustanoveným   spôsobom   ustanovená,   neumožnil riadny výkon tejto verejnej funkcie (I. ÚS 71/2012, IV. ÚS 46/2011).

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy poukazuje ústavný súd na to, že tieto základné práva sú kľúčovými politickými právami, ktoré   súvisia   a charakterom   Slovenskej   republiky   ako   demokratického   a právneho   štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   podrobne   zaoberal   právnou   klasifikáciou pracovnoprávneho   vzťahu   medzi   sťažovateľom   a obcou   S.,   ktorý   posúdil   ako   dohodu o pracovnej   činnosti   v zmysle   § 228a   zákona   č. 311/2001   Z. z.   Zákonník   práce   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a činnosť, na ktorú sa sťažovateľ voči obci   zaviazal,   ako   závislú   prácu   v zmysle   § 1   ods. 2   Zákonníka   práce.   Krajský   súd vo vzťahu   k ukončeniu   pracovnoprávneho   vzťahu   stručne   uviedol,   že „Vzťah   založený na základe dohody o pracovnej činnosti bol ukončený uplynutím doby, na ktorú bola táto dohoda uzavretá, tzn. dňom 30. 12. 2010, kedy bol navrhovateľ aj odhlásený z poistenia. To, že fakticky vykonal prácu v dňoch pred dohodnutým dňom skončenia platnosti dohody o pracovnej činnosti na veci nič nemení,   resp.   nemá na posúdenie tejto veci   podstatný vplyv.“.   Krajský   súd   sa   ale   vo   vzťahu   k tvrdeniu   sťažovateľa   o   skončení   jeho pracovnoprávneho vzťahu už k 9. decembru 2010 nevyjadril vôbec, hoci išlo o zásadnú námietku sťažovateľa, ktorá ostala v konaní spornou a na ktorú poukazujú nielen námietky sťažovateľa   ako   navrhovateľa   v konaní   pred   krajským   súdom   obsiahnuté   v návrhu na začatie   konania,   ale   aj   vyjadrenie   obce   S.   (odporkyne   v   konaní)   z 28.   apríla   2011 k tomuto návrhu, podľa ktorého „Pri osobnom stretnutí (sťažovateľ, pozn.) prehlásil, že v mesiaci december (pred zložením poslaneckého sľubu) opakovane navštívil obecný úrad v S., kde žiadal ukončiť Dohodu o pracovnej činnosti. Túto skutočnosť potvrdili zamestnanci obecného úradu v S. Dňa 9. 12. 2010 mi osobne oznámil, že... (sťažovateľ, pozn.) ukončil prácu pre obec S.“.

Otázka,   či   pracovnoprávny   vzťah   medzi   sťažovateľom   a obcou   ešte   v čase,   keď sťažovateľ   zložil   sľub   poslanca,   trval,   bola   na právny   záver   krajského   súdu   vzhľadom na použitú   argumentáciu,   ale   aj   vyjadrenie   obce   podstatnou   otázkou,   a preto   bolo nevyhnutné,   aby   sa   krajský   súd   touto   otázkou   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku primeraným   spôsobom   zaoberal   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   sa   s ňou aj vysporiadal.   Tým,   že   sa   krajský   súd   s námietkami   sťažovateľa,   ako   aj   zhodným vyjadrením obce vôbec nevysporiadal, je odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné a napadnutým   rozsudkom   vzhľadom   už   len   na   toto   pochybenie   došlo   podľa   názoru ústavného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým aj základných práv sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy.

Aj keď podľa názoru ústavného súdu by mohlo postačovať samotné konštatovanie porušenia označených práv sťažovateľa už len z uvedených dôvodov, ústavný súd, napriek tomu považoval za potrebné venovať sa aj otázke, či by napadnutý rozsudok krajského súdu obstál tiež v prípade, ak by sa v konaní pred všeobecnými súdmi preukázalo, že v danej veci sťažovateľ   neurobil   kroky   potrebné   na zánik   dohody   o pracovnej   činnosti,   a to   najmä v nadväznosti na jeho základné práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy, posudzované v ich vzájomnej súvislosti.

Základné právo na nediskriminačný prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy   ako   predpoklad   realizácie   základného   práva   podieľať   sa   priamo   na   správe   vecí verejných   podľa   čl. 30   ods. 1   ústavy   (m. m.   I. ÚS 13/02)   nemôže   byť   bez   osobitne významných dôvodov zabezpečujúcich práve nediskriminačný prístup k voleným funkciám odopreté   ani osobám,   ktoré   v čase   uchádzania   sa   o volenú   funkciu   vykonávajú   činnosť nezlučiteľnú s touto volenou funkciou. Ak zákonodarca vytvorí mechanizmy, ktorými sa má chrániť   verejný   záujem   na riadnom,   nezávislom   a nestrannom   výkone   verejnej   funkcie určením činností, ktoré sú nezlučiteľné s výkonom verejnej funkcie, vyplýva mu z čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy povinnosť vytvoriť takú právnu úpravu, ktorá by uchádzačovi o volenú funkciu   umožňovala   ukončiť   činnosť   nezlučiteľnú   s funkciou   voleného   funkcionára až potom, ako bol na výkon funkcie zvolený, a tak, aby sa výkonu volenej funkcie mohol riadne ujať. Ak takáto právna úprava neexistuje, je úlohou súdu, povinnosťou ktorého je poskytnúť ochranu základným právam a slobodám, interpretovať príslušné právne normy tak, aby nedošlo k neprípustnému popretiu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.

Zákon o obecnom zriadení ani iný právny predpis upravujúci pracovnoprávne vzťahy nepredpokladá   automatické   skončenie   pracovnoprávneho   vzťahu   zamestnanca   s obcou potom, ako bol riadne zvolený za obecného poslanca. Ústavný súd na porovnanie dodáva, že v zmysle § 13a ods. 1 písm. h) zákona o obecnom zriadení v prípade, ak nastane dôvod nezlučiteľnosti   mandátu   starostu   s inou   aktivitou,   nedochádza   k zániku   jeho   mandátu okamžite, ale až potom, ako starosta do 30 dní odo dňa vzniku nezlučiteľnosti funkcie neurobí   relevantný   úkon   na   odstránenie   tohto   rozporu.   Rovnakú   lehotu   a možnosť realizovať   úkon   na   odstránenie   dôvodu   nezlučiteľnosti   predpokladá   aj   ústavný   zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“).

Podľa názoru ústavného súdu zmyslu a účelu čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy odporuje taký výklad   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   poslanca   obecného   zastupiteľstva s pracovnoprávnym   vzťahom   s obcou,   ktorý   by   fakticky   odňal   možnosť   uchádzať   sa o výkon volenej funkcie zamestnancom obce. Rovnako zmyslu a účelu čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy odporuje taký výklad ustanovení zákona o obecnom zriadení, ktorý by zvolenému poslancovi   upieral   právo   ukončiť   svoj   pracovnoprávny   vzťah   s obcou   či   právo   inak odstrániť   dôvod   nezlučiteľnosti   mandátu   poslanca,   ako   aj taký   výklad,   ktorý   by   viedol k zániku mandátu poslanca obecného zastupiteľstva, hoci by tento urobil   právne úkony potrebné na ukončenie pracovnoprávneho vzťahu, avšak tento pracovnoprávny vzťah by vzhľadom   na   plynutie   lehôt   potrebných   na jeho   ukončenie   ešte   nezanikol   pred ustanovujúcou schôdzou obecného zastupiteľstva, alebo sa zvolený funkcionár bez svojho zavinenia spoliehal na to, že pracovnoprávny vzťah zanikol, hoci tento v rozhodujúcom čase ešte   trvá.   Navyše,   v prípade   ak   by   pracovnoprávny   vzťah   skončil   v dôsledku   uplynutia doby, na ktorú bol uzatvorený, bolo by nadbytočným vyžadovať, aby zvolený poslanec obecného   zastupiteľstva   ešte   aj   uskutočnil   právny   úkon   smerujúci   k ukončeniu pracovnoprávneho   vzťahu,   ktorý   by   však   dĺžku   trvania   pracovnoprávneho   vzťahu (v dôsledku nevyhnutnosti uplynutia výpovednej doby) neskrátil.

V danom prípade je navyše voči sťažovateľovi namietaná aj nezlučiteľnosť výkonu verejnej   funkcie s pracovnoprávnym vzťahom   s obcou   takej   zanedbateľnej   intenzity, že neodôvodňuje zásah orgánov verejnej moci, ktorý by narúšal podstatu základného práva priamo sa zúčastňovať na správe vecí verejných. Dôvod nezlučiteľnosti za predpokladu, že pracovnoprávny   vzťah   nezanikol   už   skôr,   mohol   trvať   iba   v rozmedzí   štyroch   dní, t. j. od pondelka 27. decembra 2010 (deň, keď sťažovateľ zložil sľub poslanca obecného zastupiteľstva) do štvrtka 30. decembra 2010, v období, keď sa nekonalo žiadne zasadnutie obecného   zastupiteľstva,   a teda   v čase,   keď   nemohli   dôsledky   „dobiehajúceho“ pracovnoprávneho   vzťahu   s obcou   žiadnym   spôsobom   reálne   ovplyvniť   výkon   volenej funkcie   zvoleného   poslanca   obecného   zastupiteľstva.   Zo   súvisiaceho   spisu,   ako aj zo samotného   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   fakticky svoju prácu už vykonal v dňoch 5. a 6. decembra 2010 a od obce ako zamestnávateľa už pokyny   neprijímal   a   nebol   viac   ani   v takom   postavení   vo   vzťahu   k   obci,   ktoré   by ohrozovalo   záujem   na   nestrannom   a nezávislom   výkone   mandátu   poslanca   obecného zastupiteľstva.   K reálnemu   konfliktu   medzi   výkonom   mandátu   poslanca   obecného zastupiteľstva a prácou pre obec spĺňajúcou podmienky by preto v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť, ani keby sťažovateľ úkon ku skončeniu pracovnoprávneho vzťahu nebol urobil.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v napadnutom rozsudku aplikoval ustanovenia o nezlučiteľnosti   mandátu   poslanca   obecného   zastupiteľstva   príliš   formalisticky, nezohľadnil ich účel a zmysel a ani neporovnal zanedbateľné ohrozenie verejného záujmu na   nestrannom   a nezávislom   výkone   verejnej   funkcie   oproti   zásadnému   zásahu do základného   práva   sťažovateľa   na   nediskriminačný   prístup   k verejným   funkciám a na účasť na správe vecí verejných. Právny následok zániku mandátu poslanca obecného zastupiteľstva sťažovateľa a s tým spojené obmedzenie jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 1 v spojitosti so základným právom podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je preto v danej veci neprimeraným a neodôvodneným zásahom do označených základných práv sťažovateľa a je výsledkom formalistického výkladu ustanovení zákona o obecnom zriadení zasahujúceho do   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako aj do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zdôrazňuje, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme ochrany   ústavnoprávnych   princípov   vrátane   ochrany   základných   práv.   Jazykový   výklad môže   totiž   v zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   predstavovať   len   prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia   ostatné   interpretačné   prístupy   postavené   na   roveň   gramatickému   výkladu,   najmä teleologický   a   systematický   výklad   vrátane   ústavne   konformného   výkladu,   ktoré   sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu   a   zmyslu   aplikovanej   právnej   normy   (I. ÚS 351/2010,   m. m.   I. ÚS 306/2010). Namietaný   prístup   zároveň   odporuje   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   a   právu na spravodlivé súdne konanie. Požiadavka spravodlivosti osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ako   aj v § 1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   má   byť   v rámci súdneho konania zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Opierajúc   sa   o   citované   ústavný   súd   konštatoval,   že   v   danom   prípade   bolo povinnosťou krajského súdu uplatniť taký výklad príslušných právnych predpisov, ktorým by neboli popreté   základné práva   sťažovateľa   zúčastňovať sa   na správe vecí   verejných podľa čl. 30 ods. 1 ústavy v spojitosti so základným právom uchádzať sa za rovnakých podmienok o volené funkcie podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, a tým aj jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže krajský súd napriek tomu postupoval tak, že v konečnom dôsledku znemožnil sťažovateľovi realizovať jeho základné právo priamo sa zúčastniť na správe vecí verejných, ako aj predpoklad tohto základného práva, právo na nediskriminačný prístup k voleným funkciám spôsobom odporujúcim základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu vysloveným v bode II tohto nálezu a znova posúdiť námietky sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 € s odôvodnením, že primerané finančné zadosťučinenie mu môže eventuálne pokryť náklady na oboznámenie svojich voličov, že postupom krajského súdu a obecného zastupiteľstva boli porušené jeho ústavou   garantované   práva   a   slobody.   Ústavný   súd   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie   nepriznal   (bod   4   výroku   tohto   nálezu),   pretože   vychádzal   z toho,   že v posudzovanej   veci   sa   náprava   zisteného   porušenia   jeho   v sťažnosti   označených   práv dosiahla zrušením napadnutého rozsudku krajského súdu   a vrátením mu veci na ďalšie konanie,   čo   je v   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostačujúce na   nápravu zisteného porušenia označených práv.

V.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   o jeho   sťažnosti   pred   ústavným súdom.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania v sume 323,49 €, ktoré pozostávajú z dvoch úkonov právnej pomoci po 127,16 € (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti), 2 x režijný paušál po 7,63 € a k tomu 20 % daň z priadnej hodnoty [ďalej len „DPH“ (osvedčenie, že právny zástupca je platiteľom DPH, doložil)].

Ústavný   súd   úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby tak,   ako to   požadoval právny zástupca sťažovateľa (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. za dva úkony 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3   vyhlášky)   predstavuje   sumu   269,58 €.   Keďže   advokát   je platcom   DPH,   uvedená suma bola zvýšená o 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,49 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   Občianskeho súdneho poriadku) tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012