znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 92/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., V., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 9/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Z. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2010 doručená sťažnosť P. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 9/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„... návrhom na začatie konania osobne doručeným do podateľne Okresného súdu v Banskej Bystrici dňa 22. 10. 2003 ako žalobkyňa v 21. rade vyvolala konanie o náhradu škody za nesprávny úradný postup voči Slovenskej republike, zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Úradom pre finančný trh. Vzhľadom ku vznesenej námietke miestnej príslušnosti Okresným súdom v Banskej Bystrici bol rozhodnutím Najvyššieho súdu SR spis postúpený na vybavenie Okresnému súdu Bratislava I, ktorý ho realizuje pod sp. zn. 15 C 9/2004.

Sťažovateľka, cestou právnej zástupkyne, efektívne spolupracovala so súdom prvého stupňa.   Aj   napriek   tomu   Okresný   súd   Bratislava   I   nariadil   termín   pojednávania až na 10. 11. 2009, teda po vyše šiestich rokoch.

Dňa   03. 08. 2009   predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   I   vybavovala   podanú sťažnosť   sťažovateľky   a   konštatovala,   že   v   jej   prípade   je   sťažnosť   podaná   dôvodne.   V konaní došlo k porušovaniu práva na verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že od podania návrhu na začatie konania ubehlo viac ako šesť rokov, sťažovateľka má za to, že pri prejednávaní jej nároku dochádza k zjavným prieťahom v konaní.

Tento stav vyvolal sústavné porušovanie jej základného práva, aby sa jej vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   čo   je   v   konečnom   dôsledku   aj   deklarované odpoveďou predsedníčky Okresného súdu Bratislava I.

Konaním resp. nekonaním súdu dochádza k strate dôvery sťažovateľky voči justícii a voči spravodlivému a včasnému rozhodnutiu vo veci samej.“

Ďalej sťažovateľka uviedla:„Po   tom,   čo   sťažovateľka   využila   všetky   možné   prostriedky   nápravy,   v   danom prípade   nemá   možnosť   domáhať   sa   svojho   ústavného   práva   na   inom   orgáne   ako na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka podľa ust. § 53 z. č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde Slovenskej republiky a konaní pred ním vyčerpala všetky zákonné možnosti ako sa domáhať ochrany svojho ústavného práva.

Taktiež je naplnená zákonná podmienka podľa ust. § 53 ods. 3 z. č. 38/1993 Z. z. o ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   a   konaní   pred   ním,   nakoľko   porušenie   vyššie uvedeného základného práva ku dňu podania sťažnosti trvá.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze takto rozhodol:

„1. Nekonaním Okresného súdu Bratislava I bolo porušené právo sťažovateľky P. Z., V., zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje v konaní pod sp. zn. 15 C 9/2004 konať bez zbytočných prieťahov.“

Okrem   uvedeného   sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 3 300 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky smerujúcom   proti   postupu   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   nej   spôsobené   zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 9/2004.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7   a   § 62   ods. 1   a   nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde),   avšak   ich   využitím   nedosiahol   účinnú   nápravu namietaného porušenia označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7   a   § 62   ods. 1   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 § 116 ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].

Z odpovede   predsedníčky   okresného   súdu   z 3.   augusta   2009   na   sťažnosť sťažovateľky   na   prieťahy   v napadnutom   konaní,   ktorá   bola   doručená   okresnému   súdu 31. augusta 2009, vyplýva, že konanie v napadnutej veci začalo 23. decembra 2003, keď bol Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   doručený   návrh   na začatie   konania   v právnej   veci, v ktorej   sťažovateľka   mala   postavenie   žalobkyne   v 21. rade,   proti   odporcovi   Slovenská republika   (Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstvo   financií   Slovenskej republiky,   Úrad   pre   finančný   trh).   Po   doručení   vyjadrení   odporcov   bol   súdny   spis 12. februára   2004   postúpený   Okresnému   súdu   Bratislava   I   a bola   mu   pridelená   sp. zn. 15 C 9/2004. Ďalší priebeh konania, ako to vyplýva z odpovede predsedníčky okresného súdu, bol takýto:

„... dňa 13. 02. 2004 doručené vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľov. Dňa 18. 02. 2004   doručené   vyjadrenie   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky.   Dňa 08. 03. 2004 bol predmetný spis doručený Okresnému súdu Bratislava I. Dňa 06. 05. 2004 súd   vyzval   navrhovateľa   na   vyjadrenie   k   podaniam   odporcov.   Dňa   23. 11. 2005   pokyn zákonného sudcu pre vyššieho súdneho úradníka. Dňa 23. 12. 2005 dožiadanie tunajšieho súdu adresované okresnému súdu Banská Bystrica. Dňa 04. 01. 2006 doručené vyjadrenie právneho   zástupcu   navrhovateľov.   Dňa   06. 02. 2006   bol   predmetný   spis   doručený Okresnému   súdu   Banská   Bystrica.   Dňa   24. 02. 2006   boli   účastníci   konania   predvolaní na výsluch. Dňa 07. 03. 2006 doručené ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľov. Dňa   27. 03. 2006   doručené   ospravedlnenie   navrhovateľa.   Dňa   30. 03.2006   zápisnica o výsluchu.   Dňa   05. 04. 2006   boli   účastníci   konania   predvolaní   na   výsluch.   Dňa 19. 04. 2006   zápisnica   o   výsluchu.   Dňa   24. 04. 2006   bol   predmetný   spis   doručený tunajšiemu súdu. Dňa 03. 05. 2006 doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľov – úprava petitu. Dňa 08. 09. 2006 nariadený termín pojednávania na deň 27. február 2007. Dňa   08. 09. 2006   pokyn   zákonného   sudcu.   Dňa   15. 12. 2006   bol   nariadený   termín pojednávania zrušený z dôvodu pridelenia zákonného sudcu na Krajský súd v Bratislave. Dňa   23. 11. 2007   súd   uznesením   č. k.   15 C 9/2004-137   pripustil   zmenu   petitu   návrhu na začatie konania. Dňa 23. 11. 2007 pokyn vyššieho súdneho úradníka. Dňa 12. 05. 2008 dožiadanie   adresované   okresnému   súdu   Banská   Bystrica.   Dňa   12. 06. 2008   doručené vyjadrenie   Okresného   súdu   Banská   Bystrica.   Dňa   18. 06. 2008   podanie   adresované účastníkom   konania.   Dňa   03. 02. 2009   súd   vyzval   M.   H.,   J.   H.,   A.   H.   na   vyjadrenie k požadovaným skutočnostiam. Dňa 22. 04. 2009 dožiadanie adresované Okresnému súdu Banská   Bystrica.   Dňa   11. 05. 2009   boli   účastníci   konania   predvolaní   na   výsluch.   Dňa 04. 06. 2008   zápisnica   o   výsluchu.   Dňa   24. 06. 2009   bol   predmetný   spis   doručený tunajšiemu súdu.“

Predsedníčka okresného súdu ďalej konštatovala, že sťažnosť na prieťahy v konaní podľa   zákona   o súdoch   je   dôvodná   a   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   za   ktoré   sa sťažovateľke   ospravedlnila   a súčasne   zdôraznila,   že „vybavenie   veci   bude   priebežne sledovať   tak,   aby   k zbytočným   prieťahom   v konaní   zo   strany   súdu   už   nedochádzalo“. Po upozornení   predsedníčky   okresného   súdu   na   prieťahy   boli   z jej   strany   prijaté v primeranej lehote potrebné opatrenia a na pojednávaní uskutočnenom 10. novembra 2009 bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, proti ktorému bolo 21. decembra 2009 doručené odvolanie   navrhovateľov   v 1. - 21.   rade   vrátane   sťažovateľky.   Následne   bolo   uvedené odvolanie doručené odporcom na vyjadrenie, pričom po doručení uvedených stanovísk bude predmetný spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Napriek tomu, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 8. februára 2010, sťažovateľka sa v nej nezmienila o tom, že okresný   súd   vo   veci   samej   10. novembra 2009   už   rozhodol,   a ani   o   tom,   že   proti prvostupňovému rozsudku sa sťažovateľka spolu s ostatnými navrhovateľmi 21. decembra 2009 odvolala.

Pri uvedenom hodnotení ústavný súd považoval za dôležitú najmä skutočnosť, že okresný súd fakticky tri mesiace po uplatnení sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní u predsedníčky okresného súdu vo veci na pojednávaní uskutočnenom 10. novembra 2009 meritórne   rozhodol,   z čoho   je   možné   vyvodiť   záver,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní v okolnostiach   posudzovanej   veci   sa   prejavila   ako   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorý sťažovateľka   mala   k dispozícii,   a úspešne   ho   aj   využila   ešte   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je potrebné v prípade podania sťažnosti proti nečinnosti podľa zákona o súdoch poskytnúť   všeobecnému   súdu   časový   priestor   na   prijatie   opatrení   s cieľom   nápravy a odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného   jeho   prípadnou   nečinnosťou   alebo neefektívnou   činnosťou   (IV. ÚS 78/07).   Z priebehu   konania po   podaní   sťažnosti   orgánu štátnej   správy   okresného   súdu   je,   ako   už   bolo   uvedené,   zrejmé,   že   opatrenia   prijaté predsedníčkou okresného súdu boli v okolnostiach namietaného konania efektívne, čím sa konanie   urýchlilo   a   zabezpečil   sa   jeho   ďalší   plynulý   priebeh.   V   dôsledku   toho   došlo aj k odstráneniu   protiprávneho   stavu   zapríčineného   dovtedajšou   nečinnosťou   okresného súdu, čo podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu znamená, že sťažnosť nie je opodstatnená.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať, že ak by prípadnou nečinnosťou okresného súdu (alebo jeho neefektívnou činnosťou) v ďalšom priebehu označeného konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže v takomto prípade opätovne podať sťažnosť ústavnému súdu, a to už bez toho, aby musela opäť predtým   využiť sťažnosť proti   nečinnosti orgánu   štátnej správy   okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2009