znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 92/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 59/2008 z 19. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž 59/2008 z 19. novembra 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) vyzvala listom z 8. januára 2007 sťažovateľku o zaslanie súvislého záznamu vysielania programovej služby Central TV z 5. a 6. januára 2007 do 5 dní od prevzatia tejto žiadosti.   List   rady   z 8.   januára   2007   bol   sťažovateľke   doručený   16.   januára   2007. Sťažovateľka predložila rade požadovaný záznam vysielania programovej služby Central TV 24. januára 2007.

Dňa 2. apríla 2007 bolo sťažovateľke doručené oznámenie rady o začatí správneho konania vo veci možného porušenia ustanovenia § 16 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) v súvislosti s tým, že neposkytla rade súvislý záznam vysielania programovej služby Central TV zo 6. januára 2007, lebo na zaslaných DVD nosičoch nebolo možné načítať, resp. sa nenachádza časť vysielania zo 6. januára 2007 od 11.32 h do 12.45 h. Rada súčasne vyzvala sťažovateľku, aby v lehote 15 dní od doručenia oznámenia zaslala svoje stanovisko k oznámeniu, prípadne navrhla dôkazy.

Sťažovateľka zaslala rade 13. apríla 2007 vyjadrenie k správnemu konaniu a zároveň zaslala   časť   záznamu   vysielania   programovej   služby   Central   TV   zo   6.   januára   2007. Rozhodnutím rady č. RP/48/2007 z 11. septembra 2007 (ďalej len „rozhodnutie rady 1“) bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 5 000 Sk za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii, pretože neposkytla rade na vyžiadanie súvislý záznam vysielania zo 6. januára 2007. Keďže v zázname vysielania zo 6. januára 2007,   ktorý   sťažovateľka   predložila   rade   24.   januára   2007,   chýbala   viac   ako   hodina vysielania, rada označila tento záznam ako nesúvislý.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu rady 1 odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sž 102/2007 zo 17. januára 2008 (ďalej len „prvý rozsudok“) rozhodnutie rady 1 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu preskúmavané rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Podľa odôvodnenia uvedeného rozsudku najvyššieho súdu:

„Z textu citovaného zákona - § 16 písm. e) za bodkočiarkou vyplýva, že vysielateľ je povinný na vyžiadanie rady poskytnúť záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči. Podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR navrhovateľka poskytla záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči.   Z uvedeného potom vyplýva,   že navrhovateľka   povinnosť, ktorá   je   upravená   v ustanovení   §   16   písm.   e)   neporušila   a preto   ju   nebolo   možné   za porušenie povinnosti upravenej v § 16 písm. e) zák. č. 308/2000 Z. z. sankcionovať. Spornou   otázkou   zostalo,   či   v danej   veci   navrhovateľka   porušila   inú   zákonnú povinnosť, keďže v tomto prípade požiadala odporkyňa navrhovateľku dňa 08. 01. 2007 o zaslanie   súvislého   záznamu   vysielania programovej   služby   Central   TV   zo   dňa 05. a 06. januára 2007 a to v lehote 5 dní od doručenia žiadosti. Z obsahu pripojených spisov   a preskúmavaného   rozhodnutia   nie   je   možné   zistiť   skutočný   stav   veci.   Pokiaľ odporkyňa   požadovala   od   navrhovateľky   záznam   vysielania,   bolo   povinnosťou navrhovateľky   poskytnúť   odporkyni   v stanovenej   lehote   súvislý   záznam   vysielania.   Na preukázanie   tvrdení   odporkyne,   že   záznam   z vysielacieho   dňa   06.   01.   2007,   ktorý   bol predložený navrhovateľkou dňa 24. 01. 2007, nebol súvislý, neexistujú v administratívnom spise dostačujúce zistenia skutkového stavu (chýba napr. predmetný nosič DVD).

V zákone č. 308/2000 Z. z. nie je stanovená lehota, v ktorej by vznikla povinnosť vysielateľovi   predložiť   požadovaný   záznam   vysielania.   Ide   o procesnú   lehotu,   ktorú stanovuje   odporkyňa,   avšak   svoje   oprávnenie,   svoju   kompetenciu   požadovať   záznamy vysielania môže odporkyňa zákonne uplatniť len v lehote, ktorá vyplýva vysielateľom z § 16 písm. e) citovaného zákona, teda v lehote 30 dní, v ktorej sú povinní vysielatelia uchovávať súvislé záznamy vysielania. Skutočnosť, že v tomto prípade navrhovateľka súvislý záznam vysielania   zo   dňa 06.   01.   2007   predložila odporkyni   aj dňa   16.   04.   2007,   po uplynutí procesnej   lehoty   (zároveň   aj   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   na   uchovávanie   súvislých záznamov vysielania - § 16 písm. e) citovaného zákona) neznamená, že navrhovateľka za svoje   správanie   bude   sankcionovaná,   pretože   v tomto   prípade   nebol   dostatočne   zistený skutkový stav veci a zistený stav veci neumožňuje vyvodiť jednoznačný záver, či v tomto prípade navrhovateľka porušila povinnosť jej vyplývajúcu zo zákona č. 308/2000 Z. z. Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   senát   najvyššieho   súdu   k záveru,   že v danom prípade preskúmavané rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože bola uložená sankcia navrhovateľke za povinnosť upravenú v § 16 písm. e) citovaného   zákona,   avšak   k porušeniu   povinnosti   upravenej   v   §   16   písm.   e)   zo   strany navrhovateľky v tomto prípade neprišlo. Naviac odporkyňa nedostatočne zistila skutkový stav veci, najmä neosvedčila dôkazy, ktorými by preukázala vlastné tvrdenia...

Podľa § 250 j ods. 6 O. s. p. sú správne orgány viazané právnym názorom súdu.“

Rozhodnutím rady č. RP/16/2008 z 20. mája 2008 (ďalej len „rozhodnutie rady 2“) bola sťažovateľke opäť uložená pokuta 5 000 Sk za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii, pretože neposkytla rade na vyžiadanie súvislý záznam vysielania zo 6. januára 2007. Proti rozhodnutiu rady 2 podala sťažovateľka 4. júla 2008 odvolanie.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   rozhodnutie   rady   2   potvrdil   a sťažovateľke náhradu   trov   konania   nepriznal.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   okrem iného uviedol:

„...   Z obsahu   administratívneho   spisu   vyplynulo,   že   uvedenou vecou   sa   zaoberal Najvyšší súd SR v rozsudku 3 Sž 102/2007 zo dňa 17. 01. 2008. V predmetnej veci rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie odporkyne č. RP/48/2007 zo dňa 11. 09. 2007, pretože nebol dostatočne zistený skutkový stav, najmä nebol predložený kompletný administratívny spis, v predmetnom administratívnom spise chýbal nosič DVD, ktorý mal predložiť navrhovateľ na výzvu odporkyne.

Skutkové   zistenia   v danej   veci   zostali   nezmenené,   v tomto   prípade   požiadala odporkyňa   navrhovateľku   dňa   08.   01.   2007   o zaslanie   súvislého   záznamu   vysielania programovej služby Central TV zo dňa 05. a 06. 01. 2007 a to v lehote 5 dní od doručenia žiadosti. Prípis bol doručený navrhovateľovi dňa 16. 01. 2007. Záznam vysielania v tomto prípade predložil navrhovateľ odporkyni dňa 24. 01. 2007. Skutočnosť, že uvedený záznam nebol predložený ako záznam súvislý, vyplýva zo samotného Oznámenia a začatí správneho konania vo veci možného porušenia ust. § 16 písm. e) zák. č. 308/2000 Z. z. zo dňa 27. 03. 2007,   ktoré   bolo   doručené   navrhovateľovi   dňa   02.   04.   2007.   Dňa   13.   04.   2007   zaslal navrhovateľ časť chýbajúceho záznamu vysielania zo dňa 06. 01. 2007 odporkyni, teda doplnil aj časť záznamu, ktorú Rada vyšpecifikovala ako chýbajúcu.

V tomto súdnom konaní predložila odporkyňa súdu spolu s administratívnym spisom aj záznamy z vysielania navrhovateľa zo dňa 06. 01. 2007 na nosiči DVD...

Z obsahu administratívneho spisu ako aj zo súdneho spisu vyplynulo, že odporkyňa požiadala   navrhovateľa   prípisom   zo   dňa   08.   01.   2007   o zaslanie   súvislého   záznamu vysielania programovej služby Central TV zo dňa 05. a 06. januára 2007 do 5 dní od doručenia   žiadosti.   V tomto   prípade   je   nesporné,   že   navrhovateľ   predložil   odporkyni záznam dňa 24. 01. 2007, avšak záznam zo dňa 06. 01. 2007 nebol súvislý, keďže chýbal záznam v čase od 11.32 hod. do 12.45 hod. Navrhovateľ v tomto prípade porušil povinnosť, ktorú mu uložila v súlade s § 5 ods. 1 písm. m) rada, keď nepredložil rade súvislý záznam. Urobil   tak   až   dodatočne,   po   doručení   oznámenia   o začatí   správneho   konania   a to   dňa 13. 04.   2007.   Keďže   v prípise   o vyžiadaní   záznamov   požadovala   odporkyňa   zaslanie súvislého záznamu, pričom navrhovateľka súvislý záznam v lehote 5 dní rade nepredložila, čo   vyplýva   aj   z predložených   DVD   nosičov,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel k záveru, že sankcia - pokuta, ktorá bola v tomto prípade uložená v súlade s § 67 ods. 2 písm. b) citovaného zákona, na dolnej hranici zákonného rozpätia, bola uložená zákonne.“

Sťažovateľka vychádzajúc z požiadaviek vyplývajúcich z čl. 152 ods. 4 a čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj príslušnej judikatúry ústavného súdu a tiež judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazuje na rozpornosť záverov najvyššieho súdu, na ktorých   je založený jeho prvý   rozsudok   a napadnutý rozsudok.   Kým v prvom   rozsudku najvyšší   súd   skonštatoval,   že   sťažovateľka   poskytla   rade   záznam   vysielania na   základe vyžiadania rady na zvyčajnom technickom nosiči, a teda neporušila povinnosť upravenú v ustanovení § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii, v dôsledku čoho ju nebolo možné za porušenie tejto povinnosti sankcionovať, v napadnutom rozsudku najvyšší súd pri nezmenených   skutkových   zisteniach   skonštatoval,   že   záznam   predložený   sťažovateľkou z vysielania programovej služby Central TV zo 6. januára 2007 nebol súvislý, keďže chýbal záznam v čase od 11.32 h do 12.45 h, a sťažovateľka chýbajúcu časť záznamu predložila až dodatočne po doručení oznámenia o začatí správneho konania, a to 13. apríla 2007, a teda porušila povinnosť upravenú v ustanovení § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii, a preto bolo namieste sťažovateľku za porušenie tejto povinnosti sankcionovať.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že najvyšší súd v prvom rozsudku uviedol, že „Skutočnosť, že v tomto prípade navrhovateľka súvislý záznam vysielania zo dňa 06. 01. 2007 predložila odporkyni aj dňa 16. 04. 2007, po uplynutí procesnej lehoty (zároveň aj po uplynutí zákonnej lehoty na uchovávanie súvislých záznamov vysielania - § 16 písm. e) citovaného zákona) neznamená, že navrhovateľka za svoje správanie bude sankcionovaná, pretože   v tomto   prípade   nebol   dostatočne   zistený   skutkový   stav   veci   a zistený   stav   veci neumožňuje   vyvodiť   jednoznačný   záver,   či   v tomto   prípade   navrhovateľka   porušila povinnosť jej vyplývajúcu zo zákona č. 308/2000 Z. z.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že na uloženie pokuty nebol daný dôvod aj preto, lebo požadovaný záznam vysielania rade poskytla a rada aj najvyšší súd mali za preukázané, že sťažovateľka doručila chýbajúcu časť predmetného záznamu vysielania 16. apríla 2007. Možnosť   uloženia   pokuty   ustanovená   v   §   67   ods.   2   písm.   b)   zákona   o vysielaní a retransmisii sa podľa sťažovateľky viaže na absolútne nesplnenie povinnosti poskytnúť požadovaný záznam.

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky „v napadnutom rozhodnutí otázku uloženia sankcie   sťažovateľovi   za   povinnosť   upravenú   v   §   16   písm.   e)   zákona   o vysielaní a retransmisii, hoci k porušeniu povinnosti upravenej v § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii zo strany sťažovateľa v tomto prípade neprišlo, vyriešil vo svojom druhom rozhodnutí odlišným spôsobom, avšak bez toho, aby sa argumentačne v odôvodnení tohto rozhodnutia vyrovnal so svojimi inými - odlišnými právnymi závermi vyslovenými vo svojom prvom rozhodnutí v prejednávanej veci“.

Sťažovateľka argumentuje tiež nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 192/06, podľa ktorého „ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa   argumentačne   vyrovnal   so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že „najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti, tretej hlavy O. s. p. je viazaný svojim výkladom aplikovanej právnej normy vysloveným v skoršom rozhodnutí v tej istej veci aj pri opätovnom rozhodovaní vo veci a preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, z dôvodu ktorého napádané rozhodnutie trpí vadou arbitrárnosti a nesúladu s ústavou“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti S., s. r. o., so sídlom B., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Sž 59/08 zo dňa 19. novembra 2009 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Sž 59/08 zo dňa 19. novembra 2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   B.,   v celkovej   sume   292,38   €   (slovom: dvestodeväťdesiatdva   eur   a tridsaťosem   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu Advokátskej kancelárie... B., vedený v... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti) hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatu tvorí námietka sťažovateľky, v zmysle ktorej je napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   arbitrárny,   pretože   najvyšší   súd   v   ňom   otázku porušenia povinnosti podľa § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii vyhodnotil inak, ako   vo   svojom   prvom   rozsudku,   bez   toho,   aby   sa   argumentačne   v odôvodnení   tohto rozsudku „vyrovnal so svojimi inými - odlišnými právnymi závermi vyslovenými vo svojom prvom rozhodnutí v prejednávanej veci“.

Ďalej   sťažovateľka   tvrdí,   že „najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti, tretej hlavy O. s. p. je viazaný svojim výkladom aplikovanej právnej normy vysloveným v skoršom rozhodnutí v tej istej veci aj pri opätovnom rozhodovaní vo veci a preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, z dôvodu ktorého napádané rozhodnutie, trpí vadou arbitrárnosti a nesúladu s ústavou“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   len   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   prostredníctvom   ktorých   došlo   k porušeniu   základného práva alebo slobody, a prípadne tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo   v konaní,   ktoré   vydaniu   samotného   rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky posúdiť, či boli skutkové a právne závery, o ktoré sa opieral napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie rady č. RP/16/2008 z 20. mája 2008, z ústavného hľadiska akceptovateľné a či v dôsledku toho možno uvažovať o tom, že ním bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Z obsahu administratívneho spisu ako aj zo súdneho spisu vyplynulo, že odporkyňa požiadala   navrhovateľa   prípisom   zo   dňa   08.   01.   2007   o zaslanie   súvislého   záznamu vysielania programovej služby Central TV zo dňa 05. a 06. januára 2007 do 5 dní od doručenia   žiadosti.   V tomto   prípade   je   nesporné,   že   navrhovateľ   predložil   odporkyni záznam dňa 24. 01. 2007, avšak záznam zo dňa 06. 01. 2007 nebol súvislý, keďže chýbal záznam v čase od 11.32 hod. do 12.45 hod. Navrhovateľ v tomto prípade porušil povinnosť, ktorú mu uložila v súlade s § 5 ods. 1 písm. m) rada, keď nepredložil rade súvislý záznam. Urobil   tak   až   dodatočne,   po   doručení   oznámenia   o začatí   správneho   konania   a to   dňa 13. 04.   2007.   Keďže   v prípise   o vyžiadaní   záznamov   požadovala   odporkyňa   zaslanie súvislého záznamu, pričom navrhovateľka súvislý záznam v lehote 5 dní rade nepredložila, čo   vyplýva   aj   z predložených   DVD   nosičov,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel k záveru, že sankcia - pokuta, ktorá bola v tomto prípade uložená v súlade s § 67 ods. 2 písm. b) citovaného zákona, na dolnej hranici zákonného rozpätia, bola uložená zákonne.“

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   skonštatoval,   že napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny, pričom právne závery, o ktoré sa opiera,   sú   podľa   jeho názoru   aj   z vecného   hľadiska   akceptovateľné.   Výhrady   nemožno podľa názoru ústavného súdu formulovať ani ku skutkovým záverom, o ktoré sa opierajú právne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku.

V posudzovanom   prípade   považoval   ústavný   súd   aj   z hľadiska   námietky sťažovateľky,   že   medzi   závermi   najvyššieho   súdu,   na   ktorých   je   založený   jeho   prvý rozsudok,   a závermi,   na   ktorých   je   založený   napadnutý   rozsudok,   sú   rozpory,   za rozhodujúce   to,   že   výklad §   16   písm.   e)   zákona   o vysielaní a retransmisii   uskutočnený radou,   ako   aj   najvyšším   súdom   v napadnutom   rozsudku,   podľa   ktorého   je   vysielateľ povinný na požiadanie rady predložiť súvislý záznam vysielania [a to bez ohľadu na to, že slovné spojenie „súvislé záznamy“ nie je explicitne uvedené v predmetnej povinnosti za bodkočiarkou, ale iba pri povinnosti na uchovávanie súvislých záznamov vysielania počas 30 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite (povinnosť pred bodkočiarkou)], je vecne správny a z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek pochybností akceptovateľný. Ak totiž   zákon   ukladá   vysielateľovi   povinnosť   uchovávať   v zákonom   ustanovenej   lehote súvislý záznam vysielania, môže rada reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je vysielateľ povinný jej poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči. Ústavný súd sa preto   nestotožňuje s tvrdením   sťažovateľky,   že „na   uloženie   pokuty nebol   daný   dôvod, nakoľko   rade   bol   požadovaný   záznam   vysielania   poskytnutý.   Možnosť   uloženia   pokuty ustanovená v § 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii sa viaže na absolútne nesplnenie   povinnosti   poskytnúť   požadovaný   záznam.“. Za   stavu,   keď   je   povinnosťou vysielateľa predložiť rade súvislý záznam vysielania, je aj možnosť uloženia pokuty podľa § 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii viazaná na nesplnenie povinnosti predložiť rade súvislý záznam vysielania (a to bez ohľadu na to, či bol tento súvislý záznam rade sťažovateľkou poskytnutý dodatočne).

Napriek   uvedenému   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   osobitne   sa   vyjadriť   ku kľúčovej námietke sťažovateľky spočívajúcej na tvrdení, že medzi závermi, na ktorých je založený prvý rozsudok a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, sú zásadné rozpory.

Ústavný súd rešpektuje svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú   správne   vykladať   a aplikovať   (napr.   II.   ÚS   10/99,   tiež   II. ÚS 234/03).   Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. PL. ÚS 16/95).

Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd považoval za potrebné aj vo vzťahu k prerokúvanej veci zdôrazniť, že rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci.

Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že závery, ku ktorým najvyšší súd   dospel   v prvom   rozsudku,   sú   odlišné   od   záverov,   ku   ktorým   dospel   ten   istý   súd (v takmer identickom zložení senátu) v napadnutom rozsudku, pričom hodnotiac právne názory vyjadrené v oboch označených rozsudkoch najvyššieho súdu dospel ústavný súd k tomu   názoru,   že   najvyšší   súd   v prvom   rozsudku   nesprávne   a v rozpore   s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku opakovane uviedol, že k porušeniu povinnosti podľa § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii sťažovateľkou nedošlo.

Za   týchto   okolností   predstavoval   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nesporne zásah   do   právnej   istoty   sťažovateľky   založenej   (odôvodnene)   na   prvom   rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd považoval preto za potrebné vysloviť, že pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky (hodnotiac oba označené rozsudky) došlo zo strany najvyššieho súdu k pochybeniu, keďže najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov [§ 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“)], a to bez ohľadu na to, že v danom prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z. z., ale svoju právomoc vyplývajúcu mu z postavenia súdu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov   podľa   piatej   časti   tretej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   (obdobne   pozri II. ÚS 177/06).

Napriek   uvedenému   sumarizujúc   svoje   predchádzajúce   závery   ústavný   súd skonštatoval,   že   v danom   prípade   by   vyslovenie   právneho   záveru,   že   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru, predstavovalo absolutizáciu princípu právnej   istoty   a vo   svojej   podstate   by   smerovalo   k nemeniteľnosti   súdnych   rozhodnutí založených   na   vecne   neúplnom,   a teda   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   a tiež k spochybneniu   požiadavky   ústavnosti   a zákonnosti   súdneho   rozhodovania   a vylúčeniu možnosti nápravy chybných rozhodnutí zákonom ustanoveným spôsobom.

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   dospel k záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   s   ostatnými návrhmi sťažovateľky.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z vecného hľadiska je predmetom sporu, ktorý sa podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy dostal do sféry rozhodovacej právomoci ústavného súdu, zaplatenie pokuty v sume 5 000 Sk, t. j. predmetom sporu je peňažné plnenie v sume, pri ktorej Občiansky súdny poriadok vylučuje prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi   na   základe   uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku (§ 238 ods. 5). Podľa názoru ústavného súdu už aj táto skutočnosť sama osebe zakladá dôvod na rozhodnutie a odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní z hľadiska postavenia ústavného súdu v štruktúre orgánov ochrany práva (porovnaj IV. ÚS 358/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009