znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 92/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. M., Rakúsko, t. č. vo väzbe, a R. M., Rakúsko, t. č. vo väzbe, oboch zastúpených advokátom Mgr. M. P., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 20/2007 zo 7. novembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M. a R. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2008 doručená sťažnosť T. M., Rakúsko, t. č. vo väzbe, a R. M., Rakúsko, t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovatelia“), oboch zastúpených advokátom Mgr. M. P., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 20/2007 zo 7. novembra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: PPZ-44/BOK-C-2006 z 29. novembra 2006 boli obaja sťažovatelia obvinení pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej   výroby   a   držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a   prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a d) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 164/06 z 1. decembra 2006 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného   poriadku   a   ich   väzba   začala   plynúť   28.   decembra   2006.   Proti   označenému uzneseniu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   11.   decembra   2006   sťažnosti,   o ktorých rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Tpo 79/2006 z 20. decembra 2006 tak, že ich zamietol.

Dňa 15. mája 2007 rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 2 Tp 73/07 o predĺžení lehoty väzby sťažovateľov do 28. novembra. 2007. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali   sťažovatelia   sťažnosti,   o ktorých   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Tpo 27/2007 z 28. mája 2007 tak, že ich zamietol.

Sťažovatelia uvádzajú, že okresný súd doručil návrh Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) na predĺženie väzby všetkým obvineným v ich trestnej veci v dňoch 14. až 17. mája 2007 so žiadosťou o vyjadrenie v 5-dňovej lehote, ale ich obhajcovi tento návrh nebol doručený. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazujú na to, že hoci   im   okresný   súd   určil   na vyjadrenie 5-dňovú   lehotu, o návrhu krajskej   prokuratúry rozhodol už 15. mája 2007 uznesením sp. zn. 2 Tp 73/07 tak, že rozhodol o predĺžení ich väzby do 28. novembra 2007.

Označené uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby podľa sťažovateľov bolo síce ich obhajcom doručené, „avšak v takej lehote, že lehota na podanie sťažnosti uplynula buď

28. 5. 2007 alebo 29. 5. 2007“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovatelia   poukazujú   na   pochybenia   okresného   súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie ich väzby a v tejto súvislosti okrem iného uvádzajú:

«Dňa   21.   5.   2007   vyzval   náš   obhajca   OS   NR   na   doručenie   návrhu   KP   NR   na vyjadrenie. Na výzvu reagoval OS NR prostredníctvom vyššej súdnej úradníčky JUDr. J. a dňa 22.   5.   2007 mu prostredníctvom faxu poslal   kópiu návrhu prokurátora KP NR so žiadosťou,   aby   sa   k   nemu   vyjadril   a   zároveň   mu   poslal   kópiu   uznesenia   2 Tp 73/07. Vzhľadom na chybu prenosu faxu však došla iba prvá strana uznesenia OS NR a návrh prokurátora nedošiel celý. O uvedenom informoval OS NR a žiadal nápravu a doručenie rovnopisu uznesenia.

Dňa   22.   5.   2007   sa   OS   NR   prostredníctvom   JUDr.   J.   u   každého   obhajcu v telefonickom rozhovore opýtal, či proti uzneseniu OS NR podávajú sťažnosť aj napriek skutočnosti, že im ešte nebolo doručené. Následne bol o obsahu telefonických rozhovorov vyhotovený úradný záznam.

Dňa   23.   5.   2007   odstúpil   Okresný   súd   Nitra   spisový   materiál   č.   k.   2   Tp   73/07 Krajskému   súdu   v   Nitre,   ktorý   spis   vrátil   s odkazom,   že   chýbajú   doklady   o   doručení uznesenia 2 Tp 73/07 všetkým obhajcom.

Vzhľadom na „časovú tieseň“, požiadal OS NR dňa 24. 5. 2007 KP NR o povolenie výsluchu obvineného M.   a   spol.   a po   udelení   súhlasu a   poverenia   JUDr. J.   výsluchom obvinených sme boli dňa 24. 5. 2007 OS NR vypočutí v UVV BA bez informovania a bez účasti obhajcov iba k okolnosti či si proti uzneseniu sp. zn. 2 Tp 73/07 podávame sťažnosť. Dňa 25. 5. 2007 predložil OS NR spisový materiál opätovne KS NR na rozhodnutie o sťažnostiach obvinených. KS NR tento prijal a 8:45 hod. rozhodol o zamietnutí sťažností, čím potvrdil rozhodnutie OS NR o predĺžení väzby do 28. 11. 2007.

Sťažnosti obhajcov proti uzneseniu OS NR 2 Tp 73/07 boli OS NR doručené v dni 28. 5. 2006 avšak až po 9:00 hod. alebo dňa 29. 5. 2006 a nie sú obsiahnuté v rozhodnutí KS NR.»

V sťažnosť sa ďalej uvádza, že sťažovateľom bol „návrh na predĺženie väzby ako aj uznesenie   Okresného   súdu   o   predĺžení   väzby   doručené   iba   v   slovenskom   jazyku,   bez prekladu do nemeckého jazyka, v ktorom by sme mohli pochopiť obsah písomnosti. Dňa 24. 4. 2007 pri výsluchu, ktorého účelom bolo zistiť či si sťažovateľ v 1. a 2. rade   podávajú   sťažnosť   proti   uzneseniu   OS   NR   sp.   zn.   2   Tp   73/07   žiadali   o   poradu s obhajcom a o jeho prítomnosť, na čo nám však bolo povedané, že by to trvalo dlho. Výsluchy sťažovateľov v 1. a 2. rade v UVV netrvali dlhšie ako 10 min., čo je zrejmé z časov označených za skončenie zápisnice. V tak krátkom čase sa mali bez obhajcu a bez prekladu   uznesenia   do   jazyka   ktorému   rozumieme   rozhodnúť   či   si   podávajú   alebo nepodávajú   sťažnosť   proti   uzneseniu   OS   NR.   Doba   10   min.   je   pritom   prikrátka   aj   na poučenie v dvoch jazykoch a na zaprotokolovanie výpovede v dvoch jazykoch.

Uvedeným   postupom,   keď   pred   predĺžením   lehoty   trvania   väzby   neboli   vypočutý obvinení,   neboli   im   písomnosti   doručené   v jazyku,   ktorý   ovládajú   a   ani   nebolo   platne a riadne doručené uznesenie OS NR sp. zn. 2 Tp 73/07 bolo porušené ustanovenie §§ 2 ods. 2, 20; 72 ods. 2; 179 ods. 1, ods. 3; 65 Tr. por. a uvedený postup je aj v rozpore s rozhodnutím NS SR Rt 3/72.

Samotným výsluchom obvinených, ktorým sa OS NR snažil obísť predpísaný postup pre predĺženie lehoty väzby porušil ustanovenia §§ 2 ods. 7, 9; 37 ods. 1 písm. a), d); 121 ods. 1 Tr. por.

Pri riadnom výkone svojich právomocí by musel OS NR najprv doručiť rovnopis uznesenia sp. zn. 2 Tp 73/07 nášmu obhajcovi a potom počkať na uplynutie lehoty pre podanie sťažnosti.

Uvedený   postup   by   určite,   trval   dlhšie   ako   do   28.   6.   2007,   čo   by   znamenalo povinnosť prepustiť nás dňa 29. 6. 2007 z väzby, nakoľko by po uplynutí 6 mesačnej lehoty väzby nebolo rozhodnuté o jej predĺžení.

Postupom   OS   NR   a   aj   KS   NR,   ktorý   prijal   vec   na   rozhodnutie   bez   vykázaného riadneho doručenia a následne rozhodol o predĺžení väzby porušili uvedené súdy najmä ustanovenia §§ 76 ods. 3, 179 ods. 3 druhá veta, 190 ods. 2 písm. b), 192 ods. 1 písm. b), 194 ods. 1 písm. b) Tr. por.“.

Vzhľadom   na   uvedené   podali   sťažovatelia   5.   júna   2007   prostredníctvom   svojho obhajcu   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“) «podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodovania OS NR a KS NR v trestnej veci sp. zn. 2 Tp 73/07 podľa §§ 32 ods. 1, 34 ods. 1 zák. č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)». Následne boli sťažovatelia 19. júna 2007 vyrozumení, že ministerstvo posudzuje ich podanie „ako podnet podľa § 371 ods. 2 Tr. por. a na tom základe preskúma väzobné spisy a rozhodne o podaní dovolania“.

Dňa 26. júla 2007 boli sťažovatelia ministerstvom „vyrozumení, že po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu OS NR nebolo zistené porušenie ustanovenie trestného   zákona   a   Trestného   poriadku,   ktoré   by   odôvodňovalo   podanie   dovolania. Z odôvodnenia   vyplývalo,   že   obhajca   sťažovateľa   v   1.   a   2.   rade   nepredložil   do   času rozhodovania OS NR o predĺžení väzby plnú moc a z toho dôvodu mu nebolo doručené jeho rozhodnutie“.

Dňa   3.   augusta   2007   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   obhajcu   požiadali ministerstvo „o   vysvetlenie   a   predložili   doklady   z   ktorých   vyplývalo,   že   sa   obhajca zúčastňoval úkonov pred vyšetrovateľom, že dňa 7. 2. 2007 požiadal KP NR o prepustenie sťažovateľa v 1. rade z väzby a zúčastnil sa verejného zasadnutia pred OS NR dňa 11. 4. 2007 a teda musel predložiť plnú moc“.

Dňa   20.   augusta   2007   boli   sťažovatelia   ministerstvom   vyrozumení,   že „na výsledkoch svojho prieskumu trvajú, ale bližšie nebolo vysvetlené ako je možné nepredložiť PM a pritom sa zúčastňovať na trestnom konaní pred vyšetrovateľom, pred KP NR, pred OS NR a KS NR“.

Na tomto základe podali sťažovatelia 2. júla 2007 „dovolanie podľa §§ 368 a nasl., 371 ods. 1 písm. b), 386 ods. 1, 2 Tr. por.“.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tdo   20/2007   zo   7.   novembra   2007   dovolanie sťažovateľov   odmietol.   Sťažovatelia   tvrdia,   že   postupom   a označeným   uznesením   boli porušené   ich   práva „domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovatelia poukazujú na to, že najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí ich dovolania „odôvodnil v podstate tým, že napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Z tohto dôvodu nie je možné podať dovolanie, tak ako to predpokladá ustanovenie § 368 a nasl. Tr. por.“.

Podľa sťažovateľov „zužujúci výklad pojmu právoplatné rozhodnutie na rozhodnutia meritórne   -   právoplatné   vo   veci   samej   a   delegovanie   aktívnej   legitimácie   výhradne   na subjekt (Ministerstvo spravodlivosti SR), ktorý nie účastníkom konania a od ktorého vôle závisí možnosť brániť svoje základné ľudské práva garantované Ústavou SR a Dohovorom je neprípustný a v rozpore s čl. 5, čl. 6 Dohovoru a čl. 46 Ústavy SR.

Uvedenú   skutočnosť   potvrdzuje   aj   fakt,   že   subjektívne   rozhodnutie   Ministerstva spravodlivosti SR v takom prípade nemusí byť ani odôvodnené a ani nepodlieha žiadnemu druhu preverenia nadriadenou inštanciou.

Delegovanie aktívnej legitimácie na ochranu základných ľudských práv a slobôd tak závažných ako je osobná sloboda na subjekt, ktorý nie je účastníkom konania predstavuje neprípustnú   prekážku   v   prístupe   na   súd   a   na   spravodlivé   súdne   konanie,   tak   ako   je zakotvené v čl. 6 Dohovoru“.

Opierajúc   sa   o uvedené   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:„1.   Najvyšší   súd   SR   postupom   a   uznesením   zo   dňa   7.   11.   2007,   sp.   zn. 5 Tdo 20/2007, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre   zo   dňa   28. 5.   2007,   sp.   zn.   4   Tpo   27/07   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru, čl. 46 Ústavy SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 7. 11. 2007, sp. zn. 5 Tdo 20/2007 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľom ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 100.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám advokáta Mgr. M. P.aru, so sídlom B.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. M. P., so sídlom B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Takto vymedzený predmet konania vyplýva z už citovaného návrhu rozhodnutia (petitu).

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v tomto   prípade zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   a preto   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   (mutatis   mutandis   III.   ÚS   149/04,   II.   ÚS   65/07,   IV.   ÚS   279/07)   mohol rozhodovať   len   o porušení   tých   práv   sťažovateľov,   k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť napadnutým uznesením najvyššieho súdu a porušenie ktorých vyslovenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Z toho tiež vyplýva, že tvrdenia sťažovateľov o pochybeniach, ku ktorým malo dôjsť postupom okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o návrhu krajskej prokuratúry o predĺžení ich väzby, mohol ústavný súd považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľov.

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti sťažovateľov bolo posúdiť, či právne názory, o ktoré najvyšší súd oprel svoje uznesenie, ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľov,   sú   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné a či nimi (ne)mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorý bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 371 ods. 2 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov uvedených   v   ods.   1   aj   vtedy,   ak   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené   ustanovenie Trestného   zákona   alebo   Trestného   poriadku   o   väzbe   alebo   podmienečnom   prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci zistil, že napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Z tohto dôvodu nemožno podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 368 ods. 1 Tr. por.

Z   obsahu   dovolania   obvinených   R.   M.   a T.   M.   je   zrejmé,   že   smeruje   proti rozhodnutiu o väzbe. Z už skôr citovaného ustanovenia § 371 ods. 2 Tr. por. však vyplýva, že takéto rozhodnutie môže dovolaním napadnúť iba minister spravodlivosti. Obvinený zo zákona preto nemá v tomto smere aktívnu legitimáciu.

Z   tohto   dôvodu   musel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   podľa   §   382   písm.   b) Tr. por.   dovolanie   odmietnuť,   a   to   za   použitia   analógie,   keďže   uvedené   ustanovenie výslovne neupravuje otázku odmietnutia dovolania v prípade, keď je zo zákona neprípustné. Ako dôkaz opaku (argumentum a contrario) vyplýva táto skutočnosť z ustanovenia § 371 ods.   2   Tr.   por.,   ktoré   priznáva   v   uvedenom   prípade   aktívnu   legitimáciu   iba   ministrovi spravodlivosti.“

Ústavný súd v súvislosti s citovaným uvádza, že najvyšší súd ako dovolací súd je nesporne oprávnený v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou interpretovať dotknuté ustanovenia Trestného poriadku, t. j. v danom prípade § 368 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 2. Výklad, o ktorý v danom prípade najvyšší súd oprel napadnuté uznesenie, je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný o to viac, že vychádza z formujúcej   a stabilizujúcej   sa   judikatúry   najvyššieho   súdu   (pozri   napr.   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 5/2006 zo 14. júna 2006, ktoré, ako vyplýva z predložených príloh, navyše ministerstvo zaslalo na vedomie právnemu zástupcovi sťažovateľov prípisom č. 8235/07-61/D/394 z 19. novembra 2007).

V súvislosti s už citovanou argumentáciou sťažovateľov, podľa ktorej „Delegovanie aktívnej legitimácie na ochranu základných ľudských práv a slobôd tak závažných ako je osobná   sloboda   na   subjekt,   ktorý   nie   je   účastníkom   konania   predstavuje   neprípustnú prekážku v prístupe na súd a na spravodlivé súdne konanie, tak ako je zakotvené v čl. 6 Dohovoru“, ústavný súd zdôraznil, že v danom prípade ide o dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemusí ani podľa zásad vyplývajúcich z dohovoru v každom prípade disponovať ako aktívne legitimovaný subjekt priamo účastník konania (v danom prípade obvinení).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené ani arbitrárne a ani také, ktoré by mohlo mať za následok porušenie označených práv sťažovateľov.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti pri predbežnom prerokovaní je jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu) možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Opierajúc   sa   o uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008