znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 92/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18. mája 2005 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Jána   Lubyho prerokoval sťažnosť Ing. K. J., bytom H., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., H., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 2097/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. K. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 2097/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Humenné   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 C 2097/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. K. J. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Humenné p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Humenné j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. K. J. trovy konania vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. K., H.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   K.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 2097/99.

Ústavný   súd   uznesením   č. k.   IV. ÚS 92/05-13   z   30. marca 2005   sťažnosť sťažovateľky   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu z 20. apríla 2005 okresný súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr 4003/05 z 29. apríla 2005 okrem iného uvádza:

„Vo   veci   bolo   rozhodnuté   16. 3. 2005   a   rozsudok   bol   vyhotovený   15. 4. 2005. Doručenky   od účastníkov   sa   súdu   doposiaľ   nevrátili   a   vo   veci   nebolo   ani   podané odvolanie (...).

Nejde   o   skutkovo,   ani   právne   náročnú   vec,   lebo   predmetom   sporu   je   nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia z II. vlny kupónovej privatizácie (...).“

Procesné úkony okresného súdu:

„9. 9. 1998 - doručenie žaloby na súd 14. 9. 1998 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku 12. 11. 1998 - vydanie platobného rozkazu vo veci 8. 12. 1998 - doručenie odporu žalovanou 20. 1. 1999 - doručenie odporu žalobcovi na vyjadrenie a výzva žalovanej na zaplatenie poplatku za odpor 29. 7. 1999 - vec prevedená do registra C 23. 9. 1999 - výzva žalobcovi, aby doručil listinný dôkaz o tom, že žalovaná pred podaním žaloby bola vyzvaná na splnenie záväzku 19. 1. 2000 - pojednávanie vo veci 9. 2. 2000 - žiadaná správa od pošty, kedy žalovaná prevzala výzvu žalobcu na splnenie záväzku 12. 4. 2000 - pojednávanie vo veci 15. 8. 2001   -   výzva   žalobcovi,   aby   predložil   listinné   dôkazy   podľa   návrhu   žalovanej 29. 10. 2001 - urgencia žalobcovi 13. 2. 2002 - pojednávanie vo veci 18. 10. 2002 - pojednávanie vo veci 29. 1. 2003 - pojednávanie vo veci 14. 3. 2003 - pojednávanie vo veci 24. 6. 2003   -   výzva   práv.   zástupcovi   žalobcu,   aby   predložil   listinný   dôkaz   o   postúpení pohľadávky 15. 10. 2003 - pojednávanie vo veci 21. 10. 2003 - pojednávanie vo veci 28. 10. 2003 - výzva právnemu zástupcovi žalobcu, aby doručil listinný dôkaz o postúpení pohľadávky 14. 4. 2004 - uznesenie o pripustení zámeny účastníkov na strane žalobcu

24. 5. 2004 - podané odvolanie voči uzneseniu 28. 5. 2004 - späťvzatie odvolanie 21. 6. 2004 - 13. 1. 2005 - spis na Krajskom súde v Prešove 16. 3. 2005 - pojednávanie vo veci, vrátane vyhlásenia rozsudku 15. 4. 2005 - vyhotovenie rozsudku

(...) - prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobila sťažovateľka

Neboli zistené. Ak sa zástupca žalovanej nezúčastnil pojednávania, svoju neúčasť riadne ospravedlnil.

(...) - prieťahy, ktoré boli spôsobné súdom

Došlo   k   prideleniu   veci   inému   sudcovi,   z   dôvodu   odchodu   konajúcej   sudkyne na stáž na Krajský súd v Prešove. V období od 26. 10. 2000 do 23. 4. 2001 neboli v spise robené žiadne úkony. (...)

K zbytočným prieťahom a ani k prieťahom ako takým v konaní nedošlo. Úkony boli robené priebežne až na obdobie 6 mesiacov, keď konajúca sudkyňa vykonávala stáž na krajskom súde.

(...) - iné okolnosti, ktoré majú vplyv na prieťahy v konaní

Neustále odročovanie pojednávaní a predlžovanie súdneho sporu bolo spôsobené nečinnosťou žalobcu, ktorý ani na opakované výzvy súdu nepredložil listinné dôkazy. Počas konania došlo k ďalšiemu postúpeniu pohľadávky a nutnosti zámeny účastníkov. Žalobca, ktorý   podal žalobu   na súd bol   spočiatku nečinný   a neskôr nepredložil   bezodkladne   tie dôkazy, ktoré súd žiadal.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   ústavnému   súdu   9.   mája   2005   stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol: „nie je pravdou, že zástupca sťažovateľky sa nezúčastnil nejakého pojednávania, čo je zrejmé zo súdneho spisu (...)“, a poukázal   i na   to,   že   s   hodnotením   činnosti   okresného   súdu   nesúhlasí,   pretože   ten nepostupoval v konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Obdobné   procesné   úkony,   ako   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu sp. zn. 11 C 2097/99.

Navyše zistil, že 25. augusta 1999 okresný súd opätovne zaslal odpor na vyjadrenie právnemu   zástupcovi   žalobkyne.   Dňa   20. septembra 1999   bolo   vyjadrenie   k odporu doručené okresnému súdu.

Dňa   21. novembra 2003   právny   zástupca   žalobkyne   podal   návrh   na pripustenie zámeny účastníkov na strane žalobkyne.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 2097/99 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry   (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa   ktorého akonáhle sa   konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je nárok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia (§ 457 Občianskeho zákonníka), ktorý si uplatnila žalobkyňa proti sťažovateľke v celkovej sume 1 200 Sk s príslušenstvom. Vec nie je z právneho a ani zo skutkového hľadiska   zložitá   a   ničím   výnimočná,   pretože   patrí   do   štandardnej   rozhodovacej   agendy prvostupňových súdov. Aj okresný súd konštatoval, že nejde o právne a skutkovú zložitú vec.

2. Správanie sťažovateľky je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka ako účastníčka konania pred okresným súdom neprispela   k predĺženiu   doterajšej   doby   konania.   Ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení nemal   námietky   k   správaniu   sťažovateľky.   Čo   sa   týka   vyjadrenia   právneho   zástupcu sťažovateľky,   že „nie   je   pravdou,   že   zástupca   sťažovateľky   sa   nezúčastnil   nejakého pojednávania,   čo   je   zrejmé   zo   súdneho   spisu...“,   ústavný   súd   zistil,   že   táto   námietka nie je opodstatnená,   pretože   v jednom   prípade   sa   zástupca   sťažovateľky   podaním zo 14. januára 2003 písomne ospravedlnil, že sa nemôže zúčastniť pojednávania 29. januára 2003. Táto okolnosť navyše nemala vplyv na doterajšiu dĺžku súdneho konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Pokiaľ ide o hodnotenie okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že v predmetnej veci došlo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej prekážky, čím v konaní vznikli zbytočné prieťahy.

Takýmto   obdobím   je   obdobie   od   12. apríla 2000,   keď   okresný   súd   odročil pojednávanie na neurčito za účelom vyžiadania listinných dôkazov, do 15. augusta 2001, keď   vyzval   žalobkyňu   na   ich   predloženie   (nečinnosť   viac   ako   16   mesiacov),   ďalej od 13. februára 2002,   keď   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito, do 20. septembra 2002,   keď okresný súd   určil termín   pojednávania na 18. október 2002 (nečinnosť   viac   ako   7   mesiacov),   a   tiež   obdobie   od   21. novembra 2003,   keď   právny zástupca žalobkyne podal návrh na pripustenie zámeny účastníkov na strane žalobkyne, do 14. apríla 2004, keď okresný súd o tomto návrhu žalobkyne rozhodol (nečinnosť takmer 5 mesiacov).

Aj   medzi   jednotlivými   úkonmi   vykonávanými   vo   veci   okresným   súdom sú neprimerané časové odstupy [napr. výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor z 20. januára 1999 - na poštovú prepravu bola odoslaná až 23. apríla 1999 (v spise je nesprávne uvedený dátum 23. jún 1999) a sťažovateľke doručená až 6. mája 1999, výzva právnemu zástupcovi navrhovateľa z 24. júna 2003 - odoslaná na poštovú prepravu bola až 1. augusta 2003, hoci pojednávanie z tohoto dôvodu bolo odročené už 14. marca 2003].

Postup   okresného   súdu   od   podania   žaloby   bol   aj   neefektívny   a   nesústredený a nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a povinnosťou vyplývajúcou z § 119 ods. 1 OSP. Okresný súd síce deväťkrát nariadil pojednávania, tieto však   odročoval   na   neurčito   bez   uvedenia   dôvodov,   pre   ktoré   pojednávania   odročil, neuviedol termíny ďalších pojednávaní, resp. vykonania dôkazných prostriedkov, pričom nerešpektoval zásadu hospodárnosti konania.

Dňa 16. marca 2005, teda po viac ako 6 rokoch a 6 mesiacoch od podania „návrhu na vydanie platobného rozkazu“, okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý do dňa prerokovávania veci na ústavnom súde nenadobudol právoplatnosť.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   okolností   neakceptoval   vyjadrenie   okresného súdu, že v konaní k zbytočným prieťahom nedošlo.

Vychádzajúc   z dosiahnutých   výsledkov   okresného   súdu   preto   ústavný   súd   dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 2097/99 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 2097/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   požadovala   za   porušenie   ňou   označeného   práva   finančné zadosťučinenie   vo výške   100 000 Sk   z dôvodu,   že: „(...)   OS   ma   týmto   konaním,   ktoré je nepochybne   poznačené   skoro   7 – ročnými   zbytočnými   prieťahmi   vystavuje   vedome dlhodobému   psychickému   stresu   podľa   môjho   názoru   len   preto,   že   ma   zastupuje   môj manžel (...).“

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistené   zbytočné   prieťahy   v   konaní   okresného   súdu   sp. zn. 11 C 2097/99 a najmä na povahu veci a predmet sporu (peňažné plnenie v sume 1 200 Sk) ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   K. Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania v celkovej výške 18 600 Sk (za dva úkony právnej služby po 9 150 Sk a dvakrát režijný paušál po 150 Sk, pričom neuviedla, podľa akého právneho predpisu si ich uplatňuje. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov konania v požadovanej výške, pretože suma nebola vypočítaná v súlade s platným právnym predpisom.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu sťažovateľke priznal (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) za dva úkony právnej služby   uskutočnené   v roku   2005   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti) v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 2 501 Sk a k tomu 2x 150 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005