znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 92/04-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., ktorou namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 427/99 a sp. zn. 5 T 235/99, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   M.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 427/99, resp. sp. zn. 5 T 235/99.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   26.   mája   1999   podal   prokurátor   Okresnej prokuratúry Košice I obžalobu vo veci trestného činu ublíženia na zdraví, kde vystupuje ako poškodený. Predmetná vec bola pôvodne vedená na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 235/99.

Neskôr okresný súd vyhovel návrhu obhajcu obžalovaného na spojenie tejto trestnej veci na spoločné konanie s inou trestnou vecou, ktorá je vedená pod sp. zn. 1 T 427/99, napriek tomu, že podľa sťažovateľa pre spoločné konanie v uvedených trestných veciach neboli splnené základné zákonné podmienky.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti upozorňuje na to, že v dôsledku spojenia uvedených vecí bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi a jeho vec sa stala v inom senáte okresného súdu druhoradou a v porovnaní so spojenou trestnou vecou jej bola venovaná iba okrajová a povrchná   pozornosť,   pričom   bol   ignorovaný   aj   jeho   návrh   na   vypočutie   dôležitých svedkov obžaloby.

V priamom dôsledku vyššie uvedeného rozhodnutia okresného súdu nastali podľa sťažovateľa v konaní v jeho veci zo strany súdu zbytočné prieťahy, ktoré trvajú až doteraz.

Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným poukazuje na skutočnosť, že ako poškodený je naďalej ponechaný v neúnosnej právnej neistote a v dôvodných obavách, pretože je vážne ohrozená aj reálna možnosť vymožiteľnosti jeho práva v súlade s ustanovením čl. 46 ods. 1 ústavy a v súlade s ustanovením § 43 ods. 2 a § 46 Trestného poriadku.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

1. Základné právo Ing. I. M. na prerokovanie jeho veci pred súdom bez zbytočných prieťahov   –   v priamej   súvislosti   s odňatím   jeho   osoby   jeho   zákonnému   sudcovi   –   a   na spravodlivé prejednanie jeho veci v primeranej lehote, zaručené čl. 48 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   postupom   porušiteľa   (Okresný   súd   Košice   I)   v konaní   sp.   zn. 1 T 427/99, resp. sp. zn. 5 T 235/99 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje porušiteľovi Ústavy SR a európskeho Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vo   veci   konať   v zmysle   ust. článku 2 ods. 2 Ústavy SR.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zároveň   zakazuje   porušiteľovi   pokračovať v porušovaní Ústavy SR a európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   navrhovateľovi   finančné zadosťučinenie v sume 154.000,- Sk, ktoré mu je porušiteľ povinný zaplatiť v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa a jej príloh ústavný súd zistil, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 427/99, v ktorej sťažovateľ vystupoval ako poškodený, bolo rozhodnuté rozsudkom z 10. septembra 2003, obsahom ktorého je aj výrok okresného súdu,   že   podľa   §   229   ods.   l   Trestného   poriadku   poškodeného   Ing.   I.   M.   s nárokom na náhradu   škody   odkazuje   na   konanie   vo   veciach   občianskoprávnych.   Proti   tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ ako poškodený 17. novembra 2003 odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté 11.   februára   2004   tak,   že rozsudok   okresného   súdu   bol   zrušený   a vec bola vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu.

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   základného   práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. K jeho porušeniu malo dôjsť tým, že vo veci nekonala samosudkyňa okresného súdu, ktorej bola vec pôvodne pridelená, ale bolo vyhovené návrhu obžalovaného na spojenie tejto veci na spoločné konanie s inou trestnou vecou, o ktorej rozhodoval iný sudca, aj keď podľa sťažovateľa neboli na tento úkon splnené základné zákonné podmienky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zásadne potrebné považovať tohto, kto bol určený na prejednávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02).

Právo osoby „nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi“ nemožno interpretovať až tak extenzívne, aby sa spájalo s osobou jediného sudcu. Účel základného práva priznaného čl. 48 ods. l ústavy sa naplní, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (v tomto prípade rozhodovať v trestných veciach aj o nárokoch poškodeného).   Ak   nastanú   okolnosti   odôvodňujúce   presun   takto   pridelenej   veci   (resp. agendy) na iného sudcu buď v dôsledku spojenia vecí na spoločné konanie v zmysle § 20 a §   23   Trestného   poriadku,   alebo   v dôsledku   jeho   vylúčenia   v zmysle   §   30   Trestného poriadku,   alebo   aj   pre   iné   dôvody   uvedené   v   §   2   ods.   2   a   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov, treba aj tých sudcov, ktorým boli veci následne pridelené v dôsledku vyššie uvedených skutočností, takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   l dohovoru, pretože súdne konanie doteraz nie je právoplatne skončené.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom, podstatou a zmyslom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka.

Vecou samou v konaní pred okresným súdom, v ktorom podľa sťažovateľa došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   je trestné   stíhanie   inej   osoby,   než   je   sťažovateľ,   ktorý   má   v tomto   konaní   postavenie poškodeného. Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení Trestného poriadku. Podľa § 1 prvej vety Trestného poriadku je účelom tohto zákona upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou   samou   v trestnom   konaní   zistenie   trestných   činov   a spravodlivé   potrestanie   ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú   orgány   činné   v   trestnom   konaní   z   úradnej   povinnosti;   musia   trestné   veci prejednávať   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať   občianske   práva   zaručené   ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného vyplýva, že   zákonným účelom   postupu   orgánov činných   v trestnom konaní nie je prejednanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodeného, ktorý má súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je preto v tomto konaní vecou samou v takom zmysle, ako to je uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. To platí aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý ustanovuje o „jeho záležitosti“, čo je synonymum pre jeho vec podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Tieto závery majú oporu aj v doterajšej judikatúre ústavného súdu (IV. ÚS 4/02, IV. ÚS   166/03),   podľa   ktorej   účel   trestného   konania,   jeho   predmet   a základné   zásady, na ktorých   spočíva   dosahovanie tohto   účelu,   vylučujú   záver,   aby poškodený   mal   právo na to, aby jeho vec – nárok na náhradu škody – bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní. Prípustnosť uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní nie je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného. Táto možnosť je iba zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok, a ak   to   nebráni   účelu   trestného   konania,   môže   dosiahnuť   uspokojenie   svojho súkromnoprávneho nároku, prípadne aj v trestnom konaní. To, že sa táto možnosť nemôže uplatniť na úkor dosahovania účelu trestného konania (§ 1 Trestného poriadku), vyjadrujú viaceré   ustanovenia   Trestného   poriadku   (§   44   ods.   4,   podľa   ktorého   výkonom   práv poškodených nesmie byť ohrozený rýchly priebeh trestného stíhania; § 229 ods. 1, podľa ktorého ak niet podľa výsledku dokazovania pre vyslovenie povinnosti na náhradu škody podklad alebo ak by bolo pre rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a podstatne by ho pretiahlo, súd odkáže poškodeného na konanie o občianskoprávnych veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom).

Záver   o tom,   že   poškodený   v trestnom   konaní   nemá   postavenie   osoby,   ktorej po uplatnení   nároku   na   náhradu   škody   vzniká   v tomto   konaní   základné   právo na prerokovanie   tohto   nároku   (svojej   veci   alebo   záležitosti)   bez   zbytočných   prieťahov, podporuje aj to, že táto možnosť podľa Trestného poriadku nevylučuje, aby poškodený po odstránení zákonnej prekážky litispendencie podľa § 83 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), prípadne ešte pred jej vznikom uplatnil nárok na náhradu škody v konaní pred občianskoprávnym súdom v rozsahu jeho právomoci podľa § 7 ods. 1 OSP. Žalobu o náhradu škody považuje ústavný súd za účinný právny prostriedok ochrany základných práv   a slobôd   poškodeného   a takáto   žaloba   vymedzuje   v občianskom   sporovom   konaní nárok poškodeného na náhradu škody už ako jeho vec (jeho záležitosť), vo vzťahu ku ktorej už má garantované základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Z uvedeného   vyplýva,   že   postup   orgánu   činného   v trestnom   konaní,   ktorým   je v tomto   prípade   okresný   súd,   nemôže   byť   v žiadnej   súvislosti   s ústavne   garantovaným základným právom na prerokovanie veci (záležitosti) sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorou je nárok na náhradu škody, pretože rozhodovanie o ňom nepatrí k účelu trestného konania a navyše takýto nárok na náhradu škody môže sťažovateľ ako už jeho vec (jeho záležitosť) uplatniť aj v občianskom spore.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že nebolo preto možné, aby označeným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. l a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru, pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa a rozhodovať o nich.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2004