znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 92/03-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 8. septembra 2003 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho   prerokoval prijatú sťažnosť maloletej S. V., zastúpenej zákonnou zástupkyňou V. K., obe bytom T. P., právne   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   P.,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 C 841/89, za účasti Okresného súdu Košice – okolie, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo maloletej S. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 841/89   p o r u š e n é   b o l o.

2. Maloletej S. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom   Jedenstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   –   okolie   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu do rúk jej zákonnej zástupkyne.

3. Okresný súd Košice – okolie   j e   p o v i n n ý   uhradiť maloletej S. V. do   15   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8   796   Sk   (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. A. P., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2003   doručená   sťažnosť   maloletej   S.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 841/89.

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že od roku 1989 sa vedie na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 841/89 v jej právnej veci konanie o určenie otcovstva proti žalovanému L.   S.,   ale   okresný   súd   v tejto   veci   napriek   neprimeranej   dĺžke   trvania   konania a opakovaným znaleckým dokazovaniam doposiaľ nerozhodol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „V konaní aj naďalej pretrvávajú prieťahy aj napriek tomu, že výsledky znaleckých posudkov sú známe vrátane skúšky DNA od roku 1997. Do pozornosti Ústavnému súdu SR dávame aj tú skutočnosť, že v uvedenej veci konali štyria sudcovia a toho času je vec pridelená JUDr. L. S. Poukazujeme aj na to, že   bolo   vydaných   8   uznesení   o pribratí   súdneho   znalca,   vypracovaných   7   znaleckých posudkov,   okrem   predbežných   opatrení,   vyplatení   záloh   znalcom,   prípisov   atď...,   teda konaním súdu bola tiež porušená zásada hospodárnosti konania. Po tom, čo Krajský súd v Košiciach   potvrdil,   že   sťažnosť   matky   na   prieťahy   v konaní   je   opodstatnená   muselo uplynúť ďalších 5 rokov, v priebehu ktorých sa kauza prakticky nepohla z miesta, čo len potvrdzuje to, že prieťahy v konaní naďalej pretrvávajú“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že „V   uvedenej   kauze   sú   prieťahy   preukázané,   ale napriek tomu sa neudialo nič, čo by viedlo k ukončeniu už 13 rokov sa vlečúcej kauzy, ktorá zaťažuje   nielen   samotnú   matku,   ale   aj   nepriaznivo   vplýva   na   zdravý   psychický   vývoj maloletej, u ktorej sa už v tomto veku formuje právny názor na súdy. Už samotný fakt, že sa k nej otec nehlási a opakované krvné skúšky sú pre maloletú traumatizujúce, čo osvedčuje aj lekárske potvrdenie“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že „Okresný súd Košice – okolie v konaní o určení otcovstva, sp. zn.: 5 C 841/89 porušil právo sťažovateľky mal. S. V. zastúpenou zákonnou zástupkyňou V. K. v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznáva jej finančné zadosťučinenie v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vo výške 350 000,- Sk“.

Výšku   požadovanej   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje sťažovateľka tým, „že vychádzame z naposledy ustálenej čiastky životného minima, ako aj tým, že dieťa má právo žiť v takých istých pomeroch ako jeho rodičia“.

Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 92/03 zo 7. mája 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   písomne   vyjadrili   účastníci   konania.   Okresný   súd, zastúpený predsedom JUDr. J. P., zaslal ústavnému súdu v prílohe listu sp. zn. Spr. 565/03 zo 4. júla 2003 stanovisko vec prejednávajúcej sudkyne, v ktorom sa uvádza: „Predmetom konania   je   určenie   otcovstva.   Konanie   sa   začalo   dňa   21.   8.   1989   na   návrh   dieťaťa zastúpeného opatrovníkom podľa uznesenia tunajšieho súdu č. k. Nc 24/89–6 zo dňa 25. 5. 1989.“

V uvedenom stanovisku sa zákonná sudkyňa zmieňuje o tom, že táto vec jej bola pridelená na prejedanie a rozhodovanie 10. októbra 1994 a pred ňou ju vybavovali už traja sudcovia.

Ďalej   podrobne   opisuje   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   a v závere poukazuje   na   rozpory   medzi znaleckými   posudkami   z odboru   zdravotníctva,   odvetvia hematológie,   súdneho   znalca   MUDr.   N.   H.   a kontrolným   znaleckým   posudkom   súdnej znalkyne   MUDr.   A.   D.,   ktorými   bolo   otcovstvo   žalovaného   k sťažovateľke   vylúčené, a znaleckými   posudkami   z odboru   zdravotníctva,   odvetvia   hematológie, transfuziológie a genetiky, vypracovanými súdnymi znalcami MUDr. H. M., MUDr. A. B. a RNDr. V. F., ktorými otcovstvo nebolo vylúčené.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   vo   svojom   vyjadrení   k stanovisku   okresného súdu kriticky vyjadruje k tomu, že sa sudkyňa nevysporiadala so všetkými okolnosťami konania, najmä nezdôvodnila, prečo bolo vo veci nariadené opakované kontrolné znalecké dokazovanie: „...keďže sa jedná o rovnocenné znalecké dokazovania na rovnocennej úrovni ako už vykonané bolo a prečo až 16. 9. 1996 bolo nariadené znalecké dokazovanie z odboru genetiky formou expertíznej analýzy DNA u doc. RNDr. V. F., keď už medzitým bola uznaná sťažnosť   zákonnej   zástupkyne   ako   opodstatnená.   Oznámenie   o stave   konania   opäť neobsahuje správu, prečo súd po obdržaní znaleckého posudku expertíznej analýzy DNA vo veci meritórne nerozhodol, a prečo opakovane sa mali vykonávať znalecké dokazovania rozborom červených a bielych krviniek aj po expertíze DNA.“

Keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   k otázke konania verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti vyjadrila, že „...obsah § 30 ods. 1 a 4 zákona o Ústavnom súde ustanovuje, že konanie pred Ústavným súdom má formu verejného ústneho pojednávania, preto nevidíme dôvod upustiť od tejto zásady...“, nariadil ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde vo veci ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 8. septembra 2003.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 841/89:

Predmetnom konania pred okresným súdom je žaloba o určenie otcovstva. Konanie sa   začalo   21.   augusta   1989,   keď   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   sťažovateľky, zastúpenej kolíznym opatrovníkom.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 25. septembra 1989. Bol na ňom vykonaný výsluch matky, ktorá vstúpila do konania ako vedľajšia účastníčka. Žalovaný, u ktorého bolo doručenie na pojednávanie riadne vykázané, sa ho nezúčastnil.

Na   druhom   pojednávaní   uskutočnenom   17.   októbra   1989   bol   vykonaný   výsluch žalovaného   a   jednej   svedkyne.   Tretie   pojednávanie   nariadené   na   7.   november   1989 sa nekonalo z dôvodu práceneschopnosti sudcu.

Štvrté   pojednávanie   vo   veci   bolo   vykonané   28.   novembra   1989.   Boli   na   ňom vypočutí   dvaja   svedkovia   a okresný   súd   ho   odročil   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania   po   dovŕšení   veku   jedného   roku   sťažovateľky.   V nasledujúcom   období   súd zadovažoval listinné dôkazy (pôrodopis, lekárske správy, odpisy mzdových listov matky a žalovaného).

Uznesením   sp.   zn.   5   C   841/89   z   3.   augusta   1990   bolo   nariadené   znalecké dokazovanie   krvnou   skúškou,   proti   ktorému   sa   žalovaný   odvolal,   avšak   Krajský   súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Co 318/90 z 28. septembra 1990 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Dňa   2.   októbra   1990   bol   súdu   doručený   znalecký   posudok   súdneho   znalca MUDr.   N.   H.,   podľa   záverov   ktorého   je možné   žalovaného z otcovstva   k sťažovateľke vylúčiť.

Na piatom pojednávaní vo veci, ktoré sa uskutočnilo 20. novembra 1990, okresný súd   rozhodol   o nariadení   kontrolného   znaleckého   dokazovania,   ktoré   bolo   nariadené uznesením   sp.   zn.   5   C   841/89   z 19.   júna   1991.   Okresný   súd   ustanovil   na   posúdenie a vykonanie revíznej krvnej skúšky, ktorú vykonal súdny znalec MUDr. N. H., súdneho znalca   MUDr.   J.   K.,   zamestnanca   Institutu   klinické   a experimentální   mediciny,   P. Na žiadosť menovaného súdneho znalca okresný súd zrušil uznesením sp. zn. 5 C 841/89 zo 4. decembra 1991 uznesenie o jeho ustanovení a podať kontrolný znalecký posudok bolo uložené súdnej znalkyni MUDr. H. M., zamestnankyni toho istého inštitútu ako pred ňou ustanovený súdny znalec. Menovaná súdna znalkyňa vypracovala znalecký posudok podľa pokynov okresného súdu a zaslala mu ho v prílohe listu z 26. marca 1992.

Dňa 15. mája 1992 sa uskutočnilo v poradí šieste pojednávanie, ktoré bolo odročené za   účelom   nariadenia   ďalšieho   kontrolného   znaleckého   dokazovania   k doteraz vypracovaným   znaleckým   posudkom.   Toto   znalecké   dokazovanie   bolo   nariadené uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 841/89 z 27. mája 1992, ktorým ustanovil súdnu znalkyňu MUDr. A. B. z Fakultnej nemocnice v O.

Pretože žalovaný sa na výzvy súdnej znalkyne opakovane nedostavil na odber krvi, vyzval okresný súd 7. mája 1993 súdneho znalca MUDr. N. H., aby poskytol súčinnosť ustanovenej   súdnej   znalkyni.   Dňa   30.   júna   1993   zaslal   MUDr.   N.   H.   okresnému   súdu výsledky vyšetrení a znalecký posudok.

Okresný súd v období od 20. augusta 1993 do 2. marca 1994 nereagoval na celkom päť   urgencií   súdnej   znalkyne   MUDr.   A.   B.,   ktorými   sa   dožadovala   informácie, či má ďalej vo veci pokračovať, resp. ako ukončiť expertízu.

Dňa   2.   marca   1994   zaslal   okresný   súd   súdnej   znalkyni   MUDr.   A.   B.   znalecký posudok vypracovaný 30. júna 1993 súdnym znalcom MUDr. N. H. s ospravedlnením za   jeho   oneskorené   zaslanie   z dôvodu   „značnej   migrácie   sudcov   a následným prerozdeľovaním spisov“.

Dňa 15. apríla 1994 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok MUDr. A. B., podľa   záverov   ktorého   je   pravdepodobnosť,   že   žalovaný   je   biologickým   otcom sťažovateľky, 95 %.

Siedme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 9. augusta 1994 a bolo znovu odročené za   účelom   vykonania   kontrolného   znaleckého   dokazovania   doteraz   vypracovaných znaleckých posudkov.

Uznesením sp. zn. 5 C 841/89 z 5. januára 1995 bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie   súdnou   znalkyňou   z odboru   zdravotníctva   MUDr.   A.   D.,   Nemocnica s poliklinikou   M.   Tento   znalecký   posudok   bol   po   tom,   ako   sa   žalovaný   opakovane nedostavil na predvolanie súdnej znalkyne na odber krvi, doručený okresnému súdu 15. júna 1995.   Podľa   záverov   predmetného   znaleckého   posudku   bol   žalovaný   z otcovstva   voči sťažovateľke vylúčený.

Ôsme   pojednávanie   vo   veci   bolo   nariadené   na   21.   september   1995.   Vzhľadom na   rozporné   výsledky   doteraz   vykonaných   znaleckých   dokazovaní   bolo   odročené na neurčito a okresný súd rozhodol, že bude nariadené ďalšie znalecké dokazovanie.

Uznesením sp. zn. 5 C 841/89 zo 16. septembra 1996 nariadil okresný súd znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru genetiky RNDr. V. F. z Prírodovedeckej fakulty Univerzity   Komenského   v B.,   ktorému   bolo uložené   vykonať analýzu   DNA   účastníkov konania.   Uznesením   sp.   zn.   5   C   841/89   z toho   istého   dňa   uložil   okresný   súd žalovanému platiť výživné na sťažovateľku do právoplatného skončenia konania o určenie otcovstva. Proti uvedenému uzneseniu podal žalovaný 30. septembra 1996 odvolanie. Uznesením sp. zn. 5 C 841/89 zo 6. novembra 1996 bolo žalovanému uložené zložiť zálohu na trovy znaleckého dokazovania. Aj toto uznesenie žalovaný napadol 28. novembra 1996 odvolaním a zároveň požiadal, aby bol vzhľadom na svoje zárobkové a majetkové pomery oslobodený od súdnych poplatkov. Po tom, ako okresný súd požiadal žalovaného, aby mu predložil potvrdenie o svojich osobných a majetkových pomeroch, vzal žalovaný svoju žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov podaním z 30. januára 1997 späť.

Krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 212/97 z 30. júna 1997 obe vyššie uvedené, žalovaným napadnuté uznesenia okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podaniami z 22. septembra 1997 a 12. novembra 1997 požiadal okresný súd súdnych znalcov   MUDr.   N.   H.   a MUDr.   A.   D.   o poskytnutie   informácií,   resp.   dodatkov   k nimi podaným znaleckým posudkom.

Deviate pojednávanie vo veci sa konalo 29. októbra 1998 a bolo odročené za účelom bližšie neurčeného znaleckého dokazovania.

Dňa   19.   novembra   1997   bol   okresnému   súdu   doručený   znalecký   posudok súdneho znalca RNDr. V. F., podľa záveru ktorého: „na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc   zo   súčasného   stavu   poznatkov   v odbore   genetiky   treba   pokladať   otcovstvo označeného muža voči maloletému dieťaťu za – prakticky dokázané – s mimoriadne vysokou hodnotou pravdepodobnosti, ktorú možno stotožniť s istotou.“

Dňa 21. novembra 1997 bol okresnému súdu doručený opravný znalecký posudok k znaleckému posudku súdneho znalca MUDr. N. H. z 28. septembra 1990. Podľa záverov tohto   opravného   znaleckého   posudku   nemožno   žalovaného   z prirodzeného   otcovstva k sťažovateľke vylúčiť.

V období od 9. decembra 1997 do 7. januára 1998 boli okresnému súdu doručené štyri stanoviská účastníkov konania k znaleckým posudkom.

Dňa   4.   júna   1999   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   vedľajšej   účastníčky na zvýšenie výživného určeného predbežným opatrením zo 16. septembra 1996.

Desiate pojednávanie vo veci, ktoré sa malo uskutočniť 18. júna 1999, muselo byť pre   ospravedlnenú   neprítomnosť   súdnej   znalkyne   a závady   v doručeniach   účastníkom odročené na 9. september 1998. Na tomto v poradí jedenástom pojednávaní bol vykonaný výsluch súdneho znalca MUDr. N. H. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predvolania súdnej znalkyne MUDr. A. D.

Na   dvanástom   pojednávaní   konanom   16.   novembra   1999   bola   vypočutá   súdna znalkyňa MUDr. A. D. Toto pojednávanie bolo odročené „za účelom vykonania ďalšieho dokazovania“.

Uznesením   sp.   zn.   5   C   841/89   z   31.   januára   2000   zamietol   okresný   súd   návrh vedľajšej účastníčky na zvýšenie výživného. Proti tomuto uzneseniu podala 3. apríla 2000 odvolanie   vedľajšia   účastníčka,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 18 Co 149/00 z 12. októbra 2000 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Listom   z 2.   februára   2000   okresný   súd   požiadal   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici o oznámenie   súdnych   znalcov   z odboru   zdravotníctva,   odvetvia   hematológie, transfuziológie   a genetiky   –   analýzy   DNA.   Požadovaný   zoznam   súdnych   znalcov   bol okresnému súdu doručený 27. marca 2000.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 841/89 z 2. novembra 2000 bolo nariadené znalecké   dokazovanie   z odboru   zdravotníctva,   odvetvia   hematológie   a   transfuziológie, a ustanovenej súdnej znalkyni MUDr. M. J. z K. bolo uložené zistiť na základe vyšetrenie červených   krviniek   účastníkov   konania,   či   možno   vylúčiť   otcovstvo   žalovaného k sťažovateľke a objasniť príčiny rozporov v doposiaľ predložených znaleckých posudkoch.

Žalovaný   podaním   z 3.   decembra   2001   podal   námietky   voči   osobe   ustanovenej súdnej znalkyne, na základe ktorých okresný súd uznesením sp. zn. 5 C 841/89 z 2. mája 2002   zrušil   svoje   predchádzajúce   uznesenie,   ktorým   nariadil   vykonanie   znaleckého dokazovania menovanou súdnou znalkyňou, a uznesením sp. zn. 5 C 841/89 z toho istého dňa nariadil nové znalecké dokazovanie, ktoré uložil vykonať Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v K.

Listom z 2. mája 2002 oznámila Lekárska fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v K.   okresnému   súdu,   že   požadované   znalecké   dokazovanie   nemôže   vykonať,   pretože transfúzne oddelenie Fakultnej nemocnice s poliklinikou v K., ktoré by ho mohlo vykonať, nepatrí do jej pôsobnosti (nadväzne na to bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 C 841/89 z 2. mája 2002 zrušené).

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   16.   augusta   2002   namietla   sťažovateľka zaujatosť sudkyne, ktorá prejednáva a rozhoduje jej vec. Poukázala v ňom na zdĺhavosť konania   s   tým,   že   už   v roku   1996   sa   sťažovala   predsedovi   okresného   súdu,   ktorý   jej sťažnosť   uznal   ako   opodstatnenú,   avšak   k náprave   nedošlo.   Druhú   sťažnosť   podala krajskému súdu v roku 2000, ale znovu žiadna náprava nenastala.

Podľa   sťažovateľky   nie   je   vec   zo   strany   zákonnej   sudkyne   zámerne   meritórne riešená.

Na č. l. 265 sa v spise nachádza opatrenie podpredsedu okresného súdu z 22. októbra 2002, v ktorom sa uvádza, že: „Vo veci 5 C 841/89 na základe sťažnosti účastníčky konania V. K. som zistil prieťahy za obdobie od 21. 9. 1995 do 16. 9. 1996 a od 3. 11. 2000 do 2. 11. 2001.“ Na základe toho bolo zákonnej sudkyni uložené konať plynulo bez prieťahu a raz štvrťročne predkladať podpredsedovi súdu písomnú správu o stave konania.

Dňa 7. októbra 2002 predložila zákonná sudkyňa spis krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej vedľajšou účastníčkou.

Dňa   31.   októbra   2002   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   16   Nc   104/02, že   zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 841/89.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 841/89 zo 7. januára 2003 nariadil okresný súd   nové   znalecké   dokazovanie,   ktoré   uložil   vykonať   Lekárskej   fakulte   Univerzity Komenského v B., a to v lehote 50 dní.

Podaniami z 24. marca 2003 a zo 14. apríla 2003 urgoval okresný súd doručenie znaleckého posudku.

Dňa   16.   apríla   2003   bol   okresnému   súdu   doručený   znalecký   posudok   Lekárskej fakulty   Univerzity   Komenského   v B.   Podľa   záverov   tohto   znaleckého   posudku   je vyšetrovací systém haptoglobínov (vykonaný súdnym znalcom MUDr. N. H.) pri určovaní otcovstva, ak bol použitý ako jediný vylučovací systém, irelevantný. Systém haptoglobínov umožňuje   otca   vylúčiť   iba   v 18   %   prípadov.   Vzhľadom   na   to   nemôže   prevážiť   nad výsledkom iného systému, najmä analýzy DNA. Pretože v danom prípade bol už použitý podstatne dokonalejší a spoľahlivejší systém, než je systém haptoglobínov, menovite PCR-DNA analýza, je pre určenie otcovstva žalovaného k sťažovateľke rozhodujúci výsledok vyšetrenia DNA.

Na   trinástom   pojednávaní,   ktoré   sa   uskutočnilo   26.   mája   2003,   bolo   doplnené dokazovanie výsluchom účastníkov a listinnými dôkazmi. Toto pojednávanie bolo odročené na 29. máj 2003 za účelom doplnenia dokazovania o príjme manžela vedľajšej účastníčky a zistenia výšky majetkového podielu žalovaného u jeho zamestnávateľa.

Na ostatnom, štrnástom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 29. mája 2003, bol vo veci vynesený rozsudok, ktorým bolo určené, že žalovaný je otcom sťažovateľky. Zároveň bolo rozhodnuté, že sťažovateľka sa zveruje do výchovy matky a žalobcovi bolo uložené platiť na ňu do rúk matky bežné výživné, ako aj dlžné výživné. Súd taktiež uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania štátu a vedľajšej účastníčke.

Ústavný súd 2. septembra 2003 na okresnom súde zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 841/89 z 29. mája 2003 nadobudol právoplatnosť 18. júla 2003.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   konštantne   vychádza   z toho,   že   „účelom   práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu,   pričom   k naplneniu   tohto práva   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím“,   čo   sa   v celom   rozsahu uplatňuje vo   veci   sťažovateľky,   predmetom   ktorej   je určenie otcovstva   k sťažovateľke (napr. I ÚS 55/97, II. ÚS 813/00, II. ÚS 114/02, I. ÚS 27/03).

Rýchlosť,   účinnosť   a výsledok   (odstránenie   právnej   neistoty   účastníka)   každého súdneho konania sú podmienené (objektívne aj subjektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou   zložitosťou   prejednávanej   veci,   ďalej   správaním   účastníka   súdneho   konania a napokon aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 3/00, I. ÚS 20/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú faktická a právna zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Ako   už bolo   uvedené,   predmetom   konania vedeného   na okresnom   súde   pod sp. zn. 5 C 841/89 je rozhodovanie o určení otcovstva k maloletej sťažovateľke.

Ústavný   súd   akceptuje,   že   rozhodovanie   v konkrétnej   veci   predstavuje   pomerne vysoký stupeň zložitosti súvisiaci s dokazovaním – zistením skutkového stavu potrebného pre   rozhodnutie   o merite   veci,   avšak   vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho doterajšieho priebehu a dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali takmer štrnásťročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť, možno vysloviť názor, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov. Podklad pre rozhodovanie tvorí dlhoročnou súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava, ktorej prameňmi sú ustanovenia tretej hlavy   (§   51   až   62)   zákona   č.   94/1963   Zb.   o rodine   v znení   neskorších   predpisov a Občiansky súdny poriadok.

Na   právnu   zložitosť   ako   dôvod   doterajšej   dĺžky   trvania   súdneho   sporu   sa neodvolával ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky. Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť, poukázal okresný súd iba na rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo v tomto konaní vykonané.

2.   V konaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia práva priznaného jej   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Keďže   v danom   prípade   je sťažovateľka   maloletá, neprichádza do úvahy hodnotiť jej správanie ako účastníčky konania v procesnom postavení žalobkyne, ale je možné zohľadniť iba správanie jej zákonnej zástupkyne, ktorá vystupovala v danom konaní ako vedľajšia účastníčka.

Ústavný súd konštatuje, že správanie zákonnej zástupkyne sťažovateľky v konaní pred okresným súdom neovplyvnilo podstatnejším spôsobom jeho dĺžku tak, aby jej bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 841/89, pričom zbytočné prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Ústavný súd poznamenáva, že obdobie od podania žaloby   okresnému   súdu   do   15.   februára   1993,   teda   do   nadobudnutia   účinnosti   zákona o ústavnom súde, pre nedostatok svojej právomoci neposudzoval, a to z dôvodu, že zákon o ústavnom   súde   neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   účinnosti.   Ústavný   súd   preto   nemá oprávnenie   konať o porušení   základných   práv   a slobôd   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby, ku   ktorému došlo pred uvedeným dátumom (napr. II. ÚS 55/03). Zároveň však pripomína,   že   aj   keď   za   dies   a qou   pre   posúdenie   dĺžky   konania   treba   považovať 15. február 1993, neznamená to, že pri posudzovaní primeranosti celkovej dĺžky konania nie je potrebné prihliadnuť na stav, v ktorom sa konanie nachádzalo k uvedenému dátumu. Pri   hodnotení   podľa   tretieho   kritéria   ústavný   súd síce   zistil,   že   v prevažnej časti posudzovaného obdobia okresný súd vo veci konal, avšak jeho konanie bolo do značnej miery   neefektívne   a   procesne   nekoncentrované.   Súčasne   ústavný   súd   konštatuje   aj opakované niekoľkomesačné, dokonca aj viac než ročné obdobie nečinnosti okresného súdu bez ospravedlniteľnej príčiny.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní,   keď   bol   okresný   súd   nečinný   bez   akéhokoľvek   zákonného   dôvodu,   došlo po   prvýkrát   v období od   pojednávania konaného 21.   septembra   1995 do   16.   septembra 1996, teda v trvaní takmer jedného roka (keď súd predbežným opatrením uložil žalovanému platiť   sťažovateľke   výživné).   Ako   zbytočné   prieťahy   je možné vyhodnotiť   aj obdobie od 6. marca 1998 (vydanie uznesenia o priznaní znalečného doc. RNDr. F.) do 6. októbra 1998,   teda   v trvaní   siedmich   mesiacov   (zaslanie   výzvy   zamestnávateľovi   žalovaného na predloženie mzdových listov). Ďalším obdobím, ktoré možno vyhodnotiť ako zbytočné prieťahy, je obdobie od 3. novembra 2000 (pokyn zákonnej sudkyne na doručenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 18 Co 149/00 z 12. októbra 2000 účastníkom) do 2. novembra 2001, teda v trvaní viac než jedného roka (vydanie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania znalkyňou MUDr. M. J.).

Dve   zo   zistených   období   nečinnosti   okresného   súdu   sa   zhodujú   s obdobiami nečinnosti konštatovanými podpredsedom okresného súdu v jeho opatrení z 22. októbra 2002.

Takýto postup okresného súdu nie je možné najmä s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania ničím ospravedlniť ani odôvodniť.

Z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) vyplýva aj zásada voľného   hodnotenia   dôkazov   (§   132   OSP).   Preto   ak   všeobecné   súdy   pri   svojom rozhodovaní postupovali podľa citovaného zákonného ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi vykonaných dôkazov.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   poznamenáva,   že   sa   detailnejšie   nezaoberal postupom   súdu   pri   hodnotení   dôkazov,   najmä   pokiaľ   ide   o nariaďovanie   opakovaných a kontrolných znaleckých dokazovaní, rešpektujúc skutočnosť, že hodnotenie dôkazov je podľa § 132 OSP výlučnou záležitosťou všeobecných súdov.

Napriek   tomu   je   však   potrebné   konštatovať,   že   z postupu   okresného   súdu pri znaleckom dokazovaní vyplýva značná nesústredenosť, ktorej výsledkom bola nízka efektivita ním uskutočňovaného spôsobu dokazovania, hoci okresný súd si mohol a mal byť vedomý, že práve znalecké dokazovanie predstavuje v danej veci ťažisko dokazovania.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   uvedených   okolností   prípadu   a predovšetkým posudzovaní   dĺžky   konania   zhodne   s Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu (napr. H. v. United Kingdom z 8. júla 1987) prihliadol aj na povahu sporu dotýkajúceho sa   ochrany   záujmov   maloletého   dieťaťa   a jeho   neistého   osobného   statusu,   ktoré   si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou (m. m. II. ÚS 33/99, I.   ÚS   53/02).   Povaha   tohto   sporu   preto   podmieňovala   chápanie   zbytočných   prieťahov v prísnejšom meradle.

So zreteľom na uvedené ústavný súd v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 841/89 konštatoval, že postup okresného súdu v posudzovanej veci nemožno hodnotiť   ako   taký,   ktorý   by   zodpovedal   ústavou   priznanému   právu   sťažovateľky na prerokovanie   jej   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ktoré   je garantované čl. 48 ods.   2 ústavy, a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku,   ktorých   aplikácia je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 350 000 Sk. Pokiaľ ide o dôvody, z akých sa ho domáhala, argumentovala tým, že: „V uvedenej kauze sú prieťahy v konaní preukázané, ale napriek tomu sa neudialo nič, čo by viedlo k ukončeniu už 13 rokov sa vlečúcej kauzy, ktorá zaťažuje nielen samotnú matku, ale aj nepriaznivo vplýva na zdravý psychický vývoj maloletej, u ktorej sa už v tomto veku formuje právny názor na súdy. Už samotný fakt, že sa k nej otec nehlási a opakované krvné skúšky sú pre maloletú traumatizujúce, čo osvedčuje aj lekárske potvrdenie.“

Požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ďalej odôvodnila tým, že „vychádzame z naposledy ustálenej čiastky životného minima, ako aj tým, že dieťa má právo žiť v takých istých pomeroch ako jeho rodičia“.

Z pripojeného lekárskeho potvrdenia MUDr. M. R. z 28. marca 2000 o. i. vyplýva, že kvôli opakovaným predvolávaniam sťažovateľky na odber krvi vo veci určenia otcovstva je   dieťa   psychicky   hendikepované,   záporne   to   vplýva   na   jej   duševný   vývoj,   ako   aj na výsledky v škole.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti   zakladajúce   porušenie   uvedeného   základného   práva   vrátane   významu   sporu pre   sťažovateľku,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   predmetom   žalobného   návrhu   na   určenie otcovstva bol prvoradý záujem maloletej sťažovateľky, považoval ústavný súd tiež podľa zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk. Pritom ústavný súd zohľadnil aj citované stanovisko MUDr. M. R.

Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala na verejnom ústnom pojednávaní priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich zo štyroch úkonov právnej služby v uvedenom konaní, a to spolu vo výške 33 112 Sk. Pri výpočte trov právneho   zastúpenia   vychádzala   právna   zástupkyňa   z požadovanej   sumy   primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Predmet   konania,   ktorým   je   ochrana   základných   práv   a slobôd,   je   v zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a nezameniteľný   s primeraným   finančným   zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (napr. III. ÚS 82/03).

Z toho dôvodu pri určení výšky trov právneho zastúpenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“),   podľa   ktorého   vo   veciach   zastupovania   pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho   kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky   za   prvý   polrok   2002   dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca Slovenskej republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu   za   dva   úkony   právnej služby (príprava a prevzatie   veci   a   sťažnosť),   každý   v hodnote   4   270   Sk.   Účasť   na   verejnom   ústnom pojednávaní 8. septembra 2003 a podanie právnej zástupkyne sťažovateľky z 19. augusta 2003,   ktorým   sa   vyjadrila   k stanovisku   okresného   súdu   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ústavný súd so zreteľom na jeho obsah nepovažoval za účelne vynaložené trovy právnej služby, a preto odmenu zaň nepriznal. Právna zástupkyňa sťažovateľky sa v ňom totiž ústavnoprávnou stránkou veci nezaoberala a verejné zasadnutie neprinieslo vo veci žiadne   nové   ústavne   významné   poznatky,   na   čo   ústavný   súd   sťažovateľku   upozornil, keď žiadal vyjadrenie, či sa vo veci má konať verejné ústne zasadnutie. Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu po 128 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.], t. j. spolu sumu 8 796 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2003